Zlatá horúčka alebo čo je to Geocaching

Zlatá horúčka Ako ináč nazvať hľadanie „pokladu“ ukrytého kdesi pod vrstvou snehu, keď teplota nevystúpi ani nad 5°C? Jediné, čo vás v tej chvíli môže zahriať, je „zlatá horúčka“.

Štartuj, štartuj, roztláčaj... alebo čo vybitým akumulátorom

Vyvolávanie Aku bôžika, ani indiánsky tanec prebúdzania nezabrali a tak som musel Helmuta priviesť k životu pomocou štartovacích káblov. Na druhý pokus sa už zdá, že bude všetko OK a tak „bežím“ domov nahodiť „WAK (winter adventure kit)“ (rozumej: dvoje CéGé, podkolienky, teplý sveter, pletené rukavice a neoprénové kolenačky). Medzitým dorazil Awia a jeho „Škuľavý Joe (čítaj džou)“ v plnej zlatokopeckej výbave.

Vystrojený sadám aj ja na Helmuta a s nevôľou zisťujem, že ranná esemeska ktorú som poslal Aku bôžikovi nezabrala. Odlepujem nadpis z okolia štartovacieho tlačítka „Push to start“ a lepím ho dozadu na kufor. Awia sa teda zaprel, ja som tam dal dvojku a ... do tretice všetko dobré. Celá ceremónia sa musela zopakovať ešte raz, pri povinnom tankovaní, kedže Awiove údaje o dĺžke výletu krát „A“ konštanta (koeficient násobenia ním zadávaných údajov, pre reálnejšie hodnoty uvedených mier) boli o čosi väčšie než momentálne možný dojazd.

Opúšťame Košice a všetky mechanické ako aj nalakované časti motoriek vydávame napospas neskorej zime. A veru, tá nešetrila štrkom ani dierami. V niektorých chvíľach mám pocit, že tie sondy na zistenie uránu robili priamo v strede vozovky. Úsek z Košíc do Jakloviec ale zvládame celkom v pohode (dokonca som tam „fukol“ aj 5-ku).

Benzínka v Jaklovciach nás privítala tromi stupňani. Mrazené stehienka sa snažím rozhýbať aerobnymi cvikmi, avšak stiesnené priestory v bunde a nohaviciach mi toho veľa nedovoľújú.

Margecany – Žipov alebo ako som snehové reťaze kupoval

K Margecanom asi len toľko: 4 – 3 – 2 – 1 – 2.
Výjazd bol už o niečo lepší. Dier po menej, aj keď so štrkom tu vôbec nešetrili. 3 – 2 – 3 – 2 snažím sa ako tak držať vyjazdenej stopy a v duchu si vravím, že to mohlo byť aj horšie hoci kapotáž si o tom myslí asi svoje. Za jedným z horizontov sa však na ceste objavuje niečo biele. Takú vrstvu soli by tam zrejme nenasypali. Veru nenasypali. Mokrý sneh so štrkom (alebo kašovitá, miestami ujazdená, vrstva snehu v hrúbke od 2 do5 centimetrov), vyjazdené koľaje, nohy na zemi. Awia si to samozrejme nechce nechať ujsť a v nádeji, že získa pár skvelých záberov do niektorej zo zábavných televíznych šou vyťahuje foťák. Po tom, čo mi postaršia Volga kombi ukázala ako sa jazdí po tunajších cestách som trochu zrýchlil (teda tuším som šiel miestami aj 45km/h). Moja radosť však skončila v najvyšších miestach celého stúpania na Žipov. Už žiaden štrk, iba sneh, ostré zákruty a nie práve najlepšie % stúpania. Ak k tomu pripočítam „letné“ gumy a feldu ktorá sa snažila predrať okolo mňa, môžem s kľudom zaradiť túto situáciu medzi tie s najvyššou ostražitosťou. Celý čas sa mi pred očami vybavovala net stránka s ponukou snehových reťazí na helmutov. S tancujúcim Helmutom som sa ako tak dostal na vrchol stúpania, kde som si musel dať pauzu a premyslieť, čo budem robiť, ak bude aj zvyšok cesty takýto. Lebo priznám sa, brzdiť autobus dolu zasneženým kopcom na letných gumách nepatrí práve k mojím obľúbeným športom a tak som uvažoval aj o alternatíve, ako ho čo najrýchlejšie prestavať na snežný skúter. Awia sa opäť ukázal ako správny kamošš a vytiahol foťák, „kdyby něco“. Striedam jednotku s dvojkou, snažím sa uhýbať okolo idúcim autám a vyzerám do diaľky, či už nevidno Žipov.

Hurá. Čím bližšie k civilizácii, tým viac asfaltu. Obcou prechádzame v pohode, teda až na nechápavé pohľady domácich. Za Žipovom to už je „iný svet“. Cesta pekná, v celku čistá a miestami aj suchá.

