Malá poznávacia jazda okolo priehradného múra

Po celom brehu priehrady sú okrem normálnych ciest aj cyklocesty s celkovou dĺžkou ďaleko presahujúcou 100 kilometrov. Štandardne sú cyklotrasy vedené nielen pozdĺž brehu, ale aj okolím. My sme si vybrali cestu popri priehrade k priehradnému múru a späť po náprotivnom brehu s tým, že sme sa vrátili kompou z Frýdavy do Frymburgu. Popri brehu som na ceste narazil na naozaj kuriózne značky. Prvou bola "Pozor čašník" s dodatkom "Jeďte krokem", a to preto, lebo naľavo bola reštaurácia a cez cestu terasa. Druhou bola "Nebezpečné křížení". Tá bola asi meter od hladiny vody v ľavotočivej zákrute. Obďaleč bolo prístavisko vyhliadkovej lode, ktorú sme ani nevideli a to sme sa chceli na nej viackrát previesť. Zazreli sme ju len raz, a to vtedy sa z plavby vracala. Zistili sme len to, že mala časový harmonogram, no toho sa zrejme nedržala. Po brehu sme šli okolo prístaviska kompy, okolo prístavu lodiek a člnkov. Pomedzi záhradky až k náprotivnému brehu lagúny cez most, popri hoteloch, popri kempingu s chatkami a karavanmi. Ako som naznačil minule niektoré cesty boli naozaj úzke, miestami len na jedno auto a snáď motorku, či bicykel. Určite by sa vedľa seba bez vyhýbania nezmestila sajda s protiidúcim autom.

Prvou väčšou lokalitou bola Slupečná s bohato dimenzovanými parkoviskami a plážami s malým prístavom. Tam sme sa zdržali dlhšie. Prostredie bolo dobre zabezpečené hlavne kvôli zimným radovánkam. Zaregistroval som viacej vlekov a sedačkovú lanovku. Tou sme sa aj bicyklami prepravili nahor. Tam dominantou bola predovšetkým rozhľadňa a k nej cesta korunami stromov. Príjemným prekvapením bol fakt, že celkový výstup z cesty v korunách na ňu je koncipovaný ako bezbariérový s preliezkami nielen pre deti. Samotný výstup na rozhľadňu je v ľavotočivom prevedení a samozrejme s atraktívnymi odpočívadlami s informačnými tabuľami. Všimol som si, že nejeden vozíčkar si to pochvaľoval. Iné to bolo s tými, ktorí vozíky tlačili ak neboli elektrické. Tesne pod vrcholovou terasou sa stretali viaceré možnosti výstupu. Točité schodište ale bolo uzamknuté a myslím, že tam aj predávali z ruky suveníry a niečo na pitie (krabicové džúsiky).

Pohľad z najvyššej terasy sme si všetci užívali a samozrejme foteniu nebolo konca. Niekedy sa hlavne mladí "zabudli" a nie a nie odísť z miesta s atraktívnym pozadím. Tých foto tyčiek na mobily ale nebolo tak veľa ako pri mori. Modelky potrebovali snáď aj desiatky záberov, ktoré hneď leteli internetom. Snažil som sa hlavne o zmapovanie okolia priehrady, no aj inými smermi bolo dosť vzdialených bodov záujmu. Zaujímavé boli staré samoty, ktoré boli v minulom režime na Slovensku zámerne likvidované. Samozrejme narazil som aj na továrenský komín, ktorý trčal spomedzi vegetácie. Trvalo mi doma dosť dlho zistiť kde je situovaný. Po veľkých peripetiách som usúdil, že to asi továrenský komín zrejme nebude, pretože v okolí bola len papiereň v Loučoviciach, ktorá zanikla a areál bol zbúraný. Až letecká mapa mi odhalila, že komín patrí teplárni, ktorá v spomínaných Loučoviciach spaľuje biomasu a mimo tepla produkuje aj elektrinu. Pri pohľade priamo dole z rozhľadne boli viditeľné vozidlá letnej a aj zimnej údržby. Na spodnej terase bola mimo vyústenia schodišťa aj horná úvrať celokovového uzavretého tobogánu pre veľmi zrýchlený presun smerom dole. Bol tam aj výťah, ktorý si vyžadovala situácia okolo tobogánu. Každý pasažier dostal pod seba vankúš aby sa nekĺzal na svojom oblečení.

