Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 01.02.2026 Autor: NostalgicRider
Čitatelia: 8615 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
Zaspávam a prenášam sa v čase o dve hodiny dozadu. Taký je časový rozdiel medzi Čukotkou a Chabarovskom. Pristávame po piatich hodinách letu v úplne inom svete.
Vystupujem z lietadla v zimnej obuvi a oblečení. Okolo mňa minisukne a tielka. Tak takto vyzerá leto, ktoré som tento rok ešte nezažil.
Volám na číslo, ktoré som dostal. Dohadujeme, že ma auto vyzdvihne priamo na letisku. BlaBlaCar funguje spoľahlivo. A dokázal som nájsť voľné miesto na dnes večer. Letenky a lístky na vlak do Vladivostoku sú počas leta beznádejne rozpredané týždne vopred.
Prichádza veľká 7-miestna Toyota. Sadám si na dohodnuté miesto dopredu na miesto vodiča. Teda z pozície u nás. Tu je miesto bez volantu, ktorý je napravo. Od Uralu na východ je väčšina vozidiel dovezená z Japonska. Takže sedím a robím navigátora a debatujeme. Vzadu sa vezie dvojica mladých
dievčat s príjemný parfumom na sebe a mama s dvomi deťmi. Pôjdeme celú noc a postupne sa budú pasažieri meniť. Ja jediný tu zostanem až do cieľa. Mesto Vladivostok očakáva moju návštevu s poradovým číslom 7.
Pred nami je niečo menej ako tisíc kilometrov nočnej cesty A-370, cez Chabarovský kraj, Primorský kraj, popri čínskej hranici, cez teritórium Ussurijského tigra, ktorý tu žije až do pre mňa najkrajšieho mesta na svete, prístavného mesta Vladivostok, ktoré sa nazýva aj San Francisco východu. Ale tam sa dostanem až ráno a to bude už nový deň. Takže idem trocha driemať kým svetlá auta režú nočnú tmu, od ktorej som si za celé leto odvykol, keďže tam na severe slnko takmer nezapadalo.
Ráno sa preberám dolámaný z celej cesty lietadlom aj autom, no som úspešne v cieli. Vladivostok ma víta dusným počasím typickým pre toto podnebie. Vlhkosť je tu takmer 100%. V zimnom oblečení a zimných topánkach zo mňa lejú litre potu. Stretávam sa s kamarátom Slavom, s ktorým sme v živote riešili už nejednu komplikovanú situáciu na oboch stranách zemegule.
Dnes riešime spoločne tu na mieste, čo ďalej s mojim cestovaním. Motorka je ešte na neznámom miesta a tak čakám. Dni pomaly ubiehajú ja si robím výlety po okolí k moru, na pláž, no stále to nie je ono. Deň plynie za dňom a ja pozerám do kalendára a august sa pomaly blíži k svojej polovici. Ja som stále tu, a všetko ma to stojí nemalé peniaze. Síce je to všetko fajn, páči sa mi tu, no stojím na mieste.
Vladivostok pre niekoho nedosiahnuteľná méta, no ja som tu siedmykrát. Hryziem nechty a každý deň čakám a telefonujem ohľadom nových informácií o príchode lode a vykládke. Podľa dohody už tu mala dávno byť. No realita je taká, že čaká niekde na mori na povolenie priplávať k brehu na vykládku.
Takto ubehol celý týždeň a ja si začínam uvedomovať, že môj stroj času nemá neobmedzený počet dní, keď môže cestovať po krajine. Začínam riešiť aj inú variantu, no najskôr definitívne musím mať istotu, v ktorý deň príde motorka a budem si ju môcť vyzdvihnúť.
Je pondelok 11. augusta a dostávam správu, že dnes poobede bude moja zásielka v sklade. Vyrážame preto na miesto určenia a po dlhom hľadaní správnej adresy, sme konečne v správnom sklade. Je to tu logistické bludisko ,v ktorom sa nevyzná ani Slavo a to je domáci.
Dnes je deň číslo 67 a ja sa môžem v Rusku bez prerušenia nachádzať 90 dní. Keď sa pozriem do mapy, kde som a čo ma čaká kým prídem domov, tak je mi jasné, že to zase bude závod s časom. A keďže môj stroj času tu už nedokáže, zázraky na počkanie a ani môj stroj, ktorý je zatiaľ zabalený v bedni, tiež nedokáže ísť nonstop a vysokou rýchlosťou, tak stojím pred dilemou.
