Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 25.11.2005 Autor: tomxx
Čitatelia: 17864 [Šport - Ostatné]
Či už chcete alebo nie, priblížim vám atmosféru neoficiálnych "gulášových" crosscountry pretekov. Oproti akciám organizovaným SMF je tu uvoľnenejšia atmosféra, väčšina jazdcov to neberie smrteľne vážne. Akcie často nebývajú v známych lokalitách, čo im ale neuberá na krásne ani na náročnosti. Nikto nepotrebuje licenciu, môže odštartovať ktokoľvek, na čomkoľvek. Výstroj podľa SMF nie je povinná, ale každý myslím chápe, že je nutná. Ale skúsme konkrétne...
8. 10. 2005 bol naplánovaný crosscountry guláš na Novej Lehote. Naša „domáca“ trať, mali by sme mať nepriateľskú výhodu. Uvidíme. V piatok večer posledné telefonáty s chalanmi z Veľkých Kostolian, dohadujeme kedy vyrazíme, kto čo zabezpečí. Pôjdeme po vlastnej ose, stretneme sa v Hlohovci pod železničným mostom o 8.30, dotankovanie na mieste nám zabezpečí doprovod.
Budík, raňajky, odchod do dielne, kontrolujem pneu, olej, vodu, reťaz... Obliekam sa, vonku je chladno, rosa - bude sranda. Štartujem, vyrážam na miesto stretnutia. Pomaly, nech sa motor zohreje. Chalani ma už čakajú, sú traja, jedného nepoznám. Zhasínam motor, chvíľku sa dohadujeme, všetko je super. Pôjdeme najskôr na benzín hneď za mestom a potom bez zastávky až na Lehotu.
Vyrážame, na hrádzi sú kaluže, prechádzame ich na zadnom pričom efektne ošpliechame posledného :) Motorka sa mi nejako nezdá, v otáčkach ju drhne, neťahá, po chvíli skapína, neštartuje. Špekulujeme, nadávam ako pohan. Hanba najväčšia, prepínam na rezervu, štartujeme, tankujem plnú :) Čaká nás príjemných 40 km v teréne, aspoň sa pred pretekmi zohrejeme a rozhýbeme. Chalani trasu veľmi nepoznajú, preto idem prvý, ideme po rýchlejšej trase, lebo nemáme veľa času do zápisu.
Občas mi to nedá a odbočím za nejakou atrakciou – výjazd, kľučky, zjazd, blato. Turistov nestretáme, popri ceste rastú bedle vysoké aspoň 30 cm, stretáme nejaký smradľavý traktor. Ideme lesom, zrazu odbáčam vľavo a zmiznem. Prudký padák a prudký výjazd a hneď 90 ° doľava, všetko nádherne šmykľavé. Obzerám sa, Kostolančania sa do toho vrhajú, druhý padá, tretí pozerá do jamy levovej a krúti hlavou. Ide aj on, padá tiež :) Asi ma preklínajú. Čakám na roli, po chvíli prichádzajú, hovoria že som cvok a kedy tam budeme. Sme asi v 1/3. Obchádzme Havran (medzi Piešťanmi a Radošinou) a smerujeme na Bezovec, stretáme srnky a zopár ľudí, spomaľujeme skoro na rýchlosť chôdze. Nenadávajú a obzerajú si nás, pridávame asi 20 m od nich. Skáčeme na prírodných skokoch, kocháme sa prírodou, brodíme sa fialovým blatom (kde sa tam zobralo sa ma nepýtajte). Prichádzame k Bezovcu, ideme pár metrov po asfalte a už sme na Novej Lehote (domáci si potrpia na „NA Lehote“, nie „V Lehote“), prichádzame do depa, sme medzi prvými.
Organizátor Peťo mi navrhuje oboznamovaciu jazdu, lebo sa vraj trať kompletne zmenila, že „veď uvidíš“. Chvíľu oddychujeme, debatujme, niečo malé pod zub a nejaké tekutiny. Je zamračené, ale na 10.00 a október je príjemne. Volám chalanov, nech idú so mnou na oboznamovačku. Preliezame cez pásky a sme na trati, prvý asi 50 m výjazd, hore šikany pomedzi stromy a prudké kľučky dolu k potoku pomedzi stromy, brzdím očami, pod kolami korene, kamene a prach, vyhýbam sa rafinovane vyrastenému stromu, kúsok rovinky pri potoku a dávam plný a driapem sa do výjazdu po koreňoch a vyhrabaných drážkach, hore čakám na chalanov, stále nechodia. Možno niekto spadol a čakajú ho. Trať je vypáskovaná bezchybne, nedá sa netrafiť tak pokračujem sám.
