Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 01.02.2026 Autor: NostalgicRider
Čitatelia: 8614 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
Ráno idem na letisko. Po zemetraseniach je vidno malé škody, na budove letiska. Odlietam do mesta Anadyr. Lietadlo, ktorým poletím, je akési nízke, snáď sa tam zmestím. Letíme takmer tri hodiny a pristávame v inom svete. Zima a okolie vyzerá ako u nás začiatkom jari.
Vystupujem a vidím, len samé tváre Čukčov, čakajúcich na svoj let. Posedávajú všade a je tu hlučno. Prechádzam cez kontrolu, kde môj pas je jeden z tých, ktorý ide na kontrolu. FSB tu má svojho človeka a hneď si ma berie bokom. Prvá veta neveští nič dobré. „Vy ste ten koho hľadáme.“ No pekne ", poviem si sám pre seba.
Nakoniec sa ukáže, že naša sprievodkyňa, ktorá nás tu čaká, si nepreverila odkiaľ ja priletím a čakala ma pri východe z lietadla z Moskvy. Ja som im jediný chýbal v skupine. Previerka môjho pasu a pár fotiek v telefóne, nič viac netreba a som voľný pre celý tento Čukotský autonómny okruh, ako sa oficiálne volá táto časť krajiny.
Stretávam sa s Annou, ktorá bude robiť sprievodcu v prvé dni. A kam som to vlastne priletel? Čo je cieľom? Spoznávanie najvzdialenejšej časti nášho kontinentu, kam som sa chcel pôvodne dostať na motorke. Cesty sem nevedú, no viem o naozaj extrémnych odvážlivcoch, čo sa sem dostali s motorkou.
Prevážali ju na nafukovacích loďkách cez rieky a borili sa s neprístupným terénom. No výsledok takého pokusu je vždy nejasný a ja nič také nemám záujem riskovať. Preto som oslovil kamaráta Michaila, ktorý sa zaoberá organizovaní turistických expedícií po celom svete a poprosil ho o pomoc. Výsledok som už opísal vyššie. Nakoniec mi ponúkol možnosť pridať sa k jednej z jeho skupín a navštíviť Čukotku ako bežný turista.
Nič iné som viac nedokázal vyriešiť na diaľku sám a tak som na jeho ponuku prikývol a dnes si podávam ruku so všetkými, čo sú v tejto skupine, ktorá sa stretla tu na letisku v meste Anadyr. Čaká nás 10 dní v dvoch častiach tejto oblasti. No najskôr napíšem pár faktov o Čukotke. Objaviteľom Čukotky bol však Semion Ivanovič Dežňov, ktorý v rokoch 1650-1670 túto oblasť zmapoval, objavil najvýchodnejší bod vtedajšieho Ruska a dostal sa až ku prielivu oddeľujúcemu Euroáziu od Ameriky.
Územie bolo následne Rusmi využívané iba na lov kožušín. Industrializácia Čukotky začala ZSSR po roku 1920. Rozloha je obrovských 738.000 km štvorcových, čo je viac ako 2x rozloha Nemecka a k nemu ešte celá Česká republika. Na tomto priestranstve žije len niečo viac ako 52 tisíc obyvateľov, z ktorých dve tretiny sú Rusi + Bielorusi + Ukrajinci, štvrtina Čukčovia a po 3% Eskimáci a
Evenkovia. Hlavným mestom ja Anadyr - pôvodné meno mal krajšie a volal sa Mariinsk.
Čukotka je jediný ruský región, ktorý leží na Západnej pologuli. Na území regiónu je jedinečné veľké jazero Elgygytgyn, vzniknuté v dôsledku pádu meteoritu. Za čias ZSSR na Čukotke prekvitala ťažba ropy, plynu, uhlia, uránu, wolfrámu, cínu. Pôvodné obyvateľstvo sa venuje chovu sobov a rybolovu. A to bola hlavná časť našej cesty, uvidieť život pôvodného obyvateľstva. Stroj času sa tu ale asi zastavil, pretože veľa toho čo bolo ešte za čias sovietskej vlasti tu leží ľadom – skladom do dnešných dní.
Ideme spoznávať tento chladný drsný, no krásny región v jeho dnešnej podobe. Ponuka na expedíciu mala presne stanovené podmienky a ohraničenia. V programe bolo zahrnuté veľa, no všade s poznámkou – podľa poveternostnej situácie. O čo ide sa presvedčíme nie raz na vlastnej koži. Klimatické podmienky sú tu viac ako tvrdé. V lete síce teplota môže dosiahnuť miestami aj 25 stupňov, no na druhý deň môže snežiť.
Zima, ktorá tu vládne 8 mesiacov v roku býva chladná aj pod -50 stupňov. Predstava života v obydliach z kože pri tejto teplote našincovi nedáva žiaden zmysel, no pri otázke k miestnym „Menili by ste váš život, za život v luxuse?“ je odpoveď jasná vopred. Kto sa narodil na Čukotke a žije v tundre, kde v našich očiach nič nie je, len neutíchajúci vietor, chlad, stáda sobov a biele medvede na pobreží, ten si nedokáže predstaviť žiť v inom mieste.
Vrátim sa na letisko do civilizácie. Letisko mesta Anadyr sa nachádza na druhom brehu zálivu v mieste zvanom „Ugoľnie kopi.“ Tu je vojenské aj civilné letisko zároveň. Stojí tu rôzna technika, ktorú nám dôkladne prízvukovali, nefotiť. Takisto iné strategické objekty, ktoré sú po okolí netreba s prílišným záujmom obdivovať, aby sme nevyvolali zase záujem o nás.
Internet v tejto oblasti nefunguje, rušičky signálu bežia na plné obrátky. Mobilná sieť je tiež často prerušovaná. V meste Anadyr je ale už situácia normálna. Dnes aj zajtra zostávame tu. Sme rozdelení na menšie skupiny, dostávame byty kde budeme žiť. Domáci žijú z toho po celý rok, prenajímajú svoje byty ľuďom, ktorým mešká lietadlo.
A to sa tu deje denne. Počasie často nedovolí viac dní odlet, alebo prílet a tak je to zlatá baňa pre miestnych podnikavcov. V miestnej jedálni s príznačným názvom „Kufor“ máme zabezpečené stravovanie, ktoré je na strašnej úrovni. Ale s tým nič nerobím, pretože vopred som vedel, že idem do miest, kde bude často problém s banálnymi vecami.
Dnes máme už len voľný program a tým je prechádzka po opustenom mestečku v okolí. Pred rokmi prekvitajúce malebné mestečko, dnes ruiny a pozostatky toho, čo kedysi boli školy, dom kultúry a iné. A dôvod? Ako vždy rovnaký, po rozpade ZSSR, odliv obyvateľstva, zníženie stavov hlavne vojenskej časti slúžiaceho personálu a ich rodín.
Večer už len sedíme a zoznamujeme sa medzi sebou. V našej skupine je 5 členov domácich z Ruska, 4 turisti z Číny, a jeden zablúdivší Slovák.
Dnes je na programe výjazd na miesto, ktoré oficiálne neexistovalo. A keby to miesto splnilo účel, kvôli ktorému bolo postavené, potom by sme dnes už neexistovali my. Stroj času, ak sa vráti nazad do čias „studenej vojny“ nám hovorí, že ZSSR a USA mali proti sebe namierenú nejednu prskavku s jadrovým pozdravom. Dnes mierime na miesto ktoré na mape má nápis „Anadyr - I“ do prísne utajovanej raketovej základne so skladom jadrových rakiet.
Pred rokmi ale buldozéry celé opustené mestečko zrovnali so zemou. Dostať sa dá do rozsiahleho protiatómového bunkra vybudovaného pod horou vo večne zamrznutej pôde do jedného z najtajnejších vojenských objektov Sovietskeho zväzu, ktoré sa používalo na uskladnenie jadrových hlavíc pre raketovú základňu, ktorá mala namierené na Aljašku, štát Washington, Kaliforniu a Južnú Dakotu. Anadyr – I má viacero názvov. Magadan 11, Objekt S a Gudym.
Posledný názov sa tu používa najčastejšie. Je to priezvisko dôstojníka, ktorý velil výstavbe. Bunker a infraštruktúra sa začali stavať v roku 1958. V roku 1961 bolo dokončené toto uzavreté mesto Anadyr-1. Gudym (Гудыым) na počesť plukovník Gudymova, ktorý dohliadal na stavbu a za záhadných okolností
okamžite po dokončení spáchal samovraždu.
S jeho smrťou je spojená ešte jedna legenda. Gudymov dostal anonymný telegram z USA, v ktorom mu srdečne blahoželali k úspešnej výstavbe super tajnej vojenskej základne, o ktorej nemali tušenia ani domáci.
Dnes sa prechádzame po týchto miestach s dozimetrom v ruke, ktorý kontroluje radiáciu v okolí. Prechádzame spleťou chodieb, kde sa dá ľahko zablúdiť. Všade je množstvo rôznej techniky, ventilácia, kilometre potrubia a káblov. Koľajnice vedúce do útrob hory, kde je večný ľad nás vedú hlbšie a hlbšie.
Obrovské dvere, ktoré sa zatvárali v prípade výbuchu majú kolosálne rozmery. Kľukaté chodby, ktoré majú stlmiť nárazovú vlnu v prípade výbuchu sú ako labyrint. Obrovské vnútorné sklady, kde boli uložené priamo rakety, naháňajú strach aj dnes. V pohotovosti boli vždy štyri rakety namierené na svoj cieľ a každých 30 dní sa vymieňali za ďalšie.
Sprievodca nám všetko podrobne vysvetľuje a po asi 1,5 hodine sme zase vonku z útrob hory. Rozliezame sa po okolí a prezeráme si ruiny toho, čo zostalo ešte stáť. Koľko úsilia, peňazí a materiálu išlo do týchto nezmyselných vojenských objektov za tie desaťročia po celom svete. Je na zamyslenie, čo všetko sa mohlo vybudovať pre blaho ľudstva, keby niet týchto zbytočností, ktoré tvorili napätie medzi národmi.
