Moravské zážitky II

Po rokoch som sa na Morave ocitol na "Valašskej Barum relly" vo vtedajšom Gottwaldove, dnes, ako aj v dávnej minulosti v meste "Baťových topánok" v Zlíne.

V nedávnej minulosti som svoje zážitky popisoval na tejto stránke, konkrétne v lete 2014. Venoval som sa vtedy najskôr len upútavke "Letný relax na Morave" z 9. 9. 2014. Následne som svoje zážitky z potuliek popísal v seriáli článkov o mnou navštívených múzeách Veteránske galérie na Morave. Navštívil som vtedy: Tatra veterán múzeum v Bítove 8. 10. 2014, Múzeum Lesná u Znojma 10. 11. 2014 a Múzeum motorizmu Znojmo 2. 12. 2014.

Z tohto môjho dovolenkovania, no v inom veteránskom ponímaní, sú cestopisy zverejnené na stránke www.veterany.eu v krátkom seriáli: Na potulkách ČR: Linková doprava hydrobusmi na Vranovskej priehrade z 17. 9. 2014 a Plavba loďou Vranov na Vranovskej priehrade z 26.9.2014. Po dlhšej odmlke som sa na Morave ocitol znova v roku 2020, no bolo to len na predĺžený víkend. Táto moja aktivita bola tiež spojená s veteránmi, no tieto sú spojené s lietaním a síce v mestečku Kunovice v múzeu lietadiel. Tiež som to spísal na stránke www.veterany.eu v článkoch "Ohliadnutie sa za príjemnými zážitkami za riekou Moravou z 2.4.2020 a Po stopách nepoužívaných, zrušených, či nedostavaných železničných tratí 85: Ohliadnutie sa za príjemnými zážitkami za riekou Moravou II z 24. 4. 2020. Nedá mi nespomenúť aj zimný výjazd za dcérou do Opavy na severe Moravy a Sliezka.

Ostatný predĺžený víkend z 21. do 23.4.2022 sa niesol v presune netradičným smerom, pretože sme sa zastavili na hrade Beckov pred prekročením hranice medzi SR a ČR. Návšteva zrúcaniny Beckov stojí za to, no výhľady z kopca sú dosť chabé, pretože sú dostupné len zo strany kopca a do údolia je vidieť len cez dobové okno a to nie je to pravé orechové. Čo je ale zaujímavé je prekopaná prístupová cesta cez starý židovský cintorín, takže sú dnes vlastne dva cintoríny z oboch strán úvozu.

Po prekročení hraníc sme navštívili najskôr môjho známeho z obce Hluk pána Dedečka (Spo-Spo-Ja prvá časť) s ktorým som sa spoznal na veteránskych akciách pod Babou. Nakoniec sme zakotvili v dedinke Ostrožská Nová Ves podobne ako v roku 2020 v cyklokempe Slovácky Dvůr. Kemp je medzi železničnou traťou a cestou do Kunovíc. Cyklisti ale aj kempovači tam majú silné zázemie a okolie je posiate kvalitnými cyklotrasami. Najskôr sme si spravili neplánovaný výlet do nemocnice v Uherskom Hradišti, pretože pri športovaní si jedno dieťa z našej výpravy pravdepodobne zlomilo ruku, čo spravila sádra na najbližšej pohotovosti.

Kým sa v nemocnici liečilo vybrali sme sa s manželkou na krátku obhliadku mesta (manželka tiež na skladačke, no elektropohonom na predné koleso). Prebehli sme stanicu, park, kino a horko-ťažko sme našli bývalé kasárne v ktorých je dnes vysoká škola, z autoparku je asi Lidl. Dochádzalo mi to pomaly, ale pri obhliadke areálu som zistil, že sklady uhlia neexitujú. Z nádvoria kasární, kde sme cvičili a pochodovali je parkovisko s parčíkom. Jediná budova, ktorá je presne tak ošarpaná ako kedysi sú spoločné sprchy so svojou kotolňou. Prakticky táto ruina hyzdí dnešné prostredie. V meste som objavil kanalizačné poklopy, ktoré boli vyrobené v zlievarni v Maši neďaleko Cinobane kde som vyrastal. Vtedy sme to tam volali Kanada.