Ja sám takisto nemôžem a ani nechcem ísť domov štýlom stíhačka. A letieť cez celú krajinu od rána do večera, každý deň a nikde sa nemôcť zastaviť a užiť si večer s kamarátmi, tak to fakt je mimo mojich záujmov. Domov to mám približne 12 tisíc kilometrov. Zostáva mi približne 23 dní, kým musím opustiť krajinu bez zbytočných problémov. Z jednej strany je to síce veľa času, no z druhej strany, keď som na ceste už tretí mesiac a aj únava už robí svoje, mi to príde ako nie celkom dobré riešenie.
Trasu z domu do Vladivostoku, alebo opačne som už absolvoval veľakrát, a trasu po Bajkal, alebo cez Sibír som išiel ak som si to dobre spočítal v pamäti 16 krát. Poznám to tam môžem povedať dokonale, a nič nové mi cesta s poradovým číslom 17. dnes už asi nedá. Aj keď som motorkár, cestovateľ, no dnes po tých zážitkoch na Čukotke, to bude len akýsi úsmev cez zuby na ceste domov. Aby boli fakty aj niečím potvrdené a podložené sadám k stolu s papierom a kalkulačkou v ruke.
List č.1.
Počítam náklady na cestu domov, benzín, jedlo, ubytovanie, servis motorky,nečakané výdaje a iné položky o ktorých viem, že by bolo treba počas celej cesty platiť.
List č.2.
Tu si píšem položky, ktoré som si dnes ráno už stihol zistiť telefonicky a mám sa vyjadriť, či to beriem.
Tu si píšem cenu za prevoz motorky na trase Vladivostok - Moskva - Kaliningrad. Keďže motorka je už zabalená ušetrím na jej balení.
Robím čiaru a spočítam. Výsledná suma, ktorú vidím je zatiaľ nič nehovoriaci údaj. Zapisujem si cenu letenky Vladivostok - Moskva - Kaliningrad. Ďalej sem pridám cestu autobusom z Kaliningradu po poľského mesta Gdansk, potom cestu vlakom na trase Gdansk - Varšava - Pardubice - Bratislava - Piešťany. Pripočítam nejakú sumu na jedlo, keďže žiadne ubytovanie ani nič iné tu nebudem
potrebovať.
Zase robím čiaru a počítam položky. Výsledná suma je zapísaná. Beriem oba listy a porovnávam sumy. Výsledok je jasný.
Suma na liste č. 2 je o približne 400,-€ vyššia ako na liste č.1.
Ísť po vlastnej osi asi tri týždne po ceste, ktorá mi už nič nedá a skôr len zoberie a ušetriť 400,-€ ?
Rozhodnutie je nie celkom ľahké. Dokonca sa pýtam o radu kamaráta Pavla, ktorý má väčšiu hlavu ako ja, aj keď menej vlasov na nej. A zhodujeme sa, že to nemá v tejto chvíli, už žiadny význam.
Motorka ide ďalej v jej dočasnom balení a ja riešim letenku. K motorke som len pribalil nejaké veci, ktoré nepotrebujem už mať na cestu domov a počkajú kým sa s motorkou stretnem v Kaliningrade. Okrem toho som do bedne dal aj pneumatiky, ktoré mi pred pár dňami prišli z Jakutska.
Ja si ale so sebou beriem do lietadla a domov oblečenie na motorku a prilbu. Leto ešte nekončí a doma čakajú ešte dva stroje na svoj čas, ktorý sa mi u už kráti a zajtra môj stroj času ma v leteckej podobe, prenesie cez osem časových pásiem, takmer až domov. Poobede na nákladnom aute prevezieme bedňu na iné miesto vo Vladivostoku. Tu som už dvakrát v minulosti posielal motorku vlakom. Takže rutina, dohodnúť podmienky, trasu a vyzdvihnutie. Platím tu na mieste, nech mám pokoj a nie potom tam pri prevzatí.
