Ukrajinská jednohubka II – hltači prachu

======

MOTTO:
Dál cestou dlouhou, stoupáš k vrcholům.
Projít chceš skálou, padáš zemdlený.
Člověčí touhou hnán, ta láká tě dál.
Tou cestou dlouhou tak co, dostal ses dál?
Dostal ses dál?
(Citron)

======

Vo štvrtok ráno píšem na Motoride „výzvu“, že v piatok asi pôjdem na ďalšiu jednodňovku na Ukrajinu, že kto má záujem, nech sa pridá. Text ani neskopírujem do schránky, čo bežne pred odoslaním príspevku robím a klikám na „odoslať“. Motoride mi padá, čo nie je ráno nič výnimočné, ale zaujímavé je, že aj keď mi stránka spadne, príspevok vždy prejde, tentoraz však nie.
Hm, hovorím si, mám ísť sám. Nechám to tak. No ešte píšem Rabdzimu, či nejde a ten zaváha len do chvíle, keď zistí, že v piatok je voľný deň.

Cesta na hranicu je v znamení rabdziho káv a mojich prestávok na odľahčenie mechúra. Keď pred Strážskym odbočujem „do krovia“, ani sa len nestačím „vhodne“ otočiť, keď za Rabdzim vidím len dym a čiaru.
Pomáham telu a tlačím a už kopírujem rabdziho „správanie sa“ a šiniem si to po poli. Pred lesom si Rabdzi vychutnáva svoje cigárko, ja však pokračujem do lesa.
Pekné to tam máte, chlapci a dievčatá od Strážskeho, pekné.

V Ubli u Milky klasicky raňajkoobed a ja vyzvedám u policajtov slúžiacich na hranici, že hneď za prechodom je nejaká odbočka „do lesa“ a cesta kopíruje hranicu. Že čo oni na to, žeby sme sa tam šli povoziť. Chlapci sa zhodli na odpovedi, že ak sa nechceme zas vidieť o týždeň, keď nás budú Ukrajinci odovzdávať im, nechajme to radšej tak a „neprovokujme“.

Takže Ubľa – Malij Bereznij a točíme na sever. Avšak po pár kilometroch je odbočka vľavo na dedinu Stričava (Strychava). Odbočujeme. Začal off road. Po pár kilometroch zastavujem a Rabdzi celý vysmiaty: „Fasa, nie ? Riadne mám vytrasené ruky“.
Tak, zase dál.

Do dediny Kniaginja (Kniahynia) a tam ukazujem mapu v navi Rabdzimu, že je tam plno (asi) lesných ciest. Či ideme. Ale zhodneme sa nakoniec, že zostaneme na hlavnej (furt off road). Na výjazde z dediny sa však nechám zlákať a zabočím kdesi. Spravíme taký dedinský okruh, ktorý mi pripomínal „zážitky“ z článkov, ktoré mali v názve „albánska šotolina“.
(vôbec nechcem porovnávať Albánsko a Ukrajinu, len som mal taký dojem, keď mi motorka „plávala“ po šotoline, že možno tak by to mohlo byť v tom Albánsku)

Ďalšia odbočka na Domašin (Domashyn). Všetko prebieha štandardne, no ideme až za dedinu pod les a tam nás zastavuje nejaká tabuľa, asi hraničné pásmo. Dávame spiatočku.

To už Rabdzi zas sníva o káve. Tak mám nápad. Mám tip na nejaký zaujímavý komplex (ubytovanie, bazén ...), ideme pozrieť. Kávu tam určite robia.
Takže dedina Vyška (Vyshka) a volá sa to Karpaty. Inak, v tej dedine je toho viac, takýchto „možností“.

Vstup je nový asfalt, cesta zastrešená a zastavujeme pred bránou. Hneď pribehne ostraha.
Kávu môžeme u vás vypiť ?
Hej.
Motorky vo vnútri parkovať môžeme ?
Keď nie sme ubytovaní, nie.

OK, takže máme „coffee break“.

Náš ďalší cieť je asi 40 km ďalej, smer Ľvov. Za dedinou Užok (Uzhok) je pekné stúpanie do kopcov, do oblasti, ktorú ja volám Planina. (bacha, ten názov je môj, ako sa to tam skutočne volá, to zatiaľ neviem). Každopádne je tam bod (N49° 0,296' E22° 54,107'), kde začína zaujímavá cesta, na pohľad, ale čo je ďalej, to neviem. A tú cestu chcem preskúmať.

Stretávame miestneho na bicykli a pýtame sa, čo nás čaká. Cesta, ktorú som si ja odhadom natipoval do navi, bude asi neprejazdná, ale … čosi len prejazdné bude. Tak začína závod medzi dvomi hustými enduro jazdcami na ťažkých endurách a jedným hustým enduro jazdcom na ultra ľahkom endure.

