Alpy 2015 - Ako vyliečiť ľadvinku z Hypsofóbie 4/5

9. deň - cca. 350 km - Ešte trošku :(

Pôvodne sme sa už mali presúvať ďalej, ale keďže tam bolo pekne, nikto nás nenaháňal a ešte bolo čo vidieť, tak sme si to predĺžili o deň. Chceli sme pozrieť len 2 horské priechody nad Bolzánom, ale ako vždy, zas to dopadlo ináč.

Najprv sa plán trochu zmenil vďaka gps (a.k.a. hajzlík), ktorý možno ja neviem používať, ale napriek tomu ho asi roztrieskam kladivom, hneď po príchode domov. Ak ma to neprejde, tak prisahám vačku, s kamerou nahrám spomalený záber, ako sa rozletí na tisíc kúskov. Skrátka trochu sme zablúdili, pozreli sme miestne jabloňové sady, pekné, priemyselný park na kopci, menej pekný, potom som sa na to vykašlal, chytil mapu a išli viac menej podľa nej.

Najprv Passo Pennes smerom na sever a cestou dole Passo Giovo. Na západ bola nejaká zelená odbočka z našej cesty. Na tejto mape boli tak označené obzvlášť krásne trasy. Nasledovala odbočka a sklamanie, nikde nič. Už som to chcel otočiť, ale všimol som si tabuľku Passo Rombo. Niečo sa mi marilo, že by sa to asi oplatilo prejsť, tak sme pokračovali ďalej.

Vynárali sa stále krajšie hory, stále ostrejšie vracáky a zrazu sneh, ľad, celkovo nádherný výhľad na najvyššom bode. Ľadvinka už zmorená z cesty, ale tiež bola rada, že sme šli ďalej. Ten výhľad stál za to. Trochu sa nám skomplikoval odchod z odpočívadla, lebo už sme sa naložili na motorku, keď za nami zaparkoval jeden veľmi ohľaduplný pánko... Trochu som sa pohol dopredu, priepasť už viac nedovolila a začal cúvať. Hore kopcom a na kamienkoch. Už som si myslel, že budeme musieť zopakovať procedúru zostupovania a nastupovania, ale v tom sa vynoril jeden z nemeckých motorkárov a ochotne nás vytlačil na asfalt.

Na vrchole cez horu vedie priamy tunel, ten sme ešte zo zvedavosti prešli, potom to otočili a ťahali na hotel. Čakal nás náročný deň presunu na Stelvio a to sme ešte nevedeli, aký náročný.

Večer som ešte zisťoval ubytko niekde pri Stelviu a zo zvedavosti napísal Peter Holina - Pedrickoo-vy, či majú u nich na hoteli voľno. V zápätí som obdržal správu, že izbu máme zarezervovanú na 2 noci. Tak takéto jednoduché to ešte nebolo :D.

10. deň - 360 km - Trošku sklamaní

Lúčime sa s Dolomitmi, na ráno striedavo bliká FUEL, LAMP a ešte mu samozrejme chýba čidlo na tlak zo zadného kolesa, ale na to som si už zvykol. Podľa manuálu mi tam ide H7, to nemôže byť problém kúpiť, výmena vyzerá tiež na banálnu procedúru. Nechcel som to risknúť cez hory, keď mi tam svietilo len 44 km, takže hľadám benzínku s „pomocou“ gps. Na prvej adrese ani stopa po benzínke, ale podľa veku budov tam ani nikdy byť nemohla. Dávam druhú najbližšiu, zas smola, tú akurát prestavajú. Nasrato dávam ďalšiu najbližšiu, asi na kilometer od prvej nájdem jednu, ktorá ani na mape v gps nebola... Tankujem, pýtam sa na žiarovku, podáva, 8 EUR. No nie, tentokrát vám to už neprejde. Chytám cenník na stene... fakt 8 EUR... dopuče.

„Rýchla“ výmena na parkovisku (na čo tam kua musí byť ešte strčený šróbik, ledva som sa k nemu dostal) a konečne vyrážame. Cestou ešte raz zamávame hotelu, prejdeme pár passov a je to tu, pred nami Stelvio. Tyvolééé. To nebolo na krásu, ale na náročnosť. Chlopy, ten kto sa neotočí s motorkou na bežnej ceste do účka bez cúvania, tak sa na to ešte vykašlite. Klobúk dole, čo to tam dávali na motorkách typu „autobus“, aneb kredenc. Nehovorím, že ten výhľad nestál za to, ale keby som sa nabudúce rozhodoval medzi Passo Rombo a Stelviom, tak neni o čom.

