Dobývky farebných kameňov: hrad Červený Kameň

Dávnejšie som naznačil, že Slovensko je jedinečné tým, že v názve monumentálnych stavieb sú farebné kamene a nielen tie (pri priehrade Buková je Ostrý Kameň). Už som priblížil ruiny Bieleho Kameňa, hradu, ktorý bol situovaný nad starobylým mestečkom Svätý Jur na úbočí Malých Karpát neďaleko Bratislavy. Na tom istom úpätí, no vo vzdialenejšom mieste od Bratislavy sa nachádza najzachovalejší hrad na Západnom Slovensku, hneď po hrade bratislavskom, hrad Červený Kameň. Tento je schovaný medzi lesmi medzi dedinkami Dubová a Častá neďaleko starodávneho vinárskeho mesta Modra.

Samotný hrad bol vybudovaný na mieste starého pozorovacieho hradu (Bobrí hrad 1240), ktorý bol súčasťou hraničnej obrannej línie vybudovanej na obranu proti nájazdom turko-tatárskym všetkoničiacim hordám. Budovanie hradu započalo v roku 1535 Fuggerovcami. Ďalší majitelia, Pálffyovci, postupne dobudovávali ďalšie budovy a tie pôvodné nadstavovali a opevňovali. Súčasná pevnosť nikdy nebola obliehaná, či dobýjaná vojskami, takže jediné, čo mu škodilo boli požiare a zub času. Ako sídlo šľachty fungovala do roku 1945.

Novovzniknutá Československá republika hrad vyvlastnila a v roku 1949 vyhlásila za kultúrnu pamiatku. Počas bývalého komunistického režimu bol hrad považovaný za múzeum nábytku a historických artefaktov. Prístupný pre verejnosť bol viac menej len náhodne, pretože jeho nekonečná rekonštrukcia sa vliekla niekoľko desaťročí.

Ako deti sme tam boli vlastne len dvakrát. Neskoršie som sa tam dostal čerstvo po vojenčine so svojou kolegyňou z práce, s ktorou stále prežívam svoje životné putovanie. Ako mladí manželia sme sa tam dostali tiež len sporadicky. Vždy to bolo len po nádvorie, pretože rekonštrukcia bola vlastne nepretržitá.

Kamarát, čo tam pracoval, vždy naznačil, že viaceré pracovné skupiny neustále prichádzali medzi sebou do konfliktov, pretože keď sa venovali jednému krídlu, tak práce neboli nadväzné. Raz protestovali reštaurátori zbraní, potom reštaurátori nábytku, inokedy zas protestovali okenári, že im ostatní ničia vitráže a podobne. Pamiatkári neustále odporúčali také postupy, ktoré by čo najmenej vybočovali od pôvodného dobového stavu, no prakticky neboli vôbec uskutočniteľné. Boli to nekonečné ťahanice a nikto z pôvodných podnikov ako napríklad Pamiatkostav nebol spokojný s prácou ďalších organizácií.

Nakoniec, keď boli moje princezné väčšie, tak sme sa tam dostali. Raz bolo otvorené len jedno krídlo, inokedy len podzemie. Nikdy sa nestalo, že by bol prístupný celý hrad naraz. Na červenokamenské hody bolo okolie jedno veľké trhovisko, priľahlé parkoviská praskali vo švíkoch a na nádvorí bola katolícka svätá omša. Až po prelome storočí, či milénia sa to dalo absolvovať na jeden šup.

Okolie hradu v prípade pekného počasia vždy lákalo na výlet, či víkendovú akciu. Myslím, že až na Červenom Kameni som si začal uvedomovať, čo je cestovný ruch a v čom všetkom sme mali za bývalého režimu rezervy. Keď bol kurátorom jeden známy zo Šenkvíc, tak vždy rád ponúkol najvhodnejšie termíny na tématické akcie, ktoré priamo v hrade boli. Vždy sme sa tešili na sprievodkyne v dobových úboroch a moje dievčence a vnúčence sa neskutočne tešili na turkobijcov, sokoliarov, princov a princezné. Tam človek vtedy zabudol na problémy bežného života, na nekonečný zhon jeho reality.