Nadol podobne ako v Ružomberku bolo viacej cyklistických trás podľa náročnosti. Najkratšia šla po zjazdovke. Tú, ako som si všimol z lanovky po jazde nahor absolvoval jeden extrémny jazdec. Jeho jednokolka bola elektrická a vlastne svojim telom ovládal svoj presun. Videl som už všelijaké extrémne vozidlá bez držadla, no toto mi pripadalo naozaj najnebezpečnejšie. Len jedno koleso a po jeho stranách stupadlá na nohy a viac nič. Naozaj veľmi minimalistické a sofistikované. Udržať sa na takom vozidle je naozaj obdivuhodné. Donedávna som si myslel, že vrcholom balansovania je terénna jazda na trialoch, no toto je naozaj úplne iná dimenzia presunu z bodu A do bodu B. Rozhodli sme sa pre príjazdovú komunikáciu pre týlové zabezpečenie. Bohužiaľ, tá vyúsťovala úplne mimo dolnej úvrate lanovky. Apropó lanovka. Obsluhujúci personál vôbec nebol ústretový k elektrickému prednému kolesu. Mrkotali nielen dolní, ale aj horní vlekári. Vadila im baterka na nosiči na prednom kolese. Tvrdili, že ju nabudúce musím vymontovať. Keď som oponoval, že si bicykel predsa môžem zakvačiť aj sám tiež nesúhlasili. Aby som to nerobil, tak sme nesmeli sedieť na sedačke spolu s bicyklami. Zrejme si mysleli, že štandardom je horský bicykel s ultraľahkým rámom. Že niektorí milujú staré veci a radi ich používajú, to už vytesnili už dávno.

Po zjazde sme sa všetci stretli v reštaurácii pri prístave s príjemným prostredím na promenáde s malým jazierkom okupovaným párom divokých kačíc. Po dobrom obede sme pokračovali cez Lipno nad Vltavou k priehradnému múru. Neobišlo sa to bez malého zaváhania jednej členky našej výpravy. Zo stretu so zábradlím kvôli neposedným deťom si odniesla niekoľko modrín. Aj tak dopadla oveľa lepšie ako motorkár, ktorému na križovatke tesne pred hrádzou nedal plechovkár prednosť. Zrejme toto prostredie je dosť komplikované, keď sa tam stretajú viaceré komunikácie vrátane cyklocesty a chodníka pre peších.

Na priehradnom múre sme sa zdržali trošku dlhšie a kochali sa pohľadmi na vodnú hladinu a priestor pod hrádzou. Neboli sme jediní, komu sa tam páčilo. Myslím jediní ktorí sa tam presúvali bez nostalgie boli domáci, ktorí tam jazdili denne. Trvalo mi dosť dlho aby som mal zábery bez iných účastníkov prejazdu hrádzou. Nakoniec som sa dočkal, ale to už naša výprava bola v nedohľadne. Musel som nasadiť ostrejšie tempo aby som ich dohonil. My sme sa teda vybrali po cykloceste, ale ako som doma zistil aj normálne cesty okolo Lipna sú dosť u motorkárov obľúbené. Na internete som narazil na zdokumentovaný motovýlet istej výpravy, no v opačnom smere ako sme šli my.

Nakoniec som výpravu dobehol, ale som mal čo robiť. Manželka s elektrickou skladačkou sa tiež dotiahla, ale nakoniec v Prední Výtoní sme sa stretli všetci. Mali sme chuť na malé občerstvenie, no jediné čo bolo ako tak otvorené bol miestny kostol v ktorom som narazil na historické foto ako Přední Výtoň vyzeral pred zatopením a tak som porovnával. Nakoniec sme si dali vody ktorú sme mali so sebou. Vyzeralo to tam ako keby domáci ani netušili, čo je cestovný ruch. Podľa všetkého pre nich sezóna ešte nezačala. Jediná aktivita bola, že kosci kosili verejné priestranstvá. Zaujala ma ich nákladná trojkolka, na ktorej sa priviezli aj s tyčovými kosačkami. Trojkolka bola elektrická a podľa veľkosti by som tipoval, že je ázijská pre subtilných ako v Japonsku. Podľa reklamy na zadnom čele bola skompletizovaná v Čechách a bola bez značky. Kosci si ju pochvaľovali. Nakoniec som sa znovu musel doťahovať na zbytok výpravy. Tento ďalší presun bol ale po normálnej ceste, pretože hornatý terén a blízkosť brehu nedovoľovali výstavbu cyklocesty.

