Talianske „dobrodošli“ 2014

Dňa 06. 07. 2014 ráno to všetko vypuklo. Nabalili sme našu Snehulienku - ako ju jeden kamoš nazval (a nám sa to vcelku pozdávalo) a vyrazili sme.

1.deň - 559km

Z Hlohovca, cez Bratislavu na Rakúske hranice kúpiť diaľničnú známku a smer Pichl pri Schladmingu, kde sme šli navštíviť jednu známu, ktorá tam pracuje. Bol to krásny hotel usadený v prekrásnom prostredí. Z obce Pichl sa dá lanovkou dostať na Dachstein, prvý ľadovec Álp na ich východnej strane a zároveň horou, ktorá svojou mohutnosťou vzbudzuje až posvätný obdiv.

Odtiaľ sme pokračovali smer Viehhofen, kde sme mali zarezervované ubytovanie v penzióne Embacher. Ako aj minulý rok, milé privítanie pani domácej, čistučko, veľa motorkárov – tentokrát hlavne češi. Prehodili sme s nimi pár slov a potom už len sprcha a spánok.

2.deň – 209km

- Sme sa prebudili do pekného slnečného rána, absolvovali sme super raňajky formou švédskych stolov a už sme smerovali na Großglockner Hochalpenstraße smer Edelweissspitze. Tu sme spravili zopár pekných fotečiek v snehu a nabrali sme smer talianske dolomity.

Cez krásne talianske dolomity sme sa ako prvé vybrali cez passo M. Croce Carnico, tunely na Via Sauris do passo Giau. Hneď bolo vidieť, že sme nechali Rakúsko za nami. Cesty sa zhoršili a zúžili. V Rakúsku sú cesty v pasoch síce platené, ale v omnoho lepšom stave. Hneď za hranicami začali prvé vracáky, ktoré nás sprevádzali celými Dolomitmi.

Tunely boli veľmi úzke, tmavé, mokré, kľukaté a cesta bola iba z „mačacích hláv“. Prechod cez ne bol zaujímavým zážitkom.

To by bolo aby to nebolo, keď sa my niekam vyberieme, začne pršať. Inak tomu nebolo ani v Taliansku. Ale keď začali tie správne zákruty a vracáky, nádherná príroda a postretali sme nehorázne množstvo motorkárov, tak nám ani dážď nevadil...
Passo Giau je známy ako jeden z najkrajších v Dolomitoch s ťažkými stúpaniami a nekonečné ostrými zákrutami. Je známy aj tým, že tu bola jedna z etáp na Giro d'Italia.

Druhú noc sme chceli stráviť v kempe Cadore rovno pod krásnymi kopcami. Po ceste do kempu sme sa chceli niekde najesť. Je tu množstvo reštaurácií a pizzerií. Ale keď nám už aj v tretej v poradí odmietli navariť, netušíme prečo, asi mali všade siestu, tak sme sa rozhodli, že kašleme na nich a najeme sa až v kempe.

Keď sme prichádzali ku kempu prestávalo pršať a mohli sme sa ubytovať. Na viacerých fórach ľudia odporúčali tento kemp a môžem to len potvrdiť. Krásna príroda, potôčik, krásne hory okolo a kemp naozaj čistý, udržiavaný. Doslova, ako sa hovorí, z dlážky sa dalo jesť... Rozhodli sme sa postaviť si stan. Len čo sme ho postavili a vybalili sa, prišla nehorázna búrka. A sme tam, kde sme nechceli byť...

Pani na recepcii nám poradila super pizzeriu na druhej strane cesty. Vrelo odporúčam, pizza bola výborná, ledva sa zmestila na tie obrovské taniere čo nám čašníčka priniesla. Keďže pršalo jak sprosté a bol už večer, boli sme v reštike sami. Nedojedenú pizzu sme si dali zabaliť a išli sme späť do kempu. Dážď trošinku ustal, tak sme sa ospršili a išli spať. Teda podaktorí. Ja som bola skoro celú noc hore, keďže nás obchádzali hromy, blesky a strašný lejak až do rána.

