Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Hodnotenie: (18 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Dobrodružné Albánsko na druhý pokus 3/3

 Zdieľať

Pridané: 04.02.2013 Autor: Feri Zubal - zeON
Čitatelia: 14144 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Pohorie Tomorrit

Najvyšší vrch v tomto pohorí, Partizanit, má výšku 2416 metrov. Od mora je vzdušnou čiarou vzdialený zhruba 80 km, takže si viete predstaviť to stúpanie. Ale čo je najlepšie, na vrchol je možné dostať sa aj s motorkou (nie priamo na Partizanit).

 Cez tie kopy kameňov som však nakoniec neprešiel
Cez tie kopy kameňov som však nakoniec neprešiel

Už od mesta Berat, mimochodom mesto s veľmi peknou starobylou časťou, vidieť ako sa k nebu ťahajú štíty pohoria Tomorrit. V meste aj trochu blúdime, ale to nevadí, aspoň lepšie nasajeme tú atmosféru. Kto by nevedel, v 10 storočí tu mučeníckou smrťou zomrel slovenský svätec sv. Gorazd.

Nás však viac zaujímalo to čo nastalo pri zjazde z asfaltky za mestom Polican. V smere na Corovode treba za mestom zatočiť do ľava. Odobčka je jasná, výjazd nákladiakov z kameňolomu naťahal jasné stopy prachu od ich kolies. Potom začne už len slušné stúpanie po kameňoch a prachu. Slušné stúpanie miestami okorenia aj poriadne strmé výjazdy ale cesta je široká takže nákladiakom sa je kde uhnúť. Akurát v jednom takom stúpaní, zhruba 100 metrov pred vrcholom Ivo tesne predo mnou zastavuje. Ako naschvál, cesta tu bola úzka, podklad akoby hnedá sypká múka, tak stojíme obaja. Rozbeh nehrozí, otočka dolu a nájdenie lepšej trasy sa ukázalo ako lepšia voľba. Túlať sa tu dá po rôznych cestách, k vrcholu vedú hádam všetky.

 A môžme sa dosýtosti túlať
A môžme sa dosýtosti túlať

Čím sme vyššie tým je terén kamenistejší, pribúda nákladiakov, bagrov... Prichádzame na akési medzihorie. Je tu svätyňa Bektašského náboženstva (odnoš Islamu), oddychujú a modlia sa tu robotníci. Pauzu si dávame aj my, je nutné dotiahnuť šrúby na Ivovej motorke, vytriasli sa cestou nahor. Hlavne chceme aby si oddýchla malá GSa, v horúčave začala fakt neskutočne klepať.

Výstup na vrchol absolvujem teda sám. Z výšky 2300 m.n.m (podľa GPSka) sa púšťam, ako som neskôr zistil, nesprávnou cestou na vrch. Kamene po ktorých idem sú občas väčšie než kolesá na motorke, prietrže v skalách tiež pripravujú zaujímavé situácie. No posledný strmý výjazd som skrátka nedal. Keď som sa pozrel dolu z miesta kde som uviazol dostal som miernu závrať. Stál som tak, že chodilo jednej nohy som mal na úrovni kolena druhej. Našťastie to bolo rovno v kameňolome, dvihnúť a otočiť motorku mi pomohli Albánci.

 Na tomto mieste GPS hlásilo výšku 2300 m.n.m.
Na tomto mieste GPS hlásilo výšku 2300 m.n.m.

Nútený smer domov k leteckej základni a albánskemu Texsasu

Oddýchnuté baby GS stále protestuje. Rozum víťazí nad túžbou pokračovať v putovaní Albánskom. Odteraz pôjdeme len na sever. Zliezame z pohoria a ja si užívam posledný Albánsky off-road.

Zastavujeme sa pri starom letisku Kucove, postavenom v roku 1955, zrekonštruovanom v roku 2002 a uzavretom v roku 2005. No letecká základňa uzavretá evidentne nebola. Len čo sme sa zastavili pri bráne a vytiahol som foťák, ihneď na mňa z búdky vyštartovali ozbrojený vojaci. Celkovo areál nepôsobil zašlým dojmom. Mali tam aj vystavené naleštené Migy 15. Zvláštnosťou je, že tieto lietadlá boli skonštruované už niekedy v roku 1947 a v albánskej armáde slúžili až do roku 2005 (to sa už v USA do dôchodku chystali „nevideteľné“ F-117tky). Väčšinou však nešlo o ruské Migy ale o Čínske nelicenčné kópie.