Areál aj tak najradšej navštevujem vtedy, keď tam nie je plno, keď si človek vychutná v kľude súsošie na Kalvárii, keď položí kamienok na židovskom cintoríne, ktorý je schovaný v lese a väčšina návštevníkov akcií, tam poriadaných, o ňom vôbec netuší. Keď si v kľude pozrie kryptu Pálffyovcov a jej okolie. Červený Kameň je dnes vlastne západoslovenský fenomén a dni keď sa tam objavia sokoliari, tradiční starodávni remeselníci sú vhodné na výlet pre celé rodiny.

Pri overovaní si už známych informácií som narazil na to, že hlavne okolie je cieľom horských či diaľkových cyklistov. Spicha si tu dávajú babettisti, tuningoví nadšenci, vetešníci a samozrejme lovci prekrásnych scenérií, či profesionálni fotografi, ktorí nefotia len dlhonohé modelky, ale aj modelky dvoj, či viackolesové.

Nie je tu núdza o radosť v detských očiach, keď sa oni stretnú s princeznami, zbrojnošmi, rytiermi, keď na vlastné oči uvidia pávov. Keď sa odvezú na chrbte koňa. Moje vnúčence, zas popri detských atrakciách si radi zaskáču do slamy, chlapci nezabudnú na luky, šable, meče, či kuše a neustále sa pasujú v súbojoch, až kým neprídu znovu domov plní zážitkov. Dievčence zas hneď po príchode hľadajú v maminých veciach princezničkovské šaty a topánky. Vrele odporúčam spraviť si tam výlet. Je tam stále niečo nové a ísť cez Častú, či cez Pílu je rovnako zaujímavé a oplatí sa.

K tomuto prostrediu má moja manželka dosť zmiešané spomienky. Keďže naši seniori sú roztrúsení všademožne, tak aj na Červený Kameň jazdievajú sestričky a opatrovateľky často. Jedného daždivého dňa si tak manželka šla so sestričkou a opatrovateľkou až na Červený Kameň od Modry cez Častú. Naspäť chcela ísť cez Pílu, no to už nešlo. Potok bol tak rozvodnený, že postrhával domy a mosty. Naspäť musela ísť cez Budmerice. Dôvod bol bol nanajvýš zaujímavý, no následky katastrofálne. Pohlavári minulého režimu mali v Papierničke svoje účelové zariadenie, kam sa bežný smrteľník dostať nesmel a aby sa tam nedostala lesná zver, tak mimo klasického plota si nechali vybudovať okolo objektu aj dielo 3 metre vysoké z asi 5 metrových impregnovaných hranolov podobných vlakovým podvalom poukladaných do tvaru "∦∦" či "¥¥" tak aby síce vzdušné boli, ale aby cez ne neprekĺzla ani myš. Konštrukcia prekrývala aj potok. Prietrž mračien spôsobila, že bariéra sa stala nepriepustnou pre veľké množstvo dažďovej vody a z potoka sa stala stoka plná bahna a už spomínaných podvalov a tie ničili všetko čo im prišlo do cesty vrátane domov, pájt a mostov. Nebyť toho megalomanského plota nebola by povodeň a tí, ktorých voda strhla mohli ešte žiť. Keď má niekto moc, tak chce byť bohorovný.

Neviem aké akcie v roku 2023 tam budú, no myslím si, že aj malý výlet spojený s piknikom bez veľkého množstva nezainteresovaných má svoje čaro, no táto krutá nostalgia je vykúpená nulovým reštauračným a kultúrnym zázemím. Niekedy aj taký výlet padne vhod ako príjemný únik od každodenného zhonu pracovného týždňa.