V tomto móde sme pokračovali až do Frýdavy. Keď sa začal objavovať náprotivný breh vedeli sme, že k prievozu to už nebude ďaleko. Oproti sa začalo vykresľovať dobre známe prostredie Frymburgu. Najskôr to bol breh s odstavenými karavanmi a kaplnkou na kopci, ktorú som spomínal minule. Doma som dohľadal ako Frymburg vyzeral pred zatopením. Hlavou mi preblysla spomienka na Vranovskú priehradu na Morave, kde po hladine ešte nenaplnenej priehrady šla vyhliadková loďka a prechádzala popri kostolnej veži, ktorá bola do polovičky pod vodou. Frymburský kostol taký osud nepostihol, pretože bol postavený na kopci. To sa ale nedalo povedať o budovách, ktoré boli na farebnej reprodukcii v tesnej blízkosti vtedajšej Vltavy.

V minulej diskusii som naznačil, že zrejme jediné občerstvenie na tejto trase bolo na ráscetí vo Frýdave. Bolo to tesne za cedulou Frýdava a smerovke ku kompe či prievozu. Tam pán Bílek v drevenej búdke pripravoval rýchle občerstvenie s klobáskami, párkami a inými aj bezmäsitými pochutinami. Samozrejme hlavnou komoditou bolo pivo a aj pozoruhodná rozlievaná kofola, čo ma potešilo. Flašky mal v chladiacom boxe, no kofola nijako nechutila ako pravá čapovaná. Čo ma zaujalo ešte bola jeho elektrická kolobežka aj so sedadlom na širokých malých kolesách. Podľa jeho tvrdenia okrem tohoto bufetu prevádzkuje jeho rodina aj požičovňu bicyklov, kolobežiek a štvorkoliek. Frýdava ako obec je vlastne pod hladinou priehrady. Na brehu je len zopár domov a osada patrí k obci Přední Výtoň. Údajne neďaleko spomínaného bufetu by mala byť lúka, ktorá slúži ako kemp bez sociálneho zázemia. Dúfam aspoň, že je uzavretá a strážená.

Keďže kompa mala prísť až za pol hodinu, tak sme si to vychutnali. K prievozu sa šlo cez križovatku a na parkovisku sa začali zhlukovať autá. Lístky sa dali kúpiť cez lístkový automat za celkom akurátne ceny. Čo bolo plus, boli aj za eurá a platba bola možná aj kartou. Pohľad na náprotivný breh bol úchvatný. Kemp bol takmer plný karavanov a ich stanových prístavieb. Prístavisko prievozu nebolo až tak plné a ani kompa nebola preťažená. Na prove trónil pes, ktorý si mapoval svojich nových pasažierov a jasne dal najavo, že on je vodca svorky, pretože si očuchal každého, kto stál na brehu. Jeho majiteľka robila stevardku a pes jej pomáhal. Pýtal som sa, či jej miláčik je maskotom a tá naznačila, že sa zatiaľ len zaúča, pretože dlhoročný vodca svorky odišiel na starobu a pokiaľ on neuvoľnil provu, tak sa nikto ani nepohol a nerozhodili ho ani robustné autá. Do galérie som zaradil aj fotky z dávnejšej jazdy motorkárov okolo Lipna. Použili túto kompu, no v opačnom smere ako naša výprava. Nalodili sa vo Frymburgu a z Frýdavy pokračovali k priehradnému múru. Pri našom presúvaní sa na breh vo Frymburgu ma dotyčný havo urputne sledoval. Mal som ambície spraviť zopár záberov okolia prievozu, no nakoniec, ako som predpokladal, tak provu okupoval dotyčný vodca svorky. Dal o sebe vedieť aj po pristáti, kedy nemienil pustiť autá z kompy dolu. Uvoľnil cestu až po zásahu majiteľky.

Cestou späť do kúpeľov sme vybielili nenápadnú cukráreň. Predavačka vyvaľovala oči, keď sme si mimo objednaných zákuskov, zmrzliny a kofoly brali so sebou sladkosti pre vnúčatá. Bol som rád, že mám na nosiči ukotvenú photovostnú tašku. Arašiy v cukre, kedysi výrazný produkt bratislavského Figara v bývalom režime som naposledy mal v rukách v 90 tych rokoch. Boli pre mňa spomienkou na moju mladosť. Ostatné komodity ako priamo v cukrárni robené gumené kocky, či penové kocky tiež boli ojedinelý úlovok, pretože na Slovensku sú obchody zaplavené len ich strojovými fejkami bez chuti. Musím sa priznať, že vnúčence si to nijako nevedeli vychutnať ako ja. Boli sme príjemne unavení a kolega, ktorý mal ambície celé Lipno obísť na večer dorazil tiež unavený. Spravil si viaceré neplánované "skratky" a mal v nohách okolo 130 kilometrov, ktoré absolvoval po zmiešanom povrchu vrátane brodenia plytkého potoka. Zakončili sme večer spoločne v putike, kde vraj mali najlepšie pivo a kupodivu aj čapovanú kofolu.