KTM Super Duke 990 - časť 3. Albánsko

Motorkárska hrdosť mi nedovolila povedať nie, a tak som bol 18. mája o 8:00 v plnej poľnej (som si myslel...) na rovnakej adrese v Kľačanoch okres Hlohovec, odhodlaný absolvovať Albánsko.

Priznám sa, že cez zimu som zľahka koketoval s myšlienkou povoziť sa turisticky (v lete) po Slovensku. V pivnici som nemal nijaký nový „projekt“ (ako sa prestavba zvykne nazývať) a tak skôr z nudy ako z reálnej potreby som začal na Duka vyrábať pomocný rám pod Dominikov roky nepoužívaný GIVI kufor. Kúpil som na Duka na nádrž podkovu pod starší tankavak, čo visel na klinci v garáži. A myslel som si, že dám (potichu) Slovensko. Nebol som pripravený ani na Slovensko, ale toho 18.5.2018 som stál skôr odhodlane ako hrdo v Kľačanoch pripravený na (absolútne neznáme) Albánsko.

Jazdu plánoval Pavol Hlinka a štvrtým účastníkom bol Jarov brat Dušan. Skúsená trojica má natočených tisíce kilometrov. Ja som bol v mojom veku (súčet veku štyroch jazdcov vysoko presahoval číslo 200) ako nováčik. Ako sa neskôr ukázalo, nováčikovská daň dá zaplatiť v každom veku, teda aj po päťdesiatke.

Ako to už býva, ráno je dosť (premrhaného) času na všetko. A ten čas zvyčajne večer chýba. Nie inak tomu bolo aj v našom prípade.

Klasická najkratšia trasa smerom na juh cez Maďarsko do Chorvátska. Aké jednoduché. Pokiaľ sa vám na hrboľatých maďarských cestách neotvorí váš top case. Bol som tretí v skupine a posledný „zametač“ Jaro Černý nestíhal zbierať moje vyletujúce veci. No hanba ... keď si niekto nevie spoľahlivo zatvoriť kufor.

Hranice striedali hranice a strácal som sa v akom štáte som. Nečudo. Za deň sme prešli pasovými kontrolami niekoľkých európskych štátov, v ktorých som nikdy pre tým nebol. Rovina sa postupne zmenila na pahorkatinu a nudné tempo z plochej krajiny sa zrýchľovalo počtom pribúdajúcich zákrut. Neopadlo ani s prvými kvapkami . Naopak. Vopred zabúkovaný hotel bol zrazu ďaleko a priblížila sa tma.

Odbočka od témy: tu som si nechtiac urobil niekoľko osobných, v ďalších sezónach ťažko prekonateľných rekordov:

1. Najdlhší pobyt na motorke: s malými prestávkami: 15 hodín 2. Najdlhšia jazda na motorke za tmy: 3 hodiny 3. Najdlhšia jazda na motorke v daždi: 4 hodiny 4. Najnižšia okolitá teplota na jazde za dažďa a v tme: 9 °C

Keď sme dorazili na hotel, boli sme premočení do nitky (ale suché nepremoky boli v kufroch – akosi sme si ich nestihli obliecť ...). Motorky zablatené a aj doslova zasrané od kravských lajen, medzi ktorými sme hodiny po úzkych cestičkách kľučkovali. Vopred naplánovaná super trasa krásnou krajinou sa zmenila na dojazd za každú cenu.

Máme za sebou cca 750 km ( HU, HR, SRB, BH, MNE) a sme rozbití na sračku. Pri dojazde k ubytovaniu mám k ruke prirastenú plynovú rukoväť (pocitovo štvorcového tvaru) a blinkre v meste vypínam dlaňou. Prsty si necítim, nemôžem sa na ne spoľahnúť. Som rozhodnutý. Zajtra ráno idem sólo domov.

Pár štamprlíkov a pív mení napätú atmosféru na vetu: „A na čo by ste bez tohto spomínali?“ No na nič. Na nič mimoriadne. Toto „peklo“ si zapamätáme do konca života.

Víta nás slnečné ráno, pohoda. Presúvame sa do Albánska. To, čo pred pár rokmi bola makadamová cesta v tempe 10 km za hodinu (nie je dôvod neveriť mojim trom spoluparťákom) sa zmenilo na asfalt zarezaný a prilepený k svahom – samozrejme bez zvodidiel. Krása vzbudzujúca rešpekt. Odvaha verzus zodpovednosť. Neuveriteľná scenéria a radosť z jazdy.