3.deň – 215km

Ráno stále pršalo a keďže bol v stanovej časti k dispozícii obrovský spoločný stan, tak sme našu krásku zacúvali do stanu aby sme sa mohli v suchu aspoň obliecť. Keby nás videli majitelia kempu, asi nás zabijú. Zbalili sme mokrý stan, natiahli sme „nepremoky“ a vyrazili sme ďalej.

Keďže stáááále pršalo, rozhodli sme sa vynechať passo Manghen, ktorý bol komplet celý zahalený v hustej hmle a ťahali sme rovno na passo dello Stelvio. Po príchode pod Stelvio dážď stále zosilňoval svoju intenzitu a cesty sa dosť šmýkali. Ale ľudia v tých zákrutách na autách aj na motorkách boli k sebe ohľaduplní...až na pár výnimiek na motorkách – ale vždy a všade sa nájde nejaký frajer napudrovaný... Pár stoviek metrov pod vrchom sa dážď zmenil na sneh. Skoro ma preko*otilo keď mi na plexi pristála prvá snehová vločka... 08.07.2014 – veď je leto...ale v dolomitoch nikdy nevieš... Po príchode na Stelvio (2758m.n.m.) sme premrznutí, premočení utekali do reštiky kde sa ukrývalo veľa cyklistov pred vyčíňaním počasia. Ale oni boli frajeri-krátke nohavice, krátke rukávy. Hore síce vyšľapali na bikoch, ale za chvíľu prifrčala dodávka, naložila bicykle aj zmrznutých ľudí a ťahali preč.

Barman práve sledoval telku, v ktorej bežala Tour de France. Keď sa nás opýtal odkiaľ sme a začal rozmýšľať čo to to Slovensko vlastne je, tak som mu ukázala na telku a spomenula Sagana. Hneď bol chalan v obraze. Napapali sme sa, dali sme si horúci čaj a kávičku, kukli si kúsok tour, dali sme si spraviť zapečené bagety na cestu, zanechali sme im tam dosť veľké mláky a v hustom snežení sme vyrazili ďalej. Ešte pred odchodom sme si kúpili nálepku a magnetku Stelvio. Keď nám panáčik zahlásil 10 evri v podstate za nič, skoro nás vystrelo...ale no nekúp to...Tu sme našu krásku pokrstili a už nastálo jej prischlo meno Snehulienka. Na ceste dolu sme si ešte odskočili do Švajčiarska do Umbrail passu, kde sme spravili zopár fotečiek a vybrali sme sa späť do Talianov, dolu, hľadať nejaké ubytovanie.

Keďže sme sa potrebovali konečne vyspať a poriadne si oddýchnuť a hlavne vysušiť si veci, rozhodli sme sa prespať v nádhernom kempe Cima Piazzi nachádzajúci sa pri Valdisotto. Síce nás po dohode vyšla jedna noc 50eur, ale neľutovali sme. Chatky boli ako celý camp krásne a útulné. Zmrznutí a unavení sme hneď po sprche zaspali.

4.deň – 432km

Áááá, konečne prestalo pršať. V campe sme ešte absolvovali raňajky za 7eur na osobu a vyrazili na cestu. Pri nákupáku pod nádhernými dolomitmi sme vyzliekli nepremoky, nakúpili potraviny na cestu, sklamali slovenského kamionistu, keďže po zistení, že sme slováci začal koktať, že mu asi cestu k firme neporadíme a pádili sme ďalej. Tu môj drahý skonštatoval, že skončila jeho časť dovolenky – hory - a začína moja časť – pamiatky a ostatné bajačiny...Aj keď nemal úplne pravdu, lebo tie hory sú fascinujúce aj pre mňa...

