Ukrajina 2006 Enduro tím - Koločava - Komsomoľsk 2/4

„Choď sprava!“

Nasledoval brod malého potôčika, kde došlo k nedorozumeniu. Dadi šla vopred a obzrela terén. Zakričala mi, že môžeme ísť sprava. Vtedy sa pri mne zastavil Andre, ktorému som zakričal: „Choď sprava“. Zjavne ma nepochopil (počul iba „choď“) a hneď vyrazil ľavou koľajou. Dadi kráčala stredom tohto úseku a keď začula motorku uhla sa so ľava v domnení, že idem ja. Tu došlo ku zrážke. Andre jednoducho spáchal pokus o atentát na moju manželku :-) Tá sa zvalila do pravej koľaje, no našťastie mala na hlave prilbu, ktorá tak utŕžila pár škrabancov. Okamžite som vybehol na pomoc ale našťastie bolo všetko v poriadku. Andre sa ospravedlňoval, ale my vieme, že to bolo naschvál. Asi nás mal už plné zuby. :-) Jeho prezývku teda upravujeme z OMD na OAŽ. (Teraz určite ľutuje, že tento článok nepíše on)

Po tomto úseku znovu naberám Dadi a trénujem jazdu v stupačkách so spolujazdcom. Pre mňa je to v pohode, ale je to veľmi nepríjemné pre spolujazdca, ktorý nemá absolútne žiadny výhľad. Keď si k tomu pridáte neustále kolísanie motorky, sem tam nejaký ten šmyk, tak to vzadu musí byť hrozne nepríjemné. Za to má Dadi u mňa veľký obdiv.

Keď to už vyzeralo, že to najhoršie máme za sebou, prichádzame k úseku, kde zosuv pôdy odniesol celú cestu. Vyzeralo to naozaj zle a tak ideme na peší prieskum. Najprv zosuv riadnej časti kopca, no z cesty ostal asi jeden meter na šírku nepoškodený. Potom prichádza trialová vložka pomedzi veľké kamene, cez ktoré sa valí voda z potoka, následný brod a prejazd na cestu na druhej strane. Nad nami v doline je množstvo snehu. Tipujem, že je to z lavíny. Množstvo vody ktoré sa tu valilo muselo mať ohromnú silu, lebo okrem zosuvu pôdy voda odniesla aj obrovskú oceľovú rúru s priemerom asi jeden meter a dlhú niekoľko metrov. Táto rúra bola asi určená na nasmerovanie potoka popod pôvodnú cestu. Voda ju odniesla asi 50 m po prúde teraz už nevinného potoka.

Tu už nám nebolo všetko jedno. Čas pokročil, hodinky nemilosrdne ukazovali 18.00 a GPS viac ako 5 km vzdušnej vzdialenosti do Komsomoľsku. Dadi už prestala fotiť a Andre prestal vtipkovať. Tento úsek sme nakoniec prešli bez závažnejších problémov a pádov. Na druhej strane som ešte vbehol s GS-om do nevinne vyzerajúcej mláky, no keď sa mi v blate a vode stratilo celé predné koleso myslel som len na jedno. Vytočil som tomu plný kotol a dúfal, že neuviaznem... Neuviazol som, iba voda sa preliala aj cez sedlo a tak na motorke už neostalo naozaj žiadne čisté miesto.

Ďalšia trasa je už v pohode, znovu veziem aj Dadi. Stretávame ukrajinskú rodinku, ktorá len nechápavo krúti hlavami. Vraj je to do dediny asi 3 km, ale vraj neprejdeme. Hrdinne im vysvetľujem, že keď sme sa dostali sem, tak neexistuje nič, čo by sme už neprešli. Asi nám aj tak neverili, no popriali nám šťastie. No my už máme vrchol na dohľad.

Na vrchole

Je 18.23, GPS ukazuje nadmorskú výšku 927 m n. m. a sme v sedle medzi masívom poloniny Krásna a Strimby, ktoré sa volá Prislop. Z Koločavy sme v náročnom teréne vystúpali skoro 400 výškových metrov a trvalo nám to dve a pol hodiny. Okolité končiare sú stále pod vrstvou snehu a pred nami je výhľad do doliny riečky Terebľa. Tu na tomto mieste sa dostavil ten pocit víťazstva. Mohol by som tu sedieť celé hodiny a vychutnávať si ho, no Andre a zapadajúce slnko nás súri ďalej.