Poobede sa vraciame do nášho dočasného príbytku pešo. Máme čas a tak niekoľko hodín len ideme po okolí a spoznávame viac tento kraj. No v hlave rezonuje to všetko, čo som videl tam. Vo vrecku si nesiem zopár drobností a k nim aj niekoľko listov s neznámymi nákresmi a nejaký menný zoznam.
Sprievodca ktorý tam bol s nami, mi k tomu povedal len jedno. „Ak by u teba našli tieto veci niekedy v 60-tych rokoch, tak by ťa ako špióna odsúdili na trest smrti.“ Dnes sú to len zožltnuté papiere, ktorých sa tam váľali celé kopy. Večer je už tu a ideme spať, zajtra letíme ďalej. Sme síce na konci sveta, no letieť sa stále dá aj niekam ešte o kus viac na východ.
Ráno sa presunieme na letisko a odlietame. Náš cieľ je mestečko Lavrentia na samom okraji Čukotky. Letíme tam na asi najodolnejšom lietajúcom stroji z miestnej produkcie, ktorý dokáže pristáť vo veľmi ťažkých podmienkach.
AN-24 má asi 50 rokov. Interiér je viac ako používaný, no celkovo lietadlo je dobré, aj keď sa všetko trasie a stŕpa. Letíme dve hodiny a pristávame na tráve a gruntovej ceste. Všade kopec prachu a budova letiska je len obyčajný drevený dom. Samozrejme najskôr kontrola od pohraničníkov a potom už sme voľní. Čaká nás tu Michail, s ktorým som riešil moje možnosti dostať sa sem na motorke. Vezieme sa na nákladnom aute asi 40 kilometrov do mestečka, ak sa to tak dá nazvať, menom Lorino.
Tu budeme týždeň. Dostávame na bývanie byty, ktoré domáci opustia po dohode na potrebný čas. Nechajú tam všetko tak ako je a my tam žijeme. V ich domovoch, v ich podmienkach. Zoznamujeme sa s okolím a tvrdým životom.
Dnes ešte máme prehliadku v miestnej dielni, kde šikovní chlapi vyrezávajú z kostí, klov a iných častí zvierat rôzne predmety. Ako materiál im slúžia ich hlavné ciele úlovku a to sob, tuleň, mrož a veľryba. Je neskutočné, čo dokážu pomocou jednoduchých nástrojov a fantázie vyrobiť.
Večer je ešte stretnutie celej skupiny a veľa organizačných krokov na najbližšie dni.
Náš program je plne závislý od počasia a vraj je úplne bežné, ak niektorá výprava počas celého týždňa môže absolvovať len jednu či dve naplánované akcie. Počasie je tu nevyspytateľné.
V našom prípade je tak hneď na druhý deň, všetko sa mení a posúva. Dnes máme trocha kultúry vo forme rozprávania o živote tu a ukážky miestneho folklóru. Vonku sa všetci čerti ženia. Vietor dážď a obrovské vlny na mori.
Poobede sa to trocha upokojí a idem sa prejsť po miestnej pláži. Všade kam sa pozriem leží niečo kovové. Rôzne konštrukcie, vraky lodí a tisíce prázdnych sudov často s nápisom Made in U.S.A. Okrem toho sú pláže posiate kosťami veľrýb. Lorino má aj prívlastok ako „hlavné mesto lovcov veľrýb.“.K tejto téme sa ešte dostaneme. Ja si na pláži obzerám obrovské stavce a kosti.
Tie rozmery sú neuveriteľné. O kus ďalej vidím celé kŕdle čajok. Je mi jasné čo tam uvidím. Včera ulovili veľrybu a na brehu sú zvyšky toho, čo sa necháva pre prírodu. Pre našinca bude prvý pohľad na to všetko priam strašný. Veľké kusy tohto tvora ležia na pláži akoby nepotrebné. No opak, je pravdou. Kedysi sa spracovávalo takmer všetko.
Dnes sa použije maximum mäsa, kože a tuku. Okrem toho vnútornosti, jazyk a iné časti, ktoré idú ďalej na spracovanie. Ostatné zostáva na mieste a tvorí hlavnú časť potravy pre čajky, miestne svorky psov
a medvede, ktorých tu je tiež veľa.
V tejto časti sa biely medveď vyskytuje len v zime, v lete je ďalej na sever. Tu je celoročne medveď hnedý a ich stopy vidím pomerne často. Upozorňovali nás na to, aby sme sa sami príliš nevzďaľovali jeden od druhého a na dlhšie celodenné cesty ide s nami vždy niekto z miestnych so zbraňou.
Všetko to čo zastáva z veľryby, po tom ako sa nasýtia zvieratá, sa potom zhrnie nazad do mora.
Tu sa o ďalší proces postarajú mikroorganizmy a rozložia zvyšky. Mikroorganizmy ďalej konzumujú iné o trocha väčšie vodné živočíchy, ktorými sa živia veľryby. Je to kolobeh života, ktorý funguje presne ako stroj času, ktorý určuje, kto a čo bude či nebude v danej dobe vhodný a potrebný na to, aby niekto iný mohol fungovať a žiť.
Potravinová pyramída na vrchole ktorej je človek. Jeden z mnohých na tomto svete a jeden v mojej podobe, ktorý si toto celé divadlo prírody tu užíva, napriek tomu, že nie každý sa stotožní s tým, čo by tu videl. Ale aj o tom je život a tento svet.
Dnešný deň pre nás pripravil divadlo, ktoré sa vidí asi len v dokumentárnom filme. Chlapi sa dnes skoro ráno vypravili na lov veľryby. Okolo obeda už v diaľke vidno lode ako spojené do jednej línie ťahajú na breh úlovok. Trvá to niekoľko hodín, kým sú pri brehu, na ktorom sa už pomaly zbierajú domáci. Každý ma so sebou nôž ostrý ako britva a rôzne vedrá a nádoby. Medzitým sa breh upratal a to čo zostalo z predchádzajúcej veľryby skončilo v mori.
Spomínaný kolobeh života pokračuje. Tento národ je rokmi izolácie veľmi opatrný a medzi seba si nepustí príliš veľa zvedavých očí. Ako povedal Michail, trvalo roky, kým dokázal získať ich dôveru a možnosť ukázať svetu nahliadnuť do ich života. Časom sa vytvorila akási symbióza medzi Čukčami a turistami.
Áno, hrajú v tom svoju úlohu aj peniaze, ktoré im pomáhajú v neľahkých podmienkach žiť. Veľryba je už takmer na brehu. Pomocou oceľového lana a nákladného auta, ktoré spolu s pásovým strojom vyťahujú zviera na pieskovú pláž. Potom je dohoda taká, že je možnosť si zviera pozrieť a preskúmať v celej jeho veľkosti. Turisti dostanú asi 5 minút na všetko to, čo nikdy predtým nevideli a v inej časti sveta ani neuvidia.
Po nich prichádza komisia, ktorá ulovený kus označí, zaregistruje, odfotí charakteristické znaky, odmeria celkovú dĺžku, určí približnú váhu a vek. Všetky tieto informácie sa okamžite odosielajú na tichooceánske centrum pre reguláciu rybolovného priemyslu, ktoré sídli vo Vladivostoku.
Aby som uviedol veci na pravú mieru. Tu sa nejedná o barbarské krvilačné zabíjanie týchto inak krásnych tvorov. Lov veľrýb je celosvetovo prísne ohraničený a každá krajina má svoje limity.
Tu je lov veľrýb otázkou života už celé tisícročia. Eskimáci a Čukči sa týmto spôsobom živia od momentu, keď na toto územie prišli ako prví ich predkovia pôvodom z Ázie a Mongolska. Ich prvé pokusy o obývanie severu kontinentu sa datuje do minulosti na 4500 rokov. Veľryba na brehu dostala svojich 5 minút slávy a tu nastáva dohodnuté pravidlo pre všetkých, ktorí sa tu nachádzajú. Žiadne kamery, žiadne fotky častí zvieraťa, kde sa bude nachádzať príliš veľa krvi a obrázky, ktoré by mohli mať neblahé následky na miestnu komunitu.
Boli tu predtým akési nezhody, keď sem za senzačným článkom pricestovali rôzni „novinári“ a potom v nepravom svetle opísali miestnych ako brutálnych mäsiarov, ktorí si nevážia také krásne zviera. Pritom si nikto nechce uvedomiť, že aj na bitúnku u nás jednoducho musia byť ľudia, ktorí býka, alebo prasa zabijú a spracujú. Len toto sa deje za zatvorenými dverami.
A tu je všetko na očiach a potom vznikajú nepravdy a zbytočné problémy. Veľryba sa pomaly stáva len kopou mäsa a kostí. Postupne sa odváža a ďalej porcuje všetko to, čo je potrebné. Nemôžem si nechať ujsť ochutnať surové mäso, ako aj kožu veľryby. Domáci to jedia, tak skúsim aj ja.
Pomáham koľko viem a keďže mám bohaté skúsenosti so spracovaním mäsa a rýb, dostáva sa mi dôvery a s nožom v ruke tu strávim pomerne veľa času.
Podvečer, keď už hlavný záujem ustal, tu zostávam len sám ako cudzinec. Mäso sa nakladá do veľkých nádob a odváža do mraziacich boxov. Potom sa posiela do okolitých osád a miest po celej Čukotke. Takže mestečko Lorino vlastne zásobuje celý kraj. Je to aj tým, že v tejto časti ich mora sa veľryby zdržujú vo veľkom počte a to hlavne kvôli množstvu potravy. Večer končí a ja dostávam ponuku na „kúsok“ čerstvého mäsa na večeru. Množstvo ani váha nie je ničím obmedzená. Kto koľko čoho chce, toľko si berie a nikto sa nepýta prečo.
