Horami a dolami... naša Albania Tour 2013 - druhá časť 1/2

Deň piaty: Tamara – Koplik - Shtoj i Vjetër – Dedaj – Skadar - Vau i Dejës – Puke – Gojan, 200 km

Ráno si plníme bruchá raňajkami od domácej a vyberáme sa znova na cestu smer Koplik. Cesta sa od tejto osady rapídne zlepšuje, a tak putujem po peknej šotoline a čakám kedy príde to onô vytúžené „albánske edvenčr stelvio“. Už z diaľky počuť prácu na najvyššej serpentíne, a ja myslím na fyzikálne zákony padajúcich kameňov. Rovinky sú v pohode, akurát je každá zakončená vracákom, ktorý vymyla voda, a tak si aj tu užívam adrenalín. Padajúce kamene z bagrovania na vrchole dostávajú skoro pred seba enduráci idúci predo mnou. S Frenkym na hornete sa dostávame na finálovú rovinku, a musíme čakať pokiaľ sa prestane bagrovať. Nabagrované kamene tvoria „väčšinu“ cesty a tak nám na prejazd týmto úsekom ostáva zhruba 35 čísel medzi kameňom a priepasťou. Mne pri v podstate pri bezproblémovom prejazde iba zachytáva nohu o kameň, ale za mnou idúci Frenky má väčší problém. On medzi kameňom a priepasťou zastavuje a pri opätovnom rozbiehaní mu berie zadok do priepasti. Po dlhšom zdržaní za pomoci robotníkov to Frenký dáva, za čo si trošku vyššie od ostatných, ktorí nás čakajú vysluhuje potlesk.

Pokračujeme ďalej dobrými šotolinami, na ktorých ma zasa raz začne naháňať miestny trhač. Tento je nejaký extra vytrvalý lebo je za mnou aj po 6 pozretí sa do späťáku. Nakoniec to však vzdáva a mne sa v diaľke odkrýva výhľad na Skadarské jazero. Pokračujúcu cestu vidíme pod nami a ja kričím Frenkymu že, „Frenkyyyy dole je už asfaltka“. Žiadna tam ale nebola, ono len ta cesta z tej výšky vyzerala ako asfalt. Onedlho sa už napájame na hlavnú, a moja cbfka ma po zhruba 60 kilometroch kontakt s asfaltom. V eufórii pobehujem okolo motorky a nechápem ako som mohla nespadnúť.

Mierime na prvú nefalšovanú albánsku benzínku, to znamená, že má výpadok prúdu. Ideme teda hľadať benzínku cestou na Skadar. Zatiaľ máme iba eurá a tak je tankovanie veľmi zábavné. Dostávame kurz 1,40e za liter benzínu, pumpár však vydáva v LEKoch. Chalanom oznamujem približný kurz LEKu voči euru a tak si s pumpárom vzájomne ťahajú peniaze z ruky. Samozrejme, že vydávajú menej, ale v konečnom dôsledku ide v prepočte o cca 3 éčka. Parkujeme pri benzínke, všetci dávame po 100e a traja dobrovoľníci idú do banky do neďalekého Skadaru. Po návrate chalanov sa z nás stávajú boháči vďaka kurzu 137 LEK za euro. Ešte sa pri nás zastaví holandský turista na afrike s ktorým hodíme reč a ide sa do Theth. Búrkové mračná nad pohorím Prokletije nás však ženú do miestnej krčmy, kde sa po dlhom dohadovaní rozhodujeme navštíviť Theth až cestou naspäť s víziou krajšieho počasia. Ešte pred odchodom musím navštíviť miestnu „toaletu“, na ktorú sa idú pozrieť aj ostatní lebo toto ešte nevideli. Ako sa tak vraciame naspäť zachytáva nás dozvuk dažďa z hôr. Iba tak sledujem ako jeden po druhom pristavujú pri kraji a navliekajú sa do nepremoku. Ja si len počas jazdy zapnem bundu až ku krku, že by mi nepršalo do výstrihu. Scenár po príchode na hlavnú smerom na Skadar je presne taký ako som čakala. Sledujem stúpajúce čísla na teplomery, a opäť si porozopínam bundu a sledujem ako všetci zastavujú popri ceste a vyzliekajú sa. Ďalším cieľom je skadarská pevnosť Rozafa, týčiaca sa nad Skadarom. Väčšina sa vytrepeme ako králi až na nádvorie, dvaja ostávajú dole. Obaja majú veľké motorky, no ani jeden nemá nohy ako Sklenařiková, a tak prudké stúpanie po hladkých kameňoch radšej vynechávajú.

