Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Styx

Diskusia Diskusia k článku (29)  [Verzia pre tlač] Tlač

4. Stretnutie MotoRide-ákov alebo Motoride Tour 2005

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 25.08.2005 Autor: Jaro Harly Jerga
Čitatelia: 12640 [Mototuristika - Európa - Moto-akcia]

Po štvorhodinovom spánku sa násilím preberám k životu. Na mobile svieti 8:00, z čoho usudzujem, že pôvodne plánovaný odchod na stretko o 7:00 už asi nestíham. Prebehol som kúpeľňou, v kuchyni zlikvidoval pečivo, vybral mrazené mäso, uložil do prenosnej chladničky.

Seriál článkov - Motoride Stretko:

časť prvá: Ako som šiel na stretko

Na to, že už bolo osem, vonku bola tma. Pohľad na oblohu ma presvedčil, aby som sa obliekol teplejšie. Všetko potrebné hádžem do vaku a na dve obrátky nakladám do auta. Niečo po deviatej už stojí motorka na dvore a čaká čo sa s ňou bude diať. Po pol hodinovom zápase s jedným kufrom, dvomi tankvakmi a asi kilometrom popruhov bola pripravená na cestu. Ukladám sa teda do "kresla", zapínam rádio, štartujem "karosu". Naskočila! Našťastie.

Ešte pred odchodom z mesta tankujem do plna. 9:40 míňam značku Košice. Nasledujúca zastávka - Hričov. Cesta ubieha v pohode, slnko skryté pod mrakom. Krompachy, Spišské Podhradie, Levoča, Poprad. Do kresla sa mi museli dostať nejaké červy. Zadnica ma začína totiž pobolievať. Vo Svite míňam skupinku Maďarov. V Tatranskej Štrbe dobieham dvoch Čechov. Muž a žena na dvoch motorkách výrazne spomalili, keď ma zbadali v späťákoch. Zrejme si chcú dať pauzu. Obieham ich, zdravím a tlačím karosu čo najskôr na diaľnicu. Tesne pred diaľnicou ma Česi obiehajú. Hmm, asi si to s tou prestávkou rozmysleli. Snažím sa ich ako tak držať. Pri 130 však už nepočujem tak dobre rádio a tak spomaľujem na 120. Veď nakoniec, autobus tak rýchlo po diaľnici ani jazdiť nesmie. Dôverne známa cesta ubieha rýchlo, dokonca aj mraky sa nejako vytratili a ukazuje sa slnko. Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Sučany, Martin. Vo Vrútkach sa Česi rozhodujú zastaviť v hárlej pabe. Keďže ja mám v rozpise zastávok až Hričov, pokračujem ďalej sám. Blížim sa k Strečnu. Premávka hustne, dva jazdné pruhy začínajú byť poniektorým málo. Posledná ľavá. V protismere felda kombík. Ruka na klaksóne. Kto z koho? Ten *** *** na tej *** felde mal však na háku moje svetelné, zvukové a pohybové signály a ani neuhol. Musel som teda opustiť svoj jazdný pruh a uchýliť sa s celým kolosom na krajnicu. Nuž čo, asi to bude chcieť 300W xenón a lodnú trúbu. (Uvidíme, čo sa cez zimu podarí.) Konečne Žilina. Jeden semafor, krátky presun po obchvate a už som na ceste do Hričova. Ešte 10 km a prestávka. Motel, šípka vľavo. 13:10. Parkujem moto na mieste, ktoré som si pred týždňom dôkladne označil olejovou škvrnou vytvorenou presakujúcim olejovým filtrom. (Tuším by som mal so sebou nosiť tú plechovú vaňu, akú som vídaval vo vozovom parku, keď som "slúžil vlasti".) Zhasínam motor, vyťahujem okno, vypínam rádio. 260 km za 3,5 hodiny. To je tak akurát, aj keď zadnica toho mala dosť už po 120 km :o)).

Ukladám sa k stolu, zhadzujem bundu, uvoľňujem "korzet". Čašníčka ešte nestihla jedálny lístok ani položiť na stôl a ja som už mal objednané. Kurací vývar, cestoviny so syrom, káva, nealko. Pred tým všetkým jedna cigaretka. Po asi hodinke, príjemne strávenej prijímaním potravy a iných podporných látok, v spoločnosti dvoch poľských autobusov som sa pobral smerom ďalej na západ. Pred tým ešte niečo dotankovať a niečo vytankovať. Medzitým dorazil na benzínku aj spomínaný pár z Čiech. Dávame sa do reči a ja sa dozvedám dôvod ich spomalenia v Štrbe. Pomýlili si ma s policajnou eskortou. Po mojom ubezpečení, že niesom príslušníkom žiadnej zo zložiek ozbrojených síl a že sa tieto využívajú na celkom iné účely, než u nich doma, sme sa rozlúčili. Pokračovali na Makov a odtiaľ smer Brno. Moja trasa bola podobná, ale len po Makov. Kým som však na karose očistil čelné sklo, stratili sa už niekde za kopcom. Tak pomaly ukrajujem z tých zvyšných 260 km. Plánovaná zastávka je až v kempe, ale po usadnutí do kresla mi zadnica dala hneď najavo svoj nesúhlas.