Ja dostávam kus o váhe asi 10 kilogramov, z ktorého si nakoniec odrežem len časť vhodnú na dva asi obrovské stejky. To nám s Kirilom, s ktorým bývam v byte, bohato stačí na večeru.
Dnešný deň končí a ak som v niekom mojimi slovami a fotkami zanechal nejaký trpký pocit z toho, čo som uviedol, tak to prosím neberte tak zle. Ukazujem naozaj len život taký, aký tu v skutočnosti je. Bez príkras, bez filtrov.
Nesúďme tých, čo tu žijú, len preto že sa nám nepáči niečo z ich života. Ďakujem.
Večer nám úplne pokazí zdrvujúca správa. Píše mi Anna z Anadyru. Lietadlo Antonov AN-24, akým ste včera prileteli, dnes pri pristávananí neďaleko mesta Tynda v Amurskej oblasti v zlom počasí narazilo do horského masívu. Nikto neprežil....
Dnes je na pláne asi vrchol, na ktorý som sa tešil. Ráno vyrážame našim modrým taxíkom, v ktorom sa včera večer vozili tony rybieho mäsa na výlet. Ideme do Lavrentie. Tam nás čaká loď, ktorou sa budeme plaviť na miesta, ktoré sú skutočne už na absolútnom konci.
Vyrážame za relatívne dobrého počasia, pri lodi nás už čaká pobrežná stráž. Každý musí predložiť pas a podľa zoznamu, ktorý musel byť deň vopred nahlásený nás kontrolujú. Včera sme dostali povolenie na vyplávanie na more, no až teraz po kontrole dostávame ozajstné „rozrešenie“ na vyplávanie z prístavu.
Kapitán lode a dvaja pomocníci, k nim naša 10-členná skupina a dvaja sprievodcovia. Presne naplánovaná trasa a stanovené miesto zakotvenia. Rádiové spojenie s vysielačkou s pobrežnou strážou je nevyhnutné. V diaľke občas vidno veľké vojenské lode a okolo nás fontány vody, ktoré s typickým zvukom a zápachom veľryby vypúšťajú ako upozornenie pre nás, na ich prítomnosť na našej plavbe.
Loď má veľkú rýchlosť a letíme po vlnách, aj keď sú to často poriadne údery, keď dopadne na vlnu. Po viac ako hodine jazdy, kde vo vetre si každý chráni tvár pred prúdmi ľadovej vody a vetra, sa blížime na miesto.
V diaľke už rozpoznať akýsi bod na kopci, snažíme sa k nemu dostať, no veľké vlny mi nedovolia priblížiť sa k brehu na každom mieste. Nájdeme trocha pokojnejšie miesto v zátoke a rýchlo skáčeme na breh. Kapitán okamžite otáča loď na otvorené more, kde nehrozí aby vlny rozbili loď o kamene na brehu. Nad hlavou na kopci sa týči maják. Cesta k nemu vedie len jedna úzka, kamenistá a strmá.
Najskôr vidíme zvyšky obydlia. Kamenné základy stavieb, ktoré zostali z bývalej osada menom Naukan. Do roku tu 1958 žili najvzdialenejší obyvatelia nášho kontinentu. Ich život sa odohrával v príbytkoch menom „jeranga,“ ktorý sa skladal z kamenného základu a konštrukcie z rebier veľryby, ktoré boli pokryté kožou mroža, alebo soba.
Rozmiestnenie budov malo svoj význam. boli tu spoločenské miestnosti, ako aj sociálne zariadenia na osobnú hygienu a skladové budovy, ktorým sa hovorilo „mäsová jama.“
Z výšky bolo dobre pozorovať migráciu živočíchov, ktoré tvorili od 15.storočia hlavnú potravu tejto zaniknutej osady Eskimákov.
Pokračujeme k živým ľuďom. Osada síce zanikla, no život tu zostal naďalej. Počet osadenstva sa rovná trom. Presne toľko je príslušníkov pohraničnej stráže, ktorí tu majú svoju základňu. Práca na konci sveta je v týchto podmienkach tvrdá, no jedná sa o vojenskú službu. Chlapi sa našej prítomnosti tešia, pretože im aspoň nejako ubehne čas počas služby, ktorá trvá ak sa dobre pamätám 10 dní. Potom nastáva striedanie.
K dispozícii majú malý domček s posteľami a kachle na tuhé palivo. Uhlie im vozia z posádky počas krátkeho leta na štvorkolke s prívesom. Cesta je dlhá a náročná, keďže tu niet komunikácií ani spojenia.
Jediná možnosť je vysielačka, ktorou komunikujú. O našom príchode vedeli od rána. Majú tu benzínový generátor a rádio. Signál žiaden a svetlo len z batérie, ktorá sa dobíja cez generátor.
Všetci prechádzame cez kontrolu a zapisujeme sa do denníka. Kontroluje sa presný čas a smer plavby. Nie je to len o kontrole, ale v prípade extrémnej situácie, je potrebné okamžite vedieť poslednú známu polohu lode a čas, a počet pasažierov na danom mieste.
Tu už naozaj končí každá sranda a všetci berú situáciu vážne. Chlapi dostávajú odo mňa klobásy, ktoré som viezol z domu. Mal som10 kusov a celú tú cestu z domu som sa ich nedotkol. Dnes som na tomto mieste slávnostne nakrájal štyri kusy našej skupine a dva kusy som venoval chlapom v službe.
Okrem toho dostali aj cigarety, ktoré tu majú nevyčísliteľnú hodnotu. Pri odchode som dostal krabicu s dennou dávkou jedla, ktorú dostávajú počas služby. Je mi jasné, že jej obsah im už po toľkých dňoch nemôže chutiť. Chcel som si ju na pamiatku priviesť domov, no kvôli jej veľkosti som to nakoniec vzdal.
Po kontrole prichádza vrchol môjho doterajšieho cestovateľského života. Stúpam na kopec až k stavbe, ktorá sa tu týči.
66°5′ s. š., 169°40′ z. d. sú jej súradnice.
Dežňovov mys (rus. мыс Дежнёва) je mys, najvýchodnejší pevninský výbežok Ázie. Mys leží na Čukotskom polostrove, kde Beringov prieliv oddeľuje Euráziu od Severnej Ameriky a dosahuje na poludník 169° 40' západnej zemepisnej dĺžky.
Mys je menovaný na počesť Semjona Ivanoviča Dežňova (1605 – 1673), ktorý ako prvý Európan tohto výbežku dosiahol. Tu v Naukane aj stojí maják Semjona Ivanoviča Dežňova.
Keď som minulý rok dopisoval môj posledný cestopis, spomenul som tam myšlienku, že ma pri pomyslení na niečo chytá „akási úzkosť“.
A tým som myslel nádej na dosiahnutie toho, na čo sa teraz pozerám. Priatelia, som motorkár a možno teraz niekto povie, ale veď si sa sem nedostal na motorke, ale letecky a loďou. Ja to chápem, no cítim sa aj ako cestovateľ, ktorý spoznáva svet nielen zo sedla svojho motocykla, ale ak je to potrebné aj iným spôsobom.
Možno ani tento cestopis už teraz nepatrí do sekcie „motorkársky,“ no v podstate mi to je jedno či ma niekto berie v tejto chvíli s iným pochopením a pohľadom. Môj pohľad sa teraz výhradne sústredil na to, čo vidím pred sebou. Tá úžina o ktorej som písal, je Beringova úžina, alebo aj Beringov prieliv.
Stojím na jeho brehu na konci Eurázie, na konci sveta. A možno je to jeho začiatok. O tom nechcem polemizovať, keďže Zem je guľatá.
Tak dlho som išiel na východ, až som prišiel na západ. Nachádzam sa totiž už na západnej pologuli.
Vitus Bering ( 1681- 1741) bol dánsky moreplavec, vedec a navigátor, po ktorom je pomenovaný Beringov prieliv oddeľujúci Čukotku od Aljašky. Jeho meno nesie aj ostrov a more.
A tu prichádza moment vysvetlenia názvu môjho cestopisu. Stroj času tu ukáže, že pomyselne dokáže existovať. A práve tu na tomto mieste si vyskúšam tento fakt overiť.
Predo mnou v diaľke v hmle je veľmi nejasno vidieť zem. Sú to ostrovy Diomene. Veľký patrí Rusku a malý USA. Medzi nimi prebieha Medzinárodná dátumová línia.
Ja stojím na brehu pri majáku a pozerám sa na ostrov Diomene. Dnes je piatok 25.7.2025 približne 14.00 hod. a ja sa vlastne pozerám do minulosti, keďže na druhom brehu je štvrtok 13.00hod.
Stroj času aspoň podvedome existuje v tejto chvíli v mojej hlave, aj keď sa o tom dá veľmi dlho debatovať.
Aljašku predalo Ruské impérium USA v roku 1867. Kúpna cena bola stanovená na 7,2 milióna dolárov. Dohoda bola podpísaná v marci 1867, pričom išlo o územie s rozlohou viac ako 1,5 milióna kilometrov
štvorcových a súčasťou dohody bol aj malý ostrov Diomene.
Preto sa dnes ostrovy nazývajú ako „Ostrov včerajška“ a „Ostrov zajtrajška.“ A maják, pri ktorom som opísal všetko čo som videl a čo mi nikto nikdy nezoberie, tu len ticho stojí v čase, ktorý sa tu vlastne zastavil. Aspoň na tú čarovnú chvíľu počas mojej prítomnosti. A tu už nepomôže žiaden stroj času, žiadna ilúzia o tom koľko je kde hodín a aký je deň. Tu už niet čo viac písať a ja len ticho sedím dlhé minúty kdesi v závetrí, pozerám na tie miesta v diaľke a verím, že bude ešte niekedy čas toto celé uvidieť znova.
