Ako som si predĺžil leto 2/3

Deň tretí - cestovateľský

Ráno motorka zbalená, na raňajkách som bol prvý. Inak milá paňula ma dostala do rozpakov, že koľko vajíčok si chcem ešte dať po tom čo ma videla že som zjedol jedno. Nuž ešte jedno by som si dal povedal som s prekvapeným úsmevom. Viditeľne si vydýchla. Ja teda viem byť aj opica ozaj že drzá, ale toto by som sa hosťa spýtať nevedel. Grécko je furt Balkán. Trocha lepší, ale furt Balkán.

Sadám na motorku, na ktorej plexiskle by si entomológ ucvrkol a pohýnam sa smerom k Olympu. Už som bol hore, až pri vjazde do vojenského tábora, kde váš ďalej už nepustia. Už som ho obehol pred rokmi zľava, dnes pôjdeme sprava - pekne cez hory. Asfalt cestou hore je v zákrutách pokrytý vyliatou naftou z odvetrania nádrže a kvapkajúcimi olejmi z áut, takže konzervatívna jazda na kochačku.

Apropo kochanie sa tu v Grécku treba vždy riešiť pri zapnutom režime chameleóna. Režim chameleóna je, že jedno oko sa kochá, druhé rieši cestu - prípadne opačne. Inak hrozí, že trafíš výtlk a nájde sa aj taký, ktorý by mohol skončiť fatálne - minimálne pre gumu. Ak nie výtlk, tak kako. Kaká sú tu rôzne, kozie bobky sú v pohode - necítiš pod kolesami. Kravské ale pod kolesami cítiš a opäť hraničí s predčasným ukončením výletu. A ak nie kako tak kravské ciko, ktoré zas nevieš vždy rozoznať od rozliatej nafty, ktorá šmýka takže opäť kľučkuješ. Keď nie kako a ciko tak sa nájde padnutý kameň z kopca nad cestou. Prípadne pes o veľkosti malého teľaťa, alebo teľa o veľkosti väčšieho psa. Teľa vždy s mamou a raritne s nimi aj mocný buják o trojnásobku hmotnosti tvojej motorky. Bujáka chceš potichu na voľnobeh decentne obísť a ništ vác. Akurát premýšľaš, či to riskneš okolo rohov, alebo okolo zadných nôh, keré vedia kopnúť rýchlejšie než si bežný človek myslí. A keď si myslíš, že už ťa ništ neprekvapí tak korytnačka. Ja mam zvery rád a keďže pár korytnačiek som tu už videl na kašu, tak som zastal. Ej moja krásna nenechám ťa ja na ceste na Diovu milosť. Nechápala tapša, že jej chcem dobre, syčala na mňa jak ministerka kultúry pri zlej otázke. Keby som tú záchranu neriešil face 2 face, tak ma ešte aj očúra. Toľko ku kochaniu v Grécku, vždy len na jedno oko a tvárou v tvár, inak skončíš v sračkách aj keď práve pomáhaš.

Cesta vystúpala do 1200 m.n.m. a za Olympom, asfalt sa zlepšil, kaká ustúpili a premávka sa blíži k nule. Napriek tomu chcem ostať v konzervatívnom režime jazdy. Zvláštne, keď si človek povie „nejdem klopiť“ a za pár minút sa pristihne, že klopí tak akoby neklopil keby klopiť chcel. Grécka krajina je úplný opak Maďarska a Srbska. Každý detail krajiny je iný, nič sa tu neopakuje. Vyjdeš spoza zákruty a sánka ti padne aká obrovská skalná stena pred tebou vyrástla a pod ňou bum jazero. Farby krajiny spoza polarizujúcej slnečnej clony spôsobujú pocit akoby si bol v 4K filme. K tomu mi do helmy hrá úžasný Eddie Vedder. Súzvuk obrazu, zvuku a duše. Krajina klesá a stúpa. Aj cez 1300 m.n.m. Nikde nikoho, auto som nevidel už cez 40 minút

Štyridsať kilometrov pred cieľom dnešného plánu (Konitsa) mi padne sánka. Dostal som sa do kaňonu, (kaňonov je tu veľa) ale tento je iný. Skaly sú výrazne tmavo sivé a niekde až antracitovo čierne a lesklé. Z ich povrchu sa slnko odráža tak divne na zlatočierno. Monumentálne a stiesňujúce, vyzeralo to ako predpeklie. Do Konitse prichádzam výrazne skôr ako pôvodne písali obe navigácie. Aj mi stískalo zadok čo ma nakoniec čaká aký off-road. Dôvod bola znížená rýchlosť v oboch navi na 30 km/h, ale reálne tam žiadna značka nebola. Za tento plán cesty si dávam 1* a neľutujem ani minútu čom som si ju v zime plánoval. Ak by mal niekto záujem tak link tu.

