Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 23.03.2007 Autor: Tomáš Hajduch - Awia
Čitatelia: 53944 [Mototuristika - Afrika - Cestopis]
V nasledujúcich kapitolách sa pokúsim zhrnúť veci, na ktoré sa ma ľudia v súvislosti s našou cestou často pýtali. Sú to informácie o tom, ako sme viac ako tri týždne na motorkách prežívali, kde sme spali, čo sme jedli, viezli a podobne.
„Do Afriky na Afrike,“ také bolo moje rozhodnutie pred viac ako dvoma rokmi, keď sa začali rysovať kontúry výpravy. Hovorím o legendárnom motocykli Honda XRV 750 Africa Twin. Tento cestovný enduro model bol po dlhé roky etálónom v triede. Spoľahlivý motor, kvalitný podvozok, priaznivá spotreba a slušná nosnosť, to boli hlavné prednosti tohto modelu. Ak sa vydáte na viac ako trojtýždňovú cestu, musíte si vybrať spoľahlivú a odolnú techniku. Africa Twin rozhodne taká bola.
Môj čas na výber motorky však nebol dlhý. Na nový stroj nebol dostatok financií, a tak som sa musel prispôsobiť ponuke trhu. Po dlhom čase strávenom študovaním materiálov, cestopisov a skúseností majiteľov mi vznikol zoznam kandidátov na takúto cestu. Každý z nich spĺňal moje kritériá, kde bola na prvom mieste rozhodne spoľahlivosť, ďalej výkonová rezerva, pohodlie na dlhých tratiach, endurácke schopnosti a prejazdnosť terénom, odolnosť a v neposlednom rade priaznivá spotreba. Vyberal som si medzi Hondou XRV 750 Africa Twin, jej cestnejším nasledovníkom Hondou XL 1000 Varadero, anglickým Triumphom Tiger 955i a nemeckou cestovnou endurolegendou BMW R 1150 GS. V ponuke bola aj KTM 640 Adventure, či jej väčší brat 950 Adventure.
Priznám sa, že najviac som „poškuľoval“ po BMW, no jej cena bola vysoká. Ako druhá a reálna prichádzala do úvahy Africa. Triumph bol neistý kvôli problémom s náhradnými dielmi. Stroje KTM, ktoré sú asi najlepšie stavané do terénu, klesli v rebríčku kvôli spoľahlivosti. Varadero zas kleslo kvôli vyššej spotrebe a prílišnej „asfaltovosti“. Nie na všetkých strojoch som mal možnosť odviezť sa a tento rebríček vznikol čisto na základe môjho subjektívneho hodnotenia.
Rozhodnutie nakoniec padlo na základe ponuky. Keď sa objavilo BMW R 1150 GS, ročník 2002, poriadne sa mi rozbúchalo srdce. Bolo nutné sa poriadne zadĺžiť, ale po prvom stretnutí a krátkej jazde som už neváhal. Peniaze mi požičal otec, a tak mi vo veľkej miere dopomohol ku splneniu svojho sna, aj k tejto ceste.
Herghott bol od počiatku rozhodnutý cestu absolvovoať na jeho Varadere, s ktorým už predtým prešiel tisíce kilometrov po celej Európe. Francúz sa pripojil na novšom modeli BMW R 1200 GS po tom, čo mnoho rokov jazdil práve na Africa Twin a Varadere.
Všetci traja sme boli už pred cestou skúsenými turistami a mali sme svoju vlastnú turistickú výbavu. Základom je stan malý a prenosný, karimatky alebo nafukovacia posteľ, spacáky. Ďalšou časťou je poľná kuchyňa, varič, riady, príbor nožík a skúsenosti s varením v prírode. Spanie pod holým nebom a varenie nám samozrejme nebolo cudzie. Do základnej výstroje patrilo náradie, prípadne náhradné diely a základné servisné schopnosti. Na cestu sme vyrážali sami, a tak sme museli byť pripravení popasovať sa s každým možným technickým problémom.
