Od Hondy NSR 125R k Honde CBR 600F Sport

Ostávalo ale vyriešiť zopár problémov: čo kúpiť a kam to dať. Inzeráty som zbežne prezeral už od jesene, od kedy som vrátil dvojtaktnú NSR a nejazdil. Začala mi chýbať už po prvom týždni, veď to poznáte. Chcel som Hondu CBR 600F Sport. Tento model bol predstavený v roku 2001, ak sa nemýlim. Vtedy som mal zhruba 17 rokov a hrozne sa mi páčila. Uchoval som niektoré moto časáky z tej doby, čítal som recenzie, porovnania a podobne. Stála tuším 345.000 korún, pre mňa nepredstaviteľná čiastka. Ako typická Honda bola v článkoch vyzdvihovaná za svoju kultivovanosť, spoľahlivosť a podvozok s ktorým sa spája dobrá ovládateľnosť. Ak k tomu pridáte jej "user-friendly" povahu, ako nováčik som mal jasno. Pár mesiacov som ju mal na kompe na pozadí a to bolo všetko. Vtedy ma ani vo sne nenapadlo, že by som ju raz mohol mať, bol som rád, že mám na pivo.

Druhý problém bol zaistiť garáž. Hondu NSR som parkoval v suteréne paneláku, ale nič väčšie by sa tam nezmestilo. Napadlo ma využiť garáž, ktorú používa teta pre svoje 2-dverové Clio 1.2. Šiel som do garáže a starostlivo som vymeral jej rozmery, vrátane brány. Ako správny IT-čkár som si navrhol 2D model garáže, podľa rozmerov ktoré som nameral. Z údajov na internete som zostrojil jednoduché modely auta a motorky, išlo hlavne o pôdorys. Keď to bolo hotové, mohol som vyskúšať, či sa do garáže vôbec zmestím, spoločne s Cliom. Simuloval som to viac krát, vyzeralo to v pohode, trochu tesnejšie to bolo iba okolo garážovej brány. Relalita neskôr ukázala, že som pri simulácii nebol ďaleko od pravdy, a tesnejšie okolo brány to naozaj bolo. Teta to vyriešila elegantne tým, že sa snažila pri parkovaní čo najviac priblížiť pravej strane garáže.

Aj keď som ešte stále nemal vybraný konkrétny inzerát, na jar som bol pár krát v garáži, vyzametal som ju a namontoval novú poličku na náradie, olej, čistiace prostriedky a handry. Cítil som sa tak bližšie k splneniu môjho sna o motorke, aj keď ešte stále nebolo isté či to vyjde, či nájdem tu pravú. Inzeráty sa pomaly obmieňali, niektoré moto, ktoré som už zisťoval telefonicky, sa predali. Bol jeden inzerát, na ktorý som sa rád vracal a pozeral obrázky, veď viete, taký ktorý si nechávate v zálohe s malým srdiečkom, či ho tam nájdete aj zajtra a je vám jasné, že by to mohlo byť to pravé. Ale ako naschvál, tento inzerát po čase zmizol zo servera. Zrejme sa predala, myslel som si. Neuchoval som si ani číslo aby som tam mohol zavolať a overiť si to.

Bol začiatok marca, nové inzeráty veľmi nepribúdali, aspoň nie na CBR600F Sport, ktorú som chcel. Pozeral som aj iné značky, ale cítil som, že touto cestou asi nepôjdem. Chcel som proste túto Hondu, presne v tom červeno-čiernom laku, ktorý bol pre ňu najtypickejší. Až jedného slnečného rána v robote, pri rannej káve som si zapol browser a rovnako ako veľa krát pred tým som začal rutinne prehľadávať známe servre s inzerátmi a odrazu tam bol zmiznutý inzerát, hneď mi udrel do očí.

