Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Motocykel 2019

Hodnotenie: (11 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Kamarát do dažďa, alebo jednodňový výlet do Rumunska cez Ukrajinu a Maďarsko

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 12.11.2016 Autor: jurajvt
Čitatelia: 6707 [Mototuristika - Európa - Výlet]

Cez týždeň, v posledné októbrové dni, mi volal Slavo (nick akoVanok), či nedáme Rumunsko, keď po tom tak túžim. Mal som síce práce nad hlavu, ale zvedavosť z neznáma ma prekonala. Hneď som pozrel na mapu a predstavil si okruh.

Nie som zbehlý a samozrejme som vybral hlavné cesty. Vyšlo mi o niekoľko desiatok kilometrov menej, ako keď mi Slavo ukázal svoju predstavu na ďalší deň, tá viedla po bočných cestách. Chcel mi ukázať slovenské dediny a soľnú jaskyňu, ale že sa prispôsobí. A ja, večný popleta, ja som myslel, že zmenil destináciu a hovorí o slovenských dedinách na Slovensku. A trval som teda na svojom, že musí byť Ukrajina a Rumunsko. Že to myslel inak, na to sme prišli až v Rumunsku. Ale môj plán s trasami, ktoré upravil Slavo klapol. A tak som sa už tešil na sobotu.

V piatok po práci som bol natankovať a umyť motorku, neskôr večer príprava. Oblečenie pekne podľa poradia, ako ho budem postupne obliekať. Pre prípad, žeby som náhodou nesprávne nastavil budík, alebo keby som ten budík jednoducho ignoroval a zaspal, budem rýchlejšie schopný reagovať. Do vaku som hodil náhradné oblečenie, švajčiarsky univerzálny nôž, do starého trička zabalil dodatočné náradie a nejaké dobroty od manželky. Všetky doklady putujú do nepremokavého obalu, tristo krát kontrola pasu a technického preukazu. Do staršieho mobilu som skúsil nahodiť Hero Maps. Neúspešne. Tak som skúsil vybrať pár oblastí pre offline zobrazovanie z Google. Tých mi dovolilo dať len asi osem, nepokryl som celý výlet. Novší mobil sa mi do krytu nevlezie.

Žiadne tabletky na spanie neberiem. Pracovať, resp. rozmýšľať - to som už nedokázal. O moju priazeň sa pokúšal Star Trek, ale po pätnástich minútach som ho nasilu vypol, lebo bol veľmi úspešný a spať by sa šlo neskoro. Tak len umyť zuby a do postele.

Samozrejme, ako vždy, v noci som sa prevaľoval, nemohol som oslobodiť myseľ od fantastických svetov, v duchu som už cestoval a koštoval ryby na Ukrajine, slivky v Rumunsku a klobásky v Maďarsku. Nie a nie zaspať. Navyše, stále som kontroloval budík, či je dobre nastavený, či som nezaspal a chudák Slavo niekde netrúbi vonku. Keď sa mi zdalo, že som sa konečne dostal do správnej hladiny, zobudila ma jemná melódia - presne tá, ktorá na mojom mobile signalizuje koniec spania. Päť hodín ráno. Vstávať a cvičiť!

Pripravil som bagety, pár kľukov a strečing na zahriatie, rýchla sprcha, obliekanie. Krátka rozlúčka s rodinou a presúvam sa ku garáži. O štvrť na sedem je ešte tma, ulica spí a ja ju násilne prebúdzam škripotom automatických dverí. Vyberiem motorku a čakám na Slava. Po desiatich minútach prichádza. Psy sú našťastie ospalé, neprotestujú zavýjaním a štekotom, ako inokedy. To by mi tak chýbalo, znepriateliť si susedov.

Krátky rozhovor, nastavenie navigáce a štartujeme. Ku navigácii len toľko, že nastavoval Slavo, ja nie. Google so mnou odmietol komunikovať bez internetu a nefungovala mi 5V ani 12V zásuvka. Už som to nemal čas, ani chuť riešiť, nechal som mobil v stojane, aspoň otestujem, či nevypadne.

V Strážskom vidím na druhom prechode červenú železničnú signalizáciu, tak to berieme cez Pusté Čemerné, tú cestu mám veľmi rád. Asi ešte spím, do prvej zákruty pod mostom vchádzam rýchlejšie, ako by som mal a keď vidím tú lesklú mokrú cestu, volím menšie zlo - ocitám sa v protismere. Nič sa nedeje, stále je tma a svetlomety oprotiidúceho auta by ma upozornili. Je to však pokyn na ostražitosť. Do Vyšného Nemeckého už len kľudná cesta cez obce lenivo sa prebudzajúce do sobotného, zamračeného rána.