Prechádzali sme cez mesto Genova, alebo teda Janov. Ty vole. Osudová chyba. Všetko čo malo ruky a dočiahlo nohou na zem, jazdilo na skútroch alebo väčších motorkách. Od približne 15 ročných sopľošov až po 100 ročných dedkov. Po dlhom číhaní na týchto bláznov pri prepletaní sa uličkami Janova sme si dali pri ceste pauzu a hodili do navigácie pokyn, nech nás vyvedie z tohto blázinca. Ako sme tak stáli na chodníku, prechádzal okolo starší pánko s igelitkou v ruke. Prešiel kúsok, obzrel sa. Zas spravil pár krokov, obzrel sa. Zasa spravil pár krokov, zostal stáť, obzrel sa a vrátil sa. Reku, asi nám ide poradiť, myslí si, že sme zablúdili... Ujo sa pekne po anglicky ospravedlnil, že ruší a pýta sa, odkiaľ sme... že či to SK na kufríkoch je Škandinávia. Tak sme sa zasmiali a povedali sme mu, ujco, Slovakia. Kukal jak tela na nové vráta. Že čechoslovakia? Né, Slovakia...tak mu Peter názorne ukázal, že Česko-slovensko je rozdelené... Moc toho asi nechápal... zakýval a išiel preč. Šli sme aj my a to smer Livorno – kemp pri mori. Prišli sme k Livornu. Fúkal vetrisko jak blbý, ale rozhodli sme sa postaviť si stan. Vybalili sme sa a začalo sa od mora blýskať. Rýchlo sme sa ospršili v studenej vode lebo sme boli leniví ísť si dobiť kredit na opačný koniec kempu na teplú vodu a išli sme spať.

5.deň – 392 km

Ráno nás zobudilo slniečko, tak trošku sme nechali preschnúť stan, spravili pár fotiek pri mori a vypadli sme poobzerať šikmú vežu v Pise.

V Pise bol docela problém nájsť nejaké voľné parkovanie. Nakoniec sme našli platené, strážené parkovisko. Síce bolo o 50 centov na hodinu drahšie ako parkovanie na ulici, ale keď sme chceli nechať všetky veci aj oblečko na moto a po uliciach sa motalo vééééľa čiernych predajcov, tak voľba bola jasná...

Po vyše hodinovom motaní a fotení v nehoráznom teple sme vyrazili smer Rím.

Dole k moru do Santa Marinella sme sa trepali cez krásne ale horúce Toskánsko. Ani nevieme ako a už sme sa ocitli úplne na okraji pri mori. Všimla som si peknú otvorenú cestičku, tak naznačujem drahému, že točíme a ideme sa tam pozrieť. Cesta viedla povedľa oploteného domu až k moru. Aj tu sa ukázala slovenská chamtivosť. Hovorím, poď nebudeme sa ani vyzliekať, pofotíme sa a ideme ďalej, už je veľa hodín. Ale moja láska jediná sa rozhodla, že ide bližšie k vode nech sú krajšie fotky. V tom vyšla z domu nejaká panička, ktorej sa asi nezdal hukot na pláži. V tom sa obzriem a naša Snehurka už takmer sama stála aj bez stojanu a môj miláčik takmer prestal dýchať. Neuvedomil si - veď ešte nie je 100%tný inžinier, len 90%tný, že drobučké kamienky s mokrým pieskom nie sú dobrý podklad pre takmer 400 kilovú naloženú potvorku s cestnými pneumatikami... zadné koleso do polovice zaborené. Keď sme už nevedeli čo, odstrojili sme ju na komplet – najprv vyzliecť seba, potom dole rolka aj s vrchným kufrom, bočné kufríky...a potom to prišlo. Zvalili sme ju na zem. Začali sme ťahať predok, zadok sa ešte viac posunul k vode. Začali sme ťahať zadok, predok sa posúval dole – veď logika néééé. Tak mi jej bolo ľúto. A môj drahý si to užíval. Až mi bolo do plaču. Vtom sa otočím a za mnou panička domáca a vlečie obrovský hrdzavý plech. Začala niečo splietať po taliansky, tak sme jej vysvetlili, že nerozumieme. Nakoniec vysvitlo, že je nemka tak sme začali kecať. Vysvetlila nám, že nám ide pomôcť, lebo za chvíľu začne príliv. Jak keby ma obarila...až mi zle ostalo... Podložili sme plech pod zadné koleso, teta nám ju pomohla dvihnúť a išla tlačiť. Ale chuderka sa postavila rovno za výfuk, tak som ju vyhnala a kráska vyfrčala až na pevný breh. Chvála bohu  Tak sme sa pekne poďakovali, pofotili, nabalili, obliekli a ťahali vpred. Domáci zažili trošku vzrúša a moja polovička si odniesla zopár pekných ndáviek a kopancov 

