Burek Tour - Macedónsko 2013 2/3

Ale, my ideme práve tam dole. Do akejsi rokliny, ktorou vedie kamenisto hlinený „makadam“. Hmm ... je tu strmo a serpentínavo, ak by popršalo tak naspäť neviem, neviem. Každopádne sa dá vraj prejsť tým údolím dole na juh do Podgorici. Klasická „skratka“ na pol deň. Bol som pripravený na šecko, ale ten jeden zjazd tadou kopcom? „Som šokuvaný“. MaAT si to šinie dole na zablokovaných kolesách rýchlosťou zúrivého slimáka a s vypätím síl drží svojho mustanga pod kontrolou. Ono, šmýkať sa plne naložený na dvoch kolesách takým strmákom tiež sa držím kermáňu, ako poslanec kresla a v hlave si opakujem postup, ako švacnúť mašinou o zem na ľavú stranu, lebo v pravo je fíííha jama. Na to šecko mám v mysli ešte Tomáša. Nováčika výpravy, ktorému som sľúbil pohodové šotolinky a nie krst ohňom. Viac menej prvý krát som vážne ocenil počet valcov v mojej mašine. Je tam len jeden a veru kompresia jednovalca sa ukázala byť v tomto závažnom prípade poľahčujúca okolnosť. V doline sú domy a tak po medzi hľadáme cestu k jazeru. Hoci sme ho z kopca videli teraz dole vidíme kulový. Našli sme fasácky vyjazdený a vodou vymytý makadam. Pome dole. Ak ste sa nakoľajili na nesprávnu koľaj, ako tí traja Slovínci na Afrikách pred nami tak hádžete papuliaka. Tak sa zaprášilo aj Tomášovi a veru nejednému junákovi tam zdochol motor, či trochu povyletel zadok. Jááááááááj konečne sme dole pri jazere.

Spotení a to veru nie kvôli tomu, že by bolo teplo, lebo tu dole je vlastne ešte stále hore 1400m. Hlavnou témou je, ako inak zjazd dole a šeci si vravíme ako fasa, že stadiaľ už nepôjdeme naspäť. „Ááále, mačka mala malé“. Domáci vravia, že sa nedá prejsť kvôli snehu. Takže otočka naspäť. Ide sa tahor. Na vracáku pod tým strmákom sa prežehnávam a podraďujem. V tom vybieha Peťo a rozhadzuje rukami hore dole. Stojím v serpentíne. Pod kopcom tri vyvalenie motorky. Vraj ten Slovínec hore vaľajúci sa ucpal prejazd a potom? Viete, ako je to. Matematika a fyzika nepustí. Mustang sa aj zabrzdený zdráha zastať a keď už myslíte, že ho už udržíte, siahnu nohy do ľuftu. Hore na kopci malý zádrheľ s uvoľneným kontaktom na baterií Máňanovej Ténéré. Šikula odtrhol uško a zádrheľ sa zmenil na problém. Polhodinová operácia, amputácia, bajpas a opäť máme šťavu. Už keď sme tam boli tak pekne po hromade zastavili sa aj ujovia pohraničiari Samozrejme, že vykonali svoju potrebu skontrolovať nám pasy. Vraciame sa skede sme prišli a stojíme už iba vo Veruši na pivo. Ideme do Podgorice a potom dole k Škoderskemu jazeru ak stíhame. Cesta do Podgorice bola veľmi milé prekvapenie. Nekonečné množstvo zákrut takmer bez áut strieda pohľad na hlboké údolie, ponad ktoré sa ťahá dominantný železničný most. Naozaj doporučujem vidieť je to pomerne blízko od dedinky Klopot.