Kto nezažil nikdy nepochopí to, čo sa odohráva vo mne tu a teraz... Vzduchom sa nesie moje meno. Vychádzam zo závetria a chápem, že prišiel čas. Kapitán lode máva rukami a ukazuje smerom na sever. Tma ktorá sa valí z toho smeru neveští nič dobré. Schádzame k lodi a po niekoľkých pokusoch o pristátie k brehu naskakujeme. Najskôr ženy a potom muži. Držíme laná priviazané k brehu a loďou mláti do strán.
More je pri brehu rozbúrené a vlny sú vysoké. Každý sa drží čoho sa dá. Všetci majú oblečené záchranné vesty a pobrežná stráž informuje o našom odchode. Mierime ďalej na sever. Po asi kilometri vidíme skutočný koniec kontinentu.
Tu je ozajstný Mys Dežneva, výbežok pri mori, ku ktorému sa ale dá dostať len pešo z osady Naukan niekoľko hodinovou cestou. S loďou sa tam nedá priblížiť k brehu, všade sú skaly a veľké vlny. Počasie akoby o našej prítomnosti tušilo a na pár minút sa ukáže aj slnko a robíme si fotky na pamiatku na celý život.
Kapitán sa pokúša plávať plynule s pevninou a dáva nám možnosť si užiť tieto chvíle. Pokračujeme ďalej v plavbe, no po chvíli sa počasie tak radikálne mení, že tomu nechápem. Dostáva sa nám vysvetlenia, že sme práve vplávali do Severného ľadového oceánu. Rozdiel je obrovský a je tu silná hmla a vlny. Navigácia ukazuje mer spoľahlivo, no dohľadnosť je nízka.
Kapitán upozorňuje na „biele baránky.“ To je pena, ktorá sa tvorí na vrcholkoch vĺn. To je veľmi varovný znak toho, že more zvyšuje svoju silu a v tejto chvíli začína byť situácia kritická. Otáčame bližšie k brehu do miernej zátoky, kde je to o poznanie lepšie. Všetci sú ticho, na lodi nepadne ani slovo. Každý si je vedomý situácie. Padá rozhodnutie neriskovať cestu ďalej. Zodpovednosť za 15 pasažierov je na kapitánovi a podmienky, v ktorých sme, sú na hrane. Vietor, teplota vzduchu a vody sú v prípade nehody otázkou pár minút života. A náš stroj času by sa zastavil presne tu, na mieste, kam sme sa tešili asi najviac.
Loď sa drží brehov, kde je situácia o niečo lepšia, keď tu zaznie divný zvuk a ticho. Motor zhasol a pri pokuse o štart vydáva divné zvuky. Loď má len jeden motor a v zálohe žiaden. Pohlaď na muža za kormidlom mi zostane v očiach navždy. Prebehol očami po všetkých z nás. Potom pokynom ukázal pomocníkom čo robiť. Obaja sa vrhajú k motoru a zhadzujú kryty.
Vidím ako kapitán ťuká čosi na vysielačke a prístrojoch navigácie. Myslím, že to bola informácia o našej polohe a situácií, ktorú odoslal podľa interných predpisov. Nevidel som na displej čo píše, no na číselníku som jasne videl ako stlačil čísla 1 a 5, čo myslím že označovalo počet pasažierov 15.
Predpokladám , že v tej chvíli už začala príprava na možnú záchrannú akciu z mestečka Uelen, v ktorom sídli aj vojenská posádka ako aj pobrežná stráž. Jediné slová, ktoré som pochopil keďže sedím najbližšie a všetko aj vidím, je „motor a maslo.“
Ak je problém len v tom, že motor zhasol, lebo v nádrži na olej sa minulo mazivo, potom je to v poriadku. Nepatrný úsmev na tvári toho muža je znakom čiastočného úspechu. Pozerám sa po lodi. Kamenné tváre, ktoré sa len držia zábradlia, alebo jeden druhého. Naši turisti z Číny vyzerajú, akoby sa už lúčili so všetkým. Ruské dievčatá sa držia statočne, no vidno v očiach strach u každej. Nehrám sa na hrdinu a priznám, že ani mne nie je jedno, kde som a čo sa práve deje. Loď sa pomaly plaví popri brehu. Len vplyvom bočného vetra nás neženie na breh ale pekne popri ňom.
Chlapi nalievajú do nádrže olej a kontrolujú celý systém. S problémami, ale motor predsa štartuje. Trocha viac divných zvukov a dymu, no potom sa všetko ustáli a motor beží normálne. Celé toto trvalo asi 8-10 minút, no v tej chvíli sa zdalo, že to bola aj hodina. Zase vidím nejaké zmeny v nastavení navigácie a zadávanie kódov na vysielačke.
Hmla sa trocha rozpustila a počasie sa zase mení. Kapitán sa rozhoduje pokračovať napriek tomu, že by mu nikto ani slovom neodporoval, ak by sa otočil nazad. Dosiahnuť dnes najvýchodnejšie obývané mestečko Uelen sa pred chvíľou zdalo nemožné, no teraz pokračujeme ďalej. Asi po polhodine plavby vidíme civilizáciu.
Dnes je toto miesto považované za miesto, kde trvalo žijú obyvatelia a je situované najviac na východ nášho kontinentu. Na brehu už čaká pobrežná stráž. Chlapi nám pomáhajú zakotviť a po kontrole dostávame 20 minút na rozchod. Kapitán lode mieri k vozidlu pobrežnej stráže. Je jasné, že sa bude rozoberať tá situácia na mori.
Po príchode nazad do Lavrentie som sa ho aj chcel spýtať, čo v tej chvíli naozaj robil, ale nakoniec som to nechal tak. Niektoré veci a detaily, radšej naozaj netreba vedieť. Prehliadka mestečka, ktoré je usadené na kose o šírke len niekoľko stoviek metrov, no dlhej niekoľko kilometrov. Z oboch strán je more a domy sú tak vystavené napospas vetru a vode celoročne.
Prechádzam rýchlo jedinou ulicou. Pár fotiek domov, škola, a nápis na dome. Otočka k obchodu, z ktorého vychádza usmiaty Michail v rukách tri litre rastlinného oleja. V tejto chvíli nedostatkový tovar v Lorino, kde žijeme. A tu na konci sveta mali ešte zásoby z minulého roka. Tu by som pre vysvetlenie napísal, že zásobovanie týchto odľahlých miest je závislé len na „navigácii,“ čo je lodná doprava.
A keďže more je v tejto oblasti ešte v júni buď zamrznuté, alebo je v ňom veľa ľadových krýh, tak lodná doprava začína až v júli. Dnes je koniec júla a žiadna loď sem ešte tento rok nepriviezla zásoby do týchto najvzdialenejších miest.
Posledné lode, ktoré väčšinou vyplávajú z Vladivostoku sú v októbri. Preto treba počas krátkeho leta priviesť všetko v dostatočnom množstve. Potom až do leta je logistika možná len letecky a to sa odráža na vysokých cenách a banálne veci ako prostriedok na umývanie riadu, alebo papierové servítky sú nezohnateľné.
Vraciame sa k lodi, nasadáme a odrážame sa od brehu. Cesta nazad trvá viac ako dve hodiny a mláti s loďou do strán tak, že už nemám ani chuť sledovať veľryby okolo nás. Začína mi byť zle. A veľryba v mojom žalúdku, ktorú som si dal pri majáku na obed sa pýta nazad k svojim bratom a sestrám do mora. Nejako sa držím a som rád, že vystupujem na pevný breh. Ďalšia hodina na korbe nákladného auta, kde dym z výfuku ide kvôli vetru priamo pod plachtu ma dorazí. Večer sa doplazím do bytu a padám do postele. Na večeru nejdem, len oznámim, že idem spať. Dnes bol výnimočný deň v mojom živote. A zaslúžil si aj dlhší opis.
Točí sa mi hlava, s ňou aj celá miestnosť, celý svet a ručičky stroja času tiež.
Dnes je na Čukotke veľký sviatok. Beringia je jeho názov. Pre domácich je to najväčší sviatok roka a pre nás možnosť pozrieť inú stránku života obyvateľov. Celý deň prebiehajú súťaže v rôznych disciplínach ako zápasenie, veslovanie a iné. Slávnostné oblečenie mužov aj žien dotvára príjemnú atmosféru. Celý deň sme na pláži, kde je pódium a prišiel aj gubernátor Čukotky. Z mnohých miest a osád z celej Čukotky sem loďami prišli súťažiaci a všetci berú zápolenie veľmi vážne.
V ponuke je množstvo jedla, ktoré sa varí priamo na mieste. Pokrmy miestnej kuchyne sú naozaj rôznorodé a vyzerajú dobre, ak si samozrejme odmyslím takmer nulovú hygienu potravín a personálu.
Stoly sa prehýbajú od misiek s rôznymi darmi mora a inou háveďou, ktorá vyzerá strašne.
Tundra tiež dá svoje produkty vo forme korienkov. Nejaké hľuzy a akési miestne jahody a borievky, ktoré samozrejme sú horké ako blen, keďže im chýba slnko a teplo, takže cukor obsahujú len minimálne.
Konštatujem, že z toho čo poznám na stoloch je len chlieb, vajíčka a ryba. Večer kultúrny program pokračuje na námestí diskotékou pod otvoreným nebom.
Keďže povaha miestnych sa vie meniť rýchlo ako miestne počasie, tak dostávame upozornenie, že dnes moc nebude vhodné sa motať večer po vonku. Alkohol a Čukči nejdú dohromady. Chýba im nejaký gén v ich DNA a v čase rozpadu ZSSR vodka takmer zahubila celý tento národ. Dnes je tu alkohol stále veľký problém. Videli sme to každý deň, no zo slušnosti o tom píšem len takto okrajovo. Boli to často ale smutné pohľady. A najviac zarážajúce je, že častejšie boli vidieť v tomto zlom stave ženy ako muži.