Bytča, Kolárovice.

Kolárovice sú zvláštne. Cesta ktorá tadiaľto vedie, delí túto dedinu na dve časti: na kopci a pod kopcom. Celý čas teda idete lesom a po stranách sú len cedule označujúce v ktorej časti sa momentálne nachádzate. Ale keďže je na ceste značka označujúca začiatok obce, môj obmedzovač v pravom zápästí nepustí viac ako 70 km/h. Iný názor na rýchlosť v obci, však mal kamión, ktorý sa na mňa lepil ako mucha na mucholapku. (mucholapka - rozumej lepiaca páska, ktorá sa zavesí poväčšine na svetlo, mucha na ňu sadne a má smolu). Keďže som ho nechcel zdržiavať, pustil som ho, nech má radosť. Avšak jeho radosť (a nakoniec ani moja) netrvala dlho. Po dlhej rovinke a miernom stúpaní, prišli zákruty a stupák. Tak som si podradil do dvojky a "tlačil" som ho v 40 km/h pred sebou. Za mnou sa začala tvoriť pekná kolóna, ale žiaľ, plná čiara a žiadny výhľad nie sú najlepšou kombináciou na predbiehanie. Po piatich minútach v "závese" sa ukázala legálna cesta k prebiehaniu, tak som neváhal a zamával ostatným Slovenskou vlajkou uchytenou na pravej strane pred kufrom. Ešte pár zákrut, krátky zjazd a Makov. Konečne.

Zastavujem na colnici, vypínam motor. Colník chvíľu len tak mlčky stojí a pozerá. Možno ma chcel poslať do pruhu vyhradeného pre autobusy ale zrejme si to rozmyslel a opýtal sa len: "Čech?". Odpovedám: "Nie, Slovák". Zas chvíľka napätia. Cvak. Pochopil to. Zdravím a prechádzam na druhú stranu. Na českej strane ma víta nový asfalt, tak že neváham, radím 5 ku a nechávam sa niesť dole. Asi 2 km za hranicou však strácam signál Rádia Expres. (Inak môžem vrelo odporučiť toto rádio, po celý čas má kvalitný signál a častý dopravný servis.) Zastavujem, spúšťam vyhľadávanie. Niečo našlo. Český rozhlas, Ostrava. Snáď to bude v pohode. V Čechách je v obci 50-ka a za hranicami sú dosť na husto.

Horní Bečva, Prostřední Bečva, Dolní Bečva, chvíľu som mal pocit, že si niekto robí srandu. V rádiu prebieha beseda s riaditeľom kúpeľov. Valašské Meziříčí ma víta dopravnou zápchou vedúcou do stredu mesta. Konečne chvíľa na oddych. Postaviť sa, natiahnuť nohy, premasírovať zadnicu. Inak v rádiu ešte stále prebieha beseda. Po asi piatich minútach sa dostávam cez križovatku. Slnko páli, vietor žiadny. Z posledných síl sa vlečiem s karosou po okreskách. Už nech je nejaká diaľnica. Hranice. Prichádza spása. Kopec, tunel, 130. Sťahujem okno, nech dostanem na seba aspoň trochu sviežeho vzduchu. Lipník nad Bečvou, Vel. Bystřice. Krása. Vpredu sa zjavuje nejaké mesto. Olomouc. Trošku sa obávam, aby som nezablúdil. Cesta je však dobre značená, a tak sa bez problémov dostávam cez mesto. Sledujem diaľničný privádzač, smer Mohelnice. Super, zase diaľnica. Lenže moja radosť končí pri značke 80 a presmerovanej premávke len do jedného jazdného pruhu. "Vychutnávam" si teda jazdu po diaľnici a ticho závidím autám ženúcim sa okreskou popri diaľnici. Mohelnice. Pozerám do mapy. V Mohelniciach odbočka vľavo na Moravskú Třebovú. Vidím značku Mohlenice. Schádzam z diaľnice, ale... Niečo nieje v poriadku, žiadna značka na Třebovú. Otáčam to pri miestnom JZD a vraciam a späť na diaľnicu. Sláva, po pár desiatkach metrov je obrovská smerová tabuľa. V rádiu medzitým skončila beseda a začali sa tam striedať slovenské a české hity z čias dávno minulých. Na oblohe ani mráčik, slnko sa pomaly poberá k obzoru. Na vôkol samá rovina. Zrazu je predomnou kolóna. Práca na ceste, premávka v jednom pruhu riadená semaforom. Zastavujem. Zhasínam motor, vyťahujem kľúč zo spínačky a otváram skrinku s rádiom. Tajne dúfam, že existujú aj lepšie stanice. Hurá. Rádio ÓKá. Zostáva ešte trochu času na rozcvičku.