V Podgorici sa kupuje nejaká poživeň a Ténéré protestuje pri štarte. Ide, ale akosi inak akoby mala. Uvidíme. Ideme dole na Virpazar a potom klasika popri Škoderskom jazere do kempu v dedinke Donji Muriči, kde sme spali minulý rok. V kempe je rušno. Sú tu Rusi. Ich príchod výrazne ovplyvnil cenu piva za 0,33 si pýtajú 2€. Ešteže máme vlastné zásoby. Rozkladáme stany, lebo vraj nemôžme spať pod prístreškom. Obzeráme moju, teraz vlastne Maňánovu Ténéré, ale stále nie je čosi v poriadku. Popri tom sa pri nás váľa statný Rus, ktorý už čo to veru popil a sľubuje nám na večeru barana, ktorý to už má vraj za sebou. Baran nechodil tak sme si dali ryby. Boli fasácke. Pri druhom pive nás Moskovčania pozývajú k stolu, kde pred nás hádžu kuva veľký pľach mäsa. Statný Rus to už nezvláda a tak sa lúči s tým, že máme účet otvorený a môžeme si dať čo chceme. Nijak to nezneužívame a dávame si len ďalšie pivko, lebo za liter slivovice chce domáci pako 50€ a tak sejeme na to. Dúfame, že žena statného rusa nás ponúkne slivkou zo stola. Moskovčanky síce vedia piť avšak nevedia čo sa patrí a tak ostávame iba pri pive. Snaha o komunikáciu je silná, hlavne Sorge, ktorý sedí pri žene statného rusa má o zábavu postarané. Vraj pľula, ako miešačka, keď mu dačo hovorila. Zabékali sme pár ruských, ktoré si pamätáme zo ZŠ a potom keď to ruskú devu zlomilo ideme spať.

Nedeľa 30. 6. 2013

Skadar – Lezhe – Burrel – Debar – Struga, 309 km

Moje nočné prebudenie by sa dalo charakterizovať pesničkou od Horkýže Slýže „potím sa jak taká ....“. Zaspal som v bunde. Cítim sa, ako vo Fínskej saune. Počas prezliekania začína ruská kovbojka. Krik, plač, hádky a asi aj preplesk. Ráno balíme, lúčime sa so Sorgem, ktorý už musí späť do práce. My sa vydávame do Albánska, ktorým sa dnes pokúsime prebehnúť do Macedónska. Smerujeme na Debar. Je teplo a trochu nudnú cestu oživuje jedna navigačná debata na benzínke. Chlapík so zapálenou cigaretou nás usmerňuje priamo medzi stojanmi z čoho sme mierne rozčarovaný, ale nie prekvapený. Chvíľu čekujem späťáky či sa za nami neobjaví ohnivý hríb.

Tesne pred mestečkom Burrel stojíme v reštike. Dávame jahňacinu k tomu za fúrik hranolke a žeby sa dobre žulo zapíjame to pivkom. Potom ešte šlofík na záhrade a ide sa ďalej. Albánske deti nás v mestách zdravia v húfoch a novinkou je, že si chcú s vami ťapnúť rukou počas jazdy. Na hraniciach s Macedónskom to ide rýchlo, ale obligátna cigaretka a navigačná debata ako ďalej musí byť. Ideme k Ohridkému jazeru presnejšie do mestečka Struga a potom sa uvidí. Prvé km Macedónska sú rýchle a tak ani neviem, kedy sme sa rozdelili. Rovinka, zákruta, rovinka, zákruta a to všetko v hustom lese s dobrým asfaltom. Naša rýchlosť sa však výrazne mení s nástupom vyfrézovaného asfaltu. Názory na vyfrézovaný asfalt sa rôznia. Rýchlo, pomaly? Na tých štupľoch to dosť tancuje a tak ideme tak trochu priposrate, ale pri vyššej rýchlosti sa mi išlo lepšie. Čakáme sa na opustenej benzínke, kde sme za 15 minút videli viac krásnych „young girls“ ako za všetky dni. Ženatí môžu len ticho slintať, slobodným sa medze nekladú. Prichádzame k pobrežiu Ohridu a pokúšame sa nájsť nejaký kemp, kde by sme sa zložili. Partia mladých nám radí kemp RINO. Tam nás víta mladý Albánec, ktorý tu pracuje a ukazuje nám pekne vykosený flek pre naše divoké tátoše a vigvamy. Už tých 5€ bolo fakt v pohode a keď to mládenec podčiarkol rakijou pre každého v cene nebolo o čom debatuvať. Vigvamy vraj postavíme neskôr a tak štartujeme varič, rozoberáme ténéré a koštujeme miestnu rakiju, víno, pivo. Stretávame sa tu aj s Bulhárskými motorkármi, ktorím isto ešte aj dnes vŕta v hlave čo za zvery Slovenskie to stretli. Ako raz ktosi písal, že na cestách by sa mala čítať miestna literatúra. Tak teda čítame. Miestna knižnica však nie je zvyknutá na 6 slovenských kuva hlučných čitateľov a tak sa presúvame na okraj kempu a ak by som ostal pri stole dlhšie tak aj na samotný okraj spoločnosti. Idem spať, lebo mozog hlási, že teraz je to ešte bezpečné. Požiadavku, ako postaviť šušťavú búdku však mozog už vyhodnocuje, ako vysoko rizikovú priam zbytočnú. Skoro som sa posjal od smiechu, keď vytiahol Rasťo svoju karimatku. Buď sme vypili málo, alebo už veľa. Karimatka má asi 90 cm. Rasťo si zbalil karimatku svojej dcérky. Stáva sa, aspoň, že to siaha od hlavy po zadok, šak nohy to zvládnu. Až kým mi nevybilo poistky som mal pocit, že som sa zúčastnil na nejakom nezávislom, vedecko-technicko, ekonomickom sympóziu, ktoré počúvam pri jasnej, hviezdami posiatej oblohe. Hlavné témy chrlili zúčastnení odborníci, ako na bežiacom páse u sváka Forda. Svetová ekonomika je ešte stále v prdeli a ešte dlho bude. Kto má väčšie „gule“? Rusi? Amíci ? Keď šecko je made in China.