Ako sa hovorí, všetky cesty vedú do Ríma a my sme tuším našli aspoň jednu správnu, keďže sme sa večer ubytovali v jednom nádhernom kempe v bungalove. Na dve noci nás vyšiel 96eur aj s miestnym poplatkom. Večer opäť začalo liať jak z krhle, tak sme sa len vybalili, najedli a padli do postele.

6.deň

Ráno bolo horko jak v pekle ale neodradilo nás to. Motorečku sme nechali v kempe, nabalili sme náš nový tankvak, spravili z neho ruksak a autobusom sme išli do Vatikánu. Po pár fotkách som sa rozhodla, že chcem ísť pozrieť aj dovnútra, keďže sa sem už možno nedostanem. Pred vstupom do kostola stál strááášne dlhý rad ľudí, ale hýbal sa dosť rýchlo. Po príchode k vstupu sme zistili, že budú kontroly ako na letisku. A kameň úrazu... môj drahý zahlásil, že má v ruksaku v bočnom vrecku cvikatko a dosť drahý a obľúbený nožík z Nemecka. S tým sme samozrejme dovnútra nemohli, pipáky by to odhalili. Po dlhom rozhodovaní sme sa zhodli na tom, že to vyhodí do koša. Našli sme si menej frekventovaný odpadkový kôš, veci strčil do zeleného obalu od vreckoviek a keď sme poobzerali všetky krásny Vatikánu, po veci sme sa do koša vrátili. Veď Slováci... A si predstav, boli tam  Tak aj vlk bol sýty aj ovca zostala celá  Neviem načo robia takéto orácie. Veď pápež sa tam aj tak sám nikdy nemotá.

Mala som pocit, že nás stále niekto sleduje. Celé svätopeterské námestie bolo doslova posiate kamerovým systémom a na každom kroku sme stretli sbskára. Asi sa boja, že sa bude niekto inšpirovať filmom DaVinciho kód. Ale poviem vám, nájsť zástavku autobusu, ktorý nás odvezie cez celý Rím späť do kempu bolo dosť ťažké. Asi po pol hodinovom pobehovaní a pýtaní sa, sme aj so skupinkou talianskych dôchodcov, ktorí boli tiež z nášho kempu, konečne zástavku našli. Gól bol, keď sme prechádzali okolo kempu a ten kkt šofér ani na zvonenie nezastavil. Tak sme všetci vystúpili na ďalšej zastávke, starci mu dobre vynadali – škoda, že sme im nerozumeli, prešli sme na druhú stranu a pol hodinu sme čakali na ďalší bus. Vrátili sme sa do kempu, že sa ideme trošku schladiť do bazéna, ktorý bol v cene. Vyžadovali kúpacie čapice, ale to, že sa pri bazéne fajčilo im nevadilo. Tak sme dali 4eurá za čiapky, natiahli tie trapošiny na hlavy a začalo hrmieť a obloha zostala úplne čierna. Asi sme sa niekomu tam hore v tých čapiciach nepáčili  Tak sme si trošku zaplávali, osušili sme sa, pobalili na ráno a išli sme sa k bazénu na terasu najesť. Nonsens bol, že sme mali chuť na pizzu tak sme si objednali mrazenú margeritu. V Taliansku...čo dodať...