Idem prvý, Rabdzi si užíva prach spod mojich kolies a len tak preletím okolo ultra ľahkého jazdca. Po chvíľke však treba zastaviť, cesta vyzerá na bahnisko pre divé svine. Kým s Rabdzim zhodnotíme situáciu, ultra jazdec už bočí do ľava na panelku.
Za ním.

Zas sme vpredu, za zvuku panelky brm-brm, brm-brm, dochádzame na jej koniec. Kde teraz ? Volím výjazd na nejakú zvláštnu cestu, zaschnuté hlboké koľaje. Podarí sa mi v nich nespadnúť, ale nemôžem zastaviť, tak to ťahám na stupak až pod les. Tam čakám Rabdziho, ale bezvýsledne. Idem dole.
Rabdzi ešte len vychádza z panelky na „cestu“, má trocha problémy, ale v pohode ide.
„Čo s tebou ?“, pýtam sa.
„Ále, položil som to“ …

Pozeráme do údolia a zvažujeme, kadiaľ teraz. Rabdzi navrhuje, že počkáme, kam zabočí ultra jazdec a tam pôjdeme aj my.
„Aha, ide dole“
„Uhm, a tu je nejaká lesná cesta, poď“, odpovedám.

Malý brod – v poho
Veľký brod – zadné koleso mi skĺzlo do „vody“ a ja zastavujem. Koleso sa pomaly ponára dole, predné je viac ako pol metra nad zemou, nemám ani ako zosadnúť. Určite som uviazol, to bude Rabdzi špinavý, až ho „osprchujem“, keď ma bude tlačiť.
Otáčam hlavu a – Rabdziho nikde.
Čakám – Rabdziho nikde. Zadné koleso sa furt ponára, značka je už vo vode.

Asi nezvládol malý brod ?

Stáčam aj predné koleso do vody/bahna, určite sa nevyhrabem, ale aspoň opriem motorku a pôjdem po Rabdziho. No, ale ešte štart, jednotka – idem, idem a som z toho von.
Na ceste padnutý strom, ale aj tak to otočím, nenechám Rabdziho zas dvíhať motorku samého.
No Rabdziho nikde. Čaká na lúke celý vysmiaty.
Ok, za ultra jazdcom.

Teraz začal fakt krásny úsek. Zjazd, ľahké brody. Dole dobiehame ultra jazdca a zdržuje nás Niva. No keď nastane úsek, kde nás Niva chce pustiť napred, stojíme a čumíme. Jednak nevieme, kde ísť, sú tam tri cesty, ale hlavne je tam krásne a my volíme prestávku.
A dobieha nás aj ultra jazdec. Davaj fotku. A davaj tu svoju mašinu.

Vjazd do dedinky Siglovate (Syhlovate) je neskutočný a užívame si to ako malé deti. Nevieme, čo je ulica a čo je cesta vo dvore, ale ultra jazdec (asi je už doma) nám z diaľky máva a ukazuje smer. Prichádzame na Y križovatku a miestny nám automaticky ukazuje smer. Rozprávka. Po chvíli zastavujem a vysmiateho Rabdziho sa pýtam, či sme v roku 1230 ?

Začína niečo, o čom sa dá povedať, že už ideme po ceste. Rabdzi si chvíľu užíva „môj“ prach spod kolies, ale za chvíľu preberá iniciatívu. A to je pre mňa nem dobre. Nevidím nič. Vidím síce Rabdziho, ale nie cestu, po ktorej ideme. Idem naslepo. Navyše, Rabdzi sa s ničím neserie. Ak má pohnúť s plynom, tak len smerom k sebe, od seba určite nie. Takže, ja vlastne letím obrazne, aj doslova. Motorka ako keby nevnímala diery na ceste a ja ich ani nevidím. Prach sú pre mňa oblaky a ja letím v oblakoch.

Konečne zastavuje na nejakom moste a ja na ňom vidím, že je síce vysmiaty, tak ako ja, ale tiež potrebuje pauzu, tak ako ja.
Zrazu sa divne pozerá za mňa a mne preskočí v hlave myšlienka, že ma teraz prejde nejaký kamión, resp. krava (v tejto oblasti). Otočím sa a hľa, traja kamoši z Poľska na endurách.
Sme proste kamoši.

Majú už dnes najazdené 200 km, my síce viac, ale oni všetko po lese. Paráda. Kedysi jazdili aj po Slovensku, ale už ich to s našimi policajtmi nebavilo, na Ukrajine je pohoda.
„V Albánsku ste už boli ? Tam je tiež paráda.“
„Jo, ideme“, odpovedáme.
…

A zas lietam v oblakoch (prachu).