V noci je naozaj divoko všade. Ulice sa otriasajú od decibelov hádok a naša bytovka s tenkými stenami sa trasie pri riešení rodinných záležitostí až do rána. Čukči vedia obratne nožom spracovať veľrybu, ale aj jeden druhého. Takže nie je nič výnimočné, ak sem v noci priletí vrtuľník z Anadyru, aby pozbieral
a odviezol miestnych samurajov, ktorí si vymieňali dlhoročné skúsenosti na vlastných telách.
Inak sa ale k nám správajú všetci pekne a milo. Ja som zažil jediný moment, keď som sa spýtal, počas rozrábky veľryby miestnej ženy či si ju môžem odfotiť. Začala na mňa kričať a ja som pochopil, že je opitá a odišiel som preč. Nechcel som jej vysvetľovať v tom stave, že nechcem robiť nič zlé a keďže sa nejednalo priamo o nejaké krvavé scény na brehu mora, ale ona na stole krájala kožu so sadlom, tak
moje zábery by neboli ničím poburujúce.
Na druhý deň ma na ulici stretli chlapi, s ktorými pracovala a ospravedlňovali sa mi za celú vzniknutú situáciu. Vraj videli, že na vine bola ona a dohovorili jej za to ako sa správala. Táto situácia ma vtedy naozaj potešila.
Dnes je všade na uliciach ticho, priam mŕtvo. No žijú všetci, len spia po sviatku. Ideme na more a deň oddychu by mal byť aj pre nás, keďže je nedeľa. Na veľkom terénnom aute mierime po pláži niekoľko kilometrov. Tam nás čakajú dva člny a zopár sprievodcov. Ideme na vzdialený polostrov, ktorý miestni využívajú ako miesto na oddych. Je tu rozmiestnených množstvo kontajnerov a iných provizórnych domčekov po celom pobreží. Každý tu má pre seba neobmedzený priestor, tak na brehu ako ja na mori.
Dnes sme len nahlásili kam smerujú naše lode a koľko členov tvoria ich posádky. Pohraničná stráž to riešila len telefonicky. Asi po sviatku tiež oddychuje. Po asi hodine plavby v miernom daždi sme na mieste.
Vychádzame na breh a močaristá pôda je hneď naším nepriateľom. Kráčame po machu, no ak zastavíš na pár sekúnd cítiš, ako klesáš. Nechávame náš proviant a výbavu v domčeku nášho sprievodcu. Jeden zostáva pri lodiach ostatní idú so skupinou.
Dôrazne nás upozorňujú zostať v skupine. Ideme tundrou na miesta kde sa týčia k nebu veľké kosti. Je to ako nejaká brána do niečoho. Sú tu informačné tabule, ktoré opisujú miesta na ktorých sme. Aj tu boli v minulosti osady lovcov a pastierov. Zvyšky základov budov staré stovky rokov ešte vidno v tráve.
Všade okolo sú biele kosti, rebrá a stavce veľrýb. Od vetra vysušené, od slnka a soli vybielené. Musia tu v týchto pózach ležať desiatky, ak nie stovky rokov. Vyzerá to ako cintorín veľrýb. A mám aj pravdu. Michail ukazuje na kopce v okolí. Všade je rovina, ale tu sa týčia akési kopce piesku, zarastené ostrou trávou.
Nikto nevie o čo sa jedná. Odpoveď je o to prekvapivejšia. To pred mojimi očami je výtvor človeka tisícov rokov. Prekvapene sa k nemu otočím so slovami, „To sú kosti?“ „Áno kosti, ktoré sem na jedno miesto nosili celé generácie, všetkých národov, ktoré tu žili a postupne vymierali.“
Vyzerá to neuveriteľne, no je to tak. Chcem sa oddeliť od skupiny a prejsť sa na kopec. Dostávam so sebou jedného sprievodcu so zbraňou. Nie sme tu sami, aj keď v tejto pustatine nevidno žiaden pohyb, mi sprievodca hovorí, že sme pozorne sledovaní. Snažím sa hľadieť okolo seba, no ako sa snažím, nič nevidím. Vyšli sme na vrch a všade vidno trčať spod piesku niečo, čo vyzerá ako kameň. No ak sa pozriem pozornejšie, vidím, že to je kosť ktorá rokmi vyzerá ako kus kameňa.
Cítim sa zvláštne, no takto sa žilo a žije do dnes. Aj keď dnešná spotreba a lov veľrýb, je už na oveľa menšej úrovni potreby ako vtedy. Pokračujem ďalej a vtedy ma sprievodca chytí za ruku. Pozeraj!
Ukazuje niekam do diaľky. Nič nevidím. Niekde v diaľke vraj mám vidieť akýsi bod. Stále nič. Podáva mi ďalekohľad a ja sledujem malú tmavú bodku, ktorá sa len nepatrne hýbe v tundre, pri nejakých trsoch trávy a zakrpatených kríkoch.
Konečne rozoznávam obrysy. On nás vidí a cíti už dávno. A pomaly sa približuje. Do vzduchu letí signálna svetelná raketa. Medveď sa strhne, no zostáva namieste, zatají sa a my ustupujeme. Tundra chyby neodpúšťa , preto sa vraciame k skupine, ktorá výstrel počula a reaguje rovnako.
Dolu na pláži si ešte urobím nápis ČUKOTKA 2025 a fotku pri ňom. Hneď vedľa vidím stopy medveďa, ktorý tu prechádzal. Otáčame sa k lodi a v bezpečí brehu a domčeka nášho sprievodcu si dávame obed v tejto zvláštnej časti poloostrova.
Poobede ešte máme zastávku na inom mieste, kde bol kedysi maják a tu sú zvyšky veľrýb čerstvejšie. Všade vidno stopy medveďov. Beriem si domov malý stavec z chrbtice veľryby. Podvečer sa vraciame do Lorina. Bol to zvláštny deň, skôr na zamyslenie ako na zážitky, ale aj to občas treba na sebe zažiť.
Dnes je na pláne veľká akcia. Idem vo veľkej skupine na miesto, ktoré ako neskôr poviem, by som chcel mať na dôchodku ako trvalé miesto na bývanie. Cesta loďami trvá viac ako hodinu a povolenie dostalo vyplávať asi šesť lodí. S nami ide veľa domácich. Záliv, v ktorom budeme, sa volá „Akkani“ a domáci sa tam vždy tešia. Je tu zopár domov, ktoré si vlastnoručne postavili z materiálov, ktoré zohnali. Takže
účel to plní, a na krásu sa nehľadí.
Tu z výšky je záliv ako na dlani. A z lavičky na jej okraji sa pozoruje pohyb v mori. Na slnkom zaliate pláže naľavo sa chodia vyhrievať mrože. A potom migrujú cez záliv na svoje nocľažiská. Ich cestu počas toho zahatia lovci. Dnes je teda poľovačka na mroža. A zase podotýkam, že sa nejedná o bezdôvodné zabíjanie, ale všetko ide na spracovanie a obživu obyvateľstva.
Sme tu z rána a mrože väčšinou sa vracajú nazad až poobede. Máme čas a tak sa domáci venujú oddychu a turisti lozeniu po okolí. Ja beriem do ruky udicu a idem k rieke na ryby. Pomaly začína neres lososa a bude sa postupne sťahovať do riek, v ktorých vznikol jeho život, aby tu nakládol ikry a ukončil svoju životnú púť vysilený v tej istej rieke, v ktorej sa narodil.
Kolobeh života a smrti. Inštinkt, ktorý ho privedie presne na to miesto, odkiaľ pred rokmi vo forme ikry a potom malej rybky odplával do mora, aby keď príde jeho čas, znovu priplával neomylne na toto miesto a podľa svojho dokonalého rozlíšenia chemického zloženia vody presne našiel to správne miesto, kam patrí obsah jeho tela,ktorý dnes už tvorí len mlieč, alebo oranžová ikra.
V čase hlavného neresu v riekach nevidno vodu, ale len lososy. Vtedy sú to hody pre všetky dravce a vodné vtáctvo žijúce na pobreží. Medvede sa sťahujú z tundry, aby sa na prasknutie nakŕmili rybím mäsom. V čase hojnosti medveď žerie len kožu, vnútornosti a hlavy, ktoré sú najviac bohaté na tuky a vitamíny. V čase, keď je potravy v rieke menej žerie všetko bez rozdielu. No a v čase, keď neres ešte poriadne nezačal, žerie hlavne Slovákov, ktorý sa mu motajú po teritóriu
Spustil som sa sám asi kilometer od všetkých dolu k rieke. V ruke udica, na chrbte batoh s nástrahami a sekera. Neviem na čo mi je, no cítim sa akosi lepšie. Pri rieke je množstvo rôznych jám a kopčekov. Nevidím poriadne okolo seba, čo ma neteší. Hneď pri rieke samozrejme natrafím na čerstvé stopy medveďa.
Opatrne prechádzam po okolí a keď nič nevidím začínam chytať. Presúvam sa po rieke, no záber neprichádza. Niekam hlboko do tajgy sám ísť nechcem. Držím sa ústia rieky a snažím sa byť na dohľad od ostatných, aj keď som veľmi ďaleko ak by niečo.Vytrvalo chytám, no po hodine usúdim, že losos ešte zostáva v mori a hladný medveď v okolí určite nebude mať pochopenie, ak by ma tu našiel. Balím a vrátim sa nazad.
Dám si niečo na obed a pozorujem more. Zaznie signál a bežíme do člnov. Mrože začali svoju púť a niektorý z nich to má dnes spočítané.
Poľovačka začína a každý čln sa snaží priblížiť k zvieratám v správny moment, keď sa počas plávania vynoria nadýchnuť. Zopár neúspešných pokusov, a nakoniec jedna harpúna trafí svoj cieľ.
Do vody letí oranžová bója a je jasný smer, ktorým mrož pláva.
Ďalšie harpúny sa zabodnú do jeho tela a je po boji. Unavené zviera sa vzdáva. Turistov odvážajú lode do bezpečnej vzdialenosti. Zaznie niekoľko výstrelov. Taký je postup. Rýchlo a čo najviac bezbolestne ukončiť celý proces.Čakáme na brehu, kým chlapi dotiahnu mroža. Spoločne ho vytiahneme na breh
a dostávame pár minút na prehliadku zvieraťa.