A ... divný zvuk zo zadnej časti môjho Duka. To narušuje pohodu. Čo to môže byť? Vyzerá to na chytené ložisko na jednoramennej Honda kyvke. V hoteli si pomocou veľmi milej recepčnej dojednávame na nedeľu kontrolu v malom servise za mestečkom. S Jarom tam všetko skontrolujeme, potrebujeme iba náradie.

O 10:00 máme pred hotelom chlapíka s černotou za nechtami a pod zadkom má otlčeného skútrika bez ečv. Za mestečkom v poli je jeho skromná budova „servisu“ pozostávajúca zo zdviháka a stolíka so zamasteným náradím. Vojvodu sme priviazali na starý bezpečnostný pás a zdvihli zdvihákom. Centrálnu maticu 48 mm - na zadnom náboji - povoľujem majzlom (taký „48“ kľúč sme v dielni nenašli). Rozoberáme náboj – a všetko v poriadku. Zisťujeme malé vôle na ložiskách, ale nič vzbudzujúce obavy. Všade dostatok vazelíny. Skladáme náboj. Doťahujeme ho „nadoraz“ biednym francúzákom a mažeme reťaz olejom vytláčaným kompresorom . Na skúšobnej jazde sa divný zvuk stratil. Tak predsa len ten dlhší presun (750 km) bez namazania mal na reťaz nepriaznivý vplyv.

Na ďalší deň dávame výdych v letnom stredisku a aj sa okúpeme v (pre niekoho chladom) mori. Majiteľ hotela nám poradil malý výlet s peknými vyhliadkami pár kilometrov od hotela. Kto by nešiel... A tak brodím s Vojvodom blatové lesné prechody a zapchávam blatom aj posledné voľné miesta na chladiči. Duke ako čistý bahniak. Voda na 105°C. Kto by to bol pred tým povedal, že bude taký terénáč ... Našťastie pri návrate je na začiatku mestečka chlapík s vapkou v ruke. O pár minút máme bajky za päť evri (za všetkých) ako nové.

Večerná nepriaznivá predpoveď počasia - že počas nadchádzajúcich pár dní bude pršať a to viacej a viacej - nám hatí náš plán pokračovať ďalej na juh Albánska. Zostáva jediné rozumné riešenie: presun severným smerom - to jest smerom domov. Keď už zmoknúť, tak aspoň cestou na rodnú hrudu.

Úspešný ústup bez dažďa dostáva trhlinu po pár kilometroch. Kto trafil na ceste rozsypané kláty palivového dreva? Mám jasnú odpoveď: nováčik na Duku. Čudujem sa a ďakujem tam hore, že som sa nevyváľal. Ráfik má však dosť neprirodzený tvar a riadidlá vibrujú. Tlak v pneumatike drží. Vraciame sa o asi 300 m naspäť, kde sme všetci (štyria) pred incidentom videli autoservis – aká náhoda? Kladivo a drevený klátik robia divy. Niekoľko desiatok trpezlivo presne mierených „citlivých“ rán znamená, že po skúšobnej jazde je všetko v najlepšom poriadku. Po trasení riadidiel ani stopy. Pokračujem v ústupe až do Srbska.

Spíme na severe Srbska v novučičkom hoteli za super cenu (ako inak). Na večeru dávame pol kila mäsa (na osobu) z rôznych dostupných miestnych cicavcov - aspoň tomu veríme. Jedlo bolo super a bez následných následkov.

Ráno nás víta slnečným počasím a pred hotelom vyzliekame na izbe oblečené nepremoky. Užívame si jazdu v slnečnom svite, po daždi ani stopy.

Komu ovislo ráno po manévrovaní kolegov na parkovisku ľavé spätné zrkadielko? Ani nehádajte. A potom ešte niekoľko krát počas jazdy, pokým sa mi ho podarilo stabilizovať do pôvodnej polohy asi na tretej pumpe.

Pokračujeme na sever Srbska. Hory sa strácajú, zákruty sú miernejšie a natíska sa vidina skoršieho návratu domov. Jaro s Paľom zostávajú ešte jednu noc, ja s Dušanom sme sa rozhodli od Nového Sadu pre zrýchlený diaľničný návrat cez Maďarsko domov.

Neprší, cesta ubúda. Teda až po obchvat Budapešti. Chceli sme „podbehnúť“ pod prichádzajúce mraky, ale tie si nenechali ujsť príležitosť a bez šance obliecť si nepremoky (na diaľnici) nám to dali. Asi to poznáte. Mokrí až do slipov. Ale iba 150 km od domova, to je naozaj nič.

