Ukrajinské rakety 3/4

...golu a odmontuj mi výfuky preč. Ale rýchlo, rýchlo!“ Rýchlo sme to nestihli... Inú súťaž takmer vyhral Rasťo. Pred ňou organizátori organizovali zbierku kondómov, no ja som im svoje nedal. Súťaž spočívala v pomalej stabilnej jazde, aby spolujazdec mohol prehodiť kondóm naplnený vodou cez šnúru a znova ho chytiť. Dosť ľudí sa pooblievalo a jeden sa skoro obesil. Ja som ešte šiel spievať karaoke AC-DC a taký škrekot na západ od Krymu ešte asi nepočuli. Bol aj striptíz a tanečnica sa rozhodla spomedzi všetkých vyzliekať práve Arnolda. To o chvíľu trpko oľutovala, lebo ten jej tie svoje chlpaté pracky strkal všade kam nemal, na bradavkách jej ladil Rádio Jerevan a furt ju stískal, tá bola rada, keď jej padla šichta. Zábava gradovala, Arnold sa tam už cmúľal so Sašou, Mišo sa skoro pobil s miestnym borcom a majiteľ už mal nakúpené, vyzeral ako donský kozák po boji. „Što ty, bliať“, kričí na Arnolda. „Pačemu u tebja dvie devočky.“ Bol dosť drzý, babám núkal peniaze za fajku a už to prestávalo byť vtipné. „Počekaj“, vraví z ostra Arnold. “Ty nebudet jobať tych devočiek, to poriadny devočky. Tych my budeme jobať!“ A radšej sme išli preč, spať, ale predtým sme si ešte zahrali na gitalele a zaspievali na pláži. Dievčatám sa páčila ľudovka "Pojebali kone voz" a aj jej celkom dosť rozumeli.

Klub Angels Odessa, ukrajinské bratstvo

Ráno nás Arnold uprosil, aby sme v Odesse zostali ešte jeden deň. Že má s jednou, z taktnych dovodov nemenovanou, devočkou svoje diabolské plány. Doobeda sme sa kúpali a poobede zobrali kočky do mesta. Náhodou ideme okolo baru a tam niekoľko motoriek. Samé pekné kúsky. Goldwing, čo miniprojektorom svietil okolo seba logá Hondy a svojho klubu, zopár vyleštených Hárlejov... Toto nebudú žobráci. Zastavili sme na kus reči. Viceprezident Igor práve oslavoval narodeniny a okamžite nás pozval dnu. Klub Angels Odessa má 22 rokov a je jedným z najstarších motoklubov na Ukrajine. Igor vyzeral ako The Gent z Tarantinovho motorkárskeho pornokrváku Hell ride. Teda, aspoň sa tak snažil vyzerať. Kázal pre nás prestrieť stôl so samými dobrotami. Čerstvé ryby, krevety, sušená hovädzina... nažrali sme sa bez hanby. Igorovi meškala muzika, tak som sa ponúkol, že ju načas zastúpim. Vytiahol som gitalele a zahral niečo zo Slovenska. Kone vooz, Hrušky kokotnačky, Šťau som za pňom a potom som dal aj jednu ruskú, čo som poznal.