7.deň – 349 km

Ráno sme sa nahádzali na motorku a vyrazili krížom cez Taliansko smer San Marino. Ja som tu už bola ešte zo ZŠ a môjmu miláčikovi sa tu veéééľmi páčilo. Napapali sme sa, pofotili tie krásne výhľady, nakúpili suveníry a darčeky a frčali odtiaľ hľadať ubytovanie v Rimini. Ku kempu sme dorazili okolo 18.30 hod. Chlapík nás odchytil ešte sme sedeli na moto pred vstupom, tak sme mu povedali, že nech počká, nech aspoň zleziem a chcela som sa ísť ubytovať. S mojou chabou angličtinou... V tom sa ho Peter s úsmevom pýta, či vie po slovensky alebo česky... a chalan ukazuje, že poďte za mnou, vnútri vám budú rozumieť. Ujala sa nás poľská holka. Prehodili sme tri nesúvislé vety a v tom jej kolegyňa dotelefonovala a otočila sa smerom na nás s vetou: „Dobrý deň, vitajte. Čo si želáte?“ Čumeli sme jak puci. Tak sme zistili, že keď chceme, môžeme si postaviť stan na parkovisku, lebo nemajú ani centimeter voľnej plochy.

Tak som sa opýtala na bungalov. Nič. Obsadené. Nakoniec našla voľnú izbu. Tak som chcela vedieť, čo stojí. Začala ťukať do kalkulátora a vyšla jej cena 70eur za luxusný apartmán s klímou a kuchyňou a to je akcia. „Mňa vaša kuchyňa nezaujíma, ja chcem posteľ a rýchlo sprchu“ – pomyslela som si s úsmevom na tvári. Peter nebol dvakrát nadšený, ale nakoniec sme sa dohodli, že berieme dve noci a zaplatíme to kartou. Panička nás začala ukecávať, že keď zostaneme tri noci, tak nám dá lehátka na pláži zadarmo. Kašlať na vaše lehátka...Prišli sme do izby, ešte ju upratovali. Baby vypadli, tak som tam nabehla a moje nadšenie hneď opadlo, začala som zúriť a doslova a do písmena kopať do skrine. Peter na mňa kukal jak na blázna. Plesnivá, hnusná, smradľavá kúpeľňa, smradľavá kuchyňa...no hrúza...Bratislavské staničné hajzle doprdele...Ale keďže bolo moc hodín a boli sme unavení jak vado a hladní, ostali sme tam. Kde budeš po siedmej večer hľadať ubytko...Podotýkam, že sme sa sprchovali v šľapkách celý čas. Len pre info, bol to kemp Happy Vilage či čo...také niečo... Motorečku sme si dali pri izbu pod strechu, keďže tam mali taký bordel, že na našom fleku čo patril k izbe stál nejaký domáci *ebo z lesa. Celé tri dni...Kašlať do neho. Veď moto bola pod strechou a zakrytá plachtou. Tak sme sa vybalili, ospršili a vybrali sa na prechádzku a do obchodu. A čo to. Začalo pršať jak sprosté. Paráda. Navliekli sme vrchy z nepremokov a šli sme si aspoň kúpiť jesť. Nakoniec sme aj varili. Aj keď som pred dofčou vyslovila vetu: „Na dovolenke nevarím!“ Hold, nevyšlo. Tak sme si kúpili špagety a fantastickú bolonsku omáčku a popri filme na tablete sme sa natlačili.

