Rumunsko, Bulharsko, hory, more, soľné bane 2005 5/6

Bolo tam pekne, lacno a teplo.Dievčatá hore bez, ako keby sa nič nedialo. ..

Však sa ani nedialo, keď sme nevedeli ani ceknúť po bulharsky.
Ráno je plán doraziť na hraničný priechod most .RUSE asi 240 km ďaleko. Trasa bola naplánovaná tak, aby sme sa stretli s Viktorom o 13:51. Prichádzame o 13:50, cestou ešte Vladovi došiel benzín, tak sa za rameno ťahal s Robom. Pekný pohľad! Prechádzame bez problémov a bez platenia veľký most cez Dunaj a sme opäť v Rumunsku.
Smerujeme do soľného mesta Slanic.
My odvážni to berieme cez obchvat Bukurešti, Viktor pravý endurák to berie skratkami po žltých cestách. Obchvat bol celkom preplnený, ale hýbalo sa to pomerne rýchlo. Stretávame sa v meste Ploiesti. Cestou sme si všetci kúpili na pumpe veľmi dobrú mapu Rumunska. Pri jednej zastávke ma skoro zrámoval kamión, keď som stál kraji cesty. Trocha zatrúbil a to hovädo išlo tak, že som sa musel uhnúť, stál som vedľa motorky, musel som sa nakloniť a aj motorku som musel riadne nahnúť, aby ma neskosil!!! Normálne mi prešiel skoro po pätách . Pár cm a odtrhne mi kufor! S Vladom berieme do vrecák 10 cm kamene a ideme vyskúšať aké hrubé ma čelné sklo. Dobiehame ho, ale ten kamionista to valí ako blazon. Predbieha hlava nehlava ako jeden v Maďarsku, čo nás predbiehal v protismere takmer cez celú dedinu a z cesty tak vytlačil pár áut.
Napokon ten kamión predbiehame, blokujeme ho asi na 40 km/h. Dosť dlho sa rozhodujem či mu to sklo rozjebijem, ale tak ma napadne, že po tých pár km čo ho blokujeme, môže mať zapísané naše ŠPZ ,tak ho nechávame ísť. Dúfam, že mi to Pán Boh niekedy oplatí. Do mesta Slanic dorážame podvečer. Začalo pršať, kemp žiadny, jeden hotel čo za chvíľku zatvárajú, na recepcii poznali až jeden jazyk a to bulharský. Vraciame sa späť, nachádzame veľkú peknú drevenú štvorposchodovú chatu, pýtame sa na noc a recepčná nám oznamuje, že za800 000 lei, čo je asi niečo cez 800 sk. na noc na jedného nás tam nechá. Prehovárame ju, čí nemôžme prespať na terase pod prístreškom za 50 000 a keďže súhlasí, ostávame. Rozbaľujeme sa, začínam si spievať: ja chcem byť v dome aano, ty chceš byť v dome aaano, všetci chcú byť v dome......... Viktor s Mirom odchádzajú spať niekde na privát. Vlado ešte neskôr znova skúša prehovoriť recepčnú, nech zavolá mobilom majiteľa. Dorazil za 10 minút na Dacii celý vyhúkaný, že čo sa to tu deje. Nakoniec sme sa dohodli na
150 000 lei na osobu a bolo. Mali sme v celej chate pre seba asi 7 pekných otvorených izieb, balkón, terasu a na ktorej sme stiahli ďalšieho Alexandriona.. .
Ráno prichádzame k soľným baniam, platíme 50 000 lei za osobu a 70 000 lei za foťák. . Natlačení vo výťahu klesáme.300 m pod zem. Nikto nevedel čo nás čaká a čo tam bude. Dvere sa otvorili a pred nami sa ukázala krása, na ktorú nikdy nezabudnem. Pozrite fotky, teplota okolo 12°C, ozvena, ticho a bezvetrie. Čakali sme, že tam uvidíme tenisové kurty a diskotéky, čo tam mali byť, také niečo tam ževraj nikdy nebolo. Pred pár rokmi sa tam konali medzinárodné preteky v modelárskom lietaní, púšťali si tam lietadielka. . Každopádne tam priestoru na to bolo viac než dosť. Bol tam jeden bufet, jazierka, hojdačky, postele a oplotené futbalové ihrisko, na ktorom sa hrali deti čo tam prišli pred nami. Sochy zo soli, kniha, papuča, topánka a všelijaké postavy a taktiež maľby na stenách. Vážne tam bolo krásne, každému toto miesto doporučujem. Pri vchode pri soľných baniach kupujem obraz pre mamu a odchádzame smer domov.
Tesne pred stúpaním do hôr hľadáme osamotené miesto na stany, niekde v okolí Curtea de Arges, všade sa hneď niekto objavil na koni, alebo na koni s vozíkom. Pýtame sa v hoteli Dracula na noc, vychádza to na 800 000 lei za izbu. Je to veľmi pekný hotel, má veľmi pekné izby , Vladovi podarilo tú cenu stiahnuť na 500 000 lei.
S Milanom potom ešte 1 hodinu vymieňame moju vypálenú žiarovku na Transalpe a ideme spať. Ešte večer každému oznamujem, že zajtra už spím doma!!!