Zelená, ide sa! Moravská Třebová, Svitavy, Litomyšl. Únava graduje. Začínam hovoriť sám so sebou, spievam si vypaľováky spolu s rádiom. Očami tlačím počítadlo kilometrov čo najrýchlejšie vpred. Pôvodne som chcel zastaviť v Mohelniciach, dať cigaretku s JRaidom, ktorého som stretol cestou, ale moje mylné navigačné schopnosti a tempo, na ktoré VFRka asi nieje stavaná, ma nechali na ceste opäť samého a tak som to radšej ťahal ďalej.

Vysoké Mýto. Tak už to mám len kúsok. Stojím v stupačkách, ležím s nohami vyloženými pod späťákmi. Nič už nepomáha. Tie červy v kresle sa do mňa pustili z celej sily. Ale prichádza záchrana v pravej chvíli. Značka Holice. Obec som prešiel, ani do dnes neviem ako, obzerajúc sa po stranách a márne pátrajúc po náznaku cedule s názvom Kemp.
Zastavujem teda na pumpe za obcou. Vchádzam dnu a pýtam sa jedného z obsluhujúcich na kemp. Chvíľu sa tváril, že mi nerozumie, ale nakoniec mi ukázal smer a takmer presne na centimeter vypočítal vzdialenosť k odbočke do kempu. Zbytok obsluhy sa medzi tým nahrnul von. Zrejme ešte nevideli spievajúci autobus. Ďakujem teda za pomoc a lúčim sa s tým, že som o chvíľu späť po drevené uhlie a podpaľač. Večer mám totiž v pláne grilovať. Kúsok za benzínkou je v poli pútač "CAMP", o kúsok ďalej odbočka. Super, mám to za sebou. Zastavujem pred bránou. Zhasnúť motor, vypnúť disko. Zdravím sa so Zdenkom a OMD. Vybavujem formality, platím nocľah. Zapínam disko, štartujem karosu. Smer: sud č.39. Prechádzam okolo reštaurácie a za výdatného jasotu sa zdravím s východniarmi, ktorí okupovali kemp už nejakú tú hodinu. Veci narýchlo hádžem do suda a ponáhľam sa späť na benzínku po už spomenuté veci. Beriem aj kofolu, aby mi ten fernet neudrel tak rýchlo do hlavy :o)).

časť druhá: Bezsenné noci v kempe, alebo 40 metrov pod zemou

Už som späť. Dokončujem vybaľovanie z tankvakov a kufra a testujem priestrannosť suda. Veru, na tejto posteli ma asi "nevystrie". Keďže po obede už niet vo mne ani stopy, dávam si jedno rýchle pivko v reštaurácii spolu s ostatnými a hneď aj utekám štartovať gril. Po krátkom boji presviedčam uhlíky o tom, aká je ich úloha na tomto svete. Podarilo sa (asi som predsa len mal ísť za toho farára, ako to chcela stará mama). Vybavenie v okolí suda ma celkom príjemne prekvapilo. Bol tam stôl a dokonca aj lavičky. Ale čo som ja nejaký "smeťár"? Vybalil som teda svoje vlastné sedacie mechanizmy, pripravil všetko potrebné a čakal, kým bude mať gril tú správnu teplotu. Po chvíľke prichádza akýsi chlapík s otázkou, či ja som Harly. Vravím, že áno a pýtam sa prečo. Vraj počul niečo o mojej rýchlosti. Keďže prichádzal smerom od baviacich sa východniarov, hneď mi bolo jasné, koľká bije. Ale nech. Veď oni sa priplazia s jazykom po kolená :o)). Večera je pomaly hotová. Pribudlo pár ľudí, ktorých prilákala vôňa a možno aj teplo. Slnko už dávno zapadlo, ale motorkári stále prichádzajú. Medzi poslednými dorazili aj Awiovci. Veľa si z tej sobotnej noci nepamätám, keďže som len polovicu z toho čo som prejazdil a tak ani neviem, či sa navečerali pri mne, alebo sme sa stretli až pri pive. Pamätám si na jeden privítací fernet so Žeňom a následne na 1,5 piva. O čom sa tam diskutovalo to už vážne neviem. Letmý pohľad na mobil mi dal najavo, že ubehlo 20 hodín odkedy som rozlepil svoje oči a je čas ísť, keďže sobotný výjazd bol plánovaný na 8:30! Pamätám si akurát na postaršieho pána, neviem či to bol majiteľ alebo prevádzkar spomínanej reštaurácie, ktorému sa strašne páčilo slovenské slovo "cintorín". Zaspomínal si aj na mladšie časy, keď slúžil vlasti.