Brežany alebo ako Awia poklad našiel

Navigátor ukazoval odbočku vľavo. Schádzame teda z hlavnej cesty a pokračujeme smer Brežany. V obci je navigácia pomerne ľahká, keďže miesto výskytu pokladu označuje drevený kostolík stojaci na stráni.

Gréckokatolícky drevený Kostol sv. Lukáša Evanjelistu bol vystavaný v roku 1727 a podľa všetkého sa používa dodnes. Patrí medzi najstaršie drevené kostoly na Slovensku. Kostolik je súčasťou historického cintorína, kde nie je problem nájsť hroby a kríže staršie ako 100 rokov.

Po krátkej obhliadke vyberá Awia „náradie“ a vydáva sa hľadať poklad. Keďže som doposiaľ nemal ani šajnu o tom, čo to vlastne hľadá, rozhodol som sa radšej šíriť osvetu medzi miestnym obyvateľstvom a vyrobil som prvý snehový reklamný baner.

Po výdatnej fyzickej činnosti sa trošku zahriali moje skrehnuté prsty na nohách aj rukách. Medzitým sa vrátil Awia, vysmiaty ako lečo s obalom od negatívu kinofilmu. Bolo mi to sprvu divné, lebo som bol celý čas v tom, že má digitál. Včas mi to však celé vysvetlil a pobral sa vykonať potrebné úkony.

Čo je to Geocaching

Geocaching je zábava, či určitý druh športu - geo znamená zem a cache znamená skrýša. Sú to teda skrýše na zemi, kdekoľvek, väčšinou na pekných zaujímavých miestach. Každá skrýša má na internete svoju stránku, kde je popis miesta a súradnice GPS, podľa ktorých ju potom hľadači hľadajú. Geocacher - hľadač teda potrebuje na nájdenie mať GPS prijímač a prístup na internet. Skrýšu väčšinou tvorí vodotesná nádoba, v ktorej je ceruzka, zápisník - logbook a rôzne iné premety. Hľadač si pri nájdení môže čokoľvek zobrať, no zároveň niečo aj pridať, aby cache ostala naďalej aj pre ďalších hľadačov. Po nájdení je potrebné urobiť o tom záznam aj na internete a tým sa podeliť o zážitky s ostatnými.

Viac informácií:

• geocaching.sk
• geocaching.com
• DKS – Brezany – cache (skrýša) ktorú sme hľadali

Tomáš Hajduch - Awia: Geocaching je teda zábava pre majiteľov GPS prijímačov. Ja som geocaching spojil s jazdou na motorke a stálo to zato. Cache sú väčšinou ukryté na zaujímavých miestach (nie vždy dostupných na motorke), o ktorých by ste sa inak nedozvedeli. Trasu Košice, Margecany, Žipov, Prešov mám prejazdenú už viac krát no do Brežan som nikdy nezablúdil.

Na mieste sme sa zdržali necelú hodinku. Potom už len nasledovali krátke manévre pri otáčaní sa a už sme boli na ceste smerom na Prešov.

Prešov – diaľnica – Košice

Cesta do Prešova bola už úplne v pohode. Naplánovaný bol ešte jeden poklad v okolí Prešova, ale vzhľadom na pokročilý čas a pribúdajúci chlad sme si dali prestávku pri Biker´s Caffé, v nádeji, že si tam dáme niečo na zahriatie. Nádej sa však rozplynula pri pohľade na ceduľu s otváracím časom „Sobota: 9:00 - 12:00“. A keďže som hľadanie ďalšieho pokladu už odmietol, pobrali sme sa domov. Po diaľnici to šlo hladko 120 – 140 km/h. V Košiciach sa lúčim s Awiom a Škuľavým Joe-om a náhlym sa za teplom domova. Ešte zopár výmoľov, túnovaných 120-tok s tlačnými krídlami a už sa chystám parkovať.

Doma alebo liečivé bahenné kúpele

Niekomu sa zrejme málilo moje posilňovanie na snehu a tak mi pripravil pred vchodom do garáže bahenný kúpeľ. Po asi desiatich minútach urputného boja s Helmutom a bahnom som rezignoval a vystúpil. Ostal tam stáť rovno ako svieca, aj bez vysunutého bočáku a keby som si nebol privolal otca na pomoc, možno by tam stál dodnes. Čižmy, doposiaľ len navlhnuté od snehu a chladu boli razom zdobené prírodným blatistým vzorom a čo to sa ušlo aj nohaviciam. Pred príchodom domov, som teda musel ešte prejsť chemickou očistou. Doma som si dal už len blahodárny kúpeľ a podriemkávajúc pri telke som rozmýšľal nad možnými enduro gumami pre Helmuta.