A kde to bude, to tam? Na druhom konci krajiny v meste Kaliningrad na brehu Baltského mora. Takže motorka si užila Ochotské more, Tichý oceán a Japonské more a teraz sa bude kolísať aj na vlnách Baltského mora. Ja sa budem kolísať vo vzduchu na trase Vladivostok – Moskva – Kaliningrad.
Kupujem letenku cez konkrétnu ženu, ktorá sa týmto zaoberá. Už v minulosti som s ňou riešil viackrát nákup leteniek na poslednú chvíľu. Priamo cez stránky leteckých spoločností nie sú voľné žiadne miesta, alebo ak sa aj nájde, je to len prvá trieda strašné ceny.
Je leto, čas dovoleniek, všetci niekam letia a zohnať voľnú letenku z večera do rána sa nedá ak nemáš ten správny kontakt. Cena za letenku je priaznivá a dnes už nemám čo robiť. Sedím a v hlave si ukladám všetko to, čo sa za tieto dva mesiace udialo. Keby nemám fotky a zápisník, tak som stratený a nevedel by som napísať ani slovo do cestopisu. Všetko sa mi to v hlave zlialo do jedného neforemného celku a mám tam z toho celkom dobrý guláš.
Keď už spomeniem jedlo, tak večer ešte zájdem do čínskej štvrte, kde sú celé ulice reštaurácií s ázijskou kuchyňou. No dnes mi to tu chutí akosi umelo. Viem, že ráno odlietam, tak aj najlepšie jedlo chutí ako guma. Vladivostok, je pre mňa mojim naj mestom na svete, aj keď tentoraz som tu strávil viacero dní len čakaním. Ale aj o tom je život, aj o tom je cestovanie.
Ráno o piatej ideme so Slavom na letisko. On to má po ceste za pracovnými povinnosťami, tak ma berie. Lúčime sa len v krátkosti. On bol u mňa na jar, ja u neho teraz v lete a zase príde ku mne na jeseň.
Ďalej je postup jasný. Letiskové procesy, čakanie a takmer 9 hodinový let. Vyletel som ráno a v Moskve som tiež ráno. Sedem časových pásiem zostalo za chrbtom
A predo mnou je obrovská obrazovka letiska Moskva – Šeremetevo, kde jediný údaj, ktorý svieti červenou farbou je môj zrušený let do Kaliningradu. Ide ma roztrhnúť od radosti, keď to vidím a predstava toho, že tu strávim oveľa viac času ako som mal, je v tejto chvíli veľmi krásna. Zisťujem informácie na pokladni a zatiaľ nič. Je len desať hodín ráno a ja už som na nohách dvanásť hodín. Po letisku som od nudy nachodil toľko kilometrov, že ten hnusný hamburger, na ktorý som dostal bezplatný lístok na pokladni som už dávno vytrávil.
Vraj mám nárok počas meškania letu, každé štyri hodiny dostať jedlo, no ja o druhé také gurmánske potešenie nemám záujem. Nakoniec sa situácia normalizuje a let je stanovený na 18.00 s doplnením, že sa to môže meniť. Odlietam približne v tom čase, už nesledujem nič. Stroj času ma dnes vycvičil poriadne.
Po viac ako dvoch hodinách pristávam v Kaliningrade. Keďže nemám žiadnu podpalubnú batožinu, vychádzam hneď von z letiska. Kto iný ma tu môže čakať ako moja verná kamarátka Oľga, na ktorú sa viem vždy spoľahnúť vo všetkom. Cestou z práce ma vyzdvihla a ideme na nákup a k nej domov. V rýchlosti pripravujeme mäso na šašlik a s jej mužom a dcérou a psom ideme takmer za tmy von grilovať.
Celý večer samozrejme preberáme čo sa udialo za tých pár mesiacov, čo sme sa videli naposledy. Potom ma chytá mikrospánok na dobu neurčitú. Viac si z toho dňa nepamätám. Ale som na druhom konci kontinentu, kde si už idem rukou podať s domovom.
Ráno si ale najskôr podám ruku so všetkými tu doma v Kaliningrade. Potom autom mierime na autobusovú stanicu. Približne každú hodinu odchádza autobus do Poľska. Práve tu jeden stojí, kupujem lístok, ktorý nie je práve najlacnejší a o minútu už sa veziem. Na hranici to išlo rýchlo, batožina, pas a nazad do autobusu. Poľská strana takisto nič neriešila, prezreli o trocha viac autobus a jeho rôzne zákutia, kde by sa dalo niečo skryť a odchod ďalej.