 Majster šéfkuchár
Majster šéfkuchár

Stojím v sude. Obliekam prikrývku aj vankúš, vyháňam pavúkov spod matraca a padám na posteľ v nádeji, že sa vyspím. Keď som už bol na pol ceste do ríše snov, dotiahli sa Awia so Žeňom od piva k sudom a pokračovali v družnej debate, ktorá sa v nočnom tichu rozliehala dosť ďaleko. Posledný údaj, ktorý som ešte vnímal bol 2:15. Potom už len tma a ticho a... A búchanie na dvere. Čo je do ***** ? Veď som len pred chvíľou zaspal! Na mobile 7:30. Ja to *****, nikam nejdem. 8:aj niečo. Búchanie pokračuje. Proti vlastnej vôli zliezam z postele. Chvíľu rozmýšľam, prečo vlastne? Aha. Výjazd. No nič. Vyliezam zo suda ako Bobek z čarovného klobúka, pre ktorého je každé ráno ešte stále noc. Pohľad na vôkol je doslova "desivý". Všetci vychystaní. Dokonca aj Awia. Ktovie, či vôbec šiel spať. Beriem teda "čarovnú skrinku" s náradím a naberám smer tečúca voda. Cestou odrážam prekvapivé pohľady, že ešte niesom vychystaný. Zastavujem u Zdenka a Andreho a zisťujem plán trasy a približné časy zastávok. To len pre prípad, že by sa mi podarilo vyraziť skôr ako sa oni vrátia.

Cestou späť už boli všetci nastúpení a pomaly odchádzali. Neďaleko môjho suda však vidím stáť Jara a jeho véeferu. Hmm, nevyzerá, žeby sa niekam chystal. Okolo neho pobehuje ďalší, asi motorkár. Prichádzam bližšie. Aha, veď je to Josky, moja ľadvinka. Rezervoval si u mňa telefonicky miesto vzadu počas výjazdu. Tak to ho nesmiem sklamať. Dozvedám sa však, že véefera má problém s palivovým sitkom. Prichádza aj Zdeněk Jr. Vraj tu s nami počká a potom sa niekde pripojíme k ostatným. Super. To sa stihnem aj naraňajkovať. Josky sa ukázal ako správny člen a vybalil "chlebník". Zatiaľ, čo som trávil raňajky, Jaro odstrojil polovicu motorky, vymenil filter a... A nič. Motorka ide len na sýtič a po chvíli už vôbec. Tak ešte menšie úpravy a ide sa tlačiť. Ani na tretí pokus sa však motorka nechytila. Pokus o nakopnutie štartérom. Sláva. Ideme baliť. Nahodiť plasty, smerovky, nosiče, kufre. Navliekam sa do textilu, nastupujem do autobusu a čakám, čo sa bude diať. Už sa mi totiž neraz stalo, že si baterka povedala nie a... Ale motor naskočil ako za mlada. Presúvam sa k bráne. Jr. (čítaj džej ár) tam už čaká aj s ľadvinkou. Po chvíľke čakania dorazil aj Jaro a Josky. Super, tak konečne môžeme vyraziť. Čas? 10 tuším ešte nebolo. Ideme smerom Hradec Králové. Ja ako vždy posledný a ako vždy, nestíham. Dobieham ich a dostávam dôrazne upozornenie, aby som sa ich držal, lebo nejdeme podľa pripravenej mapy. Jasné, žiaden problém, ale keď sa zo stopky pohne prvý, druhý, auto, tretí, tak je ťažké držať sa prvých dvoch. Jedine, že by som sa naučil lietať.
Úzke uličky, zákruta vpravo, zákruta vľavo. Neviem, kde sme šli, ale po pár minútach cesty vidím Zdenka a potom už celú tlupu motoriek na parkovisku. Stihli sme to. Slnko praží, zhadzujem bundu, vyberám nepremokavú vložku. Cigaretka, chvíľka oddychu. Ostatní si medzi tým stihli pozrieť Holubove africké múzeum aj Betlehem.

 Múzeum Dr. Emila Holuba
Múzeum Dr. Emila Holuba

 Drevený pohyblivý Betlehém v Třebechoviciach
Drevený pohyblivý Betlehém v Třebechoviciach

Nasadať! Ide sa ďalej.
Prechádzame obcou, potom ďalšou, les, voľné priestranstvo, úzka cesta, dobrý povrch, zákruty. Občas mávam stavy, že začnem počas jazdy rozmýšľať, čo by som robil keby sa v danej chvíli niečo stalo. Čo tak oprotiidúce auto? A? Bolo tam. Našťastie sme sa pomestili, aj keď s tým autobusom to tak akurát :o)). Hudba hraje, slnko svieti, predo mnou kolóna za mnou nikto :o)). Teda nie tak úplne. Jr. mi "kryl" chrbát. Snažil som sa zubami-nechtami držať kolóny ale... Ja viem, že sa dá ísť do zákrut aj rýchlejšie, aj po rovinke sa tomu dá osoliť ale... V jednom kopci sa kolóna zastavuje. Všetci sa presúvajú vľavo na parkovisko. Žeby to bola už tá pevnosť? Veru. Parkujem. Josky, sťaby najatý fotograf robil zábery počas jazdy a šiel ich robiť aj teraz. Veci nechávam v autobuse. Beriem si len bundu a instantný nikotín. Spoznávam dvoch majiteľov GéeSiek parkujúcich vedľa mňa. Tiež boli pred týždňom na "rodinnom" stretnutí bielo-modrých z Bavorska.

