Kawasaki ZX6R, alebo zelený šíp-nešíp

Po toľkých rokoch ešte pomerne pekná motorka..

Rád čítam príspevky vás ostatných, preto som sa rozhodol jeden urobiť aj ja. Nebude to žiaden test, tobôž nie cestopis a poviedku na spôsob „indiána - oceľovej riti“ to ani neobišlo. (čo je mimochodom môj obľúbený článok na motoride) Je to úplne obyčajné rozprávanie myšlienok. Toto je moja v poradí len druhá motorka (vlastná), predtým som mal Suzuki GS 500 E r. v. 1991. Pri predaji mala síce 70 tisíc km, ale musím povedať, že napriek tomu šlapala perfektne. Bol to môj prvý japonec a myslím, že lepší krok ako začať na dvojvalcovom vzducháči som ani nemohol urobiť. Avšak nadobúdajúcimi skúsenosťami som ju začal natoľko zaťažovať, že by som ju asi čoskoro priviedol do ríše večného odpočinku a tak som sa rozhodol presedlať.

Chcel som tvrdší podvozok, posed v predklone, ťah vo vysokých otáčkach, proste niečo, čo ma unaví skôr a bude surovejšie. Rozhodol som sa pre Ninju.

No nemá krásny zadok? Skoro ako živá..

Motorka bola krásna, aj keď už bola predtým padnutá. Pri ponuke Ninjí z roku 1996 na trhu ojazdených motoriek sa mi táto zdala jedna z tých najlepších.

Samozrejme, že som sa mýlil, rád som sa jej po druhej sezóne zbavil, s ponaučením. No ale aby som nepredbiehal. Povozil som sa, skúsil som a zobral som. Za prvú sezónu som najazdil 8 tis. km, pričom som sa vozil prevažne po meste. Domov som chodil vyťahaný jak primeros po dvojhodinovej súloži Rosenberga a Pauly Wild, ale vôbec mi to nevadilo. Asi všetci poznáte ten pocit, keď sa tak tešíte na jazdu, že do garáže (podľa jej polohy a vzdialenosti od domu) priam bežíte s prilbou na hlave. Za tých päť rokov, čo jazdím viac, som si našiel veľa kámošov s rovnakou diagnózou ako mám ja a s nimi som zvykol tráviť väčšinu času na jednej stope. Spolu robíme veci, ktoré sú v rozpore s pravidlami cestnej premávky. Občas sme vybehli aj na Pezinskú Babu, kde som zistil, ako ďaleko ešte mám od kvalitne šialeného jogurťáka. Nieže by mi to na tých kopcoch nešlo, práve naopak. Dokázal som na mojej 6-tke potrápiť aj deväťstovky, za čo som bol na seba a moju cicu náramne hrdý. Avšak problém bol vo financiách. Taký kopec, to je celkom zábavná, ale nákazlivá vec, ktorá cicia stredne hrubú peňaženku pomerne rýchlo.

V prírode

A tak som zase išiel robiť zle do bežnej premávky. K tomuto účelu je táto motorka priam stvorená, stačí to trocha podkopnúť a letím.

Tie správne ťahy zo začiatku prichádzali už pri 6 500 – 7 000 otáčkach, v strede sezóny asi pri 8 000 a pri konci až v 10 000, pričom červené pole začína na 14-tich. Takže som si už po jednej sezóne uvedomil, že taká silná zase nie je. Tento pocit sa vo mne znásobil po tom, ako som mal na dva týždne požičanú ZX9-R 2000. Po návrate na svoju 600-ku som myslel, že sa s ňou niečo stalo za ten čas, čo odpočívala v garáži. Kým predtým som sa pri rozbehnutej dvojke pri 10000 otáčkach prikrčil a mal pocit letiaceho šípu, potom som sedel vystretý, ako keď tlačíš včerajší obed a uvedomoval som si, ako sa môj názor mení. Toto má od poriadnej motorky ešte asi ďaleko. Aby však niekto nemal pocit, že som typ upoteného darcu orgánov, musím priznať, že pokiaľ som ju nezačal príliš naháňať, podala výkon, ako sa na správnu mašinu patrí.

V kľude a bez závady zvládla nárazovú akciu: Bratislava - Snina a späť. Jediné, čo jej chýbalo, bol benzín, toho pri tomto výlete spapala 7,2 l/100km, čo bola jediná trasa, na ktorej som kedy meral jej spotrebu. Na druhej strane, celkom slušná, keď zoberiem do úvahy, že som to urobil za necelých 5,5 hodiny. Počas cesty ma boleli jedine kolená, čo som riešil jazdou s vyrovnanými nohami, čím som náramne pobavil zopár plechovkárov. Cesta bola perfektná, nemôžem na ňu povedať krivého slova. Škoda len, že som nemal pri sebe foťák.

Na začiatku tejto sezóny si vyžiadala výmenu zadného ložiska a tacho-lanka, samozrejme olej, filter, zadnú pneu a nastavenie karburátorov. Musím jej vzdať hold, slúžila poctivo a oddane. Na konci tejto sezóny som ju predal s vyhliadkou na väčší objem - pravdepodobne to bude naháč Hornet 900. Dúfam, že mi dá všetko, čo mi na Kawasaki chýbalo - či už väčší ťah odspodu, pohodlnejší posed, alebo pocit kvality pod vajcami. Raz darmo, každý ideme svojou cestou – necestou, no všetky cesty aj tak vedú do Ríma, kde sa stretneme s reumou po celom tele, či jazdíš v predklone a či v záklone.