Pevnosť je rozsiahla a ponúka dokonalý výhľad na okolitú krajinu, Skadar, Skadarské jazero, pohorie Prokletije a práve prebiehajúcu „moslimskú omšu“ neďaleko Rozafy. Tu nastáva moja chvíľa a ja ostatným rozprávam legendu o tejto pevnosti. Túto pevnosť stavali traja bratia, ktorým sa pri stavbe nedarilo, a tak sa rozhodli obetovať prvého človeka, ktorý tam príde. Druhý deň však prvá prišla žena najmladšieho z bratov, ktorá im nosila jedlo. Tá však skutočnosť, že ju zamurujú prijala s pokorou. Mala však malého syna, a preto mala podmienku, aby jej nechali vonku prsník, aby ho mohla nakojiť, ruku, aby ho mohla pohladiť, a oko, aby ho mohla vidieť. Odvtedy sa hovorí, že z múrov pevnosti vyteká mlieko. Táto mladá žena sa volala Rozafa a podľa nej dostala meno celá pevnosť.

Po zlezení z pevnosti smerujeme na Vau i Dejës a ďalej po SH5-tke. Začínajú hory a hory, a zasa hory a ja už chápem prečo je Albánsko najvyššie položená krajina Európy. Desiatky zákrut točiacich sa do všetkých možných svetových strán, stúpania, klesania, vracáky, a ja si hovorím, že Alpy sú šuviks. Neskôr sa napájame na cestu SH30, ktorá v sebe spája asfalt s množstvom freestyle enduro vložiek. Niekde medzi horami nás začína doháňať tma, a tak uprostred ničoho zastavujeme pri osamotenej krčme. Pôvodne sme sa mladého krčmára pýtali, či sa môžeme zložiť na lúke oproti, nakoniec však kotvíme na terase krčmy a dobre robíme, pretože práve začína pršať.

Keď sa ho pýtame čo za to, dáva nám typickú albánsku odpoveď. „Som poctený, že ste navštívili moju krajinu, môžete tu spať zadarmo.“ A tak máme k dispozícii stoly, terasu, elektrické zásuvky a vo vedľajšej budove nonstop prístupne wecko a vodu. Na znak vďaky dávame mladému albánskemu krčmárovi výpravne tričko a fotíme sa s ním. Tlačíme mu do rúk mapu a on nám ukazuje, že sme niekde za Gojanom.

Na noc sa na terase skladáme jeden vedľa druhého. V noci okolo prefrčí zopár nákladiakov a osobákov. Všetci spomalia, pookukujú čo je to tu za zraz a idú ďalej.

Deň šiesty: Gojan – Blinisht – Rubik – Tirane – Elbasan – Gramsh – Kodovjat – niekde na lúke, 220 km

Ráno nám dáva budíček hukot naštartovaného nákladného auta. Zakazníci sa už začínaju zbierať z druhej strany terasy. Veľmi by ma zaujímalo, o čom sa asi tak rozprávajú popri tom, ako si ma obzerajú pri mojom rannom vychystávaní. Miro to dnes ráno dáva na francúzky štýl, dopriava si totižto francúzky kúpeľ (namiesto umývania na seba nastrieka deodoranty a parfémy od výmyslu sveta). Sadáme na kone ideme do tunelu v skale, za ktorým kvôli obovskej nákladnej premávke všetci čakáme, minimálne Las Vegas. To sa však nekoná, a namiesto toho sa uberáme krásnym udolím rieky Fanit te Madh. Cesta je síce asfaltová, ale má množstvo prepadlín a dier a sem tam chýbajúci asfalt. Cesta sa kľukatí s riekou a tak nám poskytuje nádherné výhľady, do ktorých by som ale spadnúť nechcela.