K pevnosti je to kúsok, čo by protitankovou päsťou dohodil. Čas 12:00. Objednaní sme až niekedy po 13tej, tak že času a času zistiť, čo dobrého majú v bufete. Nestihol som si ešte ani vybrať, keď už Zdeněk hlása zmenu programu a vstup do pevnosti o 12:30. Jeden nanuk a ide sa. Pred vstupom do samotnej pevnosti sa mal každý možnosť dozvedieť čo to z histórie opevnenia, dôvod výstavby, počet robotníkov... (772 dělníků + 28 vedoucích pracovníků, 1750 m spojovacích chodeb (v hloubce 20 - 39 m pod zemským povrchem) a cca 750 m podzemních sálů ( budoucí kasárna, sklady, technické zázemí...). Z celkové zadávací částky 42 800 000,- Kčs bylo vyúčtováno po přerušení prací cca 19 000 000,- Kčs. Viac info). Tak poďme na vec. Prekonávame priekopu a vstupujem dnu. Je tam len jedna chodba a nejaké schody dolu. Snáď len... Ale nie... Ale áno. Šípka aj sprievodkyňa to mysleli vážne. "Smiešnych" 170 schodov smerom dolu. V polke sa mi mierne točí hlava. Do výťahovej šachty sa radšej nepozerám. Začína prituhovať. Nechce sa mi veľmi čakať na ostatných a mám chuť ponoriť sa do ticha a minulosti. Vydávam sa teda na prehliadku sám. Veľké miestnosti s vysokými stropmi striedajú úzke chodby. Všade ticho a jemný opar. O tom, čo je čo a k čomu to malo slúžiť, sa dozvedám z tabúľ umiestnených na stenách. Prezerám artefakty uložené vo vitrínach prípadne voľné položené na podstavcoch. Nábojnica o veľkosti dolných končatín, časť kĺbu zo strieľne väčší ako moja helma. Prichádzam na koniec chodby. Z diaľky sa ozývajú ostatní návštevníci. Vľavo je krátka doba a na jej konci mreža. Mal to byť pôvodne hlavný vchod. Pokračujem späť doprava. Chodba a zužuje, mení sa aj jej tvar a výška. Chvíľu stojím a počúvam ticho. Čakám na hlavnú skupinu a pokračujeme ďalej v prehliadke. Ďalšia zastávka má byť pri vozíkoch. Neviem či to boli tie isté ako na začiatku, na prepravu munície. Nezastal som. Chodba sa stočila prudko doprava. Jej koniec bol v nedohľadne. Prezerám si bočné miestnosti vysoké a rozľahlé. Kuchyňa, ošetrovňa... Ticho. Snažím si predstaviť ako by to tam asi vyzeralo. Muselo to stáť strašne veľa práce, vytvoriť niečo také. Chlad sa mi začína vtierať pod bundu, tak si ju zapínam a vydávam sa po nekonečnej chodbe. Je to zvláštne. Ostatní sú len pár metrov odo mňa, za rohom, ale vôbec ich nepočuť. Zastavujem zhruba v polovici. Dupnem nohou. Ten zvuk sa posúva meter po metri stále ďalej a ďalej. Strašidelné. Zatiaľ, čo sa kochám akustikou, ostatní ma dobiehajú. Je čas ísť ďalej.

 Pevnosť Dobrošov
Pevnosť Dobrošov

Chodba končí. Pohľad doprava neveští nič dobré. Schody. Pohľad hore je ešte horší. Asi tak v polovici mi dochádza dych a moje chabé šľachy na nohách mi dávajú najavo, že to stým pohybom bolo na tento mesiac až až. Hurá, schody sa končia. Malá chodbička a úzke točivé schody. Asi vedú do nejakej vežičky, ale tam ma už nik nedostane. Ale čo to? Veď z tej chodby nevedú žiadne dvere von. So zaťatými zubami sa teda škriabem "vývrtkou" hore. Teplota a náhle zmenila. Otváram dvere. Ovalilo ma teplo, ako keď si Eskimák v -40 °C otvorí chladničku v ktorej je 5 °C aby sa ohrial. Sláva, mám to za sebou. Za mnou vychádzajú ďalší po dychu lapajúci, poniektorí s výstižným komentárom (...aj ty si vyšla? a ja som myslel, že tam ostaneš...). Pohľad na ďalšiu vzdialenú vežu ma uisťuje, že táto jedna mi bohato stačila. 10-minútová prestávka, rozlúčka so sprievodkyňou a poďme na parkovisko. Na parkovisko to šlo podstatne lepšie. Jednak to bolo z kopca a každého už hnal aj hlad. Obliekam sa, nasadám do autobusu. Ešte naložiť Joskyho a ide sa. Smer Jiráskova chata. Idem za prvým, ktorý pozná cestu. Je to len kúsok.