Pondelok 1. 7. 2013

Struga – Trpejca- Bitola - Prespanské jazero – Slivnica, 200 km

Buď sa veľa prečítalo, alebo nás v noci zobral niekto tajne na loď a celú noc nás vozil. Ešte, že som včera varovný signál môjho mozgu neodignoroval. Sú tu jedinci, ktorí javia výrazne príznaky morskej nemoci. Každopádne dvíhame kotvy a driapeme do Ohridu. Načim vybrať lóve a samozrejme dať si na raňajky prvý Makedonsky burek.

Ideme prebehnúť k Prespanskému jazeru a cesta vedie národným parkom Galičica. Séria serpentín sa síce stáva časom nezáživná, ale hore kde Vám už stromy nebránia vo výhľade si to vychutnávate naplno. Cestu k jazeru si krátime „opravou“ pokazeného auta trhového priekupníka. Rasťo s Matom sa pasovali za odborníkov a skúšajú oživiť báťovu mašinu. Vyskúšali niekoľko sofistikovaných postupov, ale tohto turecko francúzkeho zvera oživia už len v servise. Možno miestny šaman.
Ideme rovno k jazeru. Dedinka sa volala Stenje. Našli sme tam nejaký hotel Riva, kde sa pokúsime nabrať nejaké sily do ďalšieho postupu. Včerajšie sympózium dalo niektorým rečníkom výrazne zabrať a .... Aha! Pelikán, si to šibe po „rovine“. Sledujeme letiacu srandu. Zaspomíname na plánovanú deltu Dunaja. Peťo sa kúpe a zvyšok pri pive vyjednáva s čašníkom čo budeme jesť. Keď levy zožrali pol zebry šli ležať a ležali dlho. Káva a veľmi príjemný účet nás nabudil vraj ideme kuknúť Pelister. Avšak jedine čo vieme, že tam je, ale ako sa tam dostať to už je iná vetva. Aby Rasťo nevyšiel z cviku praskne mu spojkové lanko. Ostávam a pomáham zavadzať pri oprave lanka. Zvyšok partie skúša hľadať cestu, ktorá vraj končí pred nejakým hotelom. To už bol tretí pokus a tak ebeme na to a ideme hľadať fleka na spania. Jazero ponúka viac možností kde zložiť ubolené prdelky a lačné žalúdky. Pri dedinke Pretor je kemp, ale točí sa tam nejaký film čo priťahuje kopu ľudí. Ideme ďalej. Našli sme ďalší. Vyjednávanie podmienok nášho hosťovania v onom kempe dopadlo tak trochu divne. Platilo sa za postavené stany takže platíme diplomaticky za tri, aj tak sme nemali v pláne stavať ani jeden. Všetko ok, veľké úsmevy. No keď sme chceli ísť do sprchy tak nás tam haltuvala akási dévačka, ktorá prskala, ako zváračka môjho svokra. Tak nič, okúpeme sa v jazere.

