Alpovačka 2004 2/4

Cesta dole už ubieha rýchlo. Takže ešte zopár technických slov. Najnižšia teplota bola 10 stupňov, to keď pršalo. Hore bolo okolo 16 a k tomu mal Oskar grilovaciu párty. Ale ani to nezabránilo tej mojej plechovej nevernici, aby sa zahrievala a ventilátor išiel bez prestávky. Teplomer ukazoval 104 stupňov. Hore som stretol jedného holanďana na rovnakej mašinke a vravel, že on mal 107 stupňov a že je to normálne. Iba cesta z kopca ju dokázala ukľudniť. Darmo, jej štyri valce sú riadne nadržané. Cestou nás predbehlo len jediné auto, to bol nejaký kamikadze. Brzdili sme takmer iba motorom, až na zákruty.
Večer obliekame plavky, reku ovlažíme sa v jazere, ale strach, že by nám husia koža ostala na zvyšok večera, nám dovolil vliezť iba po kolená. Možno keby nebolo osem hodín večer, tak ideme aj hlbšie a necháme sa zjesť. Takže hurá do teplých spŕch a do vychladnutého zeleného tanku. Čo treba pochváliť, v kempoch „tam na západe“ sú ľudia veľmi ohľaduplní a akonáhle zachádza slniečko, všetci už len šepkajú. Včetne motorkárov!

Deň tretí (241 km):
Zell am See-Innsbruck-Nassereith-Fernpass-Routte

Po výdatnom spánku vyrážame so skorou rannou jedenástou hodinou smer zámok Neuschwanstein. Túto maličkú zachádzku musíme absolvovať, lebo návšteva tohto rozprávkového zámku je náš sen od minulého roka. Berieme teda účet z kempu a Monika ma upozorňuje, že sme evidovaný ako krajina pôvodu Czechoslowakei - Pressburg. Než sa napojíme na diaľnicu, zastavujeme v servise a nechávame si doliať tú nešťastnú brzdovú kvapavku do spojky. Chlapík vypýtal drzo 5 ojrošov a ja zvažujem, či by som za to nemal už celý liter. Našťastie týmto sa problém vyriešil a bublinku v nádržke som už odvtedy nevidel. Po rozpálenej diaľnici (vzduch 28 stupňov) prichádzame do samotného pekla: 12 kilometrová zápcha až po Innsbruck! Sámoška, pre nás to znamená len spomaliť a ísť stredom cesty, dokonca policajt na nás kývne, aby sme išli dopredu. Ale motorka nešťastne spúšta ventilátor a teplota ani po malom zrýchlení neklesá. Dôvod zápchy je neúnosné množstvo kamiónov. Potom už nastupuje sviežejšia cestička lesmi, smer Fernpass. Cesta je prekrásna, vychutnávame decentné stúpania, klesania, zákruty, vdychujeme ihličnatý vzduch a tu odrazu zastavujeme. Predbiehame pomaly šóru áut ale ďalej sa ísť neda: v ceste stojí niekoľko áut a vrtulník. Zopár záchranárov nakladá rozsypaného motorkára, čo zjavne nezvládol zákrutu. Jeho kolegovia stoja okolo a vyťahujú obúchanú mašinku z priekopu. Tak a odteraz ideš pomalšie, vraví nekompromisne Monika! Pridávame sa ku skupine nemeckých motoriek, čo nás medzitým dobehla a na chvoste ich skupiny absolvujeme zvyšok cesty. Kemp pri jazierku Heiterwanger See, čo sme si vyhliadli, je beznádejne plný a ja ruším vetu z predchádzajúceho odstavca, že motorkár sa zmestí všade. Tak pokračujeme do Routte, kde o 17:00 rozbaľujeme tank na prekrásnom trávniku za „pouhých“ 15 ojro. Sme kúsok od nemeckej hranice a realizáciu nášho sna nechávame na zajtra. Pri rozbaľovaní objavujem svoje druhé pero, čo som nevedel v tom bordeli nájsť. Tyčky od stanu sú však niekde stále záhadne ukryté.
Ideme sa osprchovať a s nešťastím zisťujeme, že sprchy sú na žetóny. Tak sa obraciame na správcu a vrátnika kempu v jednej osobe, s nosom červeným ako moja VFRka, s jasnou otázkou a on nám ponúka žetóny (1 ojro = 8 minút teplej vody). Navrhuje nám však kúpiť len jeden, že to nám stačí, že jemu by určite stačil a pritom hltavo okukoval ladné krivky mojej „ľadvinky“. Ešte ho trochu poprovokujeme a ideme do tej sprchy. Po občerstvení trielime do mestečka na večeru a vyhliadneme si taliansku reštiku, lebo veľký výber podnikov tu zrovna nie je. Množstvo múch a absencia zákazníkov sú nám podozrivé, ale hlad je silnejší pán ako rozum. A tak po nejakej dobe vidím svoj 13 eurový nedopečený bravčový steak znova. Pomohol tomu aj pohľad a vôňa mamičkiných zásob. Kua a zase som hladný...