Spomenuli sme, že by sme radi aj na Krym, ale že je už teraz ruský a nemáme víza. „Nemaš problěma“, vraví Igor, „zdes Saša ruskoj ambasador.“ A Saša skutočne začal telefonovať a skúšal vybaviť akési špeciálne povolenia. Nakoniec sa ospravedlnil, že je nedeľa večer a na zajtra to nepôjde. No mne sa aj tá snaha rátala. Muzika medzitým dorazila a spustila riadny hardrock sovietskeho štýlu, veľmi dobre sa to počúvalo. Išiel som si zapáliť so Sašou a Aňou pred klub, keď tu ide okolo podnapitý chlap, riadny hranol. Pozerá na mňa, zastavil sa: „Ja znaju tebe, drug moj“, a začal ma presviedčať, že ma videl bojovať v ultimátnych zápasoch v Bulharsku. Žeby som mal zase dvojníka Adidasa? On, že tiež zápasil a silou mocou si to chcel „priateľsky“ rozdať. Pozerám mu na ruky a pomyslel som si, tento už veľa rán rozdal. Pozerám mu na tvár a pomyslel som si, tento už veľa rán zniesol. Svoju životnosť v boji som odhadol na 3,45 sekundy presne. Kým by motorkári vybehli z baru, bol by koniec. Mal som za sebou istý komunikačný kurz, tak som si išiel vyskúšať teóriu v praxi. Zatváril som sa čo najdrsnejšie, presne ako on, len o 1 stupeň veselšie, proste som ho zrkadlil. Hovorím, že tu strážim tieto devočky, ktoré sú tu s mojim bossom. „Tvaj boss jobe oboch devoček?“ Čo tu všetci majú s tým jobaním? „Da, oni jobú v trojom“, pritakám. „Da!“, pritakajú aj devočky v snahe vyhnúť sa konfliktu. „Tvaj boss geroj!“, vraví a potom odcválal kdesi do tmy. Celkom mi odľahlo.

Do Domu Pavlova sme prifrčali po polnoci a išli spať. Okrem Arnolda, ten zobral nemenovanú devočku na opustenú nočnú pláž, rozvinúť diskusiu o nekonečnom vesmíre a hviezdach. Vrátil sa nadránom a zobudil nás svojim bohovaním. „Boha, šľak to trafil, jebal to pes! Všetko tak dobre šlo, šarm som zapojil aj alkohol, dostali sme sa až k ručným prácam a potom, že stop, ďalej že nejde. No ale videli ste toto niekedy? A s týmto tu čo mám teraz robiť?“, ukazuje nešťastne na navretú hrču v gatiach. "No čo? - Hehe, choď si uľaviť do kúpeľne, na zrkadlo som Ti nalepil fotku Bruca Willisa“, robím si srandu. „Vtipné, teraz budem do rána stanovať“, zahundral a zaliezol do postele stavať stan.

Enduro čoper

Odessa bol najvychodnejsi bod vyletu a ráno sme sa pohli na západ, smer domov. Trmácali sme sa rozbitými cestami, ktoré už horšie ani nemohli byť. To sme si mysleli, ale to sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Podľa mapy cesta druhej triedy sa začala meniť. Asfaltu ubúdalo, premenil sa na akúsi tvrdú hlinu, potom blato a nasledovalo niečo, popri čom naša poľná cesta vyzerá ako autostráda. Šli sme dosť pomaly, zadky nám lietali, ako na tobogáne. Prvý dostal šmyk Rasťo na Elektre. Spravil regulérne hodiny a vyhodilo ho z motorky. Ja som bol ešte frajer, reku ukážem vám, ako sa robí rýchly prejazd kalužou. Skončil som pol motorom v blate a museli ma vyberať ostatní účastníci zájazdu.

No nič, cesta zarúbaná, museli sme to obrátiť a vracať sa asi 30km po tej istej hnusnej ceste. Na tých hrboch som musel stáť v stupačkách každú chvíľu a stále sa mi posúvali rajdy dozadu, ako som bol na nich zaťažený. Motorka inak celkom poslúchala, len dobíjanie nefungovalo dobre, tak som jazdil bez svetiel už pár dní. Muflón Fedor mi poslednými dvoma zubami prehrhýzol nejaké káble, takže kontrolky nešli, ľavá smerovka mi dva dni nonstop svietila, ale na týchto hrboch sa opravila sama. Aj spojka prestávala zaberať, ale aj tá sa samoopravila. Dobrý Hatatitla... Na rumunských hraniciach mali Ukrajinci zase ten papierikový systém. Pohraničník nechcel byť za sprostého a pýtať sa ma na typ motorky, tak po nej pozeral a hľadal značku. Našiel iba nápis Buba, čo je pozostatok z môjho manželstva a tak to na papierik napísal ako typ motorky.