Valím po lúčke na vytočenej štvorke a zrazu hohóóó, kam to tí parchanti prepáskovali?! Vletím do lesíka pomedzi stromy, padák dolu, idem opatrne, nepoznám to, oboznamujem sa :) Parádny zjazd dolu, križujem blatovú bačorinu (ktorá sa po prejazdoch 45 jazdcov počas štyroch hodín zmení na peklo), prechádzam tri malé potôčiky (detto), klesám k potoku so špicatými kameňmi, voda syčí na motore, vychádzam z potoka, prechádzam cez drevenú lávku späť na druhý breh, 90° zákruta vľavo a prudký krátky výjazd. Teba poznám, neprekvapíš ma! Ale prd, nejde sa doprava ako niekedy, ale do krásneho kopca kadiaľ sa nedávno jazdilo dolu. A zase po lúkach hore a dole, vpravo a vľavo, znova do potoka, znova PARÁDNE šmykľavý výjazd – zbieram sa zo zeme, vyťahujem moto z kríkov, šmýkam sa dolu do potoka.
Moto prechlastaná, kopem ako kickboxer, vzdávam hold elektroštartéru (ktorý nemám), znovu letím do výjazdu a pokračujem, prírodné tobogány, zase výjazd po koreňoch a zjazd v prachu.
Tu prichádza zmena, trať je rozťahaná po krásnej zelenej lúke. Je iba vypáskovaná, žiadne stopy po drapákoch. Je to vlastne panna, tak si to užívam :) Zákruty na odvrátených svahoch, namotané zákruty, prírodné skoky, nádhera. Po chalanoch ani stopy :( Zrazu vidím jarok asi pol metra hlboký a rovnako široký, nakladám, prekonávam po zadnom kole, nestíham brzdiť a už kosím žihľavu pri potoku :) Vraciam sa na trať spokojný sám so sebou ako som to bravúrne zvládol. Predo mnou lúčka s kvetinkami a pásky vytvárajú asi 15m široký koridor, nakladám trojke, zrazu zisťujem že to je močarisko, zapichujem sa do blata až po predný blatník (70 cm), letím cez rajdy, staviam sa na nohy a zabáram sa nad kolená do čierneho blata.
Asi desať minút vyťahujem motorku so zaradenou rýchlosťou, strácam silu a chuť do života, nikde ani nohy... Podarilo sa, hľadám rýchlostnú páčku v hrči blata, hľadám neutrál, štartujem a pokračujem „funky“ tempom. Ďalší jarok, nestíham pridať, predné kolo zapadlo, robím stojku na motorke. Nejako sa vyhrabem, preklínam Peťa a jeho trať. Esíčka na mokrej tráve, zadné kolo ma predbieha, zdvíham moto a pokračujem. Potom relaxujem asi na dvojkilometrovom úseku plnom esíčiek a tobogánov po lúčke. Komu sa to chcelo páskovať...
Schádzam známou časťou, teším sa na cieľ no zbytočne. Trať mizne v nejakom kríku, púšťam sa tam a zrazu kľučka o 120° v skoro kolmom výjazde – dvojka + spojka držím sa ako kliešť, vidím koruny stromov a oblohu. Som hore a ako hore tak treba aj dole. Jama pekelná a repete, výjazd ako za trest, rozmýšľam že teraz a tu budem platiť za moje hriechy... Som mladý a nechcem zomrieť, prekonávam to bez pádu a blížim sa k depu. Ešte nejaké namotávky po lúke a prichádzam na jedinú umelú lavicu vlastne už v depe. Opúšťam trať, opieram moto, chalani sa rehocú. Sú tu aj Kostolanci, jeden padol hneď v prvom výjazde, ďalší do potoka a za iný za potokom. Vrátili sa po pár minútach.
Depo sa medzitým naplnilo, pozerám na paličov čo jazdia majstrák alebo šesťdňovú... Hrehor, Šipikal, Hanuš, Poturnaj, Čipka, Hostinský. No teda, už chápem tú náročnosť. Vítam sa s Havranmi a Sviňami, pýtajú sa čo som tam toľko robil, či som stretol lesné víly. 7km za pol hodinu, slušná štatistika. Idem sa prihlásiť do štartovej listiny, nikto nechce ísť so mnou :( Po hodnej chvíli ukecávam Joja, ideme teda aspoň dvaja „keď už sme sem prišli“. Dotankujem a kontrolujem moto, padám na riť – rozeta povolená, jedna skrutka sa odporúčala definitívne. Doťahujem ako o život, divím sa že to vôbec vydržalo... Trochu sa napijem, ale nie moc, s plným bachorom sa jazdiť nedá.