V Nižnom Vysockom (Nyzhnie Vysotske) volíme kvôli pokročilému času najkratší smer na Užhorod. Znamená to vydať sa síce na sever, ale potom Planinou zas dole na juh. Začína poprchávať, tak nahadzujeme nepremoky, aj keď zatiaľ je sucho. A ešte fixneme Rabdziho ľavý blaster, čo už toho mal dosť.

Planinou idem našťastie prvý a nechávam Rabdziho vychutnať si prach. Planinou je suprová cesta. Samotná cesta je tak rozbitá, že popri ceste sú vyjazdené ďalšie pruhy. Poľňačky. Po tých sa ide príjemnejšie, len myslím na prach a kamaráta vzadu, tak to beriem aj priamo po „asfalte“. Za rýchlosť by sme sa nemuseli hanbiť ani na normálnom asfalte a ja nechápem, čo to tá motorka stvára. Furt ide, diera nediera – ide.

Pred hranicou už prší trocha vážnejšie, na hranici si Rabdzi zas „vychutnáva“ ukrajinských pohraničiarov a potom zas Milka v Ubli. Ja si dám večeru a Rabdzi, že nie je hladný.
Viem, prach sa trávi pomaly.

Sadáme už po tme na moto a dážď, dážď, dážď. Nič nevidíme. Kvapky na plexi prilieb lámu všetko svetlo a párkrát idem naslepo, keď oproti mne ide auto. To bude jazda, to bude jazda. O klopení na drapákoch za dažďa ani neuvažujem. Nechcem hovoriť za Rabdziho, ale ja som šiel fakt jak posratý. No a keď Rabdzimu ušlo trocha predné koleso a takmer zrušil zábradlie na moste, už mi tak neutekal.

Za Humenným Rabdzi bliká doprava, ale veď bližšie je to doľava, na Strážske (myslím, že bližšie). Ja blikám doľava, ale Rabdzi furt svoje. No ok, asi chce inú trasu. No už vidím, že to asi myslí inak. On si to vyslovene užíva. To už viem podľa toho, ako jazdí. Navyše Vranov n/T neobchádza po objazde, ale šup ho cez mesto. On má čas ! Jemu je dobre ! Zastavujeme na benzínke a ja vidím na ňom, že je jak malé decko, čo sa práve zobudilo a vyspalo sa fakt dobre.
Hovorí mi: „Teraz by som mohol ísť aj tisíc kilometrov non stop“.
Viem, že nekecá. Šťastie, že nie sme z Prahy.

Okolo polnoci sme v Prešove.

V sobotu podľa jeho mailu viem, že je na tom tak ako ja. Ešte stále v takom uvoľnenom delíriu, hladine uspokojenia a kľudu.

======

Rabdziho koment:
Kde bolo, tam bolo ... piesok a prach sa spod našich kolies len tak sypal a aj voda sa o polnoci liala ... neznášam písanie, ale práve to robím. Spokojnosť. Úľava. Nádhera. Total recall ... je toto normálne ? Aby sa chlap v päťdesiatke zaľúbil ? Do Krajiny - Ukrajiny ?

K***a, bolo úžasne ! Všetko podstatné bolo napísané ... nemá cenu prekonávať Satosa. V tomto som ja učeň ... Zostáva po nás, na Krajine - Ukrajine len náš smrad. Pocit. Človečina.

Dnes o5 raz a zas ... sedím na moto. Dumem ... Satos vie, Satos chápe ... je toto svet, čo sme si sami pre seba stvorili ? Čo by na to povedala Corvette ? Milujem život. Bodka. A niekedy aj Amen.

Satos, ďakujem ... však vieš - viac Ti prezradím na Balkáne, v doline rieky Kir (Albánsko). Beriem Ťa. Vieš, smrdíš a voniaš ako Ukrajina ... :)

That´s who we´re …

======

Addendum:
Mal som dve jablká v kufri. Zdravé, tvrdé jablká. Boli v kufri, v ruksaku medzi náhradným oblečením. Jedno som zjedol.
Bol som rád, že Rabdzi jazdí väčšinou za mnou, nie len kvôli prachu, ale aspoň by videl, ak by mi odpadol kufor. Na tých cestách a pri tej rýchlosti som fakt čakal, že odpadne.
Nechápem, čo sa s druhým jablkom stalo. Žiaden tvrdý predmet pri ňom nebol. Komplet celé dookola pod šupkou sa asi v 1cm vrstve „premenilo“ na detskú výživu. Ak to bolo kvôli vibráciám …

======

444 km, cca 15 hodín

======

Addendum 2: Pozdrav od Rabdziho

======