Celkový pocit zo Stelvia zachránil Peter Holina - Pedrickoo. Ako sme došli, tak už čakal pri dverách a bez slova vybavil tú najprístupnejšiu izbu pre moju polovičku. Bohužiaľ nezostalo veľa času na pokec, lebo sme sa sľúbili k bratrancovi do Švajčiarska. Takže výstup na vrchol Stelvia, tam odbočka na Švajčiarsko a čakalo nás pár krásnych passov. Ale tá príroda na druhej strane.... tá nám očarovala obom... Nejak takto si predstavujem Nový Zéland, alebo Nórsko. Nádherná členitá krajina, striedavo obrovské skaly, zelené kopce, nevedeli sme sa vynadívať. Nezostal čas na fotenie, museli sme letieť (kua, 80ka, to myslíte vážne?). Odbočku na Davos v Susch si nevšimnem, musíme sa vrátiť asi 3 km.

Pri Davose som už vážne uvažoval, že predsa som mal skúsiť tú prácu tam, keď som mal možnosť. Asi by som si zvykol aj na tú osemdesiatku. U bratranca večera, trochu pokecali, presnejšie pokecali viac, než bolo treba, lebo ku Stelviu sme došli v tme. Ďalší zážitok, hore aj dole v tých vracákoch bez toho, aby som videl do zákruty, či ma tam niečo nečaká. Doteraz som sa učil to, že sa mám pozerať ďaleko dopredu, kde chcem ísť. Teraz som znásilňoval oči, nech sa pozerajú tam, kde nič nevidno. Našťastie sme autá oproti videli na diaľku. Desila ma jedine predstava, že ak ma niekde za zákrutou bude čakať teta medvedica s roztomilými malými, tak bohužiaľ uteká rýchlejšie, než ja tam jazdím...

Večer sme si ešte dali pohárik s našim slovenským motorkárom, pokecali (dozvedel som sa, že tam medvede nie sú, ale to už bolo jedno) a dohodli sa, že na druhý deň ideme spolu na Mendel pass.

11. deň - 330 km - výjazd s Peťom

Mňam raňajky, a vyrážame. Peťo nás čaká v Prade, kde dorážame celkom neskoro, už po desiatej. Obdivujem jeho GSX650F, hlavne v tej farbe ozaj pekná. Dohodneme sa na ceste a prvú pauzu dávame za Meranom na benzínke. Cesta na rýchlostnej celkom rýchlo ubieha až na to teplo. Ideme za Peťom a ten slušne dodržiava rýchosť. Tento pass má asi najlepšie zákruty z doterajších. Väčšina pekné tiahle, zážitok. Skoro po stupačky pri tej rýchlosti... Metzelerky držali super. Tam si dávame kávu, Peťo pre istotu dve a vyrážame nazad.

Pred Pradom to už dobre s počasím nevyzerá. Radšej zastavujeme, rýchly neskorý obed a obliekame si nepremoky. Milá časníčka, ktorá mi rozumela zmizla, zostal tam už len dedko a keď si vypýtam ešte dve kávy, tak skoro nepostrehnem, že chcel spraviť účet 2x. Akože pri mne ľadvinka pri barlách, je jasné, že sme došli spolu, za koho ma má?

Vyrážame naobliekaní, medzi tým akosi miznú mraky. Kua, keď nebude pršať, tak sa naserem. Vonku vyše 30 a paríme sa ako v saune. Dažďu úspešne unikáme, letíme zas za bratrancom bylinkárom, ktorý nám ponúkol, nech prespíme ďalšiu noc u neho. Vidím, odbočku doľava na Davos, ktorú som včera minul a idem ďalej rovno. Že prečo? Tiež som sa pýtal sám seba to isté, keď som otáčal moto 7 km neskôr. Pomaly sa otáčam a pred sebou vidím clonu.

Dážď. Vrátili sme sa presne do srdca búrky. Síce v nepremokoch, ale prechod „nórskym“ passom vo Švajčiarsku s čiernotou v plnej sile, miestami s pretekajúcim blatom a kameňmi v serpentínkach už také srandovné nebolo. Na druhej strane sa musím priznať, že som si to niekde aj užíval. Keby som sedel sám na moto a mám ďalšieho motorkára zo sebou, prisahám vačku otočím to ešte raz. Dosť vyčerpaný, ale došli sme v celku. Čakala nás ďalšia chutná večera, pozabávali sa a šli spať.