Cesta do Gdanska z hranice niečo viac ako hodinu. Autobus je veľký, luxusný a vezie sa nás len 17 pasažierov. Stanica pre autobusy v Gdansku je hneď oproti stanici vlakovej. Prejdem cez podchod, zistím najlepšiu variantu vlaku a kupujem lístok Gdansk – Wroclaw – Pardubice.
Veziem sa od obeda až do večera a čiastočne driemem a keď nie, tak v hlave už plánujem, kam vyrazím keď prídem domov. V podvečer som v Pardubiciach. Je teplo a ja na peróne dojedám zvyšky včerajšieho šašlíka, ktorý som dostal od Oľgy na cestu.
Ďalší vlak mám večer. Chcem kúpiť lístok až domov, na trase Pardubice – Bratislava – Piešťany.
No kamarát Pavel, ktorý mi odsúhlasil, moje riešenie neísť nazad na motorke, ale letecky byť doma na druhý deň, mi povie že mám kúpiť lístok len do Břeclavi a on ma tam počká na stanici. A tak si okolo polnoci podávame ruky už naozaj kúsok od domu. Sadám k nemu do auta na posledný úsek cesty domov. Vyrážame so slovami: ,,No vykládej vole, jaký to bylo?“ Je polnoc a deň sa končí, takisto moje dnešné „vykládaní.“
Hodinový monológ ukončí fotka, ktorú si robím na začiatku našej obce. Tu je nápis na tabuli akýsi upravený. Asi nejaký umelec dostal nápad premenovať nás na „OBED“. A pritom je nie obed ale polnoc, keď definitívne prichádzam domov.
V trocha inej zostave ako som odchádzal, takže cesta ešte nekončí, len dostala technickú prestávku na dobu zatiaľ vôbec neurčitú. Som doma a vybaľujem veci. Teda tých zopár vecí, ktoré som si priviezol so sebou. Robím zápis do denníka a idem spať. No do rána zaspať neviem, emócie po príchode sú silné ako vždy. Nad ránom ma zlomí len únava materiálu a veku. Pretože môj stroj času si dáva pauzu kým bude pokračovať v poslednej fáze cesty
.
Zvyšok leta 2025 a skorá jeseň.
Zapájam sa do procesu zvaného život, povinnosti a práca. Kto nebol na dlhej ceste, ten si ani nevie predstaviť aké to je po mesiacoch cestovania, byť zrazu na mieste a musieť sa venovať inému.
No keďže moja práca je vlastne tiež spojená s pohybom na kolesách, adaptujem sa pomerne rýchlo. Počas leta sa venujem dvom motocyklom, ktoré zostali doma v garáži. Okrem toho doma neobsedím a plánujem nejaký výjazd počas čakania na motorku, ktorá je vo vlaku.
S kamarátkou Annou sa vyberieme na menší okruh po Ukrajine. Mierim na východ Slovenska a potom na východ cez celú Ukrajinu až do prístavného mesta Odesa. Tu som už bol viackrát. Cesta trvá pár dní, z ktorých jeden robíme prestávku, kvôli zlému počasiu.
Odesu poznám celkom dobre, no jediné čo som doteraz nepoznal v tomto miliónovom meste bol nejaký servis motocyklov. Moja motorka si práve pri vstupe do mesta zmyslela, že pustí slzu práve pri pamätníku s nápisom „Odesa mesto hrdina.“
Slza vo forme oleja pod zadným kolesom znamená pri mojom stroji času z roku 2005 od BMW len jediné. Gufero, alebo inak povedané tesniaci krúžok v zadnom diferenciáli vypovedal svoju funkciu a jeho tekutý obsah teraz postupne zostáva na miestnom asfalte. Je mi jasné, že to spôsobilo ložisko, ktoré doslúžilo a mám postarané o zábavu. S kamarátom, ktorého mám tu na Ukrajine, riešime možnosť opravy priamo v autorizovanom servise BMW, ktorý tu v meste samozrejme je.