časť tretia: Sýty hladnému neverí

Jiráskova chata. Celkom pekná, postavená na kopci. Má malú vežičku s ktorej je pekný výhľad na okolitú krajinu.
Vystupujem a čakám čo sa bude diať. Mali sme tam totiž dohodnutý obed. Prvá prieskumná čata sa však vracia so zlou správou. Miesto pre nás nemajú. Vraj sa máme ísť najesť niekam inam. Čakáme ešte na príchod Zdenka v nádeji, že túto situáciu vyrieši. Prišiel a hneď aj odišiel. Zrejme šiel hľadať náhradu. Medzi tým dorazili k chate svadobčania aj s mladými. Mali tam totiž svadbu. Po asi 15tich minútach postávania, sa vracia Zdeněk s tým, že tu kúsok pod kopcom je ešte jedna reštaurácia, akurát je problém s parkovaním. Tak že sadáme a presúvame sa kúsok nazad. Tí odvážnejší to zapichli na trávnatom kopci. Ja som svoj autobus pre istotu odparkoval na krajnici, na pevnej zemi.

Do vnútra sme sa pomestili všetci. Každý si objednával, čo mu prišlo na chuť. Najprv polievka, potom hlavné jedlo. Ja som si dal ešte kávu a džús. To som ešte netušil, ako dobre som urobil. Polievku priniesli pomerne rýchlo a pomerne malú dávku (teda aspoň u nás to dávajú do väčších misiek a nie do kávových šálok :o)). Čakanie na hlavné jedlo si každý spríjemňoval ako vedel. Debaty, kávičky, cigaretky. Po hodine, keď som už zabudol čo som si vlastne objednal, som sa s radosťou pustil do svojho jedla. Bol som jeden z mála šťastlivcov, ktorým sa podarilo najesť v tak krátkej dobe :o). Poniektorí totiž museli čakať 2 hodiny. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a tuším že len na jednu výnimku, sa všetci najedli. Holt ako povedal Zdeněk: "Ale zase se na to koukněte z té pozitivní stránky. V Africkém muzeu jste byli a tak to berte jako doplněk prohlídky Afrického muzea, že jste zažili i hlad Afrických obyvatel mimo sklizeň cukrové třtiny :o))))))))))."

Ešte jedna spoločná foto všetkých čo to "prežili" a ide sa ďalej. V pláne sú biele jelene. Cúvam s karosou, zapínam výstražné smerovky, aby tí za mnou spomalili a aby tí predomnou mohli bezpečne vyraziť. Opäť zákruty, rovinky, úzka cesta. Josky sa za mnou večne hemží. Asi fotí. Sledujem značku Hradec Králové 33km. Po asi 10tich minútach vidím opäť značku Hradec Králové 32km. Kade nás to ten Zdeněk vodí? :o).

Pred železničným priecestím odbočujeme na parkovisko. Zdeněk gestikuluje niečo v zmysle, aby sme sa šli prejsť do lesoparku. No ako vtip to nebolo zlé :o)). Nakoniec si však zapálim a idem sa nadýchať čerstvého vzduchu. Našťastie kúsok od parkoviska bolo oplotenie a za ním hŕstka jeleňov a laní, tak že to nebolo až tak ďaleko. Jeden biely, jeden hnedý, jeden na pol ceste medzi nimi :o)).

Ale hlad sa vracia ako vrah na miesto činu. Je čas ísť späť do kempu. S výrazným náskokom nasadám pripravený do autobusu. Mám ale novú ľadvinku. Herghott ma už od rána "otravoval", či ho nezveziem. Oni v tom Jure totiž nemajú emhádéčku, tak že sa autobusom ešte neviezol. Josky teda presedlal na VFR k Jarovi. Aj napriek náskoku v obliekaní, som nakoniec vyrazil posledný. Po matematicko-štatistickom vyhodnotení situácie, hustoty premávky a počte motoriek v skupine, som sa rozhodol opäť zablokovať jeden jazdný pruh. Stálo ma to síce drahocenné sekundy a posledné miesto v kolóne, ale nevadí. Držím sa za FZRkou. Skupinka vpredu sa v jednej chvíli rozhodla odbočiť vľavo. Žiaľ nebol to ten správny smer. Otáčame sa teda a pokračujeme ďalej po hlavnej. Cez križovatku sa však podarilo prejsť len 3 motorkám. Zbytok ostal vzadu a tak spomaľujem na 60 miestami až 40 kým ich nezbadám v späťákoch. Konečne. Zrýchľujeme aby sme dobehli kolónu pred nami. Ešte jedna malá orientačná chybička, zastavenie premávky a o chvíľu celý kolos parkuje pred malými potravinami. Domáci majú radosť. Mávajú, fotia. Herghott začal kritizovať sedenie vzadu, a tak som radšej pridal hlas na rádiu :o)).

Tak. Všetci majú nakúpené, môže sa ísť.