Spomeniem výstroj, ktorý na bežné cesty nenosíme. Pre všetkých to bola zatiaľ cesta najdlhšia čo do počtu dní, tak prejdených kilometrov. Naviac sme šli do krajín extrémne teplých. Základom je teda voda. Na moje hliníkové kufre som dal prirobiť hliníkové držiaky dvoch trojlitrových bandasiek, Francúz viezol desaťlitrovú bandasku aj s praktickým vodovodným ventilom v spodnej časti. Herghott mal desať litrov životodárnej tekutiny na predných padacích rámoch. Všetci sme viezli aj päťlitrovú bandasku na benzín. Tá však nakoniec ostala po celej ceste prázdna aj keď párkrát by sa nám bola zišla. Plánovali sme ju použiť na prejazd Líbyjskej púšte, ktorý sa nakoniec nekonal. Keďže počet kilometrov presahoval servisné intervaly všetkých motoriek, viezli sme so sebou každý štyri litre oleja Repsol. Ten sme s Francúzom vymenili v sýrskom meste Homs.
Ďalšou neznámou boli pneumatiky. Herghott šiel na štupľoch Mitas E09 Dakar a ja s Francúzom sme mali Continetal Escape a TKC 80. Sú modely, ktoré by vydržali 12 000 km, ale nie sú to štuple, takže vám neposkytnú takú istotu na menej kvalitných cestách s kopou štrku, prípadne piesku. Druhým dôvodom na vezenie ťažkých náhradných gúm bola hrozba defektu a to nie obyčajného, ale totálneho poškodenia pneumatiky napríklad preseknutím. Zohnať pneumatiku podobného rozmeru v týchto krajinách by bol vážny problém a jediným riešením by bola asi drahá a dlhá zásielka pneumatík zo Slovenska.
Zaujímavým výstrojom bola náplň pneumatík Ultraseal. Táto zmes by mala ochrániť pred bežnými defektami (diera do 6 mm), ktoré dokáže utesniť bez straty tlaku a naviac prispieva k predĺženiu životnosti pneumatík. To, či Ultraseal fungoval, sa ťažko dokazuje, pretože nikto z nás defekt nedostal. Najazdili sme spolu viac ako 30 000 km v náročných podmienkach a ak nejaký predmet defekt spôsobil, tak sme sa to nedozvedeli. Rozhodne sme radi, že sme nemuseli svojpomocne opravovať defekt niekde v horúcej púšti.
Ďalšou netradičnou výbavou bolo použitie vysielačiek. Hergi s Francúzom si kúpili vysielačky Cobra MT-725. Ja som už interkom v motorke mal a pripojil som k nemu moju PMR vysielačku. Vývod na PTT tlačítko som však robil doslova v hodine dvanástej, a tak sa stalo, že mi to nefungovalo ako som si predstavoval. Namiesto hľadania chyby som na môj interkom priamo pripojil jednu vysielačku z Hergiho sady. Žiaľ, kvalita káblov náhlavnej sady nebola veľká, a tak sme už v Turecku využili plynovú spájkovačku a opravovali sme Herghottovu sadu. Spájkovačka, ktorú mi na cestu zapožičal kamarát, prišla vhod ešte neskôr, keď som svoj kábel roztrhol a prepálil pri nehode v Damasku a pri oprave Francúzovej sady v Jordánsku.
Okrem vecí bežnej potreby sme viezli ešte videotechniku, fototechniku a GPS. Fotili sme kompaktnými fotoaparátmi Minolta Z1, Olympus C740UZ a Olympus SP500UZ. Pre napájanie fotoaparátov a vysielačiek sme každý viezli prenosnú 12 V nabíjačku batérii a po dve sady (1 sada = 4 ks) tužkových a mikrotužkových batérií.
Na filmovanie sme mali zapožičanú kameru Sony s dvomi baterkami, nabíjačkou a konvertorom 12 V na 220 V. Žiaľ, keď sa výprava v Sýrii rozdelila, Herghott omylom zobral so sebou náhradnú baterku aj konvertor. Odvtedy sme s Francúzom mohli kameru nabíjať iba v hoteloch a viackrát sme ocenili dlhú výdrž batérie v kamere.