Na hraničnom prechode, ešte na slovenskej strane, vidím v kolóne klasické policajné auto, zosadám z motorky a idem na výzvedy. Pýtam sa, čo a ako, či nás nepustia dopredu. Títo policajti však nevyzerajú na colníkov, sucho nám odvetia, že každý niekde cestuje a prečo by nás mal kto uprednostniť. Samozrejme, majú pravdu, to si uvedomujem, nemám na to argumenty. Odporučili nám však druhý pruh, ktorý je pre Ukrajincov. To sme využili, že sa niekoho vpredu opýtame, či nás nepustí pred seba. A okamžite prichádza záchrana. Colník nás s úsmevom volá do prázdneho pruhu, kde nikto nie je. Berie naše doklady a ide ich prednostne vybaviť. Ostávame v úžase. Ďakujeme!

Úžasné však nie sú zvuky, ktoré sa ozývajú spod strechy. Začína pršať. Slavo sa ma pýta, či neotočíme motorky do Rumunska cez Maďarsko, že Ukrajinu vynecháme. Doteraz neviem, či to myslel vážne, alebo nie, ale na Ukrajinu som sa tešil priveľmi na to, aby som sa prechodu cez ňu vzdal. Už dostávame naspäť pasy, základné rady a vyrážame na ukrajinskú stranu.

Vidím búdku, v ňom vojaka a nejakého civilistu. Stojí tam prázdne auto, nikde nikoho, nerozumiem. Takže to auto obídem. A zozadu piskot. Obrátim sa, civilista ukazuje, že mám počkať na vojaka, nech si vezmem papierik. Nacúvam, počkám, beriem. Uvedomujem si, že sa v daždi zbytočne zdržujem naťahovaním a sťahovaním rukavíc, papierik držím v ústach, je premočený. Tak asi na to je dobré mať tankvak, úložný priestor nablízku. V mysli ho pridávam do zoznamu potrebných vecí na ďalšie výlety. S papierikom mi nakoniec pomohol Slavo. Strčil ho do "maňušky" na riadidlách a vyriešené.

Postavíme sa do radu, nie je dlhý. Prichádza colník, niečo sa pýta, ukazuje nám miesto pre motorky, aby sme ich nemuseli stále posúvať. Niekto od dvojbúdky sa tam rozkrikuje, že "davaj, davaj", ale nie som schopný rozoznať, či je to na nás, alebo na chlapíka za nami. Vyberám odporúčaných päťdesiat centov, vkladám do pasu a idem ku prvému okienku. Mladučký colník niečo mrmle, tvári sa, že ho obťažujem. Vráti mi do ruky doklady a ukáže na okienko hneď vedľa. Tam je celkom príjemná baba, vyzerá, že má dobrú náladu. Buchne mi pečiatku a idem ku motorke. Po chvíľke prichádza Slavo a vraví, že sa práve nejaký Slovák vracal z výstupnej rampy, lebo má len jednu pečiatku. Pozriem na svoj papierik, do čerta, veď aj ja mám len jednu. Slavo dve. Tak naspäť. V prvom okienku na mňa zrúkne chlapík, že vedľa. V druhom okienku skričí baba, tá čo mala pred chvíľou dobrú náladu, že to prvé. Tak kašlem na pečiatku, prinajhoršom sa prejdem z rampy naspäť s nejakým argumentom.

Sadám na motorku a prichádza ku mne nejaký iný mladý colník, ktorý sa má pýta, či mám všetky doklady. Ja vravím, že hej. A on, že mám zosadnúť a "davaj". Pomyslel som si, že už idú skúšať nejaké obštrukcie, ale nie, len ma priviedol ku prvému okienku a v ňom chlapík vzal ešte raz moje doklady a za ustavičného nadávania vrazil na papierik druhú pečiatku. Nepochopil som, ale v poriadku.

Tak repete, opäť vysadám na motorku, Slavo si medzitým stihol obliecť vrchný nepremokavý diel. Na výstupnej rampe všetko v poriadku, odovzdávame papieriky a sme voľní, prvýkrát na Ukrajine! Teším sa ako malý chlapec. Slavo asi menej, z počasia nie je nadšený.

