BALKATOUR 2004 Časť prvá: Slovensko – Maďarsko – Rumunsko – Bulharsko 2 246 Km. 1/5

V podstate sa ani niet čo čudovať, pretože keď sme plán dokončili, smiali sme sa sami na sebe. Táto okružná jazda po Balkáne mala merať do 5.000 Km, ktoré sme plánovali spraviť za 14 dní. Proste šialenosť. Zimné mesiace sme strávili nad mapami a Autoroute programami, kde sme si vypočítavali jednotlivé etapy. Finálna verzia plánu skončila na 6 štátoch a 3 moriach: Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Grécko, Srbsko a navštíviť sme mali Čierne, Marmarské a Egejské more. Štartovať malo 8 motoriek a 10 ľudí. Feschi a Spyke mali úraz, tak konečný stav sa ustálil na 6 motoriek a 8 ľudí. Spoločnosť bola naozaj rôznorodá: Freedom a Rado na Yamahach Virago 1100, Pagy na Aprilia Tuono 1000, Rejdio na Honda Black Widow 750, Luky s Mišou na Honda Varadero 1000 a Drtič so Silviou na Yamaha Drag Star 1100. Ako vidíte, „najlepšiu a najkrajšiu“ motorku na svete mal len jeden z nás. Jazdecká tolerancia a úcta k druhému sú nám však veľmi blízke a tak vieme, že sa jeden na druhého môžeme spoľahnúť aj napriek tomu že nie sme dokonalí. Vlastne dokonalí ani nechceme byť. Na to sú tu iní.

Spravili sme si aj pred odjazdovú poradu na Počúvadle. Zišli sme sa všetci, no poradiť sa nám nepodarilo. Dôvody nech si domyslí každý sám.

Deň „1“ Bratislava – Simeria (Rumunsko) 647 Km

Odchod sme si stanovili na štvrtok z dôvodu ľahšieho prechodu hraníc, pretože všetci dobre poznáme ako je príjemné sedieť na motorke na slnku s helmou na hlave a krokom sa posúvať ku unudenému colníkovi pričom vám motor fúka príjemne teplý vzduch na kožené nohavice pri 30 stupňoch nad nulou.
Plán bolo odísť o 8:30. Pagymu však plne naložená motorka padla v garáži zo stojana a tak ešte narýchlo menil rozbitú smerovku na Tuonku. Brzdovú páčku novú nenašiel, tak celú dovolenku jazdil s jej kýptikom. Jeho frajerka Viva, nám všetkým zamávala vreckovkou a vyrazili sme.

Slovensko – Maďarská hranica prebieha v pohode a po krátkej prestávke sa dostávame na Maďarskú diaľnicu. Zastavujeme na pumpe, kde si kupujeme 4 dňovú nálepku za 1700 forintov. Lukyho chcel pumpár ojebabrať a schválne mu zle vydal, Drtičovi zasa chceli naúčtovať za 10 litrov benzínu 17 EUR, takže pokiaľ si nechcete zbytočne meniť peniaze, tak plaťte kartou. Na každej väčšej pumpe akceptujú aj VISA karty (vrátane Visa electron), takže žiaden problém. Nálepku treba skutočne mať, pretože ju naozaj kontrolujú. Dokonca sme videli ako chytili motorkára, ktorý ju nemal. Takže vyrážame po diaľnici do Kecskemétu, kde končí. Cesta je neuveriteľne nudná a najlepšie ju charakterizoval zvukovým prejavom Pagy: Vrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrr, tššššššššššššš, vrrrrrrrrrrrrrr, tšššššššššššš. (zvuk motora a zvuk tankovania).
Cez Szeged vyrážame smerom na hraničný prechod Maďarsko – Rumunsko. Cesty sú výborné, ide nám to rýchlo. Prichádzame a vidíme, že to bol dobrý nápad vyraziť vo štvrtok. Pred nami je asi 10 áut, ale hýbe sa to len pomaly. Bundy na kufroch, nohavice rozopnuté a tlačíme motorky ku colníkovi. Ten si pýta aj technický preukaz. Mimochodom ten si neskôr pýtajú na každom hraničnom priechode. Po prechode hraníc si chceme zameniť peniaze a tu sa vraciame pred rok 1989. Vrhajú sa na nás cigáni pokrikom manyčejndž a ukazujú nám úhľadné ruličky. Nakoľko aj my sme si socík užili, tak sa vydávame ku zmenárni, kde sa okamžite stávame milionármi. Za 100 EUR získame 4 200 000 Lei. Narvali sme to do peňaženiek a zistili sme, že ich nevieme zavrieť. Výborný pocit. V prvej dedine, hneď za hranicou sme zašli do reštiky oplieskať zopár miliónov. Tu na naše prekvapenie žije asi 70% obyvateľov Slovenskej národnosti. Ešte aj reštaurácia sa volala Slovenská koliba. Čašníčka vedela lámano po slovensky a my sme si užili prvé a posledné slušné jedlo v Rumunsku. (pokiaľ vynechám KFC). Radi by sme vás upozornili, že Rumunštine sa nedá rozumieť. So slovanskými jazykmi nemá nič spoločné a Rumuni zásadne vedia len po Rumunsky. Tu prichádzajú na rad herecké výkony. Za dobu pobytu v tejto milej krajine sme sa naučili zahrať kura, prasa alebo aj cukor. Zistili sme, že také hranolky sa veľmi ťažko hrajú.