Potom rovnaký scenár ako vždy. Rozobrať a pripraviť na odvoz. Zase beriem do ruky nôž a robím s nimi. Už sa ani nepýtam, či môžem. Jeden kus je málo, no dnes je deň keď sa domáci venujú viac nám ako úlovku. Inak by brali za deň viac kusov. Keďže je sezóna krátka, teba sa zásobiť na dlhú zimu čím
skôr. Na brehu sú nastavené siete na lososa. Je v nich nejaký pohyb, tak ich ideme skontrolovať. V sieti sa metie mladý tuleň. Je to naozaj len mláďa a je krásne. Koža je ako jemná kožušina. Púšťajú ho nazad do mora. Chlapi ma už berú trocha ako svojho a s úsmevom mi povedia, „Ech, keby tu neboli tie ženy, tak by si videl, čo s ním bude.“
Je mi jasné, že tuleň prežil len z dôvodu, že prítomnosť žien im nedovolila ho takisto zobrať a spracovať. Jeho jemná koža sa používa na výrobu oblečenia pre tundrových pastierov sobov, ktorí žijú stále kočovným spôsobom života a s morskými lovcami si menia svoju produkciu a úlovky.
Poobede ešte raz ideme na more, ale teraz je to len o pozorovaní mrožov počas ich presunu. Sú celkom krotké. Akoby vedeli, že im nehrozí riziko a v skupinách plávajú okolo člnov. Po tejto prehliadke už otáčame nazad do Lorina a večer padám únavou do postele veľmi skoro.
Ráno je ďalší deň plný zážitkov.
Vrchol mojej rybárskej, ak sa to tak dá nazvať, kariéry. Aj keď píšem o poľovačke, pretože s rybolovom to nemá nič spoločné. Ráno o 6.00 stojím na brehu mora. Vyrážame na lov veľryby, no tentoraz s mojou
účasťou. Krátkosť sezóny a výkyvy počasia nedovolia lovcom ísť na more kedy sa im chce.
A ako som už spomínal, Lorino ako hlavné mesto „kitobojov“ (lovcov veľrýb), má za úlohu zásobovať väčšiu časť pobrežia, ako aj vnútrozemia.
Na tento rok dostali povolenie na 52 kusov veľrýb. Okolité mestá a osady majú povolenie len na dva - tri kusy, no často sa im nedarí ani tú kvótu splniť, keďže sa tieto živočíchy v ich miestach vyskytujú málo.
Preto Lorino plní aj počty. Sivá veľryba je tá, ktorá sa výhradne loví a žiadne iné nie. Jej stavy sú celosvetovo uspokojivé a ako sme videli, je ich v mori množstvo. Tento dlhoveký cicavec prijíma potravu filtrovaním.
Jeho zvláštnosťou je to, že sa za ňou ponára k usadeninám v plytčinách, naberá plnú papuľu bahna a krátkymi a hrubými kosticami z neho filtruje červy, kôrovce a iné malé živočíchy. Veľrybovec sivý je štíhlejší ako pravé veľryby, ale zato robustnejší ako vráskavce. Jeho kostice dosahujú len 40 cm. Na každej strane čeľuste má po 130 – 180 kostíc.
Veľrybovce sivé sa dožívajú zvyčajne 50 až 70 rokov. Tieto veľryby migrujú v skupinách do 10 jedincov na sever na letné krmoviská a na juh do lagún s teplou vodou, kde odpočívajú a rodia mláďatá. Uskutočňujú najdlhšie sťahovanie spomedzi cicavcov – každý rok do 20 000 km.
Bežné rozmery bývajú 13 – 15 m a hmotnosť 14 – 35 ton. V stupnici ohrozenia má označenie „LC“ – najmenej ohrozený druh.
Dnes sa pozriem ako prebieha tento proces lovu na vlastné oči. Na more vyráža päť člnov. Úloha každého člena posádky je jasne daná. Pri spozorovaní veľryby určiť jej veľkosť a zápach. Niektoré z nich vraj „smrdia“ a tie sa nelovia. Mierime na more a pozorujeme okolie. Člny sú rozostavené v okruhu niekoľko kilometrov a postupne sa bude slučka uťahovať. Komunikácia prebieha pomocou vysielačky a v niektorých miestach je dokonca mobilný signál aj na mori.
Kto prvý spozoruje veľrybu, dá znamenie a skupina sa presunie jeho smerom. Potom je to už len o čakaní, kedy sa tento gigant vynorí a vyfúkne gejzír vody. V tej chvíli sa snaží najbližšia loď atakovať živočícha harpúnou. Hra na mačku a myš trvá hodiny. Chlapi medzi sebou súperia komu sa podarí zasadiť prvú harpúnu, je to prestíž a akási výhra dňa. Sledujem celé divadlo so zatajeným duchom. Obdivujem chlapov ako dokážu ustáť na lodi v tej rýchlosti a vlnách, keď sa držia jednou rukou lana a druhou rukou držia nad hlavou harpúnu a okrem toho s pokojom fajčia cigaretu.
Ja mám čo robiť sa udržať na sedadle, kde sa držím v tej rýchlosti všetkého. Majstrovstvo navigácie člna a umenie lovca sú rokmi trénované. Pri spozorovaní veľryby v dostatočnej blízkosti, zaznie povel a čln vyráža plnou rýchlosťou tým smerom. Lovec drží nad hlavou harpúnu a aj stihne čln doraziť na potrebnú vzdialenosť k veľrybe, lovec hádže harpúnu a zároveň s ňou hádže do mora aj veľkú oranžovú bóju s lanom.
Vodič, ktorý v tej chvíli na krátky okamih ubral plyn, znovu pridáva na plný výkon a zatáča loď okamžite od veľryby a veľkým oblúkom odchádza do bezpečia. Stávajú sa prípady, že veľryba chvostom udrie po člne a prevráti ho. Takisto sa v tejto komunite stalo, že člen skupiny spadol počas tejto nebezpečnej poľovačky do vody a pár minút v chladnej vode ho nakoniec stálo život. Kým ho vytiahli a dopravili na breh, už mu nebolo pomoci. Podchladený organizmus to nevydržal a pritom to vraj bol skúsený miestny lovec.
Naša poľovačka pokračuje a nakoniec sa podarí zasadiť prvú harpúnu. Tento fakt sa okamžite zapisuje do denníka a oznamuje na breh. Po tomto momente napätie výrazne klesá. Veľryba je označená a jej smer plávania je jasný. Lode sa rozostavia zo strán a čakajú na vynorenie. Postupne sa hádžu ďalšie harpúny a pridáva sa viac bójí, aby sa spomalila rýchlosť plávania cicavca. Po pár minútach je hotovo. Veľryba unavene leží na hladine.
Všetci turisti sa presunú do jedného člna a odvážajú sa na bezpečnú vzdialenosť. Zaznie zopár výstrelov a tie sa tiež zaznamenajú do denníka. Turisti sa môžu vrátiť a chvost sa pritiahne k člnu. Tu sa do chvosta sa vyreže otvor, cez ktorý sa prevlečie lano. Všetky člny sa spoja do jedného celku a ťahajú na určené miesto. Tu už čaká potrebné množstvo osôb, ktoré sú pripravené na rozobratie.
Ulovili sme menší kus o dĺžke asi 9 metrov a váhe asi 10 ton. Na breh ho ťahá známy modrý nákladiak. Sme teraz v inom mieste a nie na pláži v Lorino. Miesto vytiahnutia sa určuje aj podľa toho, ako ďaleko a z ktorého smeru sa veľryba ťahá. Pretože živočích už nežije a do jeho útrob sa začína dostávať veľa vody, hrozí riziko, žeby sa mohol „utopiť“ aj keď má na sebe oranžové bóje a je na lane.
Preto je teba počítať s tým, že miesto určenia môže byť to, ktoré je najbližšie k brehu a je tam možné dostať sa s technikou. Vyťahujeme na breh úlovok a začína rozrábka. Chytám sa práce, keď tu ku mne
príde jeden z hlavných lovcov a hovorí: „Ideme znovu na more, turisti idú nazad
do Lorina, ale ak chceš, teba zoberieme.“
Neváham ani na sekundu a sadám do člna. To, že sa niekedy zúčastním na love veľryby sa mi pred rokmi ani nesnívalo, no dnes mám možnosť to vidieť dvakrát za deň. Asi nie každý pochopí toto moje nadšenie. Nie som barbar a vážim si prírodu a život. Preto beriem toto celé ako to, čo patrí k životu v tejto oblasti a nevidím v tom nič zlé.
Takisto doma jeme to, čo máme na tanieri a niekto ten kus mäsa, kým bol v živom stave musel usmrtiť a spracovať. Iba tu je to trocha inak a všetko sa deje v otvorenom svete, kde niet dverí, ktoré by oddelili to škaredé od toho krásneho a voňavého na tanieri. Štyri člny mieria na more a proces pokračuje. Viac ako tri hodiny jazdíme po mori. Vyberá sa vhodný kus a keď nám po hodine uniká, hľadá sa ďalší. Deň už pokročil a úlovok sa darí označiť harpúnou až neskoro poobede. Na chlapoch vidno únavu, no nikto nemôže poľaviť a harpúny lietajú vzduchom.
Vo vode svieti veľa oranžových bójí a vidíme, že toto je oveľa väčší kus ako sa zdalo. Všetko sa opakuje znova, zápisy do denníka, streľba, viazanie a ťahanie. Sme na mori celý deň a jeden čln už nemá benzín, tak sa len priviaže k ostatným a nechá sa ťahať. Na brehu momentálne niet voľného člna, ktorý by na more priviezol benzín, preto sa chlapi dohadujú, že jeden sa čln odpojí a zájde do prístavu pre kanistre.