Dohaduje mi na diaľku s technikom, že v prípade potreby sa zajtra môžem u nich zastaviť a preveria situáciu, ako aj možnosť opravy. Nové ložisko so sebou nemám, ale verím, že v servise ho budú mať, alebo ho dokážu dodať v krátkej dobe. Takže v podstate som v dobrej situácii, keďže všade okolo je civilizácia a možnosť všetko riešiť na mieste. Okrem toho mám poistku na podobné prípady a tak nahlasujem problém poisťovni.
Dostávam inštrukcie o možnosti opravy na mieste, sume, ktorú poisťovňa preplatí, ako aj o možnosti ubytovania. Ideme pomalšou rýchlosťou do mesta až k známemu miestu, ktorým sú Potemkinove
schody, slávna stavba v srdci mesta. Tu som už vopred rezervoval ubytovanie ako vždy predtým. Na inom známom mieste sa každý večer schádzajú miestni motorkári. Ideme rovno tam. Je ich tu niekoľko,
pozdravíme sa navzájom a ja opíšem situáciu. Dostávam dve telefónne čísla a adresu kam prísť ráno.
Takže mám hneď dve možnosti, kde viem riešiť problém s ložiskom. Nechávam Annu oddychovať v centre mesta, kde trávi celý deň. Ja ráno odchádzam na určené miesto, kde má servis Boris. Šikovný chlap, ktorý okamžite berie motorku na zdvihák a rieši. Rozobraté je všetko za pár chvíľ, z ložiska zostalo len zopár častí, ktoré Boris zabalí do papiera a odchádza na kolobežke do mesta.
O polhodinu sa vráti s novým ložiskom a guferom. Vraj tu majú veľmi dobrý obchod, v ktorom si diely objednávajú dokonca z hlavného mesta Kyjev, pretože ani tam nemajú vždy toľko ako tu v Odese. Teší ma, že nebol vôbec problém nájsť správne diely na moju motorku a nebolo treba čakať na objednávku a kuriéra ako to býva často zvykom u nás, niekedy aj s banálnymi vecami.
Dosť práce dá zabrať vylisovať zvyšok ložiska, ktorý drží ako „luteránska viera.“ Boris neváha a na vlastné náklady kupuje dva ďalšie prípravky na sťahovanie ložísk, len aby mi pomohol. Nechce ani počuť o tom, že si tento nástroj potrebný v tejto chvíli len kvôli mne zaplatím ja. Poobede je všetko umyté, čisté, nové a namontované na svojom mieste. Skúšobná jazda a platím.
Neviem akú sumu mám čakať za náhradné diely, olejovú náplň, náradie ktoré kúpil a prácu, ktorá zabrala od 9.00 do 14.00 aj s výjazdom dvakrát do mesta do obchodov. Boris sedí a čosi počíta. Potom sa pozrie a spýta sa ma. Bude pre teba 4500 hrivien veľa? Je to v prepočte asi 105€ za všetko, čo je pri cenách u nás trocha smiešna suma.
Dostáva 5000 hrivien a ja odchádzam spokojný za Annou, ktorá si urobila celodenný program v meste sama. Ak by niekto niekedy potreboval kontakt, tak tu na fotke je jeho servis aj telefónne číslo. Po návrate domov mi poisťovňa preplatila sumu 280,-€ za servis + som mal nárok na tri dni ubytovania do sumy 100,-€/noc. Využil som túto možnosť na dve noci. Takže mi vlastne celý pobyt v tomto prímorskom letovisku zaplatilo moje poistenie. Na ďalší deň pokračujeme do Moldavska a tu sa motáme po hlavnom meste Kišinev, stretneme aj miestnu pani prezidentku a nazrieme do vínnych pivníc v meste Cricova.
Toto miesto je svetoznáme a stojí za návštevu aj pre toho kto víno nepije. Po dvoch dňoch v Moldavsku pokračujeme dva dni motaním sa po Rumunsku a nakoniec sa vrátime domov na Slovensko. Týždňový výlet, akých sa absolvuje v živote motorkára veľa, ušiel rýchlo.
Deň už bez poradového čísla.
Začala sa jeseň a ja popri práci preverujem kde sa asi nachádza moja bedňa, v ktorej už od slnečného letného Magadana netrpezlivo čaká na slnečné jesenné lúče moja motorka. Na trase Moskva –Vladivostok strávila motorka v nákladnom vlaku asi tri týždne. Potom nasledovala prekládka v Moskve na vlak do Petrohradu, čo trvalo asi týždeň.