Dážď silnie, na prvej benzínke stojíme, Slavo oblieka aj spodný diel. Ja prídavné nepremokavé oblečenie nemám, chcem otestovať kompletnú gore-tex-ovú výstroj. Už teraz spomeniem, že napriek obavám a rôznym planým rečiam ma celá výstroj maximálne podržala, nemal som na vnútornom oblečení počas celej jazdy žiadne mokré miesta. Nohy suché, v teple. Prešovskej predajni posielam naozaj veľké ĎAKUJEM za odporúčanie a predaj. Mám od ich preferovanej značky všetko a musím povedať, že neľutujem ani cent. O čižmách bez debaty, tie sú top.

Ešte nás stretne slovenský kamionista a krúti hlavou, že kde sa v tom počasí vyberáme. Vraj počúval predpoveď a hlásia aj sneh. Keď mu povieme, že do Rumunska, tak si o nás zjavne myslí svoje a ide po svojom.

Zatiaľ sú cesty v poriadku a ja sa čudujem, prečo na ne každý nadáva. Teda len do momentu, kým Slavo nezakáže v navigácii hlavné ťahy a neprichádzame do kontaktu s realitou. Nasávam atmosféru plnými dúškami, je to ako spomienka na budúcnosť z mojich snov, od detstva som ich mával plné hmly, dažďa a zvláštnej depresívnej nálady. Zastavíme na chvíľu v poli na úplne rozbitej ceste a ja vnútorne povstávam ako fénix z popola. Veď ja žijem svoj sen! Štípem sa, som tu naozaj?

Pokračujeme ďalej, modlím sa, aby sme netrafili tie bájne polmetrové diery, ktoré sú dokonale kamuflované mlákou, lebo sen by sa asi rýchlo rozplynul. Všetko je však v poriadku, blato lieta na všetky strany, postupne získavam cit. Slavovi ukazujem šikovnú vlastnosť rukavíc, o ktorej mi povedal Steve. Schválne, či viete, že tá gumička na ľavom ukazováku slúži ako stierka na priezor prilby? A funguje naozaj spoľahlivo. Ďalšia šikovná vec je Pinlock. Vnútorná strana priezoru prilby s ním ostáva bez jediného fliačika rosy.

V Mukačeve, hneď po pozdravení prominentného svadobného sprievodu čiernych G Mercedesov na čele s Maybachom, zastavujeme na oddych a pri jedle z domova rozoberáme ďalšie pokračovanie. Slavo sa čuduje, že nefotím. Ja, čo som zanietený fotograf, ja na to nemám totiž vôbec chuť. Mobilom len dokumentujem, zrkadlovky zatiaľ nechcem brať. A hlavne, určite by sa mi nechcelo zakaždým zliezať, ísť ku zadnému kufru, vytiahnuť, cvaknúť, zabaliť... Ďalší dôvod na tankvak? Možno, na staršiu APS-C. GoPro ešte nenosím, počas zimy mi známy sľubil vyrobiť predný stojan na prilbu úpravou originálu, na vyklapáčke sa to veľmi inak urobiť nedá.

Obzerám si detailnejšie Slavove zlepšováky na motorke a pýtam sa, či mu "maňušky" stačia, či mu nie je zima na ruky. Nevedel som, že má vyhrievané rukoväte, takže v tých návlekoch má teplo ako pri piecke už na prvom stupni ohrevu. A preto som v rámci kolegiality do tejto chvíle nezapínal svoje ohrevy. Keď to vydrží Slavo, ja tiež! Ale po mojom zistení som už neváhal ani chvíľu a ruky ohrieval aj ja, i keď bez "maňušiek". Len som ruky prehodil do druhej membrány rukavíc (slúži na chladnejšie počasie) a zapnutý ohrev z rukovätí ma dostal na veľmi príjemnú teplotu.

Slavo však mal ďalšie esá. Tu a tam mu trčali z nohavíc voľajaké káble, na ktoré sa na motorke pripájal. Čudujem sa, na čo slúžia. Dostávam odpoveď, že na vyhrievané pásiky v čižmách. No, tak už sa len spoliehať na tú povestnú kvalitu čižiem, aby som nezamrzol.

Ako postupne pokračujeme južnejšie, vidíme hádam viac áut s maďarskou štátnou poznávacou značkou, ako tých s ukrajinskou. Hranice sú blízko, všade názvy v madarčine. Nám to nie je nič platné. Nerozumieme ani jednému, ani druhému. Azbuku budem musieť prelúskať, mal som ju niekedy v prvom ročníku na základnej.