O tom, že je to naozaj cesta čo stojí za to, svečia aj dvaja poľskí edvenčristi idúci oproti. Záverečná pasáž tejto cesty je bez asfaltu, a tak klesáme po kamenisto-prašnej na červeno sfarbenej ceste, a tu zrazu diaľnica medzi horami. Napájame sa na ňu, a mierime smerom na mesto Fushe-Kruje smerom na Tiranu, kde nás majú čakať zvyšní dvaja. Cesta pomedzi hory po dialničnom moste ponad údolie je bohovská. Neskôr pokračujeme hlavnými prevažne rovnými cestami, kde sa začína zvyšovať hustota dopravy, čo naznačuje blížiace sa hlavné mesto. Tých dvoch na benzínke sme nejako nenašli, zato zisťujeme, že sa už nechtiac nachádzame v Tirane. Okolo obeda v Tirane, no menej hustejšiu premávku sme si vybrať nemohli. Keďže už poznám albánske dopravné predpisy, sťahuje sa mi nielen hrdlo. Idem v zadnej časti kolóny, pekne vidím ako sa dvaja skoro zrážajú, potom čo ich do seba vytlačí auto. Po tom ako sa začne spomaľovať, a ja vídím vredu na zemi motorku, mi nie je všetko jedno. Posúvam sa dopredu a lepšie som už ani nemohla zastaviť, rovno na koľajniciach, keďže ma ten predomnou blokol. Motorku spadnutú na koľajniciach pomáha zdvíhať aj miestny. Po chvíľke prechlastania sa chytá, ale ani za boha sa nechce pohnúť. Pád na brzdovú hadičku spôsobil zablokovanie kolesa. Z koľajníc ho teda ťahajú za predné koleso, ktoré sa po chvíli odblokuje. Ako sa tak konečne pohýňame a ja opúšťam koľajnice, jeden miesty skútrista aj s ľadvinkou tu skoro padajú, asi sú veľmi motorkársky “obľúbené”. Zastavujeme na najbližšej benzínke, kde mi teplomer ukazuje 46 stupňov. Všetci sa chceme čo najrýchlejšie dostať z mesta, s čím ja tiež nepriamo súhlasím vetou: “Maťo, aj keď uvidíš Mcdonald tak nezastavuj, ideme odtiaľťo preč!”. Znova sa teda dostávame do plnej premávky, kde červená je zelená a zelená je červená a kto najviac trúbi ten vyhráva. Stojac v kónach sa pýtame vodičov stojacich vo vedľajšom pruhu, ako sa dostaneme na Elbasan. Táto navigácia pomocou ľudských zdrojov sa osvedčuje a tak sa dostávame z mesta. Zastavujeme pri miestnom obchode, kde sa asi pol hodinu vyvaľujeme, napchávame, a čakáme zvýšných dvoch, s ktorými sme sa obišli. Stále nepríchadzajú a tak pomaly pokračujeme cestou na Elbasan. Pred nami sa však vytvára kolóna, ktorú spôsobujú nákladiaky. Po obehnutí kolóny zbadám tých dvoch, a tak pokračujeme spoločne. Chvíľkovému lejaku pri Elbasane sa šikovne vyhneme a popri vypustenej hrádzi rieky Devoll pokračujeme na Gramsh. Tu sa pomaly začína blížiť večer a tak rozmýšľame kam skloníme hlavu. Odchytávame miestneho Albánca, ktorý nam ide ukázať miesto za dedinou, kde by sme sa mohli zloziť. Rovno za dedinou sa nám to však nepáči a tak nám ide jeepom ukázať do lesa nejaké miesto na stanovanie. Ako nás tak vedie smerom na Maliq, začína stará rímska cesta. Na miestnej križovatke však odbočuje smerom do lesa a my za ním. Nachádza sa tu nejaká osada a domestikované zverstvá špacírujúce sa po ceste. Idem medzi poslednými a prichádzam na úsek, s ktorým mal asi niekto predomnou problém, kedže je tu tráva vydratá až do blata. Albánec nas vedie stále a stále vyššie. Zastavujeme pri peknej lúke, ktorá sa javí ako dobré miesto. Pobehujú tu deti pasúce dobytok a Albánec ich posiela domov spýtať sa či sa môžme zložiť na ich pozemku. Je to bývaly vojak, za opaskom devina, a tak začínajú vtípky na tému, ako nás tu v noci niekto odbachne. Deti prídu s pozitívnou správou a tak sa cez medzu trepeme na lúku. Albánec, ktorý sa šiel povoziť po lúke popod cestu tam zapadá. Ani bohovi sa nedá zapnúť náhon na všetky štyri. Túto situáciu však zachraňuje IFA naložená Abáncami a drevom. Zapol ho o nárazník a vytiahol. Albánske osadenstvo sa tak pomaly rozpustilo preč a my začíname stavať a variť. Deti si nás tu obzerajú ako atrakciu. Chalani ich ponúkajú cukríkmi, oni však odmietajú. Keď vidia starých zarastených ujov, tak sa im ani nečudujem. Odomňa sa však nenechajú dlho prehovárať.