V Komárne sme už boli znova celkom slušne vysušení. V Nových Zámkoch sa naše cesty rozišli. Dušan na Nitru, ja na Šaľu a Sereď smer Trnava. V Šali som dotankoval a po pár kilometroch mi o 20:30 pri cca 130 km / hod padol falošný neutrál medzi 6 a 5. Tak som znova zaradil 6, ale záber nula. Moja prvá myšlienka bola - čo to je s prevodovkou? Radim 5 - nič, radím 4 - nič. A tak sa to opakovalo až po jedna. To už som stál na okraji cesty a pozrel sa vľavo dolu na zadné koleso. Videl som tam cez unášač ovisnutú reťaz. Moja konštruktérska pýcha – duralový náboj na upevnenie zadnej rozety bol odídený niekde preč. Neveril som vlastným očiam. A vtedy som si spomenul na ten biedny albánsky servis bez loctite (loktajtu) a dobrého kľúča č. 48 mm. Centrálna matica jednoducho nevydržala ten nápor neustáleho zrýchľovania a spomaľovania a po cca 1000 km od opravy opustila závit a za ňou nasledovalo aj zadné rozetové koleso. Zatelefonoval som synovi a po 45 minútach sme Duka natlačili do dodávky smer domov.

Do jeho príjazdu som prehľadával okraj cesty, potom ešte asi 1,5 hod aj nasledujúci deň. Pomáhal aj synovec s dronom krúžiacim nad poľom s jačmeňom. Pomáhala aj manželka, ktorá doteraz našla všetko, čo som pred ňou tajil a skrýval. Nič. Rozeta s unášačom sú na neznámom mieste. Obávam sa, že ich nájde až kombajn pri kosení obilia. A kombajnista a mechanizátor nebudú vedieť, komu sa poďakovať.

O cca 4:30 som sa v posteli spotený zobudil na to, ako sa mi pri 130 km / hod namotala reťaz do zadného kolesa, zablokovalo ho a ja som nemohol už nič robiť, iba padnúť. Keďže som nikomu netelefonoval, že prídem skôr, teda nikto ma nečakal, pomaličky som v priekope zranený umieral...

Zadnú vidlicu som si z veľkej časti konštruoval sám. Táto strata zadného unášača však nebola konštrukčná chyba, toto bola chyba zhody náhod a nedokonalého servisu. Pred tým, ako som zadné uloženie v Albánsku rozobral, malo za sebou bezproblémových cca 4000 km vrátane svižných jázd v Dolomitoch.

Ak môžete a máte odvahu, cestujte aj na Balkán. V krajinách, kde sme teraz boli, boli ľudia milí, turistu si tu vážia. Kto vám v západnej Európe otvorí servis v nedeľu doobeda? Služby majú vzrastajúcu úroveň (nie sú dokonalé), rovnako ako cesty, teda kvalita asfaltu. Stovky kľukatých zákrut majú ale lepší povrch ako tých našich pár. Ceny jednoduchého ubytovania sú super nízke (teplá voda + wc na izbe) , strava tak isto.

Cestovatelia sú tak trocha iná fajta (kto z motorkárov nie je?). Ešte neviem, keď budem veľkým, či budem cestovateľom...

Už toho 22.5.2018 o cca 21:00 som sa v esemeske Jarovi Černému st. priznal, že KTM má problém.

“To nevadý, ja ty to vyrobím...“ (Po kľačansky) telefonoval o deň neskôr,v deň svojho návratu na Slovensko.

A ako napísal, tak aj vyrobil. Nemálo sa s tým vytrápil, lebo romotove konštrukcie nie sú úplne jednoduché. Kombinácia KTM - Honda - Ducati. Len pre najodolnejšie typy.

V nedeľu 24.6.2018 fotím Duka pred garážou s novým zadným nábojom od majstra Jara Černého. Nie je ani čas na skúšobnú jazdu. Od pondelka tvrdo zarezávam v práci.

V stredu 27.6.2018 mám na prvý pokus po STK. Duke prechádza a znova žije.

Dovetok: Staré (McQueenovské) nikdy nehovor nikdy sále platí. Aj v 50- ke. Nenašiel som ale nejaký skrátený výraz na to: „keď vás priateľ potiahne tam, kde by ste sa vlastnou silou nedostali...“