Začiatky s Hondou NSR 125R

Až posledné škaredé dni a málo roboty ma prinútili sa zamyslieť a niečim tiež prispieť. Týmto by som Vám rád porozpravál môj motopríbeh. Môj pomaly sa začínajúci život v jednej stope sa začal niekedy pred 20 rokmi. Nie, nepatrím medzi pamätníkov, ktorí začínali na pionieri, jave, MZ a podobných velikánov starej doby. Moja túžba (o ktorej som ešte nemal vtedy ani šajny) a záľuba sa začala, keď som ako malý 6 ročný chlapec kreslil motorky do zošita, lepil plagáty na stenu a pokúšal sa tie prekrásne stroje postaviť z Lega. Neