Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

A

Hodnotenie: (13 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

S MZ ETZ150 do Benátok, alebo ako som zomrel

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 14.09.2017 Autor: peterpoi
Čitatelia: 4925 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Celé sa to začalo až po tom, ako som zomrel. Moja smrť nastala 3. 9. 2017 a podľa neočakávaní bola rýchla. Zväčša si človek povie, že je obozretný, stačí dávať pozor a nemôže sa mu nič stať. Každopádne, nebyť mojej smrti, je pravdepodobné, že tento cestopis by nikdy nebol napísaný. Ako je zvykom, po krátkom a totálne nezrozumiteľnom úvode musí prísť jadro a teda, deň po mojej smrti som sa vybral na cestu s mojou 27-ročnou motorkou.

Cesta cez Alpy
Cesta cez Alpy

Predslov

Z motorkárovho sprievodcu po Európe: Cestopis je pojem vyjadrujúci tri najbežnejšie úkazy.

  1. pamäti, memoáre, spomienky daného motoristu z jeho ciest, zapísané a uložené na multimediálnom súbore zvanom papier.
  2. bezmäsité cestoviny s pridanou surovinou v tekutom stave. Pridaná surovina je odvodená z anglického slova a nachádza sa v druhej časti slova cestopis
  3. nápisy v rôznych jazykoch nachádzajúce sa na povrchu cesty. Konkrétne - dopravné značenia, grafitty, kriedou nakreslené škôlky a v modernej avantgarde tiež stopy po pneumatikách s líniou bez prerušenia dlhšou ako tri metre.

Tento cestopis je považovaný za tretí úkaz, a teda stopa po pneumatikách dlhšia ako tri metre.

Kapitola prvá - deň po smrti - ráno

Po približne štvorhodinovom (nie moc dobrom) spánku som sa zobudil v nedeľu 3. 9. 2017 o polnoci. Ani nie za minútu som preskočil v čase a bol pondelok 4. 9. 2017. Na raňajky som si dal ako obvykle ovsené vločky s kakaom. Nejako veľmi som sa nezdržiaval doma, len som zobral predpripravenú nepremokavú cestovnú tašku naloženú od spacáku, foo fighters trička až po olej do dvojtaktných motorov od repsolu a vybehol som z bytu. Na prízemí ma už čakala komplet naleštená, zoservisovaná eMZeta s plne naloženým dvadsaťlitrovým tankvakom na nádrži, ktorý okrem GPS navigácie obsahoval iba náhradné diely, ktoré mali slúžiť pokoju mojej mŕtvej duši. Po nainštalovaní cestovnej tašky na miesto spolujazdca som vyrazil. Emzeta chytila na prvý pokus, čo bolo dobré znamenie pre mňa a aj pre spiacich ľudí na sídlisku, ktorí isto nemajú v láske zvuk stopäťdesiat kubíkového motora o pol jednej hodine ráno tak ako ja.

Prvý výjazd na diaľnicu som prešiel s tým, že pôjdem radšej cez mesto a nie podľa navigácie. Keď ma však navigácia ťahala aj na most SNP, začalo mi to byť podozrivé, pretože som jej zakázal ma navigovať cez spoplatnené úseky. Až pri Národnom múzeu som si uvedomil, že musím ísť na Berg, a tak som sa otočil a vrátil sa na most. Prejazd cez hranice s Rakúskom bol v poriadku, no v Kittsee som musel prvý raz zastaviť a dať si na topánky nepremokavé návleky, pretože mi hrozne podfukovalo na členky. Zároveň som skontroloval voľnobeh neutrálu a presvedčil sa o tom, že chlapík z youtube o nastavovaní karburátora neklamal a všetko riadne vysvetlil.

Cesta cez Rakúsko bola perfektná, na ceste som bol sám a jediný, kto ma raz za čas prekvapil, boli prebiehajúce zajace z poľa a sem tam nejaká srnka. Rakúskom som prešiel hladko. Až tak hladko, že som skoro zrazil pohraničnú stráž, ktorá mi chcela skontrolovať pas. Chlapík so samopalom (poznámka autora: nevšimol som si poriadne model samopalu, kvôli obmedzeniam integrálnej prilby) mi skontroloval celú eMZetu pomerne dôkladne, avšak pri kontrole pasu mu očividne vôbec neprekážalo, že moju tvár absolútne nedokáže porovnať s tvárou na pase, nakoľko som si integrálu nechal na hlave a arafatka mi zarývala celý nos. No ak dokázal porovnať oči, ktoré ako jediné mi boli vidieť, tak potom splnil svoju povinnosť a už som si fičal cez Maďarsko.

Rozdiel medzi cestou v Maďarsku a tou v Rakúsku je asi tak značný ako rozdiel medzi tou Slovenskou a Rakúskou. Iným slovom, chvíľami som si myslel, že idem motocross. Po približne prvých 150 km som sa rozhodol dotankovať. Dotankovanie na eMZete sa robí v piatich jednoduchých krokoch:

1. Vypneme motor a vypneme prívod benzínu do karburátora.
2. Zosadneme z motorky spôsobom na Jean Claude Van Damma, t. j. veľkým oblúkom s vystretou nohou obídeme zadnú cestovnú tašku.
3. Otvoríme nádrž a opticky skontrolujme, koľko sa do nej zmestí a popri tom dávame pozor, aby nám do nej nepadli okuliare.
4. Natankujeme benzín, avšak neorientujeme sa podľa konečnej sumy benzínu, ale podľa počtu natankovaných litrov, aby sme následne uľahčili prepočty oleja.
5. Zmiešame dotankovaný benzín s olejom v pomere 1:50.
6. Po zaplatení naštartujeme a odsledujeme si, pri koľkých kilometroch treba vyhľadať ďalšiu benzínku.

Avšak v tomto prípade som sa dostal iba po krok 3, pretože pumpa bez obsluhy sa rozhodla, že mi nenatankuje. Po piatich minútach nadávania s maďarským prízvukom som sa rozhodol pokračovať ďalej. Počas cesty k ďalšej pumpe som asi trikrát stál, pretože moje telo sa rozhodlo bojovať so zimou predstieraním, že dostalo epileptický záchvat. Cítil som sa ako Di Caprio v poslednej scéne v Titanicu. Keď som chcel piť, tak sa mi to asociovalo s tým videom, kde sa chlapík snaží napiť piva počas udlapávania asfaltu. K ďalšej pumpe sa okrem toho, že ma takmer na smrť vystrašila krvilačná sova a prasknutý energetický nápoj v batožine mi ostriekal zopár vecí, nič nestalo.

Prvá benzínka v Maďarsku. Tu sa mi nepodarilo natankovať.
Prvá benzínka v Maďarsku. Tu sa mi nepodarilo natankovať.

Prvá káva prišla, keď už svitalo a nebola pojatá v zmysle dodania kofeínu do tela, ale skôr na zahriatie. Práve preto som sa na seba nahneval, že si nikdy neviem zapamätať, ktorý názov kávy označuje tú malú a ktorý tú veľkú dávku, a tak som dostal približne pol deci kávy.

Prechod z Maďarska do Slovinska bol bez colnej kontroly, čo ma trošku sklamalo, nakoľko tentokrát som bol pripravený zastaviť bez flekovania. Tu v Slovinsku na mňa doľahol príjemný pocit, jednak preto, lebo už bolo pomerne teplo a moje telo sa tak zázračne vyliečilo z epileptických záchvatov a taktiež preto, lebo som sa prestal báť, že sa mi niečo na eMZete pokazí. Teda ja som sa poruchy nebál ako takej, išlo skôr o to, že ak sa mi niečo pokazí približne sto kilometrov od Bratislavy, je tu stále možnosť dotlačiť to za dva-tri dni domov, avšak teraz, približne dvesto kilometrov od domova tento stres opadol a už som bol v rukách eMZety, teda až na to, že bola v podstate ona v rukách mojich, taká konfluencia by som povedal.

Pomerne veľkú časť cesty som bol v integrálnej prilbe uzavretý, a tak myšlienky vzniknuté v mojej hlave nemali kam uletieť. Preto som sa dosť hĺbavo nad všetkým zamýšľal. Jedna z najhĺbavejších myšlienok hneď po výpočtoch spotreby bolo rozpomínanie si na texty rôznych piesní. Avšak veľkú časť myšlienok mi zabralo aj spomínanie si na tohtoročné servisovanie eMZety. Tento servis, ktorý mi trval približne štyri mesiace bol druhou najdôležitejšou položkou, hneď po mojej smrti, na zozname, ktorý sa podpísal pod začatie tohto tripu.

Kapitola druhá - servis

Výmena primárneho reťazu.
Výmena primárneho reťazu.

Ako to už býva pri efekte motýlích krídel, tak to, že som toto leto skončil v ďalekých Benátkach, začalo dávno pred mojou smrťou. Dve veci, ktoré zapríčinili tento sled udalostí, boli navonok celkom nespojiteľné a možno by sa mohlo zdať, že Van der Waalsove sily tu nikdy nemôžu zapracovať. Prvá vec bola vcelku jednoduchá a to, že som bol odmalička fanúšikom Indiana Jonesa a hlavne tretieho dielu trilógie, "Posledná krížová výprava". Druhá vec bola pomerne zložitejšia, pretože na jej pochopenie je treba absolvovať minimálne semester na materiálovo-fyzikálnej katedre STU, avšak pre jednoduchší popis šlo o to, že pri poslednom servisovaní spojky na eMZete približne pred štyrmi rokmi som musel nedopatrením strhnúť závit na spojkovom unášači.

No a tak som sa kvôli podivným zvukom z miesta spojky rozhodol rozobrať eMZetu a problém vyriešiť. Bol som nemilo prekvapený, keď som zistil, že okrem voľne sa pohybujúcej skrutky v spojkovom kastlíku sú taktiež rozpadnuté dve lamely a primárna reťaz bola už previsnutá približne centimeter pod limitom. No a tak sa začalo objednávanie náhradných dielov, ktoré bolo rozdelené do štyroch častí. V prvej som objednal iba veci potrebné na spojazdnenie spojky. V druhej časti som sa už zamýšľal nad renováciou starých dielov, avšak ešte bez plánovania nejakého výletu.

Približne v marci som v jeden pekný deň sedel v práci a pozeral mapu. Bol som čerstvo po prečítaní článku ako chlapík na eMZete prešiel Európu. Trvalo mi asi dve minúty, kým som sám seba presvedčil, že toto leto prejdem Slovinsko na mojej eMZete. Samozrejme, že jednoduchšie by bolo, kvôli prípadu poruchy, si spraviť veľký trip po Slovensku, alebo Maďarsku, kde sa dá zohnať veľa náhradných dielov, alebo dokonca aj po Nemecku, ktoré je v podstate domovom eMZety, avšak ja som sa rozhodol pre Slovinsko. A tak začalo plánovanie. V prvom rade bolo treba spísať zoznam náhradných dielov. Z mechanickej časti mi to bolo jasné, náhradné duše, lanká, primárka aj sekundárka, komplet vnútornosti karburátora. Z bezpečnostnej časti to bolo tiež jednoduché, bolo treba kúpiť kvalitný zámok, novú bundu a neskôr, nakoľko sa v mojom okolí zakorenilo pravidlo, že keď idem na motorku, tak bude presne tam, kde sa budem nachádzať pršať, aj nepremokavé návleky na nohy. Problém nastal, keď som riešil elektriku. Žiarovky a poistky boli viac menej vec ktorej som akotak rozumel, avšak keď sa mi na zoznam dostal regler a cievka, ostal som trochu out. Keď som zistil, že nemecký preklad regleru je vlastne regulátor napätia, dalo mi to akú takú predstavu o dôležitosti tejto súčiastky. A tak v tretej časti som už celkom odborne poobjednával zvyšok súčiastok. No a štvrtá posledná časť bolo doobjednávanie dielov, ktoré mi buď prišli v zlom stave, alebo na ktoré som jednoducho zabudol. Celkový účet za súčiastky sa vyšplhal na sumu okolo 350 €, čo je v podstate dvojtretinová cena môjho motocykla.

Potom prišlo to krásne obdobie prepotených tričiek, zamasteného tela od karcinogénov, večne špinavých nechtov, celodenných opráv v pivnici a asi šiestich výmen bateriek v prenosnom reproduktore. Počas tohto obdobia prišla takmer aj jedna afektná vražda môjho kolesa, keď som po trojhodinovom menení pneumatiky zistil, že nová duša mala na sebe defekt. Tento fakt ma neskôr prinútil zobrať zo sebou veľké gumové kladivo a tak som vlastníkom asi jediného kladiva, ktoré na motorke precestovalo za tri dni 5 štátov.

Tomu sa hovorí ,,domov,,
Tomu sa hovorí ,,domov,,

Kapitola tretia - prvý deň po smrti - večer

Desiatová pauza sa konala približne dvesto kilometrov od Ľubľany pri rybníku, ktorý vlastnil nejaký rybársky spolok so zaťažením na súkromie. Epileptické záchvaty zo zimy už dostáli svoje, avšak pocit chladu bol ešte pomerne zrejmý, a tak pár sto metrov behu popri rybníku mi prišlo ako dobrý nápad. Po behu padla za obeť prvá polovica zbaleného jedla z Bratislavy a to povestná paštéta a rožky. Telo bolo zahriate, motor a výfuk boli ochladené a obaja sme boli pripravení na jazdu, aj keď stále ešte prevládal pocit, že moje telo je viac pripravené ako eMZeta. Tento pocit sa však tri dni po mojej smrti ukázal ako mylný. Najbližšiu hodinku cesty prebiehalo všetko v poriadku, GPS nevystrájala svoje občasné prehrešky v podobe prepnutia navigovania po ceste na navigovanie vzdušnou čiarou, motor pokojne krochkal, každý jeden motorkár bol zdravený ľavou rukou s dvoma prstami na znak peace, každé auto, čo sa ma snažilo predbehnúť, muselo buď počkať na prerušovanú čiaru alebo pokiaľ neuznám za vhodné sa natlačiť na pravý kraj cesty a dovoliť mu predbehnúť ma v pruhu. V tomto pokojnom tempe to šlo až po mesto Ptuj, kde sa na jednom moste nad riekou Dráva prerábala cesta a moja navigácia si v tom strese dajako nevedela dať rady. A ja som si zasa nevedel dať rady s obchádzkovými slovinskými značkami a tak som si Ptuj asi tak trikrát obišiel, tfuj.

Mesto Ptuj- Slovinsko
Mesto Ptuj- Slovinsko

Od Ptuj až po Ľubľanu by sa cesta dala považovať za motorkársky raj. Tam niekde, približne 80 km pred Ľubľanou, prišiel obed. Dal som si rezeň s hranolkami a nealko pivom a popri tom som sledoval staršieho harleyáka, ako nedoradil neutrál počas parkovania a krásne ho nadhodilo ako pustil spojku so zaradenou dvojkou. Počas toho celého si obzeral moju eMZetu, a tak som si nahovoril, že sa mu to stalo preto, lebo ho uchvátila jej krása, ktorá sa samozrejme v mojom egocentrickom mozgu uzavretom väčšinu času v itegrále, spojovala hlavne s mojimi kvalitami v servisovaní, odzrkadlenými na zovňajšku motorky. A neskôr v benátskom kempe sa mi toto tvrdenie aj potvrdilo.

Pri odchode z reštaurácie som bol ľahší o 13 € a plnší o jeden rezeň a jeden pochvalný palec starého harleyáka, keď eMZeta nakopla na prvú šupu vystrelila ako millenium falcon. Prechod cez Ľubľanu bol bez zastávky. Emzete a ani mne nejako nesvedčí zastavovanie vo väčších mestách a tak sme sa tu nezdržovali. Za Ľubľanou bolo chvíľu až nudne, avšak všetko sa to rapídne zmenilo v dedinke zvanej Logatec. Ak existuje niečo ako cesta, podľa ktorej sa robia rockové songy, tak to začína v Logatec a končí v Koperi. Existuje jedna trasa zo Spišskej Novej Vsi do Mlyniek, a ak si túto trasu predstavíme s omnoho rýchlejšími zákrutami a dlhú nie 10 km, ale 65 km, tak to je pomerne presná predstava o ceste medzi Logan technology a Kôpor (tieto názvy sa mi nejako ukorenili vo Faradayovej klietke mojej integrálnej prilby).

Posledných 30 km jazdy do Koperu bolo v znamení pomerne rýchleho tempa a jedného milého zážitku, keď sa skupinka asi desiatich superšportov takmer uštvala v kývaní mi na pozdrav, keď videli ako to s plne naloženou sto päťdesiatkou ťahám do kopca. Priemerku posledných 30 km som mal okolo 70 km/h. Približne 18 km od Koperu je už vidieť pobrežie a prístav. Práve tam som si dal prestávku a eMZetu spovedal, či už sa niekedy dostala takto ďaleko.

V Koperi som si vydýchol a už som si začal pomaly uvedomovať kvality eMZety. Navigácia ma tentoraz síce nesklamala, ale aj tak som si asi trikrát obišiel pobrežie, pretože mi prišlo divné navigovať ma priamo cez úzke uličky starého mesta k môjmu hostelu. Avšak neskôr sa ukázalo, že tak ako u nás v Bratislave je staré mesto frekventované hlavne chodcami, tak tu je to chodcami a skútrami.

Pred mojim hostelom "Secret garden hostel" parkovali štyri mašiny. Jeden čoper, jeden skúter a potom moja vysnívaná XJ6S Diversion v čiernej farbe. Hostel stál 16 € na noc. Neváhal som, zložil som veci, pokecal som si s jedným Japoncom, ktorý sa nevedel vynadívať na eMZetu, a keď som mu oznámil, že som z Bratislavy, tak aj na mňa, a už som si to pešo strúhal cez mesto k moru a v sluchátkach som mal Good Vibrations od Beach Boys.

V miestnom kúpalisku som si poplával v mori, dal jeden burger a pivo. Celý večer sa niesol v podobe pokojného popíjania radleru s výhľadom na more, prechádzania sa po meste a jedného nákupu v obchodnom centre. Spať som šiel okolo 22. Štatistika za deň - najazdených niečo cez 550 km s celkovou spotrebou okolo 4,5 l/100 km, priemerka sa pohybovala v obci do 50 km/h, mimo obcí okolo 70 km/h. V sedle som bol s prestávkami približne 15 hodín.

Koper- Slovinsko
Koper- Slovinsko

Koper- Slovinsko
Koper- Slovinsko

Kapitola štvrtá - druhý deň po smrti - doobeda

Vstávanie bolo pomerne veselé, nakoľko som spal na poschodovej posteli a v mojej izbe bolo so mnou ďalších päť osôb. Snažil som sa byť potichu ako to len šlo, avšak igelitová taška s keksami na štýl "bebe dobré ráno" a jedným ľadovým čajom to celé zabila. Naložil som eMZetu a vyrazil som do nočného Slovinska. Približne po desiatich kilometroch som sa ocitol v Taliansku pred mestom Trieste. Tu som žiadnych pohraničiarov nezrazil, nakoľko tu žiadni neboli. Čisto len tabuľa ITALIA a hotovo. Tam som si, samozrejme, dal foto a šiel som ďalej. Tu nastali problémy. Neviem či to je navigáciou, ale z nejakého dôvodu ma vkuse hádzala na diaľnicu. Asi dva razy som z nej zbehol na bočne mestské cesty, no po chvíľke ma opäť navigovala na diaľnicu. A tak som sa v útulnom prostredí mojej integrály (mimochodom talianskej výroby, čiže sa isto cítila doma) rozhodol, že pôjdem po diaľnici a dúfal, že je tento úsek nespoplatnený. Tu som natrafil na ďalšiu pumpu, ktorá sa rozhodla, že sa do eMZety nevyčvachtá a tak som začal mať stresy, či mi vyjde benzín k ďalšej. No napokon vyšiel a dokonca aj močový mechúr mi vydržal, avšak ten už mal viac na mále.

Slovinsko-talianska hranica. Trieste-Taliansko
Slovinsko-talianska hranica. Trieste-Taliansko

Trochu začínalo mrholiť, a tak som natiahol znova nepremokavé návleky na topánky a tu niekde, v tomto momente som si uvedomil, že už zo mňa úplne opadol strach z poruchy eMZety. Jednak to možno bolo preto, že som mal pocit, že ma zotne každý jeden taliansky vodič na diaľnici, pretože ich predbehovacie manévre značne pripomínali leteckú show v Abu Dhabi, a tento pocit zatienil obavu z poruchy, a tiež preto, lebo ono sa tá mašinka s piestom veľkosťou pripomínajúcim malý pohár od kofoly, fakt správala ako totálne nová motorka, na ktorú je spoľah. Toto tvrdenie bolo mierne naštrbené približne o hodinu.

Východ slnka, vinohrady, Alpy v diaľke - takto to vyzeralo približne sto kilometrov od Benátok. Diaľnica už bola dávno za mnou a pokojné cesty, na ktorých sem tam prebehol nejaký skútrista so štítom väčším ako čelné sklo na osobnom aute, teraz sprevádzali moju cestu.

Taliansko
Taliansko

Bum, prišiel veľký kruháč s polomerom blížiacim sa k nekonečnu, keď som zrazu spozoroval, že po stlačení spojky neklesajú otáčky, ba čo viac- stúpajú. V hlave som si hneď spomenul na típka z youtube a pripravoval sa na naštelovanie karburátoru na prvej pumpe, ktorú stretnem. Toto zmýšľanie sa ukázalo ako chybné a teraz dôvod jeho vzniku pripisujem hlavne Faradayovej klietke a nedostatočne sladkým raňajkám. Zastavil som na pumpe a šiel si pokecať s karburátorom. Ten chlapec mi na voľnobehu rozprával frekvenciou cez 5500 otáčok za minútu a tak som mu nerozumel. Vypol som motor, pretože som sa obával, že vysoké otáčky spôsobia, že si valec vyskúša v najbližších sekundách aké je to byť astronautom a popri tom bude musieť prekonať prekážku v podobe mojej nádrže, ktorú prerazí tak, že to nezavarí už nik. Chyba spočívala v tom, že som sa rozhodol nastaviť doraz šupátka a tým znížiť voľnobeh. V tejto situácii to vyzeralo tak, že je možnosť buď mať príliš vysoké otáčky, alebo príliš nízke, ktoré zaručene motor dotiahnu k zdochnutiu.

S takto naštelovaným karburátorom som prešiel asi 50 km, kým som si v hlave uvedomil, že možno bola len trochu zanesená tryska, alebo ihla, tá nedosadala poriadne a preto spôsobila zvyšovanie otáčok. Rozbehol som to teda na maximálku na prvej voľnej ceste. Nechal som asi minútu úplne otvorenú ihlu a potom som zastavil a naladil doraz šupátka tak, ako bol pôvodne a hľa... všetko išlo tak, ako malo, problem solved.

Do Benátok som prišiel okolo deviatej hodiny ráno. Po silnom zvážení a pohľade na oblohu som sa rozhodol neveriť internetovým predpovediam a nespať v spacáku, ale vziať si bungalov. Na recepcii som dostal mapku kempu a Benátok, základné inštrukcie, a po oznámení, že bungalov dostanem až po štvrtej hodine aj miernu srdečnú príhodu. No nič to, zaplatil som teda 50 € za bungalov, ktorý dostanem až za sedem hodín, a tiež som si prenajal jednu uzamykaciu skrinku vedľa recepcie za 2 €, kam som si plánoval dočasne zamknúť veci. Počas tohto celého riešenia som sa periférne rozprával s Nemcom, ktorý nevedel vynachváliť eMZetu a vravel mi, že to bol jeho detský sen. Nuž bohužiaľ, u nás na Slovensku je to niekedy nie sen, ale ešte stále realita.

Zamkol som mašinku, uzamkol som veci, zobral som si ruksak, vodu a foťák a hor sa do Benátok. Prvé prekvapenie prišlo, keď som zistil, že cez ten most, ktorý vedie do centra Benátok sa nedá prejsť pešo. No tak som teda kúpil u vodiča autobusu lístok a šiel busom. Druhé prekvapenie prišlo, keď som videl to obrnené vozidlo s pripravenými vojakmi pri vstupe do Benátok a tiež betónové kvádre zabraňujúce dosiahnutiu vysokej rýchlosti náhodnému kamiónu, ktorý by si zmyslel, že je v poviedke od Stephena Kinga a chcel by to napáliť do skupinky chodcov. Tretie prekvapenie prišlo, keď som už vošiel do Benátok a zistil, že vôbec nesmrdia tak, ako som to veľakrát počul.

Obišiel som a vošiel do asi štyroch katedrál a kostolov, omylom som vošiel do jednej univerzity, kde mi študenti učiaci na terasách a stoloch dali smiechom jasne najavo, že pravdepodobne som prvý turista, čo si to tam prišiel odfotiť. Po približne dvoch hodinách som sa rozhodol ísť po stopách "poslednej krížovej výpravy" a navštíviť San Barnaba, kde Indiana Jones odhalil veľké X označujúce cestu do katakomb. Samozrejme, ako to už býva, zo všetkých budov v Benátkach sa práve tu musela konať výstava, a tak vstup bol spoplatnený na 8 €. Nuž človek si pri plnení detského sna nedbá dopriať, a tak som neváhal zaplatiť a šiel dnu. A tu prišla facka. Aj keď sa Indiana Jones natáčal v exteriéri budovy, interiér bol úplne iný, a tak moje obľúbené točité schodisko, dva stĺpy s rímskymi číslicami I a II, a tiež podlaha s veľkým X sa tu nenachádzala. Aj v dobe googlu je teda možné, že dospelý chalan zo Slovenska si neoverí takto dôležité infošky za celý život. No cieľ cesty som splnil aj tak, bol som v San Barnaba a dokonca som mal k tomu bonus v podobe výstavy najväčších diel Da Vinciho.

Chiesa di San Barnaba. Benátky- Taliansko
Chiesa di San Barnaba. Benátky- Taliansko

Vonku som sa asi trikrát pokúšal hluchonemej dievčine vysvetliť, že viac ako 4 € jej na zbierku neprispejem, a že tých 200 € čo mi trčí z mojej "bad mother fucker wallet" peňaženky je na benzín a stravu na cestu domov. Keď mi vysvetlila, že nepočuje, pokúsil som sa jej to vysvetliť gestami, čiže som si skúsil improvizáciu v naštartovávaní imaginárnej motorky.

Po Benátkach som pobehoval približne do druhej, prešiel som pomerne celé San Polo, Santa Corce a Dorsoduro, kým som sa rozhodol konečne naplniť môj žalúdok povestnou talianskou pizzou. Bolo to obyčajné prosciuto fungi, no fakt sa nedalo porovnať s tou našou pizzou na Slovensku. Pizzu som zalial jedným pivom za 5 € a šiel pomaly na MHD a späť do kempu. Teda aspoň som si to myslel.

Medzislov

Z motorkárovho sprievodcu po Európe: Cieľ nikdy nie je miesto, do ktorého sa chce motorkár dostať, cieľ je cesta, ktorú do toho miesta prejde. Táto cesta sa nazýva troma základnými pojmami:

  1. Klopka - je cesta na ktorej sa dajú dobre klopiť zákruty. To znamená, že vzdialenosť medzi stupačkou a cestou sa blíži k nule. Pri týchto typoch ciest sa opotrebuváva značná časť čistého povrchu bočnej strany pneumatík a eliminuje sa tak z pneumatiky takzvaný ,,poserpásik,,. Klopkou sa tiež označuje cesta, ktorá spôsobí pád motorkára v zákrute, ktorý následne (už na zemi) môže klopkať po asfalte.
  2. Šesťdesiat šestka - je cesta ktorá navonok pôsobí ako ideálna cesta na dosiahnutie maximálnej rýchlosti, avšak po časovom úseku blížiacom sa k nekonečnu sa stáva otravnou a takmer neznesiteľnou pre majiteľov iných motoriek ako superšportov so zablokovanými riaditkami, ktoré iný smer ako rovno nepoznajú.
  3. wtf, kde som to - toto označenie je pre cestu, ktorá je istú dobu motorkárom a niekedy aj GPS navigáciou braná ako správna, no po časovom úseku trvajúcom nekonečno mínus jedna sa z nej stáva cesta, na ktorú sme sa dostali omylom a netušíme ako sa dostať na tú správnu, nakoľko to ani GPS netuší.

Cesta z Benátok do kempu bola tretia možnosť, teda wtf, kde som to.

Kapitola piata - druhý deň po smrti - poobede

Po asi dvadsiatich minútach cesty s MHD som si uvedomil, že totálne netuším, kde sa nachádzam. Z prozreteľnosti som vystúpil a ocitol sa niekde v centre Mestre. Podľa GPS približne 5 km od kempu. Hneď pri zástavke sa nachádzal obchod euro spar, a tak som si tam zbehol nakúpiť dve nektárinky, colu a minerálku. Energetické nápoje som nejako nenašiel a po incidente, keď mi jeden v Maďarsku vybuchol v cestovnej taške, som voči nim aj tak v hlave držal vyhlásenú vojnu. Cesta do kempu mi trvala približne polhodinu a okrem sledovania GPS som si taktiež stihol všimnúť, že na každej trávnatej ploche v Mestre je približne desať jašteríc na meter štvorcový.

V Benátkach som si na mape, ktorú som obdržal na recepcii, všimol, že máme v kempe bazén. Predstava, že si zaplávam, ma držala pri živote celú cestu do kempu. Na recepcii som si vyzdvihol kľúče od bungalovu a rovno aj žetón na vstup do bazénu. Z bungalovu som bol prekvapený. Mal vlastnú terasu so stolom a stoličkami a vo vnútri sa nachádzal luxus v podobe bidetu, wc, sprchy, dvoch postelí jednej skrine a to celé na nie moc dobre ukotvenom základe, ktorý sa celý po mierne silnejšom kýchnutí dosť citeľne otriasal. Nahodil som plavky, natiahol boty z motorky a šiel k bazénu. Po tejto skúsenosti môžem povedať, že po celodňovej túre na motorke nie je naozaj nič lepšie ako dať si päťdesiat dĺžok v bazéne a potom sa spokojne chladiť vo vode a oddychovať. Keby moje telo vedelo vtedy rozprávať, tak mi povie, že kašli na Benátky a ostaň v bazéne do večera. Vidina západu slnka v Benátkach bola však silnejšia, a tak som sa bosý (nakoľko som v moto topánkach s plavkami s mojou útlou postavou vzbudzoval pomerne veľkú pozornosť) vydal späť do bungalovu.

Lístok na bus som si pred prvým odchodom z Benátok kúpil do rezervy, aby som mal aj na túto druhú a následnú tretiu spiatočnú cestu. Okolo šiestej som už bol opäť v Benátkach. Tentokrát som zamieril do San Marco a Castello. Nočné Benátky sú ešte krajšie ako tie denné a pohľad na osvetlenú Chiesa Della Salute mi spravil náladu na celý večer. Tento pohľad a ešte jedna obložená bagetka so syrom a šunkou. Keď sa blížilo k polovici 22. hodiny a veľkosť pľuzgiera na nohe sa blížila k veľkosti jednoeurovky orotovanej okolo vlastnej osi, rozhodol som sa vrátiť sa do bungalovu a dať zbohom Benátkam.

Čo som sa ale nerozhodol bolo stratiť sa v časti Dorsoduro a zostať tam približne o pol hodinu dlhšie. Keď som druhýkrát prešiel okolo toho istého kostola, začal som sa riadiť kompasom na mojich protrekoch. Po nejakom čase sa mi podarilo dostať do prístavu a nakoľko som si ho bol obzrieť aj počas dňa, tak som už vedel kade ísť ďalej. Do kempu som sa tentokrát dostal cez správnu zástavku a s ubolenými nohami a už značne boľavým pľuzgierom som sa teda trepal iba približne dvesto metrov do môjho bungalovu. V mojom jednodňovom kráľovstve za 50 € som otvoril okno dokorán a zaspal spánkom, ktorý by sa dal nazvať kómou.

Štatistika za deň bola najazdených približne 180 km a nachodených približne 30 km.

Benátky- Taliansko
Benátky- Taliansko

Kapitola šiesta - tretí deň po smrti - doobeda

Budík mi zazvonil ráno okolo piatej, avšak nadmerný komfort a príjemná klíma sprevádzaná miernym kolísaním sa základov bungalovu spôsobila, že som z postele vyliezol až okolo šiestej. Pobalil som veci, nastavil navigáciu a vyšiel von z bungalovu, aby som zistil, že moje rozhodnutie dať si motorku priamo pred terasu bungalovu, nebolo zrovna najšťastnejšie. Zrazená voda zo striešky padala priamo na eMZetu a krásne ju celú zamokrila. Avšak po troch minútach čistenia toaleťákom bola opäť ako nová a ako je to u nej zvykom, nakopla sa na prvú šupu.

Bolo približne sedem hodín, keď som zistil, že checkout sa dá spraviť až okolo ôsmej hodiny. Ok, chvíľku som si nadával, že som nespal ešte o hodinu dlhšie, no asi o minútu na to nemecký hlások približne štyridsať ročného chlapíka prebral môj ustarostený mozog a ten začal robiť, to čo mu ide najlepšie - zvyšovať moje ego. Chlapík mi povedal ako vyrastal na Zündappoch a ako bola eMZeta vždy jeho sen. Taktiež mi povedal, že vyzerá úplne ako nová a že by ju fakt netipoval na skoro tridsiatničku. Toto som si automaticky spojil s tým, že na jej kráse sa odzrkadľujú iste moje kvality v servisovaní a taktiež to, že presne kvôli tomuto istému dôvodu to tomu starému harleyákovi v Slovinsku skapalo pri parkovaní. Zatiaľ čo som čakal na checkout, som si zbehol natankovať a potom som si dal raňajky v podobe troch veľkých domácich croissantov a cappuccina (tu som išiel na istotu a objednal si veľkú kávu, aby sa mi zasa nestal taký omyl ako na začiatku v Maďarsku). Po odovzdaní kľúčov a rozlúčení sa s recepciou som nakopol tých mojich jedenásť koníkov výkonu a vyrazil flekovaním po štrku z kempu von.

Pred Alpami- Taliansko
Pred Alpami- Taliansko

Cesta prebiehala úplne v pohodke asi hodinu, pretože potom sa opäť ozvala stará známa závadka a to zvyšovanie otáčok neutrálu. Tentokrát som nezaváhal a riešil to spôsobom plného plynu a približne stokilometrovej rýchlosti. Karburátor sa pravdepodobne týmto spôsobom vyčistil, pretože odvtedy som už problémy s otáčkami nemal. Avšak ako to už býva, jeden problém nahradil druhý a mne zapracovala ranná káva a vibrácie zo sto päťdesiatky a začal som vyhľadávať najbližšiu reštauráciu, kde si odbehnem. Pred tým som sa ešte zastavil na jednej pumpe, kde angličtina pumpárke nič nehovorila a po istom čase dorozumievania, som pochopil, že ma nenechá si natankovať samého, ale že mi musí natankovať ona. Ok teda, dievča si pozrelo zopár bodov tankovania starého dvojtaktu a potom som šiel ďalej.

Odrazu sa predomnou rozprestreli Alpy ako na dlani a v diaľke už bolo vidieť Rakúsku časť. Na kopcoch jasne svietilo obrovské biele srdce vytvorené z bohvie čoho, ktoré sa mi žiaľbohu nepodarilo odfotiť. Rozprestrela sa predo mnou aj sympatická pizzeria, kde som ihneď odparkoval. Zo slušnosti som si objednal čaj, aby to nevyzeralo, že som prišiel iba na wécko. Po objednaní som sa pomaly vytratil na toaletu, kde ma čakal šok. Jeden pisoár a dvoje zavreté dvere. Po otvorení dverí som stál v miestnosti, kde na mňa pozeral toaletný papier, splachovátko a podozrivá porcelánová diera v zemi - turecký záchod, vykríklo mi niečo v hlave. Nakoľko predstava, ako si vyzliekam všetky vrstvy čo mám na sebe a predvádzam nad tým Sarlakom akrobatické kúsky, bola silnejšia ako potreba, ktorú som potreboval vykonať, som sa rozhodol decentne dopiť čaj a pokračovať v jazde.

Cesta cez Alpy
Cesta cez Alpy

Pred Alpami som mal dilemu. Predpoveď počasie hlásila, že bude v Alpách pršať a tak som zvažoval, či si cestu nestrihnúť cez Graz. Nakoniec som sa rozhodol, že čo je to za slobodu na motorke, ak ma bude obmedzovať nejaké počasie, veď vyzbrojený som nepremokavými vecami viac než dosť. A tak som sa ocitol najprv v talianskych a neskôr v rakúskych Alpách. Počas cesty cez Alpy som sa párkrát zapojil medzi skupinu čoprákov, avšak ich cestovná rýchlosť bola v porovnaní s mojou pomalá a tak som sa v sprievode dosť rôznorodých pohľadov rozhodol ich predbehnúť a ísť svojím tempom. Raz som sa zapriahol za jedného cestovateľa so ženou ako kabelkou. S ním som šiel dosť dlho, ale potom, ako ma začal koliť hlad, som sa oddelil a zastavil v malom rakúskom mestečku, kde som bol najprv decentne vyhodený z podniku, ktorý patril iba pre hotel, no nakoniec som zakorenil v reštaurácii oproti. Nemal som síce zrovna dobrý výhľad na eMZetu, ale mal som pomerne veľkú dôveru v slušnosť a malú kriminalitu.

Sedím v reštike a zisťujem, že kuchyňa sa otvára až po 18tej hodine, čo je takmer za osem hodín. No nič, pýtam si aspoň nejakú ,,draft colu,,. Sedím a oddychujem asi desať minút sám v reštaurácii, keď za mnou prišiel ten mladý čašník a povedal mi, že sa skúsi spýtať kuchára, a že pravdepodobne by mi niečo vedel uvariť. Super, tak najprv vravím, že si dám to, čo sa kuchárovi najľahšie pripravuje a modlím sa, aby to nebol nejaký tatarák za dvesto eur. Ale čašník mi donesie menu, že si môžem v kľude vybrať, na čo mám chuť. Otvorím menu a zisťujem, že moje znalosti z nemčiny sa zameriavali skôr na pohovor v práci, a teda nerozumiem okrem gordon bleu a schnitzel absolútne ničomu. Čašník si to pravdepodobne všimol a preto mi doniesol zo smiechom aj anglické menu. Objednal som si nakoniec "šnitzl vif frajs" avšak očividne nastal nepomer v speak a listen a tak som dostal "šnitzl vif rajs". Dojedol som, nechal som poriadne prepitné a našiel si nádherný trón, kde som sa chvíľku zdržal, a potom už len rýchlo dobehol za eMZetou a vyrazil na cesty.