Asi sa nepredala, hneď som kontaktoval majiteľa. Bol to príjemný chlapík, ktorý sa s láskou vyjadroval o jeho CBR-ke, o jej prednostiach, ale aj slabostiach. Ukázalo sa, že jeho inzerátu vypršala platnosť a nevšimol si to. Pekne sme si pokecali a začali sa dohadovať na stretnutí. Bola streda a mal som v úmysle tam ísť v sobotu, ale keď mi majiteľ povedal, že už má dohodnutých 2 záujemcov na piatok, zneistel som. Po krátkom váhaní som sa rozhodol konať. Dohodol som si "termín" hneď na druhý deň. V práci som zobral jedno dennú dovolenku a dohodol som si u kamaráta odvoz. Utekal som do banky a potom domov vytlačiť kúpno predajné zmluvy. Motorka bola asi 250km od Košíc a dohodli sme sa na 9 hodinu ráno, ani neviem prečo som to nedal na neskôr.

Som skôr nočný tvor a rád dlho a veľa spím. Vyrážali sme okolo 5 ráno... skoro som zomrel. Ľahol som na zadné sedadlá kamarátovej 320i a spal som skoro celú cestu. Až približne hodinu pred cieľom cesty som sa prebral a začal som byť netrpezlivý. Už tam budeme? Koľko ešte? Keď sme dorazili do cieľa, kontaktoval som majiteľa, prišiel po nás a šli sme za ním až k jeho domu. Trávnik a dvor s príjazdovou cestou mi boli povedomé z fotiek inzerátu, mal to tam pekné. Opodiaľ stála garáž ku ktorej viedli betónové koľajničky zapustené v trávniku. Garáž mala automatickú bránu, hodina "H" nadišla. Chlapík stlačil gombičku a vráta sa v jemnom bzučaní elektro-motorčekov začali pomaly dvíhať.

Bola to magická chvíľka, rád na ňu spomínam. Musel som sa trochu ovládať, aby som si nečupol len aby som ju uvidel skôr. Keď sa to konečne otvorilo, vtrhli sme dnu. Letmé ranné slnko hádzalo jemné lúče na krásny červeno-čierny lak. Bola nádherná. V kúte garáže som zazrel celý regál čistiacich prostriedkov a handričiek. Mal tam handry na leštenie, na čistenie, na hrubú špinu, na jemnú špinu, fľaštičky a spreje všetkých veľkostí a farieb. Neskôr sa naozaj ukázalo, že sa staral.

Pomaly ju vytlačil vonku a naštartoval. Naskočila na prvý krát, ale nič iné som ani nečakal. Skontrolovali sme čo sa dalo, popočúvali, pochytali. Dal som skúšobnú jazdu a vytešoval som sa z každého metra. Vyzerala dobre, berieme. Išli sme ju prehlásiť na políciu, podpísali sme papiere a začali sa pripravovať na cestu späť. Bolo okolo 10 stupňov a čakalo ma 250 kilometrov späť. Nahodil som na seba teplé prádlo, chrániče, korytnačku a davaj na pumpu natankovať a dofúkať gumy. Prvé kilometre boli nezabudnuteľné, pomaly som si zvykal. Bol som zvyknutý na štíhlu NSR, na jej závratných 13 koní a typický, 2-taktný zvuk naštvaného čmeliaka. Toto bolo iné, navždy sa mi to vrylo do pamäte. Motorka bola širšia, zvuk bol dospelý o zrýchlení som ešte nič nevedel, len som tušil, že predbiehanie už nebudem musieť plánovať dopredu, resp. sa spoliehať na sklon terénu.

Snažím sa jazdiť defenzívne a dávať pozor aj na ostatných, nespoliehať sa na to, že som na hlavnej, lebo na motorke nikdy nemáš prednosť a všetci ťa chcú zabiť. To sú heslá, ktorých sa držím, aj preto som si prvú plnú akceleráciu naplánoval na prehľadnú prázdnu rovinku. Kamaráta na aute som nechal trochu újsť, spomalil som na 40km/h, nikde nebolo ani nohy. Jemne som podradil na 2, vypustil spojku, počkal som kým sa vyrovnajú otáčky a začal som plynulo ale rázne pridávať. To čo nasledovalo, bol pre mňa netušený rozmer akcelerácie, netušil som, že niečo môže tak zrýchľovať. Všetky zmysli sa preťažili stupňujúcim sa revom od motora a svišťaním vetra. Oči mi zatlačilo do lebky, vnútornosti sa pohli. Pri 8000 otáčkach som to vzdal a začal spomaľovať.