Deň štvrtý (50 km):
Reutte- Neuschwanstein-Reutte

Tak, stan ostáva stanom a my vyrážame o desiatej do Nemecka. Našťastie mi za chrbtom sedí „dvojnohý kompas“, inak by som hneď ráno zle odbočil. Ak sa tam niekedy vyberiete, sledujte šípky na Kónigschloss, inak sa budete točiť ako my dokola. Milé dievky v šporťáku nám poradili cestu a my ich tentoraz nechávame odísť bez škrabancov :-) Ak niekedy budete v blízkosti tohto zámku, nenechajte si ho ujsť! Ručím vám vrátením benzínu za to, že budete unesení! Je ako z rozprávky. Takáto stavba na úpätí Álp. Škoda, že tie najkrajšie fotky sú z vrtuľníka. Neodolali sme a kupujeme si vstupenky na prehliadku. Poviem vám, všetky slovenské zámky a hrady môžeme rovno zatvoriť. Niečo tak bohaté, vyšperkované a prešpekulované som v živote na žiadnom zámku nevidel. Tých 9 ojroškov stojí za to. Panovník tam mal dokonca splachovací záchod! Nie som veľmi na históriu a nepamätám si ani, v ktorých rokoch sa staval, niekedy koncom 19steho storočia tuším, ale predtým tam stál nejaký iný hrad. Samozrejme, že sa treba poprechádzať poriadne po okolí, navštíviť most Marien Brucke, z ktorého sa dá nádherne zámok fotiť, prejsť sa po nádvorí zámku (slováci, to je zadara), obliehať druhý zámok Hohenschwangau, trochu menší, prejsť sa popri jazere Alpsee a nakúpiť suveníry. Na naše prekvapenie sa dá pod hradom dobre a pomerne lacno najesť.

Tu chcem svadobnú hostinu! A chcem!

Večer sa v našom mestečku ideme doraziť na kúpalisko, kde po 18stej hodine klesá cena vstupného na 3,50/osoba. V bazénoch (2 dospelácke, jeden detský) nás nie je nikdy viac ako štyria, väčšinou sme len sami dvaja, teplota vzduchu je zatiaľ akurát. Zneužívame teplé sprchy, čo sú na našej dovolenke nedostatkovým tovarom, fotíme si pri bazéne slnko zapadajúce medzi špicmi Álp a vraciame sa do kempu. Ach, tá tráva...

Deň piaty (221 km):
Routte-Zugspitze-Fernpass-Imst-Landeck-Reschenpass-Stelvio-Bormio-Tirano-Aprica

Vstávame v krutú nočnú hodinu (rozumej o pol ôsmej), tlačíme čerstvé rakúske pečivo a s napakovanou motorkou vyrážame na Zugspitze. Podľa našej mapy je odtiaľ krásny výhľad. A naozaj je. Ale to by sme si museli zacvakať 32 ojro za osobu na lanovku. Monika je z toho nešťastná, strašne tam hore chcela ísť, ale hovoríme si, že sme už na atrakcie minuli veľa peňazí a podobný výhľad bude aj zo Stelvia. Tak nabudúce, keď budeme bohatí. Pod Zugspitze stretáme jediné dve autá Slovákov z celej celučičkej dovolenky. Jo, ak nepočítame jednu „ľadvinku“, čo si na Hayabusu ulovil jeden Švajčiar. Aj na Slovensku sa rodia dievčatá s rozumom :-). Odfotíme si aspoň lanovku a rušáme ďalej, smerom na Fernpass, Imst, Landeck. Za mestečkom Landeck odbáčame na Reschenpass (potvrdzujem, že všade sú passy pekne označované na kilometre dopredu) a vchádzame do najdlhšieho tunelu dovolenky. Mal neuveriteľných 7,1 km! Viete si predstaviť tú klaustrofóbiu posilnenú čerstvými výfukovými vôňami? Za tunelom sme doslova cítili, ako nám z čerstvého vzduchu mladne pleť. Na tejto ceste moju ostražitosť posilňuje pohľad na strmé zrázy hneď vedľa cesty, tu by som si ustlať nechcel. Na talianskej hranici tlačíme do hlavy párky a ďalej sledujeme šípky na Stelvio. Aj keď mi digitál ukazuje len dve paličky benzínu, radšej nezastavujem na tých pochybne vyzerajúcich pumpách a netuším, ako to ešte oľutujem. Prechádzame Trafoi a začínajú nekompromisné stupáky. Ale to je, kua, slabé slovo! Toto som nečakal a neprajem to ani nepriateľskému plechovkárovi. Jazda po Grossglockner Hochalpentour bola oproti tomuto prechádzka botanickou záhradou. Posúďte sami, cesta na tento kopec vyzerá asi následovne: 1) zátačky sú výhradne 180 stupňové vracáky, 2) cesty sú tu strašne úzke, dve autá sa míňajú takmer krokom, 3) ak zabáčate doprava, tak vedzte, že na to máte tak dva metre, inak ste v protismere a inak sa to ani prejsť nedá, 4) v zatáčkach okrem toho stúpate stále do prudkého kopca, žiadne plató (už ste počuli na svojej motorke klepať ventily? Ja áno!) 5) nepočítal som ich, ale nemali konca a už ma to nebavilo a 6) stačí jedna chyba a zotierajú vás zo skál. K tomu všetkému sme boli plne naložení, asi sme boli pre ostatných atrakcia. Našťastie plechovkári sú tu ohľaduplní a v zákrute vám dávajú prednosť. Zákruty sme absolvovali tak, že Monika vykúkala ponad zákrutu a hovorila mi, či možem ísť, alebo ide auto. Tak tu sa konečne mohla aktívne zapojiť do šoférovania a len vďaka nej som mal nervy vyjsť až hore. Všetko bolo ešte znepríjemnené slabým dažďom a 12 stupňovou teplotou. Odvtedy ma Monika volá „pasák Stelviou“.

Tak, konečne hore. Vyššie to pôjde už len pešo.

A takto vyzerá cesta na Stelvio.