Po dedinách takmer pred každým domom stolček a na ňom lákavé domáce produkty zo záhrady. Ale prší, nezmenili sme zatiaľ peniaze a ženieme za lepším počasím. Nezastavujeme. Cez Ukrajinu prefrčíme za ustavičného dažďa. Ja som ale veľmi spokojný. Ešte spomeniem, že je pár dní pred "dušičkami" a predaj kvetov, či návštevy cintorínov sú v plnom prúde, Slovákov v autách stretávame aj v tých najzapadlejších kútoch.

Slavo vedie celý čas, dobre a presne, akurátnou rýchlosťou. Spomaľujeme, pred nami hraničný prechod. Ale je nejaký zvláštny. Ľudia na nás pozerajú ako na prízraky. A je ich dosť. Zosadám z motorky a idem skúmať, čo sa s tým dá robiť. Prídem ku vojačikovi a pýtam sa ho po slovensky, či sa dlho čaká. Vyjavene na mňa pozerá a ukazuje na kolegu. Toho sa pýtam tiež, pridal som trocha nezmyslu: "Yak dlugo sa čaká?". Pozrel na mňa nechápavo, veď mal prečo a spýtal sa ma za pomoci ruky v smeroch: "Ungaria abo Romania?" Pochopil som. Stáli sme na nesprávnom prechode. Ten do Rumunska je o pätnásť kilometrov ďalej.

Pár kilometrov pred správnou hranicou je benzínka. Slavo vraví, že natankujeme. Dobrý nápad. Vliezlo mi tam šesť a pol litra. Zaplatili sme a že trochu oddýchneme. Slavo dal motorku za čerpací stojan, tak, aby na ňu nepršalo. Ja som zhodnotil, že by možno mohla moja stáť v strede medzi stojanmi, veď po oboch stranách je dosť miesta. A on že nie, že to asi nie je dobrý nápad. Sotva to dopovedal, pri prvom stojane sa dvojmetrový chlapík vystrel na zem, noha v odpadkovom koši po stehno. Postavil sa a spustil svoje "kurvapičábol" a celý čas ukazoval na motorku. Chudák, myslel si, že popri motorke s dodávkou nevlezie, tak úplne natesno zaparkoval pri prvom stojane a keď vychádzal, nevšimol si kôš. To som pokašľal. Ale len čo odišiel a vybavil som si celú situáciu ešte raz, chytil ma taký záchvat smiechu, až som sa bál, že sa mi to vypomstí. Neviem prečo, v konečnom dôsledku to bolo veľmi komické. Nech mi pán prepáči, nemôžem za to. Ešte aj teraz sa na tom smejem. Vráti sa mi to. Viem.

Trochu mi hrká uvoľnenou skrutkou kufor, hornú časť nemám ako uchytiť, ako sa pretáča, riešim to narýchlo obtočením zvyšného krátkeho USB kábla. Slavo sa pýta, či nabíjam. Ale áno, kufor. Pozitívnou energiou, aby nevypadol. Našťastie nevypadol, vydržal, doma som ho dal do poriadku.

Na hraniciach si nás vybral colník, ukázal nám, kde máme zaparkovať motorky a trocha sa s nami pustil do reči. Ja som veľmi nerozumel, započul som v prilbe len niečo ako "dží es" (GS). Skontroloval nám VIN a povedal, kam máme ísť. V prvom okienku sa starší colník vážne pýta: "Kuda?". A ja na ukrajinsko-rumunskej hranici rovnako vážne odpovedám, že do Rumunska... Chlapík nemihol brvou, ale Slavo sa hneď chytil, že to by ho teda na tom prechode nenapadlo. V duchu som sa na svojej hlúposti smial ešte asi hodinu. Ale nemyslel som to zle. Keby som išiel do Bulharska, tak by som povedal, že do Bulharska. Ale ja som išiel predsa do Rumunska, nie?

V druhom okienku mladá baba, usmieval som sa na ňu ako mesiačik. Ona na mňa tiež. Dala pečiatku a odišiel som ku motorke. Tu sme dokončili rozhovor s colníkom, nakoniec som pochopil, že má tiež BMW G650GS, ale nie Sertao. A ďalšiu motorku má nejakú KTM. Vyzeral veľmi prívetivo a kamarátsky, škoda, že prišli ďalšie autá a my sme museli vyraziť. Určite by sme dali družbu, v zmysle nejakého moto výletu. Nabudúce dohodneme.