Štart sa posúva o pol hodiny, jazdiť sa budú dve rozjazdy po 1,5 hodine. V duchu sa lúčim s rodičmi a všetkými môjmu srdcu blízkymi a v diaľke počujem príhovor nad hrobom :))))))) Na štarte nás je 45, trochu sa zmätkuje, nakoniec je štart so zhasnutými motorkami. Stojíme asi 20 m od nich, prilby na hlave ale rukavice a okuliare v rukách. Kto nemá stojan musí moto podoprieť alebo nechať ležať. So slzou v oku spomínam na stojan, ktorý leží opustený v dielni na zemi ;) Výstrel z pušky, bežíme ako blázni, zdvíham moto zo zeme, štartuje na prvý kop, vyrážam, nikam sa neženiem, nechcem sa nechať udupať paličmi. Z dohľadu už zmizli tí, čo majú moto so stojanom a štartérom.
Prichádzame k depu, kľučkujeme pomedzi pásky a prichádzame k výjazdu, divákov je naokolo dosť. Pod výjazdom čaká dosť jazdcov, hore veľa nevidieť a nejakí tam aj popadali. Pomaly sa dostávam na rad, dvojka, trojka plný. Asi v 2/3 výjazdu niekto pár metrov predo mnou padá, v zlomku sekundy zvažujem čo spraviť – uhnúť nieje kam, za mnou sa driapu ďalší; brzdím, šupovica do jeho motorky, padám, kotúľam sa dolu, „stretám“ kolesá nejakej motorky, zachytávam sa ako sa len dá, šmýkam sa po riti, konečne stojím na nohách, driapem sa do kopca (na moto to ide ľahšie), chalani zdvíhajú moju moto, benzín preteká cez karbík, týpek odpratáva svoju moto, otočiť sa v tom svahu je fuška. Spúšťam sa pod výjazd, nakopávam, dvojka plný a som hore.
Zisťujem že ma trochu bolí ľavé zápästie, hýbem s ním však pohode, dá sa to prežiť. Jazdím ako o život, zisťujem že močarisko a ešte jedna sodoma-gomora je prepáskovaná a bol som de facto jediný kto tade išiel :( grrrrr! Predbieham zopár chalanov, úseky kde bolo trochu blata sa menia na nepoznanie, pestré farby jazdcov šednú od blata. Na hodiny nepozerám, musím vydržať. Sem-tam niekoho predbehnem, po čase mi prví dávajú kolo, pred koncom druhé kolo :D Prechádzam štvrtý krát cieľom, komisár ukazuje tabuľku 5 minút do konca. Mám ísť ďalších 20 minút? Nejdem, odchádzam z trate k autu, Kostolanci ma vítajú, odstavujú mi moto, vyzliekam sa, vypľúvam blato z úst, umývam sa, musím si sadnúť. Všetci na okolo sú strhaní a strašne špinaví, ochvíľu tlačíme do seba guláš a rehoceme sa ako kone, spomíname na držky a pády.
Moja ruka protestuje a puchne, máčam si ju v ľadovej vode, nedá sa s ňou hýbať, cítim vo vzduchu malér. Zavrhujem myšlienku na druhú rozjazdu. Chalani štartujú, fandím našim Havranom, ale tlieskať nemôžem. Som na seba nasraný, rozmýšľam či som sa nejako nemohol tomu pádu vyhnúť. Vôbec sa neteším na 40km cestu domov s takou rukou... Na výsledky nečakáme, predsa sa skorej stmieva a svetlá nemáme. Cestou preklínam každý hrbolček a drievko cez ktoré prejdem. Nikde sa nezastavujeme, až v Hlohovci na kofolku, ruka je v prdeli, cestou som si rozkúsal jazyk a pery od bolesti. Chalani hovoria že som pako a že som jazdil ako by mi nič nebolo. Pravda je taká, že som to chcel mať čím skôr za sebou (tú cestu domov). Museli mi pomôcť natiahnuť rukavice a zapnúť prilbu, ľavú ruku mám iba do páru a na ozdobu. Prichádzam do dielne, moto neumývam, ledva sa prezlečiem a idem domov. Stmieva sa, otec ma vezie do Trnavy na chirurgiu, roentgen potvrdil zlomené zápästie :/ Kua, raz to muselo prísť...
Chalani nezľakli a chcú ísť aj nabudúce, informácia pre turistov – 8 hodín, asi 130 km a 12l benzínu, jedna (moja) zlomená ruka plus jedna rozseknutá noha, teda žiadne vážne úrazy. 3. 11. som na maminu vetu „Teraz aspoň predáš motorku!“ odpovedal „No to určite“. Úplne som ju odzbrojil tým, že nech je rada že som si nezlomil pravú, lebo by mi musela utierať zadok... Aj takto môže vyzerať jeden deň človeka čo sa snaží jazdiť enduro, hlavne keď zrovna všetko nevychádza podľa plánu.
Výsledky 1:
Výsledky 2:
Ak by som dojazdil piate kolo, mohol som byť 33. - 34., takto boli predo mnou aj tí, čo mali dve kolá ale prešli cieľom až po ukončení :(
Pridané: 25.11.2005 Autor: tomxx Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 15818 | Včera: 319903