Po ňom prišlo čakanie na nakládku kontajnera na loď, ktorá z prístavu v Petrohrade bude smerovať do Kaliningradu. Následne plavba po Baltskom mori a čakanie na vykládku v prístave. Príchod do skladu v ktorom ma motorka čaká už riešim sediac počas mojej cesty autobusom do Ruska.
Ďalší deň bez poradového čísla.
Z domu som išiel vlakom do Žiliny a nočným autobusom cez celé Poľsko do Gdansku. Tu na tom istom mieste ako pred dvomi mesiacmi nasadám na autobus, ktorý ma za dve hodiny vysadí v Kaliningrade. Zisťujem, že cesta autobusom cez hranicu je vlastne oveľa jednoduchšia ako autom. Autobus má svoj pruh na hranici. Kým autá čakajú hodiny, autobus je vybavovaný hneď. Celkom príjemné zistenie, ktoré odporúčam tomu, kto by sa sem chystal a nechcel by ísť svojim dopravným prostriedkom.
Na stanici v Kaliningrade známa tvár. Oľga čaká ako vždy. Čo by som ja robil bez tejto úžasnej ženy, ktorá mi v živote vyriešila už toľko problémov a situácií? Odchádzame do skladu, kde má byť motorka. Chvíľa administratívy a už mi vezú moju bedňu.
Prešla toľko tisíc kilometrov po všetkých možných prístavoch
a staniciach. Tri mesiace na cestách jej snáď nič neubrali na kráse. Vybaľujeme, všetko rozoberáme a odväzujeme. Všetko je na svojom mieste, nič sa nepoškodilo, všetko drží ako prikované.
Mám trocha obavu o baterku, ktorú som neodpájal. No je v poriadku a motor pretáča. Benzín asi trocha vyprchal, takže motorka dlhšie nechce naštartovať, tak ju nechávam oddýchnuť kým sa benzín dostane po palivovej sústavy a potom to skúsim zase. Zadné koleso je prázdne. Defekt ktorý som dostal na Kolyme, niekde pred Magadanom sa ukázal ako takmer neviditeľný, no za tri mesiace koleso vyfučalo
znova.
Skúšam to nafúkať, no pneumatika sa odlepila od disku a medzera je veľká na to, aby to môj malý kompresor zvládol. Zhadzujem koleso a ideme do pneuservisu neďaleko. Koleso je nafúknuté veľkým kompresorom ihneď, no po okrajoch vidím únik vzduchu, keď to polejem vodou. Padá rozhodnutie vymeniť pneumatiku, no v inom pneuservise, keďže tu nemenia tie motocyklové. Ideme autom na adresu, ktorú sme dostali. Šikovný chalan mi mení pneumatiku, ktorú som kúpil v Moskve u kamaráta Denisa a potom som si ju vyzdvihol v Irkutsku a tam aj prezul.
Tie pneumatiky, ktoré som si posielal kade tade po Rusku dopravnou spoločnosťou Energia, mám teraz tu pri sebe. Na nich som prišiel z domu. Preto mením zadnú a tú, ktorú som kúpil u Denisa nechávam Oľginmu mužovi so slovami: „Daruj ju niekomu z vašich, kto ju dokáže využiť.“
Ja ju domov nemôžem zobrať a to z dôvodu, že pred rokmi som mal patálie, keď som viezol náhradné použité pneumatiky a pri výjazde z Ruska do Lotyšska, ma s nimi nechceli pustiť. Dostal som vtedy pokutu za pokus o vývoz „nezadeklarovaného colného tovaru“ + vývoz použitých pneumatík, ktorý je zakázaný.
Celé to bolo viac ako smiešne, trvalo to asi štyri hodiny vypisovania papierov, z ktorých som musel podpísať asi milión listov. A potom oficiálne v pokladni na colnici zaplatiť pokutu vo výške v prepočte asi 8,-€. Ekonomika v plnej praxi, veď výška pokuty sa nerovnala ani spotrebe papiera a toneru do tlačiarne. O plate colníčky, ktorá to celé mala na starosti ani nehovorím.