Prichádzame ku výstupnej rampe a ja vidím budovy rumunskej hranice. Letím a odrazu vybehne mladučká baba vo vojenskej uniforme, samopaľ na chrbte, cigareta za chrbátom, kamarát za plotom. Otestujem ABS, dievčina vysmiata, berie od nás talony, popraje šťastnú cestu a je rada, že nie sme kontrola, čo ju vymákla pri jej tajomstvách.

Keď prichádzame do Rumunska, mám pocit, že sme niekde v západnej krajine. Komunikácia s výbornou angličtinou, vybavení sme za pár minút. "Have a nice trip", príjemne úsmevy, zakývanie... Naozaj príjemný vstup.

Krajina nás privítala bez dažďa, len so silnejším vetrom. Slavo je zvyknutý, vie ako sa v Rumunsku jazdí. Hlavne rýchlo. Opierajúc hlavu proti vetru, vo vyššej rýchlosti, ktorá mi príliš pri skúmaní neznámeho nevonia, večne otáčam pohľady doľava, doprava, až z toho nakoniec dostávam mierne závraty. Postupne si však zvykám.

Slavo záhadne spomaľuje a zrýchľuje, sleduje stále niečo na motorke. Až nakoniec zastaví. Nepozdáva sa mu zvuk z reťaze. Všetko vyzerá byť v poriadku, možno je to vetrom, možno počuje zvuky zozadu z mojej motorky. Teraz, po výlete, už vieme, že je to asi na nový reťazový kit.

Okolie je nádherné, nikdy by som nečakal, že bude Rumunsko také zaujímavé. A to sme boli len v tej rovinatej časti. Všetci spomínajú vždy záprahy, povozy, dobytok, ale málokto, že je to dosť vyspelá krajina, mnohokrát vyzerá na vyššej úrovni ako Slovensko. Z magazinov vidím cestou CBA, Coop, francúzsky Auchan. Pre mňa zaujímavá skutočnosť. Ľudia pekní, neviem prečo som mal vždy predstavu, že sú všetci počerní.

Prichádzame do Satu Mare. Pekné mesto, Slavo vie presne, kam ideme. Zastavujeme na parkovisku pred námestím, kde je mestský úrad a v minulosti tu bol na motozraze. Niečo zjeme a ideme pozrieť po jednom na druhú stranu cesty cez násyp ku rieke. Je dobre sa teplo obliekať, ale minútu som rozopínal tri vrstvy, aby som mohol vypustiť tekutiny.

Pozeráme na hodinky a Slavo konštatuje, že je zbytočné sa púšťať ďalej, napr. ku soľnej jaskyni, alebo do niektorej zo slovenských dedín. Chvíľu zisťujem, aký problém majú zásuvky a narazím na káblovú spojku, kde je vypálená poistka. Dostávam od Slava novú, chvíľu zápasím s úzkym priestorom nad prednými vidlami, nakoniec sa podarí. Naštartujem a hurá - zásuvky fungujú. Len navigácia je slepá (bez podkladov), nechávam ju zapnutú ako test, či by som sa na ňu vedel počas jazdy pozerať. Musím povedať, že mám alebo úzky priezor na prilbe, alebo je to mojou výškou, pozerať sa dole medzi riadidlá je pre mňa nebezpečné. Ak chcem sedieť pohodlne, vidím hornú polovicu prístrojovky a tak na ňu obvykle ani nepozerám, riadim sa zvukom a vibráciami motora. Ak stojan, tak jedine na najvyššie miesto na štít. Len keď vidím tie ceny v mojej obľúbenej značke, neviem, neviem. Päťdesiat euro za adaptér, stodesať za stojan a štyristo za navigáciu. Ako hovorí Slavo, no nekúp to. Zatiaľ som nenašiel nič alternatívne, nápadu umiestniť mobil alebo navigáciu na štít sa však nechcem vzdať. Vyrieši to údaje o rýchlosti aj samotnú navigáciu. Len prepánajána, nie za takú cenu. Aspoň zatiaľ nie.

