BALKANTOUR 2004 Časť druhá: Bulharsko – Turecko – Ázia – Grécko – Srbsko – Maďarsko – Slovensko 2 322 Km. 5/6

Obišli sme kostol a pani nás ponúkla koláčikmi, kávou a limonádou.

Ostali sme prekvapení. Cudzí potetovaní motorkári, ktorí behajú a blbnú okolo kostolíka sú zavolaní do úzkeho kruhu známych. Toto sme nezažili. Nič od nás nechceli. Videli cudzincov a tak ich pohostili. Na Slovensku nemysliteľné. Pokecali sme s jedným starším Grékom, ktorý nám vysvetlil, že dnes oslavujú meniny svojho svätého. Gréci neoslavujú ich narodeniny ako my, ale meniny, A to majú čo oslavovať. Svätých majú 150. Sami sa nad tým usmievajú, ale aspoň majú dôvod sa stretávať. Ten kľud, priateľskosť, jemný humor a otvorenosť si nás úplne získala. Nádherná krajina a ešte krajší ľudia.

Rozlúčili sme sa, poďakovali a šli sme skontrolovať Alexandropolis. Bol však pre nás sklamaním. Žiadne historické centrum, len veľký maják a to bolo všetko. Ako správni Slováci sme hľadali stánky so serepetičkami aby sme mali čo domov doniesť. Bolo tam asi 20 takýchto stánkov, ale Gréci sú národ kultúrny a tak tam predávali len knihy. Aj tie boli v gréčtine.


Našim babám sa v Grécku nepáčilo, pretože sa tam cítili ako vzduch. Chlapi tam majú iný vkus. Pokiaľ je baba bledá, má nos ako lodný hák, prdel rozmerov kufrov na Gold Wingu a čierne chlpy kam sa pozriete, tak to je ideál miestnej krásy. Naše baby neuspeli. Skúšali rôzne účesy a oblečenia aby to otestovali, ale nič. Takže nám ostali znova na krku. No povedzte, chceli by ste ich?

Aj keď plážoví tigri a tigrice by sa ešte vypekali v teplom Egejskom mori, zvyšok výpravy sa rozhodol pokračovať. Spolu sme prišli a spolu aj pokračujeme. Prispôsobujeme sa a balíme. Ráno nás čaká odchod.

Grécky Alexandropolis - Bulharsko – Juhoslovanký Knjažajevac 708Km

Skoro ráno sadáme na motorky, pretože teploty cez deň sa pohybujú hodne nad 30 stupňov. Cesta po Grécku je fajn. Takmer 150 kilometrov diaľnice nám pomôže nadbehnúť denný priemer. Tešíme sa ako sa nám dobre pôjde a ako skoro sa nám podarí ubytovať. Cesta je krásna. Po prvýkrát sa mám na čo pozerať aj po ceste na diaľnici. Vľavo more, vpravo hory. Krása. Grécko Bulharské hranice sú bez problémov. Prechádzame okolo hlavného mesta Bulharska – Sofie. Vyzerá to ako veľký Luník IX. Predmestie je špinavé, cesty rozbité. Buldozér nahŕňa odpadky do potoka. Radšej pokračujeme ďalej. Prichádzame na hranicu so Srbskom a tušíme, že nič nepôjde tak hladko. Menia sa služby. Colníci majú v paži a my takmer 40 minút čakáme, kým sa im zachce pracovať. Prichádzajú na Audinách, Mercedesoch a rôznych kabrioletoch. Byť zamestnancom štátnej služby v Srbsku musí byť celkom fajn. Pri prechode hraníc si pýtajú zelenú kartu. Rado si ju zabudol a Luky si nevymenil minuloročnú. Colník je neoblomný, takže si ju musia zakúpiť za hranicou inak by im nevrátili pas. Zaplatiť 45 EUR za to, čo máte doma zadarmo nasere každého. Srbské cesty sú relatívne v pohode. Prichádzame do cieľa našej cesty do Nišu. Náš predpoklad, že je to veľké mesto a bude tam plno kempov a hotelov sa ukazuje ako nesprávny. Za úplnej tmy opúšťame mesto a hľadáme. Prešli sme všeličo, dokonca aj cestu na ktorej chýbal asfalt a bol tam asi 30 centimetrov hlboký nevalcovaný štrk. Okolo 23:00 sa zjavuje dedinka. Pred ňou hotel. Mali voľné a motorky nám zaparkovali do skladu. Ochutnali sme miestne špeciality, ktoré boli tak mastné, že nás okamžite uložili do postele. Nevadí, ráno sme sa aj tak presúvali.