Do rumunského Galati sme dorazili až večer. Je to kúsok do delty Dunaja, kde veľtok končí svoju púť v Čiernom mori. Rieka je tu široká až poldruha kilometra. Keby bola taká široká na Slovensku, vôbec by sme nevideli Maďarov a nemohli by sme si priateĺsky mávať. Po tomto dni sme boli úplne na mordy. Dokonca aj Arnold. Síce to skúšal na čašníčku, no keď zistil, že má len 16 rokov, len unavene mávol rukou. Tá sa stále ospravedlňovala za svoju reštauráciu, aj za celé Rumunsko. Nedalo sa totiž platiť kartou, lebo neboli v strojčeku papieriky. Majiteľ nezaplatil za kancelárske potreby, tak im nedodali. Polovica jedál nebola, lebo kuchár, ktorý ich vedel variť, nedostal výplatu. Ale inak fajn reštika, pizzu spravili. Mali aj wifinu tak sme všetci programovali. Mišo si stále písal zaľúbené správy s Inou, radili sme mu taktiku, ako ju dostať na Slovensko. To bude špica, ak z toho bude naozajstná svadba a pôjdeme za svedkov. „Kravááá, Kozááá!!!“, vykrikuje zrazu Arnold, zúrivo pozerajúci na mobil. „Si predstavte, píše nemenovaná devočka, že teraz veľmi ľutuje, že mi nedala. No to sa skoro dievča zobudilo. Vraj mám prísť za ňou do Kyjeva a na dôkaz, že to myslí vážne mi posiela svoje fotky hore-dole bez!“, ťuká na displej mobilu. "Uukáž!", prosíkame, "Neukažem, to je iba pre mňa". „Hmm, a pôjdeš?“, pýtame sa. „V Kyjeve som ešte nebol, uvidím“, odpovedá, už celkom ukľudnený.

Drakulov falošný hrad

Rumunsko má už dobré cesty podobné našim. Len sem tam nejaká skratka prekvapí stredovekom. Konečne sme si po niekoľkých dňoch naplno užívali rýchlu jazdu bez obáv z toho, že nás nejaký hrb vyhodí mimo cesty do járku. Z hrôzou som zistil, že súrne potrebujem okuliare. Už mi to aj doktor vravel, ale nebral som ho vážne. Prichádzame na pumpu a tam máva blondína s bujnými kaderami, ja mávam, idem k nej, ona sa usmieva, ja sa usmievam, prídem bližšie a to taká hnusná škapa... Keď píšem tento cestopis, okuliare mám už zakúpené, podobná situácia sa už nestane. Podvečer spŕchlo a prespať sme sa rozhodli v mestečku Bran, pod najväčšou atrakciou Rumunska, Drakulovým hradom.

Pod hradom Vlada Pepeša, ktorý si nepriateľov napichoval na kolíka, čím im spôsoboval ukrutné muky a vystrašil Turkov tak, že by ste im následne ani zastrúhaný vlas do riti nestrčili. Pod hradom bolo trhovisko s umelými upírimi zubami, plastovými sekerami a krvavými gumenými vytečenými očami. No našlo sa aj pár autentických rumunských výrobkov. Všade som si kupoval magnetku a niečo pre decká a toto miesto som nevynechal. Problém tohto lunaparku je, že tu Vlad Tepeš nikdy nežil a vraj sa tu ani len nezastavil. Jeho skutočný hrad je asi 130 km odtiaľto pod sedlom Fagaraš. Je to zrúcanina vysoko na hrebeni, ale tam by toľko turistov nedostali, takže predávajú ilúziu. No ale veď aj my sme dali sochu Svätopluka pred bratislavský hrad, hoci vládol v Nitre. Dnes sme konečne nahltali množstvo kilometrov, spalo sa dobre.