Do tej vody?! Ani pánovi. Jazero je položené viac ako 800 m nad morom a tak kúpanie končí fiaskom. Na stole rozbaľujeme malú reštauráciu s miestnou kuchyňou, ktorú barbarsky drancujeme takmer dve hodiny. Od určitého času sa stôl zmenil na 4 cenovú, ktorú spoločne okolo polnoci zamykáme.

Vigvamy večer jednohlasne odmietame, šak komu by sa to ráno chcelo skladať.

Utorok 2.7.2014

Prespan- Resen – Trebenistha- Izvor – Lazaropole – Galichnik- Mavrovo, 178km

V noci bola kosa. Bol som rád, že som môj spacák z periaťa v Rumunsku nezahodil. Je to už síce spacák dinosaurus, ale stále vo forme. Duté vlákno z Tesca ťahalo v tomto prípade za kratší koniec a sviežich 7°C niektorých trochu prekvapilo. Ráno nás však zobúdzajú teplé slnečné lúče, ktoré nás dvíhajú na zadnie labke. Peťo to dnes otáča domov. Sľúbil manželke chatu cez víkend a tak driape dom. Lúčime sa sním a už kujeme pikle kam ideme my. Itinerár hovorí niečo o národnom parku Mavrovo, jazere Mavrovo a enduráckej skratke cez Lazaropole do mestečka, čuduj sa svete, zase Mavrovo.

Skôr než sa pustíme do dnešnej porcie km stojíme v Resen-e na burek. Pekáreň ako malá telocvičňa v ktorej okrem malého pultu skoro nič nie je, nám pripadá trochu zvláštne, ale teplý burek a jogurt je tu samozrejmosťou.

V meste ešte tankujeme, blúdime v temných a úzkych uličkách až konečne nachádzame správny výjazd na Izvor. Pred dedinou nejaký čas od miestnych vyzvedáme enduroskratku do Mavrova. Tomášov garmin ukazuje akúsi cestu II. triedy, ale keď som videl ten zarastený kopec pred sebou tak som si vravel, že „soudruzi z NDR museli nekde udelať chybu“. MaAT, hypotézu garminu podporil a asfaltový koberec tiež takže ideme. Asfalt skončil akoby tam práve včera došiel asfalt na cestu. Po chvíľke nachádzame makadam, ktorý nás ťahá hlboko do zalesneného kopca. Je to vlastne akási lesná cesta. 20 km hliny, kameňa a to všetko premiešané lístím zo stromov dáva zabrať, hlavne čo sa týka kondičky. Sem tam facka po prilbe, ale ináč celkom pohoda. Po polhodinke sa dostávame do najvyššieho bodu skratky. 1500 m zapíjame Macedónskym radlerom.

Cestou dole sa tak trochu jeden druhému strácame z dohľadu, ale máme dohodu stáť na križovatke takže pohoda. Za zmienku stojí ešte vetva, keď sa predo mnou v serpentíne objavil nákladiak. Brzda na šmyku, zastal som sotva pol metra od auta, ktoré už samozrejme stálo. Vyhýbam sa mu po anglicky čiže v ľavo. Sváko pochopil ako to myslím a bezpečne sa mi vyhýba tiež. Posledný kamenistý úsek končí pripojením sa na novú asfaltku kde sa hľadáme. Ja, Rasťo, Tomáš a Miloš ideme na prvú križovatku, kde čakáme na MaAta. Ten však dlho nechodí tak odbáčame v smere na Mavrovo, ale asfaltovou trasou. Kúsok od križovatky vchádzame do parku o ktorom nás informuje drevený nápis ponad cestu. Opäť stojíme. Čakanie si krátime obedom v prírode z domácich zásob. Miro píše, že našiel skratku na Lazaropole a že ide stadiaľ do Mavrova. Ok. Stretneme sa tam.

