4000 km po Islande 4/5

Plaváreň 40 °C

Plaváreň a ubytko

Nasledujúci deň sme išli smerom na juh a prešli polostrov Snaefellsnes. Prechádzali sme popod veľký ľadovec Snaefells-jokull, ktorý pokrýva 1446 m vysokú vyhasnutú sopku opäť menom Snaefell. V románe Julesa Verna „Cesta do stredu zeme“, bola práve táto sopka bránami do útrob zemegule.
Pár kilometrov za ľadovcom, keď sme už pomaly začali hladať miesto na spánok sa nám prihodilo to, čoho sme sa dosť obávali. Pichol som zadnú gumu. Chalani si ani nevšimli, že na nich blikám a trúbim a utiekli mi pár kilometrov. Potom našťasie zistili, že im chýba kuchár, tak a radšej vrátili. Neďaleko cesty bola farma, na ktorú sme sa so zvolením majiteľov prichýlili a pustili sa do opravy defektu. Opraviť defekt zadného kolesa na KTM 950 Adventure je v poľných podmienkach takmer neriešiteľný problém. Koleso má šírku 4 palce, používa sa 150 guma a má tak tvarovaný ráfik, že je nemožné gumu odlepiť od ráfiku. Skúšali sme najprv stlačiť gumu stojanom a váhou druhej motorky. Márne. Domáci to skúsil zverákom. Opäť márne. Kúsok vedľa stál traktor, ktorý mal vpredu lyžiny obdobné ako má vysokozdvižný vozík. Používajú ich na zvážanie balíkov sena. Nelenili sme, podložili gumu pod lyžiny a váhou traktora sa konečne podarilo gumu odlepiť od ráfiku. Vymeniť dušu už bola malina, ktorú zvládol s mojim obšmietaním sa a zavadzaním Gažko. Po úspešnej oprave defektu sa nad nami zmilovali domáci a ponúkli nám nocľah v ich hosťovskom dome. Nič viac sme si nemohli ani želať. Koniec dobrý, všetko dobré!
Ráno sme sa domácemu poďakovali, ja som mu ešte vtisol do ruky 1500 Ikr za ochotu a frčali sme ďalej. Smer bol jasný. Na Reykjavík. Cestou sme sa zastavili v mieste veľmi významnom v islandských dejinách v oblasti menom Þingvellir. Tu bol v roku 930 založený Alþing, prvý islandský parlament. Miesto je tiež povestné obrovskou tektonickou trhlinou Almannagjá, v ktorej sa stretávajú americký a európsky kontinent a vzájomne sa na seba nasúvajú.

Þingvellir - dúha

Pokračovali sme do Reykjavíku, ktorý mňa osobne nijak neuchvátil a nebyť toho, že tam Gorbačov s Reganom zbúrali berlínsky múr, tak by som sa mu radšej vyhol. Reykjavík má 172 000 obyvateľov, čo je viac ako 60 % obyvateľstva celého Islandu (280 000). Celý čas sme tu uvažovali nad tým, z čoho islanďania kupujú tak drahé autá, keď sme mali pocit, že všetci sa len motajú okolo mora, kosia trávu alebo natierajú svoje domy. Najväčšiu radosť mi Reykjavík spravil tým, že sa mi podarilo kúpiť knižku fotografií legendárneho islandského fotografa Sigurgeira Sigurjónssona.
Z Reykjavíku sme za dažďa pokračovali k Modrej lagúne, čo je prírodné kúpalisko s neuveriteľne belasou termálnou vodou. Stojí hneď vedľa elektrárne, ale keďže na Islande máte pocit, že môžete kdekoľvek jesť aj zo zeme, tak to nebolo na závadu. Prišli sme ale neskoro a už bolo zatvorené. Navyše vstupné bolo 1400 Ikr na osobu a to sa nám zdalo za pár minút čvachtania, keďže sme toho ešte chceli veľa vidieť, predsa len dosť. Mali sme totiž v úmysle sa ráno vrátiť a okúpať sa.

Modrá lagúna

Jedenásty deň sme ukončili v Grindavíku v kempe. Počas stavania stanu prišiel taký lejak, že sme totálne premokli. Ja som radšej spal kompletne oblečený, aby všetko na mne uschlo. Bál som sa, že na druhý deň bude mrchavo a budem musieť cestovať v mokrom. V tom čase ma už dosť pobolievali všetky kĺby a nechcel som riskovať. Reklamoval som funkciu kĺbov po návrate u svojej mamy, ale tá čosi bľabotala o vypršanej záruke.

Kemp v Grinadviku

Ráno, v dvanásty deň na ostrove, sme sa vrátili obzrieť si Modrú lagúnu za svetla a s hrôzou sme zistili, že zozadu sa dalo dostať k vode, takže sme sa večer kľudne mohli vyčvachtať. Odtiaľ sme po južnom pobreži polostrova Reykjanes fičali smerom na východ, neskôr severovýchod smerom k legendárnemu gejzíru Geysir (podľa neho sú pomenované všetky gejzíry na svete) a vodopádom Gullfoss. Pri Geysire sme stretli chlapov z bratislavského Elektrovodu, ktorí na Islande stavali stožiare vysokého napätia. Docela nás to potešilo stretnúť našincov. Od Geysiru sme sa vydali smerom na juhovýchod do podľa mňa asi najkrajšej oblasti Islandu – Landmannalaugar. To sme ešte netušili, že posledné dni na Islande nám prinesú zážitky typu nevídané neslýchané. Začalo to tým, že navigátor Gažko prvý krát zlyhal a vohnal nás do terénu, kde sme sa kompletne vyváľali a nacvičovali dvíhanie motoriek. Potom sme trafili na správnu cestu a popri elektrovoďáckych stožiaroch prišli až k turistickej chate, v ktorej sme prespali. Chata nebola zamknutá, bola kompletne vybavená a po odchode sa muselo vyupratovať a peniaze sa nechávali v kasičke pri dverách. Od rána pri raňajkách sme pozorovali brod v diaľke, ktorý vyzeral byť dosť hlboký a stál nám v ceste. Kubo vybehol na kontrolu brodu a odporučil plavecké oblečenie.
Takže náš trinásty deň sa začal plaveckých výcvikom. Brod bol fakt asi najhlbší a najdlhší z toho, čo sme doteraz skúsili. Ja som ho prešiel prvý v pohode, za mnou Gažko s menšími problémami, najhoršie dopadol Kubo, ktorý si zaplával. Zodvihol však motorku sám a ani ho nebolo treba zachraňovať.

Pozri si video

Pozri si video