Ducati monster 600, r. v. 1995

Moje motorkárske začiatky preskočíme a poďmeho priamo na Monstre. Prvého Monstra som si kúpil po týždňovom uvažovaní od svojho nového priatela Maťa. On už mal ďalšieho a tak tento bol na predaj. Keď som ho uvidel a hlavne počul prvýkrát, hovoril som si, že to musím mať. Dovtedy som o Ducati skoro nič nevedel. To ma zaujímali len japonské stroje. Honda - to bola moja obľúbená značka. CBR 600F, Hornet, Goldwing, VTR Firestorm, Varadero, F6C... A čo ja viem čo všetko.

Ale našťastie som zbadal toto. Ducati Monster 600! Červená farba, zlatý rám, otvorené výfuky. Úplná dokonalosť. Krásne tvary a k tomu ten brutálny zvuk. Do týždňa bola u mňa. Bola síce trochu staršia - ´95 a mala 33 000 km ale ani to ma neodradilo od toho, aby som ju kúpil a dal tie nekresťanské peniaze, za ktoré by som mal Hondu ako víno a ešte by zostalo aj na oblečenie. Ale ja som sa zamiloval a teda muselo byť tak.

toto je Ona

Už po nasadnutí mi bolo jasné, že to bude niečo úplne iné ako to na čom som jazdil doteraz. Ten záťah už od spodných otáčok a nárast výkonu bolo niečo brutálne. (Samozrejme než som sadol na moju terajšiu!) Po pár kilometroch sa mi hneď pripomenul Dvojvalec do L. Pri nerozvážnejšom preradení na nižší prevodový stupeň mi automaticky blokovalo zadné koleso. Tak som sa musel veľmi rýchlo naučiť správať k prevodovke a spojke. Maximálka nebola až tak závratná, kedže motor disponoval výkonom slabých 53 poníkov pri 8250 otáčkach. Bola len päť kvalt a ani to nepridalo motorke k vyššej rýchlosti ako 180km/hod. Samozrejme som musel ležať na nádrži pre absenciu predného štítka. Na spomalenie a zastavenie veľmi dobre slúžili brzdy Brembo. V predu jednokutúč 320 mm štvorpiestik, čo úplne stačilo. Zadnú som sa po skúsenostiach s prehriatím na Babe naučil nepoužívať. A robím tak dodnes. Bola dvojpiestik myslím 245 mm. Posed bol v celku fajn. Žiadne športové krčenie ani naťahovanie. Bol v podstate vzpriamený. Rajdy širšie, vyššie pre lepšiu manévrovatelnosť iba plus. Po technickej aj estetickej stránke bola veľmi pekná a zachovalá. Ale poďme na nejaký zážitok.

Pár jázd po okolí a šup ho na Pezinskú babu. Samozrejme som sa chcel vyrovnať tým čo tam jazdili, alebo aspoň minimálne Maťovi a jeho Monstrovi 900. Ešte som ani nič nevedel o tom ako sa jazdí a už som chcel pretekať. Nevedel som ani to, že pneumatiky musia byť zahriate, aby držali na asfalte pri náklonoch. Niekde som sa dopočul, že čerstvý majiteľ motorky by sa mal čo najrýchlejšie, ale čo najšetrnejšie "vysekať", aby sa trocha uvedomil a dával si väčší pozor. Tak toto sa ma teda týkalo až veľmi. Hneď v druhej od vrchu ma to pekne oplieskalo o zvodidlá a bolo "vymalováno". Našťastie som to ustál, nestalo sa mi vôbec nič a motorka to odniesla len malým odrením na pravom výfuku. Pre ten deň som to radšej zabalil. Od vtedy si dávam pozor na to, aby som pneumatiky vždy zahrial a nepúšťam sa do všetkého tak hr. Na zadné išla len s pomocou spojky, ale gumovačky vedela veľmi pekné! Nenechala sa zahanbiť ani na jazdách v Brne, kde sme sa boli zdokonalovať. Do zákrut išla veľmi dobre, len pri vyšších rýchlostiach, bola trochu nekľudná. Ale zato nejakých sme tam aj "oprášili".

Čo sa týka nákladov, nebola náročná. Spotreba okolo 5 litrov. Nová reťaz, dve zadné jazdenky na zgumovanie a jedna funglovka. A vlastne dve prídavné svetielka vedľa predného svetlometu. Ale zato garančka na štyridsať tisíc zobrala desať A. Hlinkov. To bolo asi tak všetko. No a samozrejme veľa čistiacich prostriedkov.

to že spredu

Za tých sedem tisíc, čo sme spolu najazdili ma ani raz nikde nenechala a neurobila mi hanbu. Bol som s ňou nadmieru spokojný. Naučila ma základy jazdy na dvojvalci do L a čo jej nezabudnem, priviedla ma do sveta, ktorý je pre mňa druhým domovom, mojou srdcovou záležitosťou, mojou úchylkou. Priviedla ma do sveta DUCATI. Motorky som si vždy vážil, no až táto ma naučila, že aj motorky majú dušu!