Pre lepšiu navigáciu sme mali dva navigátory značky Garmin. Ja som mal malý turistický eTrex Legend C a Francúz Garmin GPSMAP 60C. Oba modely boli namontované na riadidlách našich motocyklov a počas jazdy napájané z palubnej siete. Navigovali sme sa pomocou vstavanej základnej mapy. Mali sme aj voľne dostupné detailnejšie mapy Rumunska, Bulharska, Turecka, Jordánska a mestskú mapu Káhiry. Tieto mapy sa nám osvedčili, až na mapu Rumunska, kde nás chyba v mape poslala hneď prvý deň nesprávnym smerom. Samozrejme, hlavným navigačným prostriedkom boli stále papierové mapy všetkých krajín. Najväčšie navigačné problémy na nás striehli vo veľkých mestách, kde sme aj tak nemali žiadnu detailnú mapu. Naopak GPS nám pomohlo v odľahlých kútoch, kde buď neboli žiadne smerové tabule, alebo boli iba v arabčine. Z GPS sme odčítali aspoň smer, ktorým by sme mali pokračovať. GPS bolo aj kľúčovým zariadením pre sledovanie výpravy naživo na stránke motoride.sk. Každý deň som posielal kolegovi cez mobilný telefón SMS alebo MMS s aktuálnou polohou (zemepisná šírka a dĺžka odčítaná z GPS), prejdenými kilometrami a krátkymi textovými správami, prípadne fotografiou. Návštevníci stránky tak mohli každý deň takpovediac naživo sledovať našu cestu s fotkami, informáciami a našou polohou zobrazenou priamo na mape.
Batožiny bolo teda nakoniec dosť. Na jej bezpečné uloženie sme s Francúzom využili hliníkové bočné kufre, Hergi ich mal plastové. Na zadnom sedadle bola popruhmi uchytená sada pneumatík. Naviac sme museli nájsť miesto na vodu, bandasku na benzín, náhradný olej a náradie. Na príručné veci, doklady a fotoaparáty sme využili priestor v tankvaku, čiže textilnej taške uchytenej na nádrži.
Termín výpravy sme sa snažili prispôsobiť klimatickým podmienkam. Kvôli horúčavám v Afrike sme termín posúvali čo najviac k zime, ale tak, aby nás v rumunských horách pri návrate neprekvapila skorá zima. Počas cesty sme si užili hlavne suché a teplé počasie so stále narastajúcimi teplotami. Od južného Turecka teploty každý deň stúpali nad 35 stupňov Celzia, v Palmýre pokorili štyridsiatku a maximum bol Egypte, kde teplomer ukázal 45 stupňov. Teplota bola meraná teplomerom chyteným priamo na riadidlách mojej motorky. Dážď nás zastihol až 23. deň v Bukurešti a sprevádzal nás takmer až domov. Najnižšiu teplotu som zažil v noci, alebo skôr nad ránom v Tokajskej oblasti neďaleko slovenských hraníc, kde na displeji teplomera svietila neuveriteľná trojka. Menej ako desať stupňov bolo v noci na Golanských výšinách alebo pri nocľahu na náhornej plošine v Turecku.
Zdravotná príprava na cestu mala pozostávať zo série očkovaní. Žiaľ, spamätali sme sa neskoro a nestihli sme sa dať zaočkovať proti žiadnej z chorôb. Do krajín, ktorými sme prechádzali, nie je žiadne očkovanie povinné. Lekárnička obsahovala klasické lieky a obväzy prvej pomoci. Je známe, že v týchto krajinách je iná kvalita vody a Európania z nej zvyknú mať žalúdočné problémy. Preto sme pribalili Endiaron, lieky proti bolesti hlavy, na zníženie teploty, protizápalový sprej do hrdla, kvapky do očí, v neposlednom rade masť na stuhnuté kĺby a balzam na pery.
Herghott ani Francúz nemali počas cesty žiadne vážnejšie zdravotné problémy, okrem drobných žalúdočných nevoľnosti, ktoré vyriešila dávka Endiaronu. Ja som v siedmy deň ochorel, keď som podcenil ochladenie a večerný vietor na ceste z Palmýry. Liečil som sa vlastnými liekmi a neskôr som si v Jordánsku kúpil lieky podľa odporúčania. Zabrali a relatívne rýchlo som sa z toho dostal. Všetci sme samozrejme boli zdravotne poistení na celé trvanie cesty.
Ranná a večerná hygiena bola klasická - v prípade bivaku iba so zásob vody ktorú sme si viezli. Mali sme aj vlhčené utierky, vždy po ruke, či už na umytie rúk bez vody alebo len na osvieženie. Pokiaľ to bolo možné, našli sme hotel, kde bola k dispozícii sprcha a tým pádom aj možnosť vyprať si niektoré časti oblečenia.