Uisťujem Andreho, že cesta dole už pôjde lepšie, veď je to už v smere gravitácie... Začíname klesať a za prvou zákrutou nás čaká kvalitný bahenný kúpeľ. Nie je čas nad tým premýšľať, nezastavujeme a bez problémov ho prechádzame. Nasleduje zjazd, ktorý sa po pár metroch mení na ozajstný padák s neuveriteľným sklonom. Niečo podobné ako na našom enduro dni aj keď oveľa, oveľa dlhšie a na kamenistom podklade. Vypínam motor a používam spojku so zaradenou rýchlosťou namiesto zadnej brzdy, keď mám nohy na zemi. Je to riadny zaberák hlavne na ruky a dostavuje sa už aj únava. Aj to sa asi podpisuje na mojom ďalšom páde. Dvíhať motorku na kolesá v takomto kopci je naozaj zábava. Dole som úprimne rád, že mám tento úsek za sebou.

Následne sa cesta rozdvojuje. Môžeme si vybrať cestu priamo korytom potoka alebo po blatistej ceste s koľajami. Tie však nevyzerajú hlboko a tak bahníme. Stále v slušnom klesaní, ide to strašne pomaly. Dostavuje sa únava a dehydratácia. Úplne sme zabudli piť a tak spoločne exujeme celú fľašu minerálky. Andremu sa zavadil pod motor konár a vysunul mu mierne bočák. Spínač bočáku mu však vypína motor a tak mu Dadi musí s konárom pomôcť. Pomaly ale isto sledujeme ako sa stmieva a už nám nie je všetko jedno. Snažíme sa zbytočne nestáť a pokračovať. A to sme nevedeli, že máme pred sebou najťažšiu skúšku dňa...

Blatisté peklo

Tou sa stáva nenápadne vyzerajúci potôčik, ktorý križuje našu cestu zľava. Aj tento malý zdroj vody stačil na to, aby nám pripravil úplné blatisté peklo, v ktorom ako prvý uviazol Andre. Blato je mäkké, nechutne lepkavé a hlboké do polky kolies. Parkujem GS-o v koľaji a idem na pomoc. V blate mi miznú celé čižmy, ale sám Andreho nevytlačím. Pripája sa aj Dadi no nedarí sa nám. Motorka visí na motore, predné koleso je zabité blatom a už sa netočí. Na rad prichádza lopatka a kopeme v balte aspoň akú-takú cestu pre motorku. Nakoniec kľačím za motorkou na štyroch, tlačím a mierne nadvihujem zadok. Zaberá to a Andre naberá rýchlosť, s ktorou vybieha z blata. Ja som zato od neho dostal poriadnu dávku bahnoterapie zadarmo :-)

Keďže blatisté peklo sa nedá obísť, musím ho prejsť aj ja. Snažím sa ísť v Andreho stopách, no motorka si ide kade chce. Tuším sme sa s GS-om trápili aj dlhšie ako s Bigom, ale nakoniec sa to podarilo. Na dohľad už máme koniec klesania, no problémy sa nám naďalej nevyhýbajú. Andre má zablokované predné koleso blatom a ani v klesaní sa koleso nechce roztočiť. To ho tlačí do priepasti napravo. Musím mu teda pomáhať. Spoločnými silami sme dostali motorku opäť na cestu a Andre tak parkuje po dlhšom čase skoro na rovine. Mne sa koleso našťastie točí a tak schádzam bez problémov. Vyberám si znovu tú nesprávnu koľaj a znovu mi mizne celý predok v bahne. Našťastie mám rýchlosť a plný kotol ma z tohto blata dostáva znova na pevnú zem. Tieto mláky sú naozaj zradné...

Slnko už pomaly zapadlo a my riešime čo ďalej. Do dediny je to asi 3 kilometre po neceste neznámej kvality a do Solotviny ešte viac ako 90 km. Rozhodujeme sa pokračovať. Rozhodnutie však teraz nemalo byť v našej moci. Andre sedí na motorke 3 metre predo mnou. Motory sú naštartované no nehýbe sa. Chvíľu na nič nedeje a ja nechápavo pozerám na Dadi. Andre sklonil hlavu na nádrž a už tuším problémy... DR Big sa rozhodol, že na dnes toho máme dosť a spojka vypovedala službu. Big sa už ani nehne. Ja si uvedomujem, že si vybral to najlepšie miesto a čas...