Keď ti ide karta netreba dávať nohu dole z plynu a načal som plán na ďalší deň a dobre sa stalo. Z Konitse som išiel na Iliochori a behom 5km som vystúpal z takmer 700 na 1100 m.n.m a tu začal úplne postapokalyptický film. Nie že autá, ale ani zvery a ani ľudí v dedinkách / samotách som nevidel. Žiaden pohyb, nikde nič živé. Cesta cez les bola načatá zubom času a na pohľad bolo vidno, že sa veľmi nepoužíva. Polovicu môjho jazdného pruhu zaberalo napadané červené ihličie. V puklinách v asfalte už smelo rástli mladé stromčeky. Nie nejaké tohtoročné maličké semenáče, ale cca metroví chlapíci. Príroda si tu pomaly berie späť čo jej človek urval.

Niekde uprostred medzi Iliochori a Koukouli bol most s krásnou panorámou z oboch strán. Keďže som dlho nikoho nestretol zaprovokoval som osud a odstavil motorku uprostred mosta a začal si to fotiť z oboch strán. Nikto neprišiel. Hovorím si, dobre, ale určite keď sa pôjdem vyčúrať niekto príde lebo toto je mocný zákon schválnosti. Nič, nikde nikoho. Tu keby sa človeku niečo stalo, kľudne len v zmysle neopraviteľný defekt, tak môže smelo začať stavať príbytok z dreva a kameňa jak v tých zrýchlených filmíkoch na facebooku. Teda ak ho nenájde nejaký miestny medveď.

Kamoška Maťa mi poradila ísť pozrieť Papingo, lebo som neďaleko. Papingo to je taká dedinka celá z kameňa (celá znamená celá - aj strechy!!) plus je z nej parádny výhľad na kaňon Vikos. Keďže nemám pamäť na mená dedín tak som tam šiel, aby som pri monumentálnom platane za mostom, pod ktorým je pláž vedúca k priezračnej horskej rieke zistil že tu som už bol. Na monumentálne stromy pamäť mám. Vôbec to nevadí, za 5 minút som v plavkách a ukazujem zhýčkaným ochkajúcim Germánom, že mocný bujak Slovan sa studenej vody nebojí. Ej veru kukajú jak Kotlár na tlačovke. Medzi nami, napriek tomu, že otužujem som sa musel slušne premáhať. Bola to horská voda čo aj z obdareného princa nekompromisne urobí princeznú.

Deň štvrtý - upršaný, domotaný, ale nakoniec dobre

Ráno po chutných raňajkách, kde som zjedol všetko okrem „šunky“, ktorou som nakŕmil mačky sedím o 9-00 na motorke. Pred odchodom ešte krátka debata s Litovčanom čo parkuje vedľa mňa svojho nového pekného Tigra 1200. Taký v pohode dialóg až do momentu kedy mi potrebuje povedať, že jeho motorka je viac dual purpose ako moja. Pýtam sa s nefalšovaným údivom, že prečo si to myslí. A on, pomerne učiteľsky, že Tiger má predsa kolesá 21 / 18 a išiel s tým TET, a že či viem čo je TET a že išiel to na takýchto cestných gumách - tak preto. Tak som sa ho spýtal či vie čo je to Theth v Albánsku a či si myslí, že tam kde prešiel on jeho TET „na cestných gumách v rozmere 21 / 18“ by mala motorka problém. Nakoniec z neho vypadlo, že išiel len nejaké časti TET a že je to predovšetkým o jazdcovi. Sem som ho chcel dostať aby trocha pristál a to nemám vôbec nič proti Tigrovi. V pohode sme sa rozlúčili, za mocného offroaďáka nasadá jeho manželka, on si nasadzuje crossovú prilbu z okuliarmi a ja sa v duchu nad touto kombináciou usmievam.

Od rána sa motám, znova všetkými gréckymi bohmi zabudnutými bočnými cestičkami do dedinky Karies. Radím vkuse 2-3-2-3 a teda ja, ako prozákrutový homo sapiens motorkaris, mám po hodine dosť. Cesty sú také, že treba ísť stále opatrne v každej druhej ľavej zákrute sú nánosy piesku čo tečie voda po dažďoch. Opäť sa z oboch strán cesty tlačí na človeka džungľa so všetkými popadanými listami a halúzkami čo k tomu patria.

Cieľ dnešného dňa je Katara pass na čo som sa obzvlášť tešil keď som to plánoval. Ešte ráno som pozeral počasie a nič nenasvedčovalo tomu čo ma tam za chvíľu malo stretnúť. Keď som blížil videl som, že vrchol je celý v oblakoch. Preventívne som si dal pod bundu termoprádlo a vymenil rukavice za teplejšie s presahom na bundu a dobre som urobil. Ako som začal stúpať z 1000 až do 1680 m.n.m. tak prišla hmla, rosa a neskôr dážď a smútok že z výhľadov nebude nič.