Ťahanie je na dlhé hodiny a mne ponúknu možnosť ísť na breh skôr. Využijem to a po polhodine som na brehu. Mám čas kým sa úlovok pritiahne a idem niečo zjesť. Večer sa ukáže, že veľryba je tak obrovská, že ju z vody nedokáže dostať ani nákladné auto a pásový báger zároveň. Rozoberá sa z časti vo vode. Jej veľkosť je 14 metrov a váha sa odhaduje na 27 ton.
Pracuje sa celú noc a nikto z domácich neodchádza. Ja ale končím skôr. Poďakujem za životný zážitok a odchádzam. Akosi sa neviem dostať do nejakého pokoja, pretože si uvedomujem, že je vlastne koniec.
Stroj času sa tu kvôli mne už nikam nevráti, ale zanikol vo víre udalostí a ráno už bude len spomienkou na tieto miesta.
Neviem zaspať a celú noc sa prehadzujem. Emócie sú silnejšie ako potrebný spánok. Kto nezažil a nie je tak „zažratý“ do rybárstva ako ja, nepochopí.
Všetky reálne zábery z poľovačky ako aj z iných činností života na Čukotke sa dajú pozrieť v dokumente, ktorý bude na youtube.
Odchod! Je streda ráno. Stačilo tu zavadzať, aj iní sem chcú prísť. Balíme a odovzdávame kľúče od bytu. Mali sme k dispozícii dvojizbový byt, v ktorom chýbala kúpeľňa. Je to zvláštne, ale tu sú aj takéto byty. Nie všetky, ale nájdu sa také. Domáci využívajú na umývanie „báňu,“ ktorá je tu veľmi populárna a jedná sa o saunu, v ktorej je všetko potrebné pre hygienu. Otvorené je každý deň a rozdelené sú dni pre ženy a pre mužov. Jeden deň v týždni je pre rodiny. Inak bol byt plne vybavený, aj keď na nižšej úrovni. A bolo vidieť, že sa jedná o stavbu z dávnej doby socializmu. Inak sú všetky stavby postavené na drevených koloch, kvôli večne zamrznutej pôde.
Zaujímavosťou je, že tu sa centrálne vykurovanie nevypína nikdy a radiátory hrejú celoročne. Je to prirodzené ak tu sneh leží ešte v júni a už v septembri. Okrem toho z kohútika tečie len teplá voda. Ak treba studenú je treba nechať teplú ochladnúť. Je to z dôvodu, aby vodovod nezamŕzal. Praktické riešenie a ušetrí v zime veľa prípadných porúch, ak by mal niekde mráz roztrhnúť potrubie.
Elektrickú energiu vyrába miestna stanica, takisto ako vykurovanie. Ako palivo slúži čierne uhlie, ktoré sa dováža loďou a univerzálnym modrým nákladiakom. Tvrdý a drsný život na Čukotke, kde sa obyvateľstvo nikdy nechcelo podriadiť systému a vzdorovalo akejkoľvek kolektivizácii dlhé roky. Komunistický režim si tiež príliš nevedel poradiť s týmto kočovným národom a v podstate im nechal takmer voľnú ruku počas celej jeho existencie. Vo svete koluje množstvo vtipov na tému Čukča.
Niektoré sú priam urážajúce, nakoľko tento prostý národ napriek svojej jednoduchosti dokáže vyžiť a hlavne prežiť tam, kde náš moderný človek by sa nevedel o seba postarať, ani zachrániť.
Ako sa hovorí – daj Čukčovi dve palice a on ti urobí oheň, nájde potravu a strechu nad hlavou, tam kde nič nie je. Patrí im môj obdiv a vďaka za možnosť nazrieť počas mojej motorkárskej cesty do ich života. Viem, že so príliš odbočil od motoriek a všetkého, čo patrí k tejto stránke, ale možno aspoň niekto sa pri čítaní týchto riadkov dozvedel niečo, čo ho viac zaujalo ako pobúrilo.
Na miestnej pošte posielam sám sebe domov pohľadnicu. Už ani nedúfam že príde, keď tu niekedy na jeseň sa objaví v schránke. Trvalo to tri mesiace, no našla si cestu až ku mne domov.
Počas mojej cesty po Čukotke som sa žiaľ nedostal na miesta, kde žijú tundroví kočovníci, živiaci sa chovom sobov. Tam je život ešte tvrdší a ich podmienky sú oveľa ťažšie ako tie, v ktorých žijú morskí Čukči. No možno sa k nim raz dostanem. Ale to bude iný príbeh a iná kapitola života.
A možno aj iný stroj času. Sadám do auta a tento krát to nie je známy modrý taxík Ural, ale normálne
civilné auto pod prezývkou „buchanka,“ mikrobus, ktorý nás vezie na letisko.
Prebieha registrácia v úsmevnej forme. Pani rozdá letenky asi ako hracie karty. Staré váhy ešte s veľkou ručičkou, ktoré si pamätám ako malý chlapec, keď som v lete chodil do výkupu predať ovocie. Tu si každý odváži batožinu, ktorej váhu, ale nikto akosi nesleduje. Čakáreň je len drevená miestnosť s pár stoličkami. Keďže sa tu lieta len občas, postačujem miestnym pomerom. Lúčim sa s Michailom a je nám jasné, že sa nevidíme naposledy. Určite spolu čoskoro vymyslíme nové niečo. Potom neskôr sa na jeseň stretávame v Litve a preberáme veci o ktorých nebol čas hovoriť počas týždňa. Ale to už veľmi predbieham.
Lietadlo prilieta a z neho vystupuje nová nadšená skupina, ktorá nás strieda. Čaká ich rovnaký program a zážitky. My odlietame a úspešne pristávame na letisku
Ugoľnie Kopi.
AN-24 nesklamal. A ako sa potom ukázalo, pád toho lietadla bol ľudskou chybou pri navigácii a riadení. Stroj bol v poriadku, ale v zlom počasí sa stala osudnou chyba posádky. Na letisku nás čaká zase Anna a cez záliv sa plavíme do Anadyru. Tu máme dva dni ešte program. Ubytovanie máme v hoteli „kanadka.“ Takú ma prezývku hotel, ktorý postavila kanadská spoločnosť. Inak s a oficiálne volá „Anadyr“ a druhý miestny hotel sa volá „Čukotka.“ Zjavne si s výberom názvov dlho hlavy nelámali.
Hotel, plný luxus a pre mňa až príliš. Po dvoch mesiacoch na cestách, spať zrazu v posteli s bielymi obliečkami, cítim sa akýsi nesvoj. Iný svet, ruch mesta, autá, veľa ľudí a obchody, v ktorých je aj tovar.
Chcem sa vrátiť do Lorina! No to nejde. Letenky sú beznádejne vypredané a ich počet je tak nízky, že všetci bojujú o každú jednu voľnu počas celého roka. To je asi hlavný problém tohto regiónu. Doprava tu je kvôli poveternostným podmienkam veľmi často obmedzená.
Ak je napríklad let do Lavrentie možný, tak na jeho trase musí byť v prípade nutnosti, ešte jedno náhradné letisko, ktoré je schopné v prípade nečakanej situácie prijať lietadlo na svojej dráhe. A ak toto letisko hlási zlé počasie, alebo nemožnosť pristáť, tak sa let odkladá aj keď je počasie v cieľovej destinácií dobré. Takže jedným smerom, pre jeden let tu musia byť dve letiská k dispozícii.
A toto robí často čakanie na veľa dní. Presvedčiť sa o tom mohol aj bývalý slovenský prezident a cestovateľ. Pán Schuster presedel v Lavrentii niekoľko dní čakaním na svoj odlet. Prezident – neprezident, počasie nerobí rozdiely. Ja som dnes doletel načas a zaspávam s pocitom, že sa moje cestovanie skončilo. No pred sebou mám ešte asi 15 tisíc kilometrov domov a veľa dní vpredu. Preto dobrú noc mne a ráno nás čaká civilizácia od akej som si odvykol.
Dnes je na programe prehliadka mesta okolia. Závod na spracovanie rýb a iné možnosti, ktoré ponuka toto asi 15 tisícové mesto, ktoré je aj hlavným mestom Čukotského autonómneho okruhu. Už ma tu ale nič nevie tak nadchnúť a tak si tento deň len zapíšem ako bežný deň turistu v meste. Akože všetko pekné, ale ten náboj napätia a poznávania už vyprchal vo väčšej miere. Mesto je ale pekné a zaslúži si pochvalu.
Na dnes stačilo a idem spať. Pár fotiek z mesta tiež postačuje. Zajtra odlietame všetci. Koniec všetkému, posledný zhasne!
Vstať, odovzdať izbu v hoteli, zbalené veci do úschovne a do mesta. Dnes máme už
len v pláne návštevu múzea, ktoré podľa rozprávania bude stáť za to. Veru aj stálo. Ale asi si budem musieť návštevu zopakovať.
Spoločne ideme na raňajky a potom aj posledný obed. Po ňom je návšteva múzea. So záujmom si pozriem prvé poschodie a vystúpim na druhé. Tam je to oveľa zaujímavejšie a teším sa na rozprávanie miestnej sprievodkyne. Vtedy ku mne pristúpi naša sprievodkyňa Anna a ja podľa výrazu tváre viem, že niečo nie je celkom tak ako by malo byť.
Berie ma bokom a hovorí: „Noro, oni mi volali a chcú sa s tebou rozprávať.“ Pýtam sa: „Kedy, hneď teraz?“
Anna prikývne a odchádzame. Kto sú oni viem aj bez slov hneď. Tu pre vysvetlenie napíšem, že to nie je nikto iný ako FSB. Čo ešte chcú? Už som bol na toľkých „sobesedovaniach“ za tie roky, že by som
u nich sám mohol pracovať. Ideme do ich sídla a tam si polhodinu podebatujem, na všetky témy s mladým príslušníkom, ktorý zjavne dostal slovenského špióna ako bonus.