Počas celej cesty sme nemali nikde vopred vyhliadnuté a ani dohodnuté ubytovanie. Pri hľadaní sme improvizovali. Pri presunových etapách sme zvyčajne nič nehľadali a spali sme pod hviezdami. Prvé „hotelové“ ubytovanie sme našli až prvú noc v Sýrii. Celkovo sme spali pod hviezdami deväť nocí. Keďže dážď nehrozil, stan sme nerozkladali nikde. Ubytovanie v Sýrii, Jordánsku a Egypte nebolo drahé, v priemere okolo 200 až 300 Sk na osobu. Kvalita hotelov sa však podstatne odlišovala - od miestnosti bez nábytku s matracmi na zemi, cez špinavú rozostavanú izbu zatuchnutého hotela v prestavbe, až po peknú izbu s klimatizáciou a TV v Hurghade.
Čo sa týka stravy, rozhodnutie bolo jasné - čo najviac si vychutnať miestnu kuchyňu. Toto je rozhodne zaujímavá a dôležitá súčasť cestovania. Tieto plány nám trošku prekazil ramadán, keď sme často nedobrovoľne hladovali s moslimami. Viezli sme si samozrejme aj vlastné zásoby jedla ako cestoviny, špagety, instatné polievky, konzervy, suchú salámu, chlieb a sladkosti, ktoré dokážu rýchlo dodať energiu. Z vlastných zásob sme varili pri bivakoch alebo počas dňa cez ramadán, keď boli reštaurácie mimo prevádzku. Vlastné zásoby taktiež pokryli takmer všetky raňajky a niektoré večere.
Na pitie sme viezli niekoľko energetických nápojov, kávu, čaj, instantný čaj a šumivé vitamíny. Hlavne instantný čaj sa osvedčil, keďže teplota vody v badaskách alebo vo fľaši počas dňa stúpala, ale čaj sa dal piť aj teplý. Viezol som aj termosku, ktorá dokázala uchovať chladnú vodu počas celého dňa.
Voľba oblečenia bol veľkou neznámou. Obávali sme sa hlavne vysokých teplôt. Motorkárske oblečenie je hrubé, ťažké, odolné proti dažďu a vetru, preto v horúčavách nie veľmi pohodlné. Všetci traja sme šli v textilných bundách s kompletnými chráničmi a chalani aj v textilných nohaviciach. Ja som vsadil na nohavice kožené. Na nohách sme mali endurácke pevné čižmy, hlavne kvôli pocitu bezpečia a samozrejmosťou bola kvalitná integrálna prilba, bez ktorej sme sa ani len nepohli.
Ja som viezol ešte motokrosovú chráničovú vestu a priedušný dres, kým Francúz mal len dres. Obliekli sme si to v najteplejších dňoch. Práve preto som v Palmýre ochorel. Podcenil som večerný vietor a počas jazdy ma prefúklo.
Čo sa týka ďalšieho oblečenia, tak sme viezli spodné prádlo a ponožky, ktoré sme každý deň vyhadzovali. Nemá zmysel domov viezť špinavé prádlo. Podobne to bolo aj s tričkami, no keď som ochorel a potreboval som sa cez deň aj trikrát prezliecť, musel som začať tričká prať. Inak sme viezli len hrubšiu mikinu, plavky, letné tenké nohavice, uteráky a nejakú pohodlnú obuv.
Pred cestou bolo nutné všetky motorky čo najlepšie pripraviť. Boli vymenené všetky prevádzkové kvapaliny, filtre, sviečky a brzdové obloženie. Jedinými plánovanými servisnými zastávkami boli prezutie pneumatík a výmena oleja. Inak sme boli technicky pripravení na rôzne poruchy, či už náradím alebo vedomosťami, ale pevne sme dúfali, že nič z toho nebudeme potrebovať. Viezli sme so sebou základné náhradné diely, ako niektoré páčky, náhradné špice do kolies, rôzne náhradné hadice, mosadznú rúrku, šťahovacie pásky, elektrické káble, izoláciu, lepiace pásky, dvojzložkové lepidlo na plasty, tekutý kov, náhradné ventily do kolies, duše a sady na lepenie defektov spolu s náradím na prezutie pneumatiky.
Prvé technické problémy nás postretli už v Istanbule, kedy vypovedal službu ventilátor na chladiči Herghottovej motorky. Nakoniec vysvitlo, že problém spôsobil len preťažený padací rám a opravu sme zvládli na mieste. Ďalšie problémy priniesla až moja nehoda v Damasku. Vďaka padaciemu rámu Wunderlich, hliníkovým kufrom a tiež vďaka tomu, že motorka nevrazila do žiadneho auta, obstála takmer bez poškodenia. Prasknutú konzolu nesúcu svetlo, plexi a prístrojovku stačilo spevniť sťahovaciou páskou a oprava tak zabrala sotva desať minút.