 Večerná cesta do Kempu
Večerná cesta do Kempu

časť štvrtá: Horúčka sobotňajšej noci, alebo gril party

Parkujem pred sudom. Otváram dvere a zisťujem, že "pokojová služba" tu asi nefunguje :o). Zhadzujem zo seba veci a snažím sa vypátrať miesto posledného výskytu "čarovnej skrinky". Do vrecka tankujem päťkorunáčky a upaľujem zmyť zo seba všetko, čo sa za ten deň na mňa nalepilo. Na druhý pokus skladám maturitnú skúšku v sprche a vychutnávam si vlažnú vodu. "Napchal" som do nej 10 Kč, takže sa po mne stihol osprchovať ešte aj Pallika :o). Vraciam sa do suda. Tankujem, teraz už väčší obnos a idem sa občerstviť k ostatným. Pivo mi po minulej noci nejako "nechutí" a tak si dávam Piráta a malého Janka. Všetci sa bavia, niektorí jedia. Awia štartuje "šíšu". Padlo niekoľko otázok, či a kedy budem dnes grilovať. Tak dopíjam a idem všetko pripraviť na večeru. Štartovanie grilu bolo bez problémov. Prichádzajú prvý griluchtivý. Klobáska, slaninka, hamburgery. Ľudí pribúda, mäsko rozvoniava, diskusia pokračuje. Black Wolf bol vyzvaný k "splateniu dlhov" a tak odchádza po zlatistý mok. Jeho návrat je túžobne očakávaný :o). Prichádza Zdeněk. Slávnostne nám oznamuje výsledky "súťaže" o najstaršieho, najmladšieho účastníka a najstaršiu motorku. Mená víťazov spomínať radšej nebudem :o), ale najstaršiu motorku mal jeden donášač piva z východu :o)). Neskôr sa so Zdenkom lúčime a ďakujeme za príjemne strávený víkend. S ubúdajúcim jedlom a vyhasínajúcim grilom sa pomaly vytrácajú aj ľudia. Ostalo nás tam už len pár. Pár "vyvolených" :o)). Žeňo sa prihlásil ako dobrovoľný spracovateľ kvapalných látok z fľaše s označením Fernet. Podarilo sa mu nahovoriť aj prísediaceho Awiu, ktorý so sebazaprením predsa len podľahol. Ale ušlo sa aj ostatným. Awia odchádza spať, takže žiadne nočné diskusie "pod lampou" sa konať nebudú. Našťastie. :o)

Okolo jednej ráno, rozpúšťam "spolok" (keďže Žeňovi sa nechcelo do suda po zázračného Gina :o) ) a odkladám všetky veci tak, aby som mal ráno čo najmenej práce. Ukladám sa do postele, ale ešte mi chvíľu trvá, kým nájdem tu správnu polohu (ten fernet mi nejako nesadol :o) ).

časť piata: Dovidenia o rok

Nedeľa ráno. Vstávam pomerne skoro a bez väčších problémov. Chystám sa spojiť rannú očistu s raňajkami ale... Reštaurácia zatvorená. Nuž čo. V novinovom stánku si kupujem moravské koláče a nejaké energetické tyčinky. Raňajky budú asi suché. Pallika ma síce núka mliekom, ale mám pred sebou niečo cez 500 kilometrov a tak radšej neriskujem a skúšam tie koláče zapiť kofolou. Pomaly sa prebúdza väčšina "osadníkov". Sudy a chatky treba odovzdať v pôvodnom stave do 10:00. Tak že po krátkych raňajkách sa púšťam do balenia. Spočiatku sa mi zdá, že mám nejako podozrivo málo vecí a veľa miesta na motorke. Ale po tom čo som odstrojil oblečenie od prebytočných vložiek, bolo zrazu toho miesta len-len. Postupne všetci odchádzajú. Odovzdávam sud. Autobus nabalený, reflexná vesta nahodená. Ešte sa rozlúčiť a môžem vyraziť. Stojím ešte na benzínke pre povinné tankovanie. Tu stretávam aj smutného "vlka", ktorého tu zabudli. Kým som však šiel zaplatiť, vrátili sa po neho. Medzi tým prišli aj Awiovci, pre to isté ako ja. Tak že, lúčime sa druhý krát. 10:01

Cesta ide rýchlo, bez problémov. Diaľnica, Olomouc, diaľnica. Stretávam pár motorkárov, zdravím sa. Na oblohe nejaké mraky, ale zatiaľ neprší. Pred Valašským Meziříčím na mňa dolieha hlad. Slabé raňajky robia svoje. Nechce sa mi však zastavovať a tak vyťahujem jednu z energetických tyčiniek a tlačím ju do hlavy. Pomohlo. Kilometre ubiehajú, cesta sa kráti. Ešte tak hodinka a budem obedovať. Hlad sa však zas ozýva a tak tlačím aj druhú tyčinku. Nový asfalt, stúpanie, autobus sa podozrivo nízko nakláňa. Zjazd a... Hranice. Zastanem pri colníkovi, kývnem hlavou na pozdrav. Mlčky stojí a potom z neho vypadne: "Passport!". Pýtam sa: "Čo? Pas?". Colník spozornel. "Slovák?" - "Áno." - "Vážne?" obchádza autobus, pozerá na značku, krúti hlavou. "Hmm, tak choďte." Pozdravím a odchádzam. Do Hričova je to už len kúsok. Za Makovom dobieham kolónu áut. Môj hlad však nezastaví žiadna kolóna. Dávam smerovku a aj za cenu prekročenia maximálnej povolenej rýchlosti o ...dsať km/h obieham kolónu. Kolárovce. Bytča. Pri odbočke na hlavný ťah BA-ZA ma vytláčajú dvaja "túneri" z RS. Asi majú strašne naponáhlo. Informačná tabuľka s označením občerstvenia.