Debata, ale prebehla v pokoji a bez zbytočných zachádzaní do príliš citlivých tém a hlavne politiky, ktorú ja z duše nenávidím. Vrátim sa k skupine, ktorá už prehliadku múzea skončila a Anna mi len povie,
„Mrzí ma to.“ Viem, že s tým nič neurobím a je to tak často, aj keď táto inštitúcia vie za tie roky o mne všetko čo treba.
Blíži sa čas lúčenia. Jedna skupina má odlet do Moskvy poobede tak odchádza na letisko skôr. Ja a skupina turistov z Číny letíme do Chabarovska a náš let je okolo 18.00, takže máme času viac. Sedím a debatujem s Annou o jej ďalšom programe. V pondelok príde nová skupina a kolotoč sa točí ďalej ako hodiny v stroji času. Tu je sezóna krátka. Tak sa treba obracať počas krátkeho leta. Zvoní telefón, Anna na mňa pozrie rovnakým pohľadom ako nedávno a ja len poviem:„Čo, ešte raz debata?“
Záporne pokýva hlavou a len povie, že naše lietadlo bude meškať. Koľko? Vraj asi pár hodín. To je v poriadku, poviem si, v podstate čas mám, pretože moja motorka je podľa informácií stále niekde na lodi medzi Magadanom a Vladivostokom, kde bude najskôr o týždeň.
Pýtam sa kedy budú ďalšie informácie. Vraj o pár hodín dajú vedieť
Dnes je len piatok 1.augusta...
Stroj času sa akosi zvláštne zatrasie a ja sa zobúdzam ráno v posteli. S rozospatými očami vyjdem na chodbu a potom do kuchyne. Pri stole sedí a pije kávu, podobne rozospatá Anna.
Dobré ráno. Tak čo máme v pláne dnes? Čo hovoríš na ten víkend?
Nevadí ti, že je už pondelok 4.augusta...
Ako som predpokladal, meškanie lietadla nebude na pár hodín. A ešte večer o tom hovoríme s Annou. Povie mi na rovinu ako to vidí ona. Letisko u nich je cez víkend zatvorené a preto si myslí, že moje lietadlo priletí až v pondelok. Včera večer prišla len nejasná informácia o tom, že odlet bude ráno, no to už Anna vedela s istotou, že cez víkend nikto nikam nepoletí.
Sedíme na recepcii hotela, v ktorom som bol ubytovaný. Anna sa na mňa pozrie so slovami: „Pozri Noro, ak chceš môžeš zostať na víkend u mňa.“ Veľkorysá ponuka, z ktorej ale neveští nič dobré. No ešte toto mi chýbalo dostať sa do nejakých osobných pletiek na druhom konci sveta. Sama žena s dospievajúcou dcérou a malým synom. Absolútne ideálna situácia pre mňa, magnet na problémy.
Anna si je ale vedomá, že inú možnosť nemám. Oba hotely sú plné na týždne dopredu. A voľný byt na prenájom po zrušení letu je nemožné nájsť. Teda až na tú možnosť, ktorú som práve dostal.
Dohadujeme barter. Ja dostanem ubytovanie a ona dostane....
Večer ešte musí vybaviť ubytovanie pre skupinu z Číny. Pre nich sa akýmsi záhadným spôsobom nájde veľký byt na prenájom. Ani sa už radšej ani nepýtam, prečo sa nepodarilo nájsť aj niečo také pre mňa. Sobotu trávim v byte ako dočasný člen akejsi rodiny. Ako sa ukázalo, Anna ako všetci ostatní, prenajíma v byte samostatné miestnosti. Sama žije v jednej miestnosti s deťmi, v ďalšej miestnosti žije pani so synom a v tej kde som ja žije chalan, ktorý je práve odcestovaný na pár týždňov.
Preto som dostal možnosť žiť tam. Byt má veľkú spoločnú kuchyňu, dvakrát toaletu, dve sprchy a dve pračky. Takže je to niečo ako komunálny byt, v ktorom za socializmu vyrastali milióny občanov tejto krajiny.
Idem sa najskôr postarať o spomínaný barter. Spočíva v uspokojení potrieb pani domácej v podobe plnej chladničky. Robím nákup pre seba aj jej rodinu. Poobede je v centre Deň mesta Anadyr a tak ho strávim rôznou kultúrou a prechádzkami po okolí. Počasie celkom praje a moja prítomnosť na Čukotke sa neočakávane predĺžila o niekoľko dní.
Dnes je v meste ticho. Po včerajšom veselom dni mesto spí. Beriem osadenstvo bytu na obed a potom je v dome kultúry nejaké vystúpenie spojené s koncertom a módnou prehliadkou, kde Anna vystupuje. Tak sedím v hľadisku a rozmýšľam o tom, čo všetko dokáže priniesť cestovanie na motocykli. Aké rôzne paradoxy a situácie sa dajú zažiť počas jedného leta na jednej ceste.
Večer sedíme a preberáme život tu a možnosti, kam by sa dalo ešte v budúcnosti prísť a čo tu vidieť. Pretože možností je veľa, ale s dopravou sem je problém, nechávame túto tému otvorenú na ďalšie roky.
Anadyr už poznám celkom dobre, no v blízkom aj vzdialenom okolí je toľko zaujímavých miest spojených hlavne s rybačkou a extrémnou turistikou, že už dnes viem, že tu nie som naposledy.
Stroj času ma zobúdza a ako píšem vyššie, sedím s Annou v kuchyni a pozeráme z okna na dážď za ním. Víkend ubehol a odpovede na moju otázku ako ho ona hodnotí sa nedočkám.
Zazvoní telefón a po krátkej debate vidím len súhlasné pokývanie hlavou. Lietadlo štartuje z Chabarovska o 10.00. Let sem trvá päť hodín a to znamená, že aj s časovým posunom tu pristane okolo 13.00. takže bude odlietať nazad okolo 17.00.
Mám takmer celý deň čas, tak sa ešte motám po meste chvíľu a kupujem nejaké drobnosti. Na letisko ideme ale skôr, keďže Anne dnes priletí nová skupina turistov z Moskvy, ktorých musí stretnúť na letisku. Preplavíme sa na lodi na druhý breh a na letisku je veľmi živo. Beriem si letenku a potom si nechám potvrdiť meškanie letu. Keďže mám nárok na preplatenie nákladov na ubytovanie a stravovanie za tri dni meškania. Nakoniec mi letecká spoločnosť preplatila 9000,- rubľov (asi 100,.-€) za štyri dni meškania a za túto sumu mi predĺžila pobyt na Čukotke. Samozrejme, že mňa to stálo oveľa viac.
Na svetelnej tabuli vládne trocha chaos. Moje lietadlo tam raz svieti, potom zase nie. Časy odletu sa menia ako v mojom stroji času. Do ampliónu zaznie nejaká strohá informácia iba raz. Anna čaká na nejakých svojich turistov, ktorým sa nedarí nájsť svoju batožinu. A preto sedíme v letiskovom bare spolu s dvojicou chlapov z Moravy. O ich prílete som vedel od Anny a tak som ich privítal slovenčinou priamo na letisku.
Boli trocha prekvapení, no potom som im to celé vysvetlil, že miestny som tu bol len na víkend a som len pocestný tulák svetom na motorke, ktorá ani netuším, kde sa nachádza. Môj let je stále akýsi nejasný a na tabuli nesvieti nič. Po ďalšej polhodine sa ozve hlásenie, ktoré prekonalo moje všetky bežecké rekordy v živote. Oznam o tom, že „registrácia pasažierov na let Anadyr – Chabarovsk, bola ukončená a brána sa zatvorila.“
V tej chvíli už letím cez halu letiska, ako na prekážkovej dráhe skáčem cez batožinu všade ležiacich a inak voľne pohodených Čukčov, ktorí si ustelú na podlahe práve tam, kde ich napadne. Doletím k zatvorenej bráne, kde niet nikoho. Panika pri predstave, že lietadlo meškalo bez pár hodín štyri dni a ja som ho aj tak zmeškal je strašná. O kus vedľa pri inej bráne pod iným číslom stojí obsluha. Dobieham k nej s jediným slovom na perách: „Chabarovsk!“
Pani na mňa pokojne pozrie, ukáže na tabuľku s nápisom Moskva a pokojne povie. Tu je let do Moskvy, ale nech sa páči prejdite tadeto a tam ďalej vnútri sa dostanete k svojmu lietadlu. Pýtam sa ako je to možné, keď hlásili, že registrácia už skončila. Pani sa len otočí a pohľadom kontroluje situáciu v ďalšej miestnosti za sebou. Potom mi s úsmevom povie. Nebojte sa, registrácia na váš let ako vidím ešte
nezačala.
Pozriem ponad jej plece a vidím stôl, pri ňom prázdne miesto a nad ním svieti nápis Chabarovsk s časom odletu o dve hodiny. Otáčam sa a za mnou stojí Anna so smiechom a širokým úsmevom, ktorá mi hovorí: „Vitaj na Čukotke.“
Zostarol som o pár desiatok šedivých vlasov zase a mám na čo spomínať. Lúčim sa s Annou, ktorá odchádza sa venovať novým a novým turistom, ktorí sem prilietajú za krásami, ktoré mi už v tejto chvíli zostali len pamiatkou a v mojom stroji času si na ne viem spomenúť len cez fotky. V ďalšej miestnosti panuje ten pravý letiskový chaos a masaker. Je tu natlačených asi tak milión Čukčov na meter štvorcový a ja s nimi.
Nakoniec unavený sedím v lietadle. Miesto mám hneď v prvom rade pri okne. Počkám kým sa
odlepíme od zeme a pozorujem Čukotku, kým podo mnou nie je len modrá voda Beringovho mora. Miesta kde žijú "Luoravetlan" , čo v preklade z čukotského jazyka znamená "ozajstní ľudia" zostávajú definitívne tam za mnou.
Pridané: 01.02.2026 Autor: NostalgicRider Zdieľať
© Copyright 2001-2026 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 205998 | Včera: 131073