Obloha čierna ako mačka, hviezdy biele ako kocúr

Bola to najkrajšia jazda dovolenky. Nádherné zákruty Fagarašu do výšky až 2.000 m. Každú chvíľu sme zastavovali a fotili scenérie, aj sami seba. Pred dvoma rokmi sme to prešli z opačnej strany, zo severu a vtedy mi došiel benzín. Je to vyše 100 km vysokými horami bez možnosti natankovania. Tentoraz to podcenil Rasťo a na pumpu už došiel doslova na výpary.

Pod sedlom sme stretli partiu trenčianskych motorkárov, smerujúcich do Constanty. Fagaraš je v sezóne plný motorkárov, je to „krútá daroga“, akoby povedali Ukrajinci. Keďže nám zákrut po Fagaraši nebolo dosť, rozhodli sme Karpaty prejsť znova na južnú stranu a tentoraz Transalpinou. S Mišom sme dostali túžbu spať konečne v divočine. Arnold s Rasťom, pre nich to nebolo, dedovia zostali dole, v jednej z dedín. Rozložili sme sa pri jazere Lacul Oasa. A naozaj to bola oáza. Desiatky kilometrov okolo neboli žiadne ľudské obydlia, len husté a temné karpatské lesy. Žiadny mobilný signál, Mišovi to trochu vadilo, lebo nemohol programovať a písať Ine. Rasťovi som musel sms s našimi gps súradnicami odosielať z cesty zopár kilákov odtiaľto. Potom som sa šmaril nadivoko do chladnej vody jazera a vysral som sa do kríkov. Paráda! Rozložili sme oheň, vytiahli gitalele a fľašu ukrajinskej vodky a bolo nám fakt skvele. Mal som nachystaný aj repelent proti medveďom. V Rumunsku by som sa ale viac obával svoriek túlavých psov, ktorých je na každom rohu plno. Niektorý hafani majú veľkosť pandy a priveľa odvahy, keď je ich veľa.

Keď zhasol oheň, pozrel som sa na oblohu a skoro som odpadol. Bola totálne čierna. Ako mačka z Kusturicovho filmu a hviezdy na nej žiarili ako oči bieleho kocúra, keď na neho zasvietiš reflektotom, predtým ako ho zrazíš. Bolo zreteľne vidno aj mliečnu dráhu. Nikdy som nič podobné nevidel. Okolo nás nebol žiaden svetelný smog. Takéto miesto sa volá park nočnej oblohy a aj u nás máme jeden, v Poloninách. Zaspali sme tuhým bohatieským spánkom, mali sme za sebou úžasné jazdenie.

Arnold balí hviezdu srbskej TV

Ráno okolo nás zo tri krát prefrčali Rasťo s Arnoldom, kým našu zašitú polohu pri jazere našli. Pokračovali sme krásnymi horskými cestami. Pri jednom z potokov ma Rasťo požiadal, aby som ho nafilmoval, ako si leje studenú vodu na hlavu. Že je to na podporu nejakej choroby a že aj prezident to už spravil. Kiska je môj vzor, ale toto po ňom, ani po Rasťovi opakovať nebudem. Nechápal som síce, ako to tým chorým pomôže, ale nafilmoval som, ako mu ľadová voda z prilby steká na hlavu, a odtiaľ za golier až do gatí. Dúfam, že teraz nebude chorý Rasťo a nebudeme organizovať nejaký rituál na jeho podporu. Mali sme kopec času, rozhodli sme sa vybrať na Temešvár a odtiaľ do Srbska. Rasťo toľko času nemal, musel ísť do Prešova na servis a odtiaľ frčal na ďalšiu motodovolenku do Álp. Ten chlap najazdí ročne okolo 40 tisíc km, to je viac, než väčšina motorkárov za celý život. Pokračovali sme traja. Cesta hlavnými rumunskými ťahmi plnými kamiónov je nič moc. Keď mám zhrnúť Rumunsko, je to nádherná krajina s neobjaveným potenciálom, veľa ciest majú nových, ostatné sú na sračku, žiadna kategória medzitým. Ceny o niečo nižšie, ako u nás. Baby sú tu škaredé. Rumunsky vedieť nemusíš, bežne sa dohovoríš... (klik na stranu 4)