Dobrodružné Albánsko na druhý pokus 2/3

Znamenia a povery s tým na mňa nechoďte

V zákrute padá Ivo a podľa výrazu tváre vidím, že o silne narazenej nohe asi nesranduje. Pri zastavení a snahe pomôcť odporúčam k zemi aj moju strojovňu, o 200 metrov ďalej mi za jazdy padá všetka batožina. Spoza stromov sa ozýva mix Eminema a albánskych fidlikantských melódii, tož ideme tam. Vonku je už tma, nemáme vodu a razom ani náladu pokračovať. Ostávame teda „ubytovaný“ pri diskotéke Teth. Motorky uložené na pekne upravenej rovine ale moja aj tak padá z centrálu. A bolo to veru pekné domino, keď veľká GSka padla na malú a tá na Iva. Voala a som bez čelného štítu.

„Feri veríš na znamenia?“ Stačil jediný môj pohľad bez slov, suché prehltnutie parťáka a debata na túto tému skončila skôr než začala. Potichu rozkladáme stan (Eminem ale furt čosi bliakal pomedzi píštali, husle a čo ja viem čo ešte) skúšame ľadovú sprchu a úsmevy opäť kvitnú na tvárach. Veď je tu koniec koncov aj tak perfektne. Keď miestny chlapci zalezú spať stíchne aj Eminem. Pred zavretím dverí nás postrašia prítomnosťou vlkov, medveďov, hadov... Chvíľu rozmýšľam ako sa sem dostala iná kempujúca rodinka na Forde Mondeo, chvíľu vychutnávam pohľad na rozsvietené domčeky na náprotivnom kopci. Zdola ako naschvál zurčí potôčik, pri ktorom nebyť posledných udalostí isto spíme. Keď slnko úplne ukončilo dnešnú púť spustilo sa vitie všetkých psov v údolí a to je tá atmosféra, ktorá dokonale ukolíše k spánku.

Od rána po kameňoch

A ráno je ešte krajšie. Aj drkoceme zubami dokiaľ slnko neosvieti kopec kde sme spali. Potom je už horúco a ešte teplejšie. Flexujem ostré hrany polámaného štítu, poriadne doťahujem batožinu, ideme.

Nemáme žiadne striktné plány kam by sme to mali dnes dotiahnuť. Len si užívame skackanie motoriek po kameňoch, výhľady, prírodu, miestnych ľudí aj nemiestnych Čechov, ktorí sa znenazdajky, v počte kusov veľmi veľa, objavili z ničoho nič na ceste ako peší turisti. Stúpame, klesáme, serpentíny, brody, kamene... a vlastne čo vám budem opisovať, všetko vysvetlí fotogaléria. Cesta nie je náročná až na tú horúčavu (ani po vylezení z vody nie je možné v mokrých ponožkách ostať kľudne stáť na kameňoch).

Asfalt more (teda asfalt a more)

Po zlezení z posledných serpentín začína čoskoro za osadou Kir asfaltová cesta. Táto trasa bude onedlho asi celá vyasfaltovaná. Z oboch strán od Kopliku aj Škodaru už asfalt dorazil po prvé serpentíny. Ani tá úzka asfaltka nie je na zahodenie. Len treba dávať pozor na všetkých okolo, nie je sa veľmi kam uhnúť. V Škodari to všetko krásne končí. Dávame si „obedík“ a zamierime k moru, kým by sme došli na ďalšiu off-road cestu asi by už bola opäť tma.

Pláž vo Velipoje ujde. Až sa človek čuduje, že cesta k nej vedie doslova cez kopec sračiek. Albáncom asi vysvetlili, že o pláže sa treba starať, no zabudli dodať argumenty o lákavej prístupovej ceste neodrádzajúcej turistov (zahraničných).

Usádzame sa pod stromami, vraždíme melón, vrháme sa do veľkých morských vĺn. To opakujeme až do večera. Rutinu plážového života spestrila krava, ktorá skrátka prišla odnikiaľ a nikomu nechýbala. Skoro ako v klasických filmoch, kde sa podobná krava vždy z ničoho nič vynorila a zožrala kúpajúcim sa šaty. Táto nám zožrala melón a skoro spôsobila ďalší domino GS efekt. Dotieravý bol aj malý albánsky zasran, ako naši hnedý, len nesmrdel (no naši hnedý nemajú more). Že 2 evri za fotku s ním. Ej keby vedel koľko rovnakých sa na mňa vrhá pri vynášaní smetí doma.

Zbehlo to rýchlo a ľudia pomaly začali opúšťať pláž. S Ivom len tak sedíme pri motorkách a konštatujeme, že tu majú priveľa fúzatých dievok. Nuž keďže nie je veľmi po čom pozerať chvíľka dumania vždy príde vhod. Tu vidieť silný kontrast tejto krajiny. Neďaleko nás sa usádza dedko s vnučkou. Čosi stavajú, smejú sa... je to asi taká bežná rodinná láska. Keď odchádzali nadrzovku pred nimi preletel mercedes, všetkých zaprášil, veď no a čo. Len, ktorý z tých dvoch je naozaj šťastný?