Ako prišla tma, ani som sa nestihla spmätať a zrazu každý zalezený vstane. Kedže mne sa spať nechce, oxidujem okolo motorky, pozerám na Albánov na ife idúcich z hory a na padajúcu hviezdu. Samú ma to prestáva baviť a tak leziem do stanu. Nejako nemôžem zaspať a tak si dávam na hlavu prilbu a počúvam hudbu cez interkom. Ani nie po prvej pesničke už spím. Potom ma niekto zobudí, dám dole prilbu a spím až do rána. Odteraz viem, že prilba + hudba cez interkom = zaručený spánok.

=

Deň siedmy: Niekde nad Rímskou cestou – Maliq – Korce – Erseke – Leskovik – Petran – Benje Permet, 215 km

V noci nás neprišiel nikto postrieľať a tak sa balíme a z kopcov smerujeme dole na rímsku cestu. Zásoby vody doplňujeme z miestnych prameňov stekajúcich z hôr. Po zostupe z kopcov sa napájame na starú Rímsku cestu inak povedané, pokračujeme kaňonom rieky Devoll. Zo začiatku v plnej kráse vidno veľmi zachovalú Rímsku cestu, ide ponad kaňon.

Neskôr cesta sklesáva a pokračuje sa údolím popri rieke lemovanej aj vodopádom. Každou jednou kalužou pracujem na neviditeľnosti mojej ŠPZ-ky, aj keď hĺbka a dno ma niekedy dosť zaskočia. Cesta sa neskôr mení na dobre utlačenú prašnú šotolinu. Prechádzam miestom, kde je to samá kobilka. S prilbou celou pouzatváranou to idem preskúmať aj zblízka. Ako tak začínam mať kobylky všade, sadám radšej na svoju kobylu a pokračujem ďalej.

Tento približne 50 kilometrový úsek je jeden z najkrajších a najepších úsekov celej dovolenky. Ďalej pokračujeme na Korce a Erseke. Odtiaľ pokračujem popredu sama. Zastavujem sa pri nejakom partizánskom cintoríne, a cestou míňam aj iné partizánske motívy. Krásne teplo, kľukaté cesty, nádherná krajina a bunkre. Konečne sa pri nich zastavujem a pozerám si ich zvnútra. Pochvíli toto miesto míňajú aj ostatní. Záujemcom urobím fotku pri bunkroch a pokračujú ďalej. Kým sa ja hodím do brnenia, ostatní sú fuč, a tak zasa pokračujem sama. Až pri Leskovniku má čaká hnilo a tak spolu pokračujem k ďalšej zastávke - teplým prameňom pri Permete. Cestou stretávame ďalšie dve motorky a spolu pokračujeme úzkymi neprehľadnými zákrutami. K miestu s výhľadom na turecký most prichádzame ako prvý. Neskôr začnú postupne prichádzať aj ostatní. Pustíme sa povedľa koryta rieky čo najbližšie k prameňom. Motorky poparkujeme okolo reštiky a hor sa do vody.

Okolo jedného z najsilnejšie vyvierajúcich prameňov je urobený „múr“ z kameňov. Je to teda niečo ako prírodný bazén s príjemnou, približne 27 stupňovou vodou, v ktorej sa kúpeme do neskorých nočných hodín. Po kúpaní sa presunieme cez turecký most na druhý stranu rieky. Niekto si postavil stan, ale väčšina spí klasickým štýlom karimatka spacák na terase reštiky, ale ako inak zadarmo.