Iné problémy sme mali s Francúzom v Egypte po natankovaní nekvalitného alebo nízkooktánového benzínu. Motory v nízkych otáčkach pod záťažou klepali a ráno štartovali ťažšie, chytili až na druhý pokus. Ťažko to však nazvať problémom, pretože ho vyriešilo natankovanie kvalitného benzínu. Divné zvyky z môjho motora zas vyriešila výmena oleja, ktorý sa pravdepodobne vplyvom vysokej teploty a prašného prostredia skôr opotreboval.
Do zoznamu porúch pridám ešte vypálenú žiarovku na ceste späť. Pravdepodobne horúčavy prispeli k tomu, že žiarovka vydržala len 9000km.
Jednou zo zaujímavých súčastí cestovania je aj stretávanie ľudí. Pred cestou sme si vypočuli mnoho otázok typu: „A to sa nebojíte?“ Ľudia skloňovali Arabov ako teroristov, ktorí nás unesú alebo okradnú. Počas cesty sme stretli mnoho ľudí a ani jediné stretnutie nebolo nepríjemné.
Najlepšie sme sa cítili v Sýrii, kde nás prekvapila dobrosrdečnosť ľudí a snaha pomôcť. Nebolo miesto, kde sme zastavili a hneď by sa nepristavil niekto, kto sa chcel s nami zoznámiť, spýtať sa či niečo nepotrebujeme alebo či niečo hľadáme. Ak sme hľadali, ľudia nás ochotne zaviezli a nasmerovali na správne miesto. Dostali sme pozvanie prespať u nich a taktiež sme neraz dostali čaj, ovocie, chlieb a podobne, ako pozornosť bez toho, aby sme museli platiť. Slovo bakšiš som v Sýrii azda ani nepočul a ceny boli také, že sa neoplatilo ani zjednávať.
V Jordánsku a Egypte už to nebolo také. Nechcem tým povedať, že sú tam zlí ľudia, to rozhodne nie. Všade tam, kde už zasiahli pazúry masového turizmu, sa ľudia prispôsobili návalom turistov z celého sveta. Pri navštevovaných pamiatkach sú ceny prehnané a bakšiš na dennom poriadku. Sklamaním bolo jedlo na Sinaji, kde sme za dva hod-dogy, čaje a dve kávy zaplatili v prepočte viac ako 600 Sk. V prísnom kontraste s týmto bolo srdečné pohostenie u sinajských beduínov, ktoré bolo nezabudnuteľným zážitkom. Spoznávanie ľudí je pre mňa nezameniteľným zážitkom a držím sa jedného pravidla - pristupovať k ľudom s úsmevom, podať si ruku na pozdrav a podľa možnosti sa im pozdraviť v ich jazyku. Takéto malé gestá lámu všetky bariéry. V každej krajine, v ktorej som bol, som sa naučil základy ako pozdrav, poďakovanie a možno pár ďalších slov.
Viac ako tri týždne na cestách, bivaky v púšti ale aj nocľah v hoteli, stretnutie so sýrskymi Slovákmi aj slovenskými vojakmi, arabský svet a vôňa orientu. Navštívili sme pamiatky z biblických čias, ale aj oveľa staršie, prešli cez štyri kontinenty a navštívili osem krajín. Za ten čas sme toho veľa zažili. Kopa zážitkov nás priviedla k nápadu spísať ich do našej prvej cestopisnej knihy a z video záznamu a fotiek pripraviť DVD.
Obálka cestopisnej knihy |
Na výstave Motocykel 2007, ktorá sa uskutoční od 29. 3. do 1. 4. 2007 v bratislavskej Inchebe, predstavíme cestopisnú knihu a DVD z tejto výpravy. Nájdeš nás v hale B1 – radi sa s tebou stretneme!
Pripravili sme naozaj rozsiahlu foto galériu z celej cesty. Obsahuje takmer 400 okomentovaných fotografií zatriedených chronologicky podľa dní.
Fotogaléria Motoride Expedition Egypt 2006
V spolupráci s Ceper Studio Outdoor Movies sme pripravili aj DVD z cesty. Krátku ukážku si môžete pozrieť tu:
Pridané: 23.03.2007 Autor: Tomáš Hajduch - Awia Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 95768 | Včera: 185124