Na druhý deň sme sa vybrali opačným smerom, pretože sme chceli konečne vidieť čo je to za čudo: "Baťov kanál". Prvé mestečko bol Uherský Ostroh, kde mal byť najbližší prístav na kanáli. Jedno rameno kanála alebo dokonca tok rieky Moravy sme prekročili po moste, ktorý vyzeral ako vystrihnutý z obdobia prvej ČSR. Na druhom brehu som objavil starodávny komplex s maličkým logom pivovar. Na upresnenie domácich som s údivom zistil, že sa tu natáčal film Postriřiny, kde hlavnú úlohu hrala p. M. Vášáryová a práve pivovar bol onen kde sa tiež natáčalo. Prešli sme teda do centra, kde sa týčil uprostred námestia kaštieľ v ktorom bol mestský úrad a múzeum. Žiaľ ešte nebola sezóna, tak sa tam prehliadky nerobili. Skríža ale bolo iné súkromné múzeum o ktorom sa zmienim pozdejšie.

Prešli sme bývalou židovskou štvrťou a cez tok rieky cyklomostom na druhý breh ponad splav. No nebol to len splav, ale aj plavebná komora za ktorou bol konečne náš vysnený prístav, no všetko bolo osirelé. Kľudnou cyklotrasou sme sa presunuli do väčšieho mesta Veselí nad Moravou, kde síce bol tiež Veselský kaštieľ, ale bola to zadebnená ruina, zato so splavom a turbínou na výrobu elektriny a s pohonom vedľajšej budovy, čo bol mlyn. Bolo to neďaleko parku a veľkého prístavu na Baťovom kanáli.

Pokračovali sme ďalej cyklotrasou do obce Vnorovy za "Feďom" s ktorým som vojenčil. Žiaľ, tak ako pri mojich všetkých pokusoch bol nezastihnuteľný. Zbehli sme teda ku kanálu, no podobne ako v Ostrohu a vo Veselí bolo tam pusto. Šli sme teda naspäť. Vo Veselí sme si dali v parku "koláčik ge káve" a trielili to na Uherský Ostroh Do múzea oproti kaštieľu.

Budova bola vlastne bývalým obchodným domom z roku 1936, ktorú si na mieste starého "vetešníctva" nechala postaviť židovská rodina Adlerových. Boli to obchodníci so železom a popri tom mali koloniál (obchod so zmiešaným tovarom). Súčasťou bol dvojposchodový sklad a dva byty pre otca a syna. Táto vila sa vlastne stala pre nich osudnou, pretože novostavbu nemienili opustiť a preto ako väčšina z ich komunity skončili všetci v hitlerových koncentrákoch. Po vojne tam bolo stále železiarstvo a nájomné byty. Pred zbúraním vilu zachránilo práve toto "Veteran Muzeum", ktoré tam je len od roku 2020, takže je relatívne nové a prezentuje prevažne výdobytky medzivojnovej Českoslovenkej republiky a preferuje nálezový stav exponátov.

Výstavný priestor zaberá všetky miestnosti predajne, skladu a bytov vrátane terasy. Pozoruhodné je riešenie medziposchodiami, kde je tiež na čo pozerať. Pri vchode je miestnosť bývalej predajne rozdelená umelou stenou na dve siene. Prvej dominuje najnovší prírastok v podobe Indiana práve vytiahnutého zo zabudnutej vidieckej pajty, ktorý kontrastuje so zrenovovanou Janečkovou Jawou. Na pravo od tejto sekcie tróni Harley Davidson side, vedľa ktorého je zrenovovaný Indian solo. Vedľajšia sieň je venovaná obchodu a uprostred nej na pódiu pózuje zrenovovaný trojmiestny Bohmerland.

Medzi novým prírastkom a Harleyom so sajdkou bol prechod do skladových priestorov, kde výstava pokračovala, tiež tam boli exponáty "všeho druhu", kde ma zaujala ČZ 125 a oproti nej ČZ a Jawa v kubatúre 250 ccm z medzivojnového obdobia.

Ďalšia miestnosť skladu patrila tiež rôznemu zameraniu. Veľa vecí pripomínalo prvorepublikové obdobie, kam zapadalo aj torzo motocykla s podrámovou nádržou. Posledný mohykán, ktorý staval také motocykle bol pán Pouska a jeho meno bolo nielen na bicykloch, ale aj na spomínaných motorkách Poustka. V strede miestnosti som konečne narazil na prvý klenot z Považia a ďalšie povojnové stroje ČZ a Jawa. Svoje miesto tam mali stabiláky nielen od Slavie a ojedinelý starodávny kabriolet v konskom prevedení.

Vrátil som sa späť do prvej haly bývalého skladu, zmapoval dôslednejšie už spomenuté motocykle a nemohol som obísť jediné dospelácke auto z prvej ČSR. Okolo neho som sa dostal na medziposchodie vedľajšej miestnosti pôvodného skladu.

