Yamaha YZF R6 - Moja Januška II.

Nie že by som menil motorky ako ponožky, ale preto, lebo som cítil, že CBR už proste nie je pre mňa. Svoje som si na nej užil. Keď som však kupoval tú druhú, (CBR) tak som netušil, ako sa mi bude na nej jazdiť. Či to bolo podvedomím, alebo čím, proste som sa na nej necítil tak, ako keď som na nej jazdil pred nehodou. Nevedel som v čom to je a preto som skúšal rôzne možnosti. Nakoniec, aj keď s ťažkým srdcom, som sa rozhodol ju predať. Ako blesk z jasného neba sa ozval kupec a ponúkol slušnú sumu. Neváhal som a predal som. Bolo mi dosť zle, pretože som si na nej svoje odpracoval a dal som jej image, aký som si predstavoval na svojej mašine.

Tu to však všetko ešte len začalo. Začal som uvažovať, čím by som zapratal garáž. Pozrel som pár inzerátov a šiel som. Mal som takú nejasnú predstavu, čo by som chcel, ale nemal som presne vybratú značku. Chcel som superšport, i keď moja jazda sa nepodobá jazde na okruhu, ale proste sa mi páčia. Ako prvú som šiel pozrieť YZF R6/2002. Tu som po prvý krát zistil, že ľudia si nielen vážia svoje stroje, ale ich aj nadmieru preceňujú. Nie že by som bol nejaký lakomec, ale toľké peniaze, čo by chcel človek za polorozpadnutú R6-ku! Tam bola zničená kapotáž, chytený rám, prasknuté svetlo, gumy zničené do výstuže... A cena? Tak to radšej ani nespomeniem. Bol som sklamaný, ale predsa nebudem kupovať niečo, čo by sa mi pod zadkom rozpadlo. Na druhý deň som sa vybral na obhliadku GSX 750 R/1998. To bol tiež humor. Moto bola evidentne robená po pádoch, lebo mala dosť neoriginálnych zvarov, nešiel otáčkomer, pokiaľ si nechytil káblik, hrkotalo ložisko v kolese, triasla sa... Na moje počudovanie sa ma snažil chlapík presvedčiť, že motorke nič nie je a keď chcem, že ložiská si ľahko vymením, tamto si opravím, hento... No a koniec všetkému bolo to, že keď som odchádzal, tak to samozrejme postavil na zadné a vystrelil preč. Neviem či sa to zdá len mne, ale keď chcem predať moto, tak nebudem pred kupcom behať po zadnom.

Tu sa mi však natrafila ešte jedna YZF R6 aj keď rok 2000. Hneď sa mi zapáčila. Bola to tretia v poradí a to je trojka moje šťastné číslo. Popozeral som si, previezol som sa a bolo rozhodnuté. Chlapík bol otvorený a jednal na rovinu. Proste nejako som mal z toho dobrý pocit. Nevychválil ju až do neba, ale naopak opísal aj závady. Proste som cítil, že moto je v pohode. (vďaka karloz).

Dnes už stojí v mojej garáži a ja som rád, že som sa nedal prehovoriť borcami, ktorý sa ma snažili prehovoriť, že práve tá ich je naj.