A keďže nechcem riskovať rovnaké zdržanie a papierovačky, dnes so sebou domov beriem len pneumatiku, ktorú mám riadne zapísanú v colnej deklarácii. Vraciame sa k motorke do skladu, montujem koleso a motorka teraz už štartuje na prvý pokus. Chcelo jej len dať trocha času, je to predsa len stroj. Nie stroj času, ale stroj na ktorom nás čaká posledných asi tisíc kilometrov v príbehu menom Stroj času, ktorý sa pomaly, ale isto končí. Od hladu a únavy z celej noci v autobuse, už ledva stojím na nohách. Ideme s Oľgou a jej mužom na večeru a potom sa lúčime. Na hranicu to mám asi 50 kilometrov.
Niekde za mestom už v úplnej tme, vidím chalana s pokazenou motorkou. Otáčam k nemu a pýtam sa či potrebuje pomoc. Vraj už mu ide na pomoc otec s autom. Tak mu len radím aby sa dal viac na kraj cesty, lebo ho vôbec nevidno v tej tme a motorka je ostré enduro bez svetiel.
Moje svetlá zato svietia dobre a o chvíľu už osvetľujem hraničný prechod Mamonovo- Grzechotki.
Slušne sa idem spýtať či môžem ísť s motorkou dopredu a dostávam povolenie vo forme otvorenej rampy. Obieham zopár áut a stojím priamo pri okienku colníčky. Podávam jej doklady a ona len neveriacky pozerá na všetko. „Ako ste sa dostali k nám, keď máte colnú deklaráciu z Bieloruska?“ V krátkosti jej opisujem moju cestu cez celý kontinent.
O chvíľu okolo mňa stojí snáď celá colnica. Práca ide bokom a všetci sú zvedaví na takého blázna. Je mi jasné, že dnes by som tu preniesol, aj za vagón použitých pneumatík, bez jediného slova. Chlapi v uniformách obzerajú motorku a klasické otázky na seba dlho nedajú čakať. Odkiaľ? Kam? Koľko? Čas? Práca? Žena? Deti? Na všetko odpovedám po pravde. A potom im je už jasné ako sa dá ísť na cestu na druhý koniec sveta, keď ťa nedržia doma dvojnohé záväzky.
Nevraživé pohľady vodičov okolitých áut na mňa, mi dávajú jasne najavo, že zdržujem. Som vybavený, tak na colnom ako aj na pasovom oddelení takmer okamžite. Otvára sa rampa a moja cesta v tejto krajine končí. Poľská strana je rovnaká. Pár minút a otvára sa okienko. Rukou ale siahnem do prázdna.
Žiaden môj pas v okienku nie je. Ruka z okienka, mi len ukáže smerom na budovu vedľa colnice so slovami: „Proše pan jedže na polnij kontrol do hale colnej.“ No to mi ešte chýbalo o desiatej večer. Nasratý odchádzam na detailnejšiu kontrolu do haly. Tu ma už čaká trojica colníkov v rukaviciach. Čo chcú kontrolovať na motorke a mojich pár veciach, netuším. Otváram bočné tašky, kde sú pre tento prípad hneď na vrchu strategicky položené ponožky a iné biologické zbrane menšieho ničenia.
Toto sa osvedčilo ako prevencia už rokmi. Žena v uniforme ktorá sa ako prvá odhodlala na aktívnu kontrolu v tej chvíli mení na citlivú dámu a prenecháva túto radostnú prácu kolegovi. Ten len dvomi prstami prehodí prvú vrstvu oblečenia a keď pod ňou vidí ďalšie ponožky po troch mesiacoch na cestách a v nevetranej taške stvrdnuté do formy bumerangu, kontrola sa zázračne rýchlo končí.
Ešte otázka na môj ruksak na chrbte, ten otváram sám a navrchu je len celkom dosť použité dnešné prepotené tričko. V tej chvíli sa otvára brána a okrem vetrania vzduchu, je to znak, že moja cesta domov je voľná. Obálka vo vrecku na prsiach, v ktorej je viac ako povolený počet hotovosti, ktorú veziem na nákup auta pre kamaráta Slava sa už nedostal k nijakej bližšej pozornosti. Môj výzor a obsah balenia mojej batožiny jasne ukázal, že tak ako smrdí moja batožina, tak smrdím korunou aj ja. Dnes to bolo len o tej batožine, obálka vo vrecku hovorila o inom.