Rev a sila motora pomaly utíchali, rýchlosť pozvoľna klesala a ja som bol plný adrenalínu a nadšenia. Náskok, ktorý som nechal kamarátovej 3-ke sa rýchlo vyparil a bol som znova za ním. Zvyšok cesty už ubehol pokojne, mal som pred novým strojom rešpekt. Na pol cesty sme sa zastavili na obed v mestečku, ktoré malo hojne sklenených výkladov, kde som sa nevedel vynadívať na moju novú krásavicu. Bolo to akoby z pohľadu diváka alebo chodca, nádhera. Na obed sme sedeli tak, aby som sa mohol kochať výhľadom na novú moto, vychutnával som si každú chvíľu nášho prvého dňa. Konečne sme dorazili do Košíc a zamierili do garáže. Pred cestou som si myslel, že budem po absolvovaní 250km v sedle unavený, ale opak bol pravdou. Adrenalín už ustupoval, ale bol som plný nových zážitkov a netušených pocitov. Čudoval som sa, že som z toho taký namäko, veď niečo podobné som už predsa zažil na menšej NSR, ale toto bolo iné. Prudko iné. Môj detský sen sa konečne splnil. Večer sa mi ťažko zaspávalo, tešil som sa na nadchádzajúcu sezónu, koniec koncov bol stále ešte len marec.

Čakalo ma prihlásenie motorky na polícii, pred tým som ešte poriešil povinnú poistku a so smútkom som zistil, že už nemôžem mať takú peknú, malú ŠPZ, ako mala menšia Honda NSR. Na polícii všetko prebehlo hladko a dostal som nový vetrolam, ktorý som hneď pripevnil na moto a sezóna sa pre mňa začala. Robil som kratšie výlety, s partiou aj dlhšie. Už som nebol brzda, s NSR sa na mňa muselo niekedy čakať, to bolo minulosťou. Na Jahodnej som pomaly zväčšoval náklony a spoznal som nových ľudí. Opäť som zažíval tie isté pocity, ako rok predtým na NRS, len to bolo intenzívnejšie.

Raz sa mi stalo, že som mimo mesta na rovnej ceste dobehol policajnú KIU, ktorá išla asi 110-115km/h. Keď ma zbadal, pekne sa stiahol na krajnicu a dával mi priestor na predbiehanie. Mal som ale dilemu, zobrať ho keď ide 115, alebo počkať? Rozhodol som sa zariskovať a predbehnúť ho, pekne som podradil, pridal a v momente som bol pred ním. Našťastie ma nechal ísť, ale nebolo mi všetko jedno. Polícii som sa celú sezónu úspešne vyhýbal a jediné stretnutia s nimi boli na Jahodnej, kde chodili moto hliadky. Tieto stretnutia boli ale pozitívne, aspoň pre mňa. S nimi sme dobre vychádzali, boli celkom tolerantný a keď už to niektorý z nás preháňali, prišli nám dohovoriť “na rozum”. Vždy sme sa dohodli, dokonca sa s nimi dalo pár krát normálne pozhovárať, hlavne pri pauze na cigaretu. Kiež by všetci policajti boli takí.

Stal som sa bohužiaľ aj svedkom pádu môjho dobrého kamaráta. Šiel som za ním, ale v zákrutách sa mi strácal. Na jeho R1, ani na jeho techniku jazdy som nemal, takže som bezprostredne nevidel čo sa stalo. Až keď som vyšiel zo zákruty, videl som ako sa šmýka po zadku. Jeho Yamaha bola v divokej rotácii a zastavila sa až o zvodidlá. Bolo to na Jahodnej, kde je našťastie široká cesta. Paradox je že to bolo cestou dole, kde ideme miernejšie tempo. Ihneď som odstavil moto a zastavil premávku. Kamarát našťastie utrpel iba ťažké nasratie na samého seba. Rýchlo pribudli ďalší dvaja motorkári, ktorý nám pomohli odtlačiť moto preč z cesty a preč z dohľadu. Počul som historky o tom, že keď sa rozbijete, okrem rizika zranenia existuje aj riziko tzv. dopravných policajtov, ktorí vám dajú za nehodu pokutu, aj keď ste jediný účastník nehody a nepoškodíte žiadny verejný majetok. Neviem za čo a ani neviem či je to pravda. Ak s tým máte niekto skúsenosti, môžete to trochu osvetliť v diskusii. Neviem si predstaviť, že po páde, kedy som rád, že som celý, príde ešte orgán a pýta odo mňa pokutu. Toto sa odohralo minulé leto a R1 môjho známeho je už opravená, aj s niektorými drobnými vylepšeniami, to len na okraj.