Cesta k jazeru bola príjemne relaxačná. Neustále meniaca sa krajina, kvalitný asfalt a zákruty nás zaviedli k jazeru, kde by sme sa mali stretnúť. V dedinke sme zastali v takom malom penzióne Kristian. Kúsok od neho sú dva kostoly. Jeden zaplavený v jazere a nový pekne pri jazere. Najprv len tak cvične dávame kávu a čakáme Mira, ktorý ani po hodine neprichádza. Dávame teda šopska saláta, hranolky a Milošove hrdlo pýta čaj, veľa čaju.

Konečne spolu celá partia. Miro si veľmi pochvaľoval skratku, okrem pár nájazdov pastierskych psov to bola paráda. Trochu ma to mrzí, malo to byť čerešnička dnešného dňa. Našu asfaltovú verziu však beriem, ako malú náplasť. Na večer sa už nikomu nechce hľadať miesto na ležania a tak dohadujeme ubytovanie v penzióne. Izby nové, garáž na rozbor karburátoru k tomu a ceny, ktoré nás takmer hodili do role západných turistov. S Mirom dávame ešte jazdu okolo jazera a potom už len vyhrievame sedačky pri stole plnom Macedonskych špecialít.

Streda 3.7.2014

Mavrovo – Gostivar – Srbinovo –zhelezna reka- Samokov- Dolna Belica –Batintsi, 223 km

Nebudem vypisovať koľko sme vypili či zjedli, ale celé včerajšie mecheche s ubytovaním, raňajkami a so štedrým prepitným nás stálo niečo viac ako 20€ na osobu. Obchádzame jazero a smerujeme do Gostivaru. V mestečku plnom života sa z nás stáva svorka blúdivých Holanďanov, ktorá nie a nie nájsť ten správny výjazd k ďalšej enduro skratke k jazeru Kozjak. V Gostivare nás všetci posielajú na Kichevo (Kičevo) a Makedosnki Brod. Nechápu prečo by sme chceli ísť cez Srbinovo a Zheleznu Reku. Už si nepamätám kedy sme sa rozdelili, ale keď sa neskôr stretávame s Mirom je už bez Rasťo. Ténéré bola vraj stále v horšej kondícii a tak sa rozhodol ťahať domov. Mrzí nás to, lebo Rasťove postrehy a humor sú nám viac ako blízke.

Drevorubači v dedinke Zhelezna Reka nás opäť prehovárajú na Kichevo a asfalt. Štartujeme mašiny rozhodnutý ísť tým lesným makadamom. Tmaví chlapi nakladajúci drevo len nechápavo krútia hlavami, kde to ty štyria blázni idú. Je to klasická lesná cesta. Slnku odvrátené časti lesa však ponúkajú spestrenie s hlbokými koľajami plnými vodou až po okraj. Kým sa cesta nerozdvojuje je všetko ok. Na jednej kvázi križovatke čekujeme, kde sme a či ideme správne do dedinky Samokov. Ťahá nás to doprava, lebo vľavo je zvalený stromčok čo v nás evokuje pocit, že sa tam dávnejšie asi nešlo. Nie je sa ani koho by sme sa opýtali. Hoci nakoniec sa tam aj objavili dvaja chlapíci na mulách. Ale boli z nás akosi mimo. Len očný kontakt. Nereagujú ani na globálne čau či helou. Chvíľu sme mali pocit Kolumbusa, ktorý sa stretol s prvým „indiánom“. Na otázku, ako do Samokova nič nevravia. Jeden z nich, ten starší však rukou dôrazne naznačil, že doprava nie. Zrejme zlý duchovia. Otáčame kone a ideme tou cestou so zvaleným stromom. Tento úsek je celkom v pohode chvíľu nadobúdam pocit, že zaradím už aj trojku, ale ostalo to iba pri tom pocite. Dostávame sa do výšky 1600 m a na cestu, kde je miestami po pás tráva.