Rejdio vymyslel pomôcku na prepočet tých nešťastných peňazí. Je jednoduchá. Stačí vyškrtnúť posledné tri nuly a máte to v korunách. Jedlo stálo tak okolo 70 korún, pol litra minerálky tak do 20 korún. Bolo ho dosť a bolo chutné.
Vyrážame smerom na Devu. Rumunské cesty sú prekvapivo dobré. Nový hladký čierny asfalt, dobré značenie, vyvážené zákruty. Jediným mínusom bolo enormne veľké množstvo kamiónov. Toľko sme ich pokope nevideli. Tankujeme na miestnych pumpách za úžasných 27 Sk / liter. Benzín voní trocha inak ako u nás, ale na motoroch to nebadať. Policajti sem tam merajú, ale každý oproti idúci bliká ako o život. Rýchlosť do 110 Km / h je úplne bezpečná. Okolo 21:00 prichádzame do Devy. Zastavujeme za mestom, kde sú dva motely oproti sebe. V oboch vie recepčný len po rumunsky a oba sú plné. Vraciame sa do mesta, kde je v centre hotel. Tu síce recepčná tvrdí, že vie po anglicky, ale nakoniec zisťujeme, že pozná len číslovky. Motorky by museli stáť na hlavnej ulici a to sa nám veľmi nepáči. Milý rumunský človek sa nám ponúka, že za 20 EUR bude pri nich sedieť do siedmej rána, ale to sa my obávame, že o siedmej ráno bude pri nich sedieť vo vlastnej garáži a tak sa vydávame ďalej. Po ceste Pagy nájde ceduľu, odkazujúcu na nejaký penzión. Vchádzame do dediny Simeria za Devou a hľadáme. Po krátkom blúdení nachádzame niečo vysvietené s malým nápisom Bikers welcome. Vieme že sme správne. Milá pani majiteľka, ktorá mala to šťastie a vydala sa za Nemca vie aj inak ako po rumunsky a za 10 EUR na osobu nám prenajíma malý domček s izbami, kde je TV, rohová vaňa a podobné nezmysly, ktoré nám však po tých kilometroch padnú vhod. Krátko posedíme v bare, pretože stará čašníčka chce komunikovať iba po rumunsky, alebo maďarsky. Nepoznáme ani jednu z týchto rečí a tak ideme o 01: 00 spať.

Deň druhý po Rumunsku. Simeria – Dracula – Brasov 474 Km

Stretávame sa na raňajkách o 9:00. Motorky nabalené. V tom nám pani majiteľka prináša asi 40 ročného Nemca, ktorý tvrdí že je motorkár. Prestali sme naňho porezať pomedzi prsty až vtedy, keď nám ukázali jeho knihu, ktorá vyšla v Nemecku. Volá sa Prázdninový jazdec a popisuje jeho cesty s Afrikou Twin po Balkáne, Číne a iných krajinách. Veľmi milý chlap.

Posedeli sme nad mapami a poradil nám inú cestu, ako sme mali pôvodne v pláne. Máme ísť priamo cez Transylvániu okolo pravého hradu, kde pôsobil Rumunský vladár Vlad Dracul. Navyše nám poradil kempy v Brašove a Constante.
Po niekoľkých desiatkach kilometrov odbáčame z hlavnej cesty na Cartisoara a vyrážame do Trasylvánkych kopcov. Zdajú sa nám v diaľke nejaké vysoké, ale ako to už býva, čakáme, že prejdeme okolo nich.

Cesta sa však dvíha, miznú listnaté stromy a ihličnany sú husté, štíhle a vysoké. Sú iné ako ich poznáme my. Sú úzke ako ruky Draculu z prvého vydania knihy. Zákruty. Samé zákruty, vracáky a zasa zákruty. Kilometre zákrut. Keby sme neboli tak naložený aj si to viac užijeme. Zastavujeme v hoteli, kde čašník vie po anglicky len jes a nou. Identifikujeme nejaké jedlo a obedujeme. Cena jedla tak okolo 80 korún, porcia však detská. Ale aspoň nemáme taký hlad. Nad hotelom je v diaľke vidieť mohutný vodopád a zdá sa nám, že na končiaroch sú aj stopy snehu. Vyrážame. Cesta neustále stúpa.