Vyrážam do nočného Poľska, je už skoro polnoc, je dosť zima, teplomer ukazuje len sedem stupňov. Miesto na rozloženie stanu zamietam hneď. Hľadám možnosť ubytovania. Jedno miesto poznám, idem rovno tam. Je sobota a množstvo áut na parkovisku znamená len jediné. Svadba v plnom prúde. Skúšam na recepcii šťastie.
Miesta majú, no v tomto rachote sa nevyspím. Okamžite sa okolo mňa zbiehajú svadobní hostia. Vidia podľa značky, že nie som miestny. O to viac ma ťahajú dnu. Akože výber dvojnohého ženského materiálu tu bol veľký. No o problém tu nestojím a odmietam aj možnosť, že mi ubytovanie zaplatia sami. Len vraj mám zostať, lebo taký nečakaný hosť na svadbe sa len tak nevidí. Asi na tri sekundy som zaváhal pri pohľade na jedny červené šaty s hlbokým výstrihom, no potom som s povzdychom odolal tejto lákavej ponuke.
V živote sa týmto formám problému vyhýbam oblúkom a príklad toho sedí oproti mne v bielych šatách, ktoré už nezakryjú dôvod svadby, ktorý sa zjavne o chvíľu bude pýtať na svet. Ja sa pýtam na recepcii na inú možnosť ubytovania a idem tým smerom. V meste Malbork nachádzam hotel bez svadby, no zato s raňajkami a za dobrú cenu. Motorka pod strechou a kamerou z recepcie, ja polhodinu v horúcej sprche sa rozmrazujem.
Posledné čo si pamätám po páde do postele bola farba mojej motorky. Z nejakého dôvodu je rovnaká ako tie šaty pred chvíľou na svadbe, ktoré mám z neznámeho dôvodu stále pred očami. No viem, že stroj času do rána vymaže všetky tieto spomienky a bude to zase len o tej farbe motorky.
Posledný deň bez poradového čísla.
Vstávam a padám zase do postele. Vonku leje, preto si dávam ešte dve hodiny spánku. O červených šatách v hlave už ani zmienky nezostalo, zato o červenej motorke a jazde v daždi sa mi sníva práve teraz.
Balím a pokračujem. Dážď ma sprevádza priebežne s prestávkami celý deň. No poobede pred hranicou s Českou republikou sa situácia mení a počasie je výrazne lepšie. Vyzliekam nepremok, ktorý aj tak premoká a jeho vychýrená značka ma sklamala.
Suším sa za jazdy Ostravou a smerujem na Slovensko. Robím pár pekných fotiek okolia, ktoré je pestrofarebné. Prirovnal by som tieto rôzne jesenné farby, z ktorých výrazne prevláda farba veľmi podobná k farbe tých červených šiat na ktoré som už samozrejme zabudol od včera.
Robím si pár fotiek pri nápise Slovensko a som doma. Prichádzam a je jeseň. Odchádzal som keď dozrievali čerešne. Tie pekné červené ako aj farba.... ááále radšej nič už nič nehovor Noro a ťahaj domov. Zostalo ti asi 150 kilometrov.
Prejdem ich za dve hodiny v plnej tme. Pri tabuli našej obce robím v tej tme fotku. Svieti na nej všetko na červeno...
Posledný štart a posledný kilometer k domu. Samozrejme príjazd si ešte trikrát zopakujem, pretože natáčam aj zábery, ktoré sa budú strihať do dokumentu z cesty, takže jazdím po ulici hore dole ešte pár minút, km definitívne parkujem pod mapou sveta doma na pod strechou.
Je nedeľa 12. októbra, od môjho odchodu 7. júna uplynulo 128 dní, aj keď samozrejme s prestávkou.
Skončila cesta a skončila aj táto kapitola. V poslednej napíšem pár slov a údajov o ceste a sľubujem, že už vašim očiam dám čas na oddych. Nie sú predsa stroj, ale dôležitý orgán, ktorý potrebuje aj na niečo iné hľadieť ako na moje písmená.
Pridané: 01.02.2026 Autor: NostalgicRider Zdieľať
© Copyright 2001-2026 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 207285 | Včera: 131073