Spanie vyriešia voľné lehátka. Keď sme sa pod jedným dáždnikom uložili, ktosi prišiel a bral nás preč na iné lehátka, na jeho lehátka. Nechcel aby sme platili, iba pre istotu, aby nebol problém. On tie svoje chodil celú noc sem tam omrknúť, či ich niekto nekradne, a že dá pozor aj na nás ak tvrdo zaspíme. Lenže sme nezaspali. Dvihol sa tak silný vietor, že sme samozrejme museli ísť vyskúšať silu vĺn v „Adamových“ plavkách. Neskôr zakuklený v spacákoch ako tak zaspávame. Do rána sa na mne vytvorila menšia piesková duna (Ivo si vybral lepšiu stranu). Piesok bol úplne všade, že sme sa radšej nezložili pod stromami. Nechápavo sa s nami pustil do reči aj jeden Nemec, taktiež motorkár, on spal v hoteli.

Presun k ďalšej off-road trase

Viac menej odpieskovaný štartujeme stroje. Vraciame sa na hlavnú cestu odtiaľ odbočka Puke. Aké jednoduché len pán Ivan veril GPSku a na tabule nepozeral, reku načó :-) Viem kde trebalo odbočiť tak len trúbim, kývem... Už správne natočený pokračujeme po pomerne kvalitnej asfaltke. Ale je zimááá. Presnejšie šialený vietor nefúkal len pri mori ale aj v kopcoch. Dosť problém keď sa cesta kľukatí takmer po hrebeni kopcov. Zvodidlá tam neboli, iba fajnové priepasti.

Kvalita asfaltu akú by som na tomto úseku čakal začala až za mestom Puke. Míňame pár komunistických pomníkov, drkoceme zubami už nie len od chladu a viac menej rýchlo sa ocitáme pred dedinou Fushe-Arrez. GPSkár opäť zle točí. Off-road cesta je fajnová, no čoskoro končí na smetisku. Mali sme ísť cez most doprava ponad rieku, len to v tom strojčeku píplo o čosi skôr tak reku prečo nezatočiť doľava do kopca?

Farebnými cestami a opustenými „ubytovňami“

Za Fushe-Arrez je nejaká fabrika, potom treba prejsť asi 600 metrov a zatočiť ponad riečku cez betónový most. Oplatí sa!!! Cesta vás zavedie po všakovakých kamenných cestách simultánne s asfaltovou cestou SH30, po kopcoch v pohorí Munella kde nebudete stíhať počítať farby mihajúce sa pod kolesami. Modré, KóTieMácke (orandžové), biele, fialové, čierne aj kamene klasickej kamennej farby pod sebou zomelú kolesá bikov.

Najprv sa treba vysporiadať s veľkými nákladiakmi idúcimi do a z činnej bane. Aby sa od nich neprášilo cestu polievali. Lenže to malo asi takýto efekt: na mokrej časti kolesá ofŕkali motorky, na suchej zvírili prach, ten sa prilepil kde mohol a tak dookola. Bonusom bola nevinne vyzerajúca mláčka v ktorej sa valce mojej motorky znenazdajky premenili na ohrevné teleso (kebyže ešte stále vlastním čelné plexi, tak by sa moja hlava postarala o to aby som ho nevlastnil).

Prechádzame okolo bane. Za ňou nás vítajú obrovské odstrelené skaly, cesta už ďalej nie je tak fajnovo ujazdená. Sem už asi chodí málokto, nie to ešte kopec nákladiakov. Len tú jednu štvor-nápravovú Tatru musím stretnúť práve v zákrute nad strmým zrázom s odsypujúcim sa okrajom cesty. Nebolo mi jedno keď mi nárazníkom potlačil zadok motorky smerom do priepasti. S bočnými kuframi by som bol v .... (sú to 4 bodky nie tri, takže tam by som bol hej).

V oblasti týchto kopcov boli v minulosti údajne najhoršie gulagy v Európe. Baní, aj činných je tu habadej, pracovať tu v tej horúčave by som veru nechcel, nehovoriac o tom asi aké mali tu „ubytovaný“ podmienky na život v zime. Keď narazíme popri ceste na rozpadnuté domy, ktoré mohli byť práve týmito „ubytovňami“, zanechá to silný zážitok. Že mi si tu teraz voľne jazdíme a nik nás odtiaľ nevyháňa, aj keď občas pretneme areál činnej bane, nuž slová sú asi zbytočné.