Intenzita hmly a dažďa boli taká, že som si mohol vybrať medzi výhľadom na sedem metrov s vyklopeným plexi a intenzívnou hydratáciou xichtu. Druhá možnosť bola za zavretým plexi s výhľadom tak štyri metre a k tomu som mohol sústavne škúliť pomedzi kvapky, ktoré pri malej rýchlosti len pomaly stekali po plexiskle prilby. Medzi Scyllou a Charybdou ako sa hovorí v týchto končinách kde vznikli najlepšie báje a povesti, ktoré som ako malý chlapec opakovane hltal.

Išiel som tak 20-30 km/h a tešil sa z toho keď sa mi podarilo obísť mokré kravské kako v zákrute. Ľakal sa zo siluet kráv, ktoré nehybne stáli popri ceste jak duchovia vypustení Cháronom z podsvetia. Vďaka počasiu, hodného Tartaru, som ich zbadal vždy až na poslednú chvíľu. Nič príjemné najmä ak človek vie, že ak sa krava rozhodne niekam ísť, tak ide. Vééééľmi naivne som sa utešoval, že keď vyjdem úplne hore tak oblačnosť bude podo mnou a ja si tam kľudne aj hodinu užijem slnka – trt premočený makový!! Hore začalo jemne pršať – na, tu máš slnka panáčik zasnívaný! Došiel som teda smutne zhora dole a fotka žiadna. Teda mohol som fotiť hmlu, vačšú hmlu a eštevačšú hmlu spolu s daždom, ale toto prenechám abstraktnejšie zameraným motofotografom.

Dole na rázcestí stretám staršieho Nemca na R 1300 GS. Dážď mu steká po bielej briadke a ponad zahmlené okuliare zúfalo ďobe do svojho navigáča. Oprášil som v daždi (oj, mocný oxymoron priletel) moju kuchynskú nemčinu, že či môžem pomôcť. Germán šemotí, že je po dvoch hodinách jazdenia na tom istom mieste a že jeho navigácia je „kaput“. Pozerám ako random ďobe do toho geretu a myslím, že v navi to skôr nebude. Pýtam sa kam chce ísť. Na západ, ja žiaľ na východ, ale ponúkam mu pomoc že ho odvediem po nejaký najbližší bod. Skúmavo pozrie na mňa spoza okuliarikov a slušne odmieta. Ako vraví staré turkménske príslovie, kto neverí Slovákovi v daždi, nech si po germánsky hrdo mokne ďalej. Viderzén, čuspapá, gruss !!

Naivne sa rozhodnem „čúrať proti vetru“ a až do 13-00 sa držím môjho pôvodného plánu keď vo mne čosi v tej zime čosi zovrie. Kua, čo som ja sem do Grécka prišiel žrať hmlu a dážď?! Zastavím, pošuchtám mobil a vidím, že to, čo platilo ráno už teraz neplatí. V horách sa pokazilo pičasie tak na dva dni minimálne, ale smerom na juh k Peloponézu to vyzerá na dva dni pekne. No nič, kamoška Maťa mi včera poslala tip smerom ja juh na Enviromental park of Salaroa. Je to veľmi zaujímavé a príjemné pojazdenie. Úzka cesta, jeden smer tam druhý späť, lemovaná skalami a z oboch strán more. Na fotenie ako stvorené. Vydržal by som tam oveľa dlhšie žiaľ, jemne ma tlačil čas nakoľko som nevedel kde dneska zakempím plus chcel som ešte pozrieť most v Arte prv než začnem riešiť ubytko.

Ubytko vyriešil vesmír, lebo v navigáči som v blízkosti cesty na Lefkadu som si našiel uložené jedno ubytko. Teda ja si ubytká kde som bol ukladám, len keď sa mi tam niečo páči. Za ten svet som si nevedel spomenúť kde to bolo a ako to vyzeralo kým som tam neprišiel. Za 35€ luxusný čistučký voňavý apartmán. Nič zošlahané, vysiace na sopli, alebo inak zapatlané ako včera a predvčerom. Prípadne posteľ s čelom pri nohách, kerá mi celú minulú noc žrala nervy. Kúpelňa deluxe čistá ako z katalógu. Smolka že žiadna strava, ale toto som na večer vyriešil v miestnej taverne na pláži parádnym tzatziky s domácim chlebom a gréckym šalátom, ktorého sa tu neviem dojesť. Grécky šalát podávaný u nás má od tunajšieho tak ďaleko ako nitriansky šunkový salám k prosciuttu. Čo nemám doriešené je, či tu zajtra ostanem sa kúpať, lebo slnko, alebo sa poberiem na Lefkadu kde sú vraj jedny z najkrajších pláží v Európe.

Jedno však viem, ísť pred večerou splynúť s plytkým a teplým morom a nechať sa predlženú chvíľu hojdať položený na hladine bol najlepší nápad. Nad hlavou zore zapadajúceho slnka a už nesmelý bledý mesiac. Po zavretí očí v ušiach ponorených pod hladinou vystúpili zvuky vĺn, ktoré neustále zápasia s pieskom. Jemná hudba prírody čo hlboko upokojuje. Čistý nefalšovaný relax.