Tu bol ďalší krásavec z Považia skúter Manet 100 a jeho vtedajší konkurent skúter ČZ 175 a jeho alternatíva s postranný vozíkom Druzeta. Nechýbali ani motorové sane s lietadlovou vrtuľou za kokpitom pilota. Vedľa nich stál miniautomobil pripomínajúci povojnový Opel Olympia s kovovou karosériou a motocyklovým jednovalcovým motorom umiestneným vzadu za pasažiermi. Priestor pre dvoch cestujúcich bol dostačujúci a zrejme sparťanský so známymi budíkmi z áut z konca 60-tych rokov. Oproti tejto sekcii pod oknami stáli trojkolky ako Velorex, či Orthopedia s ručným ovládaním. Priestor pokračoval zmesou 50-tok ako Pionier, Stadion a Jawetta. Farby Jawy hájili 350-ky Kývačka a 638-ka v úprave pre Autoškolu. Pionier bol Jednohrb a Jednosedadlák. Do galérie som zaradil aj Pionier 20, ktorý bol vystavený v prvých rokoch existencie múzea. Ďalej tam bola klasická ČZ 175 s oddeleným mazaním a pre mňa najfotogenickejšia bola zostava s postranným vozíkom. Nijako som sa nedopátral čo to bol za postranný vozík, ktorý som zatiaľ ešte vôbec nevidel. Zaujímavosťou boli reumaplechy na vodiacom motocykli, ktoré som tiež zatiaľ nevidel. Kývačky s kapotážou boli v miulosti bežné a v našej ulici boli hneď dve, no reumaplechy na vystavenej zostave sa nijako nezhodovali s továrenskou kapotážou, ktorá bola pred nádržou. Tieto reumaplechy boli ukotvené priamo na nádrži.

Z tohto raja som sa presunul na terasu úvodnej siene z ktorej bol výhľad rovno na vchod do múzea. Tam na pódiu bola Praga BD v nálezovom stave podobne ako aj Bӧhmerland. Neďaleko sa vynímal jednovalcový Indian a motokolo Jüho, či Eska. S manželkou sme sa vybrali schodami hore, preliezli sme stroho zariadené byty. Väčší bol nad predajňou, ale bolo tam cítiť, že bol násilne rozdelený na byty dva (alebo služobníctvo malo samostatný vchod zrejme do kuchyne) a nad ním bol menší byt aj s terasou. Bol tam aký taký výhľad, no aj tak najviac návštevníkovi staré časy pripomínali veľké reprodukcie dobových fotografií z Uherského Ostrohu, rieky Moravy a Baťovho kanála.

Až vtedy som si uvedomil, že prístup k histórii, industriálu a stavebnému štýlu na Slovensku a v Čechách a na Morave, či Sliezku je diametrálne odlišný. Slovensko sa húfne zbavuje svojej minulosti, na ktorú by malo byť hrdé. Dnes v starej Bratislave prakticky neexistuje žiadne Podhradie. Industiálna oblasť Mlynské Nivy už nemá žiadnu budovu starej továrne, žiadnu koľajovú sieť, žiadne historické budovy neexistujú v prístave. Všetko sa zbúralo a na mieste starých obytných štvrtí, či industriálnych pamiatok sú nič nehovoriace developerske zahraničné projekty, ktoré zrejme nikoho zo staršej generácie nenadchnú. Pardón, odbočil som.

V deň odchodu sme opäť zavítali do Uherského Hradišťa. Na námestí sme navštívili kostol, objavili židovskú synagógu, kde sídli knižnica. Dali si pod slnečníkom ľahkú desiatu, kofolu a kávičku. Cestou domov sa najedli v kolibe v Senici a cez Bielu Horu prešli na druhú stranu Karpát. Mali sme to s obchádzkami, pretože na trase popod hory bol a je stále čulý cestársky ruch. Tam nie je prejazdný most, tam chýba jednostranne na ceste asfalt a u nás v dedine nielen plynári vymieňajú potrubia a popri tom sa revidujú ostatné inžinierske siete. Údajne budú aj optické káble na internet. Uvidíme ako dlho sa budeme voziť po jednosmerkách? Rozbieha sa nová sezóna, treba prekročiť Karpaty, prekročiť hranice a navštíviť moravské pamiatky, múzeá a nielen po vlastnej osi brázdiť mačacie hlavy moravských ciest. Vrelo odporúčam, možno budú aj eurá, ako by to chcel ich nový prezident.