Brušká prstov som mal už dosť ubolené z rukavíc, nohy totálne dofúkané avšak eMZeta šla totálne bez jedného zaváhania. Stále šla za plynom, prevodovka krásne klikala rýchlosti ako na XJ6. Tu som si začal uvedomovať, že eMZeta je nakoniec tá, ktorá by sa mala začať obávať, či ju dovediem do cieľa a nie naopak, ako tomu bolo doteraz. Vyšľapal som polhodinový stupák do Álp, nachvíľu odstavil eMZetu, pretože začínala voňať ako McDonald a spravil pár fotiek. Potom som nasadol a začal eMZete poriadne veriť. Priemerná rýchlosť mi začala stúpať a na tachometri sa ručička pravidelne usadzovala na deväťdesiatke. Počas celého tripu som zistil dosť podstatnú vec a to, že tachometer je pomerne presný. Odchýlka medzi GPS a tachometrom sa pohybovala v rozmedzí dvoch kilometrov za hodinu. Pred Semmeringom ma chytila konečne búrka a ja som sa teda mal možnosť konečne s niekým v mojej integrále porozprávať. Konkrétne som sa prihováral bohu búrky a kričal mu niečo v zmysle "toto je všetko čo vieš!?" alebo aj "I like it, I'm not gonna crack, I miss you, I'm not gonna crack, I love you, I'm not gonna crack, I killed you, I'm not gonna crack". Prehánka s dažďom trvala iba niečo cez dvadsať minút a nenapáchala na mne absolútne žiadne škody. Čo bola pre mňa novinka, nakoľko som doteraz zakaždým zmokol, pretože som si nepremokavé veci kúpil až tesne pred cestou.

Dážď v Alpách- Rakúsko
Dážď v Alpách- Rakúsko

Kapitola siedma - deň pred smrťou

Nakoľko som si totálne rozšteloval karburátor, rozhodol som sa ísť na to presne opačne ako to robím vždy, a teda najprv si vyhľadať návod a až potom sa pustiť do opravy. Chlapík z youtube na mňa prehováral celý včerajší večer a ja som si z toho spravil poriadny návod a tak som šiel okolo jedenástej štelovať karburátor. Štelovanie mi však totálne nešlo, nakoľko sa mi eMZetu ani nepodarilo nakopnúť. Vinu som pripisoval najprv zle zmixovanej zmesi, ale neskôr sa mi už prestalo pozdávať, že toto by mal na svedomí vzduch. Sviečka bola síce od oleja, ale iskru ešte hádzala. No a potom sa mi zaplavila plaváková komora a ja som sa od nervov rozhodol vyčistiť celý karbec a vymeniť staré tesnenie. Po zhruba desiatich minútach opájania sa v benzínových výparoch a drhnutí vnútorností karburátora som ho zložil dokopy a šiel s lepšou náladou späť k mašine. Nahodím karbec, plaváková komora sa zaplavila normálne, do správneho objemu a ja som prekopol mašinu a ona krásne na prvú šupu... nechytila. Ok, tu už prišla zúfalosť, no po presvedčení samého seba, že aj nová NGK sviečka nemusí byť vždy bezchybná, som tam nahodil starú BRISK a po naštartovaní mi eMZeta svojím nepravidelným chodom povedala niečo v štýle: "brácho, nalaď ma a pôjdem s tebou do toho Talianska teda". Áno, v mojej hlave už nejakú dobu panovala myšlienka na tejto stopäťdesiatke prejsť nielen Slovinsko, ale zdolať aj Benátky a navštíviť aj Alpy.

Naladil som karburátor, obliekol sa a vyrazil si spraviť približne 80 km, aby som si preveril spotrebu a výkon. Tesne pred Malackami som si všimol, že ako sa mašinka zahriala, zasa sa objavil nepravidelný chod na voľnobehu a tak som zastavil a došteloval ho. To som sa už pomaly začínal nachádzať v lejaku, ktorý ma presvedčil si spraviť iba cca 60 km, čiže ihneď zamieriť späť do Bratislavy. Samozrejme, pokiaľ som prišiel domov, bol som totálne premočený, ale úsmev na perách mohol napovedať, že som sa opäť priblížil k rozhodnutiu vydať sa na trip, ktorý som si naplánoval začať o dva dni.

Povedal som si, že zajtra si spravím ešte krátky výjazd a ten rozhodne či sa teda vydám na cestu aj napriek tomu, že predpoveď počasia mi moc nepraje. To som však netušil, že už o necelých dvadsať hodín budem mŕtvy.

Kapitola ôsma - tretí deň po smrti - večer

V Semmeringu som sa poriadne vybláznil na zákrutách a zastavil sa na poslednej benzínke. Tam som najprv päť minút bojoval s tankovaciou pištoľou, pokiaľ som si všimol, že pred natankovaním je nutné si dať dolu prilbu. A tak som opustil moju Faradayovu klietku a potom mi už pumpár s radosťou pustil čerpadlo a ja som si natankoval posledných osem litrov za tento výlet.

Rakúsko
Rakúsko

Posledných stoštyridsať kilometrov som šiel už na doraz. Emzetu som absolútne nešetril, nakoľko studený vzduch ju krásne chladil a ona mala stále nadmieru výkonu. Približne sto kilometrov od Bratislavy som si uvedomil, že mám totálne stuhnuté nohy a začal som snívať o celokapotáži. Jediné čo bolo v mojom tele na sto percent aktívne okrem močového mechúra, bola sústredenosť. Ani nachvíľu som sa neprestal sústrediť a v mestách som tak s prehľadom mohol obiehať všetky autá a mimo miest stále kontrolovať celé okolie, či sa tu nenachádza nejaký úbožiak zajac, čo by sa rozhodol zľaknúť a utekať od nebezpečia presne pod prednú vidlu toho nebezpečia, pred ktorým uteká tak, ako to majú vo zvyku. Domov som prišiel okolo 22. hodiny.

Rakúsko
Rakúsko

Za cestu späť som prešiel cca 670 km a za celý výlet celkovo som spravil niečo málo pod 1400 km. Spotreboval som približne 74 l benzínu s celkovou spotrebou 5,3 l/100 km, pričom mi stúpla hlavne na spiatočnej ceste. Priemerne som na spiatočnej ceste šiel v obciach okolo 60 km/h a mimo obcí 80 - 100 km/h. Za celý výlet som minul približne 1,5 l 2T oleja. Výlet ma stál dokopy okolo 280 €, pričom na benzín z toho šlo cca 85 €.