Terény tu nie sú rovnako ako na trase do osady Teth vôbec náročné. Iba jeden strmší výjazd, inak pohodička. Zadné koleso si driftuje po rôznofarebných kameňoch, dalo by sa tu páliť oveľa rýchlejšie. Prichádzame k „prameňu fanty“ okolo ktorého je nutné prejsť cez mostík, nie cestou ponad mostík, inak vás cesta zavedie hlbšie do hôr. Chvíľu sa zastavujeme, vodu zo starej štoly na meď samozrejme nepijeme.

Motanie sa horami nemá konca kraja, užívame si to. V podstate sa tu okrem nás nemotá nikto, teda pokiaľ nie sme na trase vedúcej z niektorej funkčnej bane. A vyzerá to veru šialene keď z malej diery v kopci vychádza obrovský nákladiak, len škoda, že som nestíhal tasiť foťák. Jediné čo robí, zatiaľ len Ivovy, vrásky na čele je klepot z malej GSky. Ako sa neskôr ukázalo, nebolo to len z tepla. No etapu dňa treba dokončiť. Šotolinová cesta nás vypľúva na asfaltku niekde nad osadou Resps blízko diaľnice do Macedónska. „Farebné“ hory sa s nami lúčia štýlovo, poriadným zemetrasením. Asi odpálili nálože v baniach, nechcel by som vtedy byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Opäť veget pri mori s táckou plnou morských rýb

Ivo je z motorky fest nervózny, tak opäť odkladáme plánované terény a ideme po diaľnici rovno k moru. Najbližšia značka pláže v mape je označená v zátoke Patokut, tak ideme tam. Cesta je zrazu z oboch strán obklopená vodou, ale nevyzerá to tu ako na pláži. Na obe strany smerom do vody miestami vyrážajú budovy s terasami na sedenie a sieťami na výlov rýb (a iných morských potvor). Keď asfalt zmizol a potom zmizla aj cesta, došlo nám, že pláže tu asi nebudú. Za to pri niektorých zo spomínaných budov stáli luxusné drahé autá. Tož ideme aj mi otestovať čo varia, aspoň si oddýchneme a preberieme čo ďalej, Ivova motorka totiž moment od momentu hrkotala viac a viac.

Vyberáme jednu reštauráciu kde parkujeme skoro až vo vnútri. Fajnovo oblečená obsluha sa iba udivene díva na zaprášenú dvojicu. Netušíme čo a ako si popýtať, no čašník sa vynašiel. Priniesol na podnose každý jeden druh z ponúkaných rýb. Dokonca sme sa potom mohli pozerať priamo na prípravu pokrmu. S plnými žalúdkami rozmýšľame čo ďalej. Najmúdrejšie by bolo ísť hneď domov, Ivo podozrieval uvoľnenú rozvodovú reťaz, ktorú nechal opraviť pred odjazdom (už vieme, že to bola pravda), ale inteligentne ani nevyzeráme nie aby sme ešte boli. Preto ideme ďalej na juh.

V Durresi pod tisíckami hotelov

Dochádzame do tohto veľkého mesta a mierime k pláži. Lenže všade hotel, bar a čo ja viem čo ešte. Nikde voľná pláž, tak hľadáme aspoň kemp ale o tých tu ani nechyrovali (veď prečo aj keď v hoteloch je lacno). Za jedným hotelom nás však uchýlili, nechávame im aj symbolický poplatok, veď nás pustili do prázdnej hotelovej izby aby sme sa osprchovali, keď už nič iné nechceme. Aj obsluha bola pekná, po prvý krát tohto roku v Albánsku vidím peknú babu, a vlastne, boli to dvojičky. Zbytok svetla strávime v mori, potom ideme stavať našu ubytovňu.

Ivo odbehol do hotela vykonať potrebu a ja som ostal pod stromami sám. Mám rád tieto chvíle. Hoviem si sám pod stromami, stan je postavený, motorky odstavené. Od mora počuť zvuky lámajúcich sa vĺn a pomedzi koruny stromov vidno hviezdy. Hoteli navôkol ani nevnímam, ako keby som bol niekde úplne mimo. V tom počujem Ivove kroky ako sa vracia späť. Len tak do vetra, ale predsa len o kúsok hlasnejšie aby to počul aj Ivo, vravím, „V zozname k výletu mám bod kurwa si oddýchnuť, to oddýchnuť kľudne odškrtni.“ Len čo doznel môj hlas vystriedal ho epický zvuk otvárania fľaše. To magické cssss keď sa plechový vrchnák láme vo svojej polovici. Zacítil som jemný studený front blížiaci sa ku mne, netrvalo dlho a orosená fľaška si našla miesto v mojej dlani. Stačilo dodať iba chlapské cing a už si aj zlatistý mok našiel cestu cez ezofágus rovno do žalúdka. Ohlušujúca chvíľka ticha na ktorej konci Ivo dodáva, „Tak čo škrtnem to ako celok?“ Ležérne otočím hlavu k parťákovi s huncútskym úsmevom, „Hmm...“