Konečne. Parkujem na tom istom mieste ako v piatok. Sadám za ten istý stôl a objednávam si to isté. Slnko nepríjemne páli. Z juhu sa blíži veľký čierny mrak (nie nebol to Rumburak), snáď to slnko aspoň na chvíľu zakryje. Nestalo sa. Hodinu si teda nedobrovoľne opekám polku tela. Keď nieje čo "zošrotovať", platím a presúvam sa k neďalekej benzínke. Tankujem do plna. Nasledujúca zastávka SNV. Nešiel by som a nestál tam, ale sľúbil som Joskymu, že doručím jednu zásielku.

Odchádzam. Radím sa do kolóny áut, ktorá ide svižným tempom. Netrvá však dlho a jeden miestny "veteránista" na obstarožnom Golfe sa predo mňa tlačí, aby ma ďalších 10 minút spomaľoval.

Žilina, Vrútky, Martin, Sučany. Pred Ružomberkom opäť dobieham nejakú kolónu. Vyčkávam. Krátka rovinka, prerušovaná čiara. Smerovka, plyn a poďme na to. V protismere som zbadal motorku. Pohoda, je ešte ďaleko a keby aj, tak cesta je dosť široká. Ale niečo sa mi na tej mašine nezdá. Približujeme sa a ja rozoznávam blikajúce majáky nad smerovkami. Chlpáči na motorkách. Dokončujem obiehanie, zdravím. Odzdravili. V piatok som ich stretol v Levoči. Robili doprovod nejakej delegácii.

Ružomberok, Ivachnová, diaľnica. 130-ka sa mi zdá veľa a tak ustáľujem rýchlosť na 120. Ceste nudná, ale rýchla.
Liptovský Mikuláš, Važec, Tatranská Štrba, Svit, Poprad. Stávam do stúpačiek, vytriasam nohy, uvoľňujem krk, spievam si. Zdravím motorkárov vracajúcich sa zrejme zo Šíravy. SNV. Zastavujem na šelke a volám Zahrimu. Dávam poslednú cigaretku. Krátky pokec so Zahrim, ešte nejaké veci "zložiť" a poďme rovno domov.

Dedina, osada, osada, dedina, Krompachy, pouliční predavači lesných plodov. Cesta dôverne známa, nemá ma čím prekvapiť. Omyl. Prechod lesom za Krompachmi, pekná kľukatá cesta. Dá sa prejsť aj rovno, do prvej pravej (v smere od Krompách) však nevidno. 100, pomaly sa pripravujem na ten krásny zjazd. Blížim sa k zákrute. Zrazu z nej vychádza (alebo vylietava) tmavé bmw v mojom jazdnom pruhu. Brzdím a dávam mu najavo čo si o ňom myslím. Zbytok cesty je už v pohode.

Margecany, Folkmar, Ružín, Jahodná. Značka Košice. 18:15. 18:30. Stojím vedľa autobusu a nič sa mi nechce. Cigaretka, telefonát. Začínam odstrojovať autobus. V duchu počítam odjazdené kilometre. Pekné číslo, cca 1200 km. Na jeden víkend je to dosť. Teda aspoň pre mňa. Čo sa dá, hádžem do auta. Otváram dvere, parkujem autobus. Pozdraviť, zamknúť. Sadám do auta a vlečiem sa domov.

Ležím vo vani a prichádzam na to, že som si nedoniesol žiaden suvenír. Ani len ten Pardubický perník. Ešteže mi jedna dobrá duša pribalila kúsok "skla". :o) Nabudúce si musím nájsť na to viac času :o).

Bolo fajn. Tak ďaleko z domu ma ešte nikto nevyhnal (a to sa mi už doma pár krát vyhrážali :o)) ). Som zvedavý, kde sa bude konať ďalší ročník.

Tak dovidenia o rok!

Ešte jeden vtip na záver:
Zdeněk ide na zraz motorkárov. Na bráne ho zastaví usporiadateľ: Haló pane! Kam dete? Tohle je slet motorkářů a né víkendové setkáni z domova důchodcú!

Pridané: 25.08.2005 Autor: Jaro Harly Jerga pošli na vybrali.sme.sk

Seriál článkov - Motoride Stretko:

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (29)  [Verzia pre tlač] Tlač

 

Galéria ku článku:

Get Adobe Flash player

Adamoto skútre

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2018 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 178846 | Včera: 196102