Kapitola deviata - deň mojej smrti

Vstal som pomerne skoro ráno. Bola sobota a ja som potreboval ešte vyzdvihnúť nepremokavý overal, kúpiť 2T olej a aspoň dve nové sviečky. Overal bol prvoradý, pretože ako som už spomínal, existuje jednoduchá rovnica typu MZ + x = dážď, ktorej jediné riešenie je keď si do "x" dosadíme moju osobu. Olej som na Račianskej nezohnal, no v BBmoto som si kúpil repsol 2T, ktorý by sa dal brať niečo ako "rozmaznávanie piestu". Aj keď Castrol, ktorý bežne dávkujem, je tiež kvalitka. V BBmoto ale nemali moje sviečky, a tak som na odporučenie predavača skúsil autokelly. V autokelly v Petržalke som na jednoduchú vetu "dobrý deň, máte sviečky?" dostal odpoveď v podobe smiechu a sarkastického rozhovoru medzi dvoma chlapmi za pultom v štýle "čo myslíš máme sviečky?!". Potom až prišla odpoveď že sviečky samozrejme majú a po približne desaťminútovom pozeraní sa do monitora mi bolo oznámené, že moje sviečky vlastne nemajú. Tak som kúpil čistič na brzdy a šiel spraviť to, čo som mal spraviť hneď na začiatku, aj keď som nechcel, pretože bol víkend: "dobrý deň pán Wolf, potreboval by som dve sviečky na eMZetu, náhodou nemáte dnes otvorené?". Jasné že mal otvorené, a tak už som si to fičal po Panónskej do Jaroviec, kde som si kúpil dve CHAMPIONky.

Doma som sa najedol, vytiahol eMZetu a šiel na jazdu, ktorá mala rozhodnúť o tom, či sa v nedeľu o polnoci budem budiť na to, že práve vyrážam na 1400-kilometrovú jazdu k moru a späť s dvadsaťsedemročnou motorkou. Ak bude chod motora v poriadku, ak výkonovo nebudem strácať do kopcov a ak nebudem počuť žiadne neznáme zvuky, tak to budem brať ako znamenie toho, že idem. To som netušil, že nakoniec ma presvedčí niečo úplne iné.

Vybehol som na molecku a tam som to stočil na dlháče. Spravil som si tie klopky Pri podchode a na Hany Meličkovej a šiel na Kuklovskú. Ten zjazd dolu do Dúbravky isto každý pozná. Obvykle tam idem pomerne rýchlo, ale teraz som skôr prechádzal všetky nerovnosti a skúšal brzdy. Nabieham do tej neprehľadnej zákruty a v tom na mňa vybehlo auto, ktoré sa rozhodlo si to strihnúť cez najplnšiu plnú čiaru na svete. Mierne som pribrzdil a prevážil sa na ľavú stranu, aby som v prípade pádu preletel do zákruty a nie von na obrubník. Trúbiť som nestihol a ani som na to nemyslel, pretože som sa sústredil na manéver. Vodič auta vďaka bohu nespanikáril a pridal a tak som ho minul asi o meter. Až keď som sa spamätal asi dvadsať metrov od neho som začal trúbiť a neskutočne nadávať v prilbe (tu niekde sa začala vytvárať Faradayova klietka). Trvalo asi dve minúty kým som sa dostal na tu fajnovú novú cestu na Karloveskej. Je tam štyridsiatka a mňa po tomto incidente ani len nenapadlo ísť rýchlejšie. Pre istotu som si ešte zapol diaľkové svetlá, lebo som začal mať paranoju, že ma nie je dobre vidieť.

Blížim sa k Jurištovi a vidím ako z bočnej cesty vychádza tmavé auto. Skúsenosti ma naučili sledovať vodiča a nie smerovky a správanie auta. Dievča sa pozeralo mojím smerom, avšak bolo vidieť, že nepozerá na mňa, ale skôr na koľaje, či jej nejde električka. Bolo mi to jasné, chce prejsť cez koľaje na druhú stranu. Otočila sa mi temenom hlavy a sledovala si druhú stranu koľajiska. Už som vedel, že si ma nevšimla. Vtom sa rozbehla a vbehla mi kolmo do pruhu. To som už nejaký čas brzdil, pretože som to predvídal a už som začal aj trúbiť. Emzeta zaflekovala no v tom som sa rozhodol, že skôr by som mal pridať, pretože ubrzdiť to už nestihnem. Dievča už bolo v polovici ľavého pruhu a tak mi skoro blokovala celú cestu. Avšak moje trúbenie ju prinútilo spomaliť, aj keď nie úplne zastaviť. Toto mohlo dopadnúť tak, že zavadím pravou stranou o jej nárazník a vymrští ma to priamo na koľaje. Aj keď som šiel maximálne štyridsať, tak by som letel týmto štýlom dobrých dvadsať metrov. Minul som ju asi o dva centimetre so stupačkou a ešte som si stihol periférne pozrieť jej vystrašenú tvár. Bolo mi jasné, že už sa jej takáto situácia nikdy nestane, pretože toto bola pre ňu prednáška za všetky kredity.

Chvíľku mi trvalo kým som si v hlave zrovnal čo sa vlastne stalo. Ani nie tri minúty po tom, ako som skoro čelne vrazil do auta na Kuklovskej, som skoro napeckoval bokom do auta na Karloveskej a roztrieskal sa o koľaje. A ani jeden z prípadov nebola moja vina no aj tak ma to mohlo vyjsť veľmi draho. Tam na Karloveskej som zomrel. A práve to ma presvedčilo vydať sa na tú cestu do Benátok. Nech to znie akokoľvek nelogicky, už vtedy mi bolo jasné, že sa mi na celom tripe absolútne nič nemôže stať.

Na Karloveskej ulici pri Jurištovi 2. 9. 2017 po mne ostal na ceste cestopis v podobe stopy po pneumatike pri brzdení. Na Karloveskej ulici pri Jurištovi 2. 9. 2017 niečo zo mňa zomrelo a niečo sa zároveň narodilo. Začala sa moja cesta do Benátok.

Slovinsko
Slovinsko

Pridané: 14.09.2017 Autor: peterpoi pošli na vybrali.sme.sk

Hodnotenie: (13 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Naživo: Africa Twin Tunisia Adventure:

» Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - 24.11.2017 15:20:

Dnes rano sme si pozreli časť ostrova Djerba. Hnala nás skor zvedavosť ako vyzerá vykvet tuniskej turistiky mimo sezónu. Hotely prazdne, mnohe zavreté na uliciach bordel... Masovy turizmus ;-) Ale našli sme otvorené Cafe na pláži, dali kávičku a dokonca za 4 dinare kupili aj pivo. Bude nam vecer na dune chutiť. Z Djerby sme sa vratili do kopcou Daharu a na Matmatskej vrchovine si pozreli tradičné berberske podzemne domy. Mame dost času ideme si pojazfit do dún, kde chceme znovu prespať.

P.S. Ferimu sfukla posteľ, dnes si teda kúpil novú original berber karimatku. Veziem mu ju na motorke, pozrite foto.

Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure
Djerba, podzemné domy Matmata a znovu do dún Douz - Naživo: Na Afrikách do Afriky - Africa Twin Tunisia Adventure

» Sleduj NAŽIVO

 

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Adamoto skútre

STYX - u nás nájdete všetko

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2017 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 21551 | Včera: 214092