8.deň

Ďalší deň sme si dali od cestovania oddych a trochu sme sa premotali pri bazéne, po kempe, chvíľku pri mori...prišli sme na pláž, vliezli do vody, takmer nikto sa nekúpal lebo voda bola studená jak ľad. Za chvíľu sa pláž vyprázdnila. Domáci mali siestu. A čo sa zasa nestalo?! Búrka. Len sa zatiahlo a konec...Tak sme pobalili aby sme nemuseli ráno, behli sme do reštiky čo bola v areáli, kúpili sme si pizzu a sedeli sme na „luxusnej“ izbe nad tabletom. Ešteže sme ho mali narvaný seriálmi a filmami... Celý deň a celý večer sme rozmýšľali, čo s načatou dovolenkou. Čo sme chceli a mali v pláne sme už za týždeň prešli a čo ďalej? Padol môj nápad, poďme do Chorvátska. Rijeka nie je ďaleko... Ujalo sa to...

9.deň – 515km

Ráno som sa chystala, ako tej blonďavej Slovenke na recepcii vynadám za ten jej luxus. Samozrejme, nebola tam... Boli tam dve baby a jeden panáčik. Niečo sa dohadovali tou ich mongolčinou. Kto im mal rozumieť... Tak som len tak polohlasno podotkla: „Kľudne si kecajte, veď my máme čas!“ Asi minútu na to sa otočil pánko so slovami: „Čo si prajete?“ Skoro ma mrdlo. Tak som mu povedala, že ďakujeme za ten luxus čo nám dopriali a blá, blá, blá... nakoniec vysvitlo, že slovenka od*bala slovákov. Bola to manželka pána majiteľa. Tak som ju nechala pozdravovať... Pokračovali sme do Chorvátska, cez Slovinsko, kde sme sa dobre napapali v nejakom domácom podniku a išli ďalej... Krásne cesty, žiadne jamy, nádherná príroda, dosť áut, ale cesta ubiehala rýchlo... No priam paráda... Dorazili sme do Rijeky a rozhodli sme sa, že ideme ďalej do Crikvenice. Tam nikde nikoho... Tak sme našli prvú agentúru, vypýtali sme si apartmán na tri noci, panáčik sadol do auta a zaviedol nás až k domu. Majitelia nám ukázali krásny, čistučký, voňavý apartmán a my sme ho zobrali všetkými dvadsiatimi... Tri dni sme si oddýchli na pláži v krásnom počasí, občas pokecali s domácimi, poprechádzali sa popri pláži, dobre napapali, spravili sme si výlet na ostrov Krk cez platený most, minuli pár prašulov navyše čo nebolo v pláne a ťahali sme domov...

12.deň – 674 km

Celú cestu bolo strááášne teplo. Celú časť Chorvátska a kus Slovinska až po Postojnú sme šli mimo diaľnic. Cesta krásnym „vidiekom“ ubiehala pomerne rýchlo ale už sme sa aj tešili konečne vyliezť na diaľnicu a smer Maribor – Graz – Viedeň – Bratislava. Na Triblavine sme si dali poslednú zastávku, trošku sme sa osviežili a tešili sme sa domov. Hneď ako sme vypadli z odpočívadla sme na diaľnici stretli známu cbr-ku, pozriem na značku a kamoško Maroško... Náhodou sme sa stretli na diaľnici, keď sme sa my aj on vracali z dovolenky. Na ďalšom odpočívadle sme trošku pokecali a ťahali sme na Hlohovec. Samozrejme, kilometer pred mestom začalo pršať. Veď klasika...

Zo začiatku som sa toho všetkého bála – dlhá cesta, ubytovanie - nevieš kde a či budeš vôbec spať, keďže v Taliansku je zákaz „voľného“ stanovania, to sa priznám. Ale nakoniec to všetko dobre a priam až super vypálilo a užili sme si to – takmer dva týždne krásnej dovolenky. Prešli sme 7 štátov – na kufríku pribudnú ďalšie štátne vlajočky, spoznali sme krásne kopce a hory, okúpali sme sa v troch moriach, do jedného sa nám podarilo s motorkou zapadnúť, zažili sme všetky štyri ročné obdobia za dva týždne a prešli sme vyše 3600km – málo, ja viem... Na budúci rok to bude hádam lepšie.