Počas sezóny som na mojej moto menil len gumy, postupne najprv zadnú a potom odišla aj predná. Obe boli ešte po pôvodnom majiteľovi a po výmene som cítil iné chovanie motorky, hlavne po výmene prednej pneu. Akoby šla moto ľahšie do zákrut a nevracala ma tak silno späť do vertikálnej polohy. Neminula ma ani výmena oleja a filtrov. Túto sezónu plánujem vymeniť zadné brzdové doštičky a možno reťazovú sadu. Čo sa porúch týka, nemal som nič okrem jedného zádrhelu. Motorka sa po zohriatí začala správať trhane. Pri pridávaní plynu niekedy akcelerovala cukavo. Aj otáčky na voľnobehu mi kolísali viac ako predtým. Už som začínal byť nešťastný, lebo táto moto už nemá karburátor, ale elektronické vstrekovanie a s tým spojenú riadiacu jednotku, počítače, čidlá, sondy a kopec inej hávede, ktorá sa môže pokaziť. Začínal som si predstavovať ako budem hľadať ihlu v kope sena, ale našťastie sa to zaujímavo poriešilo.

Volal som do prešovskej Hondy, lebo tá Košická zanikla a aj keby nezanikla, nestála za veľa. Chcel som sa objednať do servisu, zavolal som tam a opisoval svoj problém. Chlapík v Prešove ma chvíľu počúval, spýtal sa či mi svieti na displayi kontrolka vstrekovania, ktorá by poukazovala na poruchu. Nič mi nesvieti, odpovedal som mu a po krátkom rozmýšľaní z neho vyšlo, že také ešte nevidel, že Hondy sú spoľahlivé a že predtým ako prídem do servisu mám vyskúšať či nieje vadný kontakt na baterke. No určite, pomyslel som si, ale veď vyskúšam a uvidím. Dal som dole sedlo a dostal sa ku baterke. Mínus bol v poriadku, ale na pluse bola slabo dotiahnutá skrutka. Nebolo to úplne voľné, ale bol tam malý priestor na pohyb vodiča. Vzplanula vo mne iskierka nádeje, ale stále som neveril, žeby to mohla byť takáto hlúposť. Namontoval som sedlo a šiel som to vyskúšať. Motor sa pomaly zahrial na prevádzkovú teplotu a trhanie nikde. Pridával som, uberal, skúšal som to jemne aj prudko a po trhaní ani stopy. Myslel som, že odpadnem od radosti. Neskôr som volal chlapíkovi do Prešova a poďakoval som sa mu. Ak budem niečo v budúcnosti potrebovať, pôjdem len tam.

Teraz je piatok, polovica marca za nami a zajtra idem na svoju prvú tohto-ročnú jazdu. Už sa neviem dočkať. Miestami som už zbadal roty zametačov, ktorý sa snažia vyzametať kamienky a zvyšky zimného posypu. Keďže sa jedná o moju druhú sezónu s vlastnou moto, ešte som nezažil na vlastnej koži ten zvláštny pocit prvého jarného vysadnutia do sedla po zimnej pauze, ktorý mi niektorí kamaráti kvetnato opisovali. Ale cítim, že to bude super. Dávajte si na seba všetci pozor, aby ste sa vždy vrátili domov, ku svojím najbližším. Dúfam, že som Vás neuspal, prajem veľa šťastných kilometrov, stretneme sa na cestách.