 Aspoň čierneho orla som cvaknúť stihol
Aspoň čierneho orla som cvaknúť stihol

Odtiaľto je dobré sa vydať ešte o pár kilometrov severnejšie. Narazíte na ropné polia, funkčných púmp je tu ale málo. Dá sa medzi nimi voľne prechádzať a pozorovať, ako hrdzavé metronómy našej doby, pomaly stúpajú, a klesajú v nekonečnom tempe. Ropa je ale riadny hnus. Stúpiť do čierneho zlata znamená, nosiť jeho večnú pamiatku na spodku čižiem. Ani benzín ten brizolit nezmyje.

 Metronóm našej doby
Metronóm našej doby

A čo sa ešte stalo smerom domov?

Výlet definitívne končí, keď Ivo zase zle odbočil, nie k Škodarskému jazeru ale k hranici do Čiernej Hory. Dodnes ho podozrievam z úmyslu, na druhej strane chápem, že s tou hrkalkou chcel byť čím skôr doma. Na hranici nám brutálne čierny cigáni doslova hádzali deti pod kolesá. Ak niekto príde na túto hranicu, uvidí podobný obraz a pre istotu sa otočí, nevie o čo prichádza. Albásnko je totiž krásna krajina, kde ak si dá človek pozor nič nehrozí. Ľudia sú milí, krajina ponúka možnosti skvele si zajazdiť on aj off-road, jedlo, hotely, benzín... skrátka všetko tu je na naše pomery lacné. Tak prečo sa otáčať kvôli predsudkom?

Okolo mora ideme až nás zastihne tma. Nenachádzame žiadnu voľnú pláž kde by sme prespali, musíme riešiť ubytko. Ani nevieme v akom meste vlastne sme. Večer sa ako taký buzíci prechádzame po pláži. No čistý cirkus, všade diskotéky, svetielka, bugs bunny a možnosť odfotiť sa s originál živím somárom, tak tomu teda hovorím atrakcia. Ale toto väčšina ľudí chce a toto čoskoro dôjde zrejme aj do Albánska.

Voziť sa po Balkáne však stojí za to. Z výšky si obzrieme, trošku snobský, ostrovček Sv. Štefan, zamierime do bývalého hlavného mesta Čiernej Hory mesta Cetinje a cez národný park Lovčen prejdeme na cestu schádzajúcu do Kotoru. Serpentíny sú tu ako výstava motocyklov v pohybe. Všetky novinky tohto roku pokope. Nové, vyleštené a my jak taký žobráci zaprášený, hrkotajúci, polámaný.

 Vysoká škola parkovania
Vysoká škola parkovania

Pri výjazde z obrovskej zátoky sa cítim ako na okruhu. Široký kvalitný asfalt, veľké zvodidlá, fajnové zákruty. Opäť začína horúčava. Horia aj okolité kopce, občas musíme prejsť hustým dymom. Už asi viem prečo sa táto krajina volá Čierna Hora.

Pozreli sme si Mostar, dali sme si rally cez Sarajevské stavenisko (nechcelo sa nám stáť v zápche), opäť pozreli Petara, Maďarsko, Močenok a posledný deň už absolvujem cestu na východ našej republiky v poriadnom lejaku.

 Aj ja som si uchmatol takúto fotografiu. Smutné, že sa tam v predošlý deň pri skoku z mosta zabil Čech
Aj ja som si uchmatol takúto fotografiu. Smutné, že sa tam v predošlý deň pri skoku z mosta zabil Čech

Zopár čísel na záver

 Na záver aj s pozdravom od Morskej \"panny\" (to nie sú neslušné gestá)
Na záver aj s pozdravom od Morskej "panny" (to nie sú neslušné gestá)

Ďakujeme firme Eres-Racing za materiálnu podporu a mazivá značky Vrooam, ktoré sme použili v našich strojoch na tejto ceste.

Text: Feri Zubal - zeON
Foto: Feri Zubal - zeON, Ivan Sklenár - IvanXR125l

<

Pridané: 04.02.2013 Autor: Feri Zubal - zeON Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (18 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 349384 | Včera: 234599