Zase sedíme na motorkách, mierime do Maďarska, Slavo je kráľ, tie cesty už pozná, ideme samými bočnými, niektoré sú doslova poľné. Som vo vytržení, nekonečná nádhera. Asfaltky rozbité na milión spôsobov striedajú dlhé úseky mačacích hláv, obrovské kruhové objazdy, na ktorých nikoho niet, vzdialený poľnohospársky ruch na poliach, dobrá viditeľnosť. Čľapkanie sa v blate, v mlákach, jazda v stupačkách, hľadanie správnych spôsobov. Pri tom hraní sa som konečne prišiel na to, ako rýchlo a efektívne radiť.

Za ktorousi dedinou na ceste bačovia s ovcami, paráda, úprimné pozdravy, tak to mám rád. Ideme ďalej a ja rozmýšľam, prečo som sa nenechal prehovoriť na dvojdňový výlet. Veľmi nerád si požičiavam veci, nemám ešte žiadnu výbavu na kempovanie, ale možno som sa mohol premôcť. Viem, že týmto naberú výlety opäť ďalší rozmer a sloboda bude ešte vzrušujúcejšia. Tak nabudúce.

152916_resized_1
Pásli ovce valasi. A my s nimi.

Prichádzame na rumunsko-maďarské hranice, na ktorých sa zdržíme zo všetkých prechodov najkratšie, sotva minútu a dávame hneď dlhšiu prestávku na porozprávanie a občerstvenie.

Aj keď je už slnko dosť nízko, do Maďarska vchádzame za jasného a o niečo teplejšieho počasia. Prejazd, opäť hlavne mimo hlavných ciest, je úplný relax, príjemné podčiarkuje vydarený výlet. Miestami dostávam kŕče do ľavej nohy, tak kašlem na to, čo si kto bude myslieť a po rovine idem surovo na kačicu. Keď spomalíme, dvíham sa na stupačky a uvoľnujem napätie z nohy, až sa kŕče celkom vytratia a viac sa nehlásia.

Maďarsko mám jednoducho rád, aj keď nerozumiem ani slovo. Vychádzame cez Pácin do Veľkého Kamenca, odtiaľ cez Stredu nad Bodrogom do Slovenského Nového Mesta a pokračujeme už po tme do Trebišova, kde natankujeme. Cestou sme sa ešte zastavili v Hriadkach na večeru a v našom meste sa rozlúčili. Domov prichádzam okolo pol deviatej, mám pocit, že som zdolal severný pól, je to pre mňa víťazstvo a obrovská radosť.

Celkovo sme prešli niečo okolo 500 km, snažili sme sa ísť čo najviac mimo hlavných ciest. Ukrajina zapršaná, Rumunsko veterné, Maďarsko slečné a teplé. Na koniec októbra nám to všetko celkom vyšlo. Náklady? Asi dvadsať eur na tankovanie. To je za jednodňový výlet cez tri cudzie krajiny naozaj dobrý peniaz.

Tu väčšinou rozprávanie iných končí, ale ja musím spomenúť ešte to, čo mi stále vŕtalo hlavou, kým som nemal motorku. Ako sa potom z toho blata očistí výstroj, čo na tie veci povie manželka, čo so špinavou motorkou? Samozrejme, oblečenie nebolo v takom stave, ako po jazde lesom, či mokrým poľom, že treba striekať WAP-kou. Nuž, na druhý deň som vybral chrániče z bundy a nohavíc, odopol som a vybral aj gore-tex-ové vložky a manželka to hodila na dve prania do práčky. Pri tridsiatke, bez aviváže, s gélom na pranie. Veci putovali z práčky na stojan, nie do sušičky. Uvidím, čo to spravilo s impregnáciou, ako sa bude výstroj správať nabudúce. Či budem musieť explicitne striekať novú vrstvu, alebo sa nejakým zázrakom zachovala tá pôvodná.

Ku motorke som si v nedeľu vytiahol WAP-ku, natiahol káble a hadice a nakoniec ju umyl ručne s vedrami a nechal vonku preschnúť. Nemohol som nájsť rýchlospojku. Takže ju kúpim, vystriekam motorku, naolejujem reťaz a pripravím na ďalšiu jazdu. Dnes, v pondelok po víkende, som to nestihol. A kam ešte pôjdeme? Kam nám to počasie a okolnosti dovolia. Asi zase Rumunsko, ku slovenským dedinám, ale cez Maďarsko. Len dúfam, že to nebude až na jar...

Pridané: 12.11.2016 Autor: jurajvt pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (11 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Motocykel 2019

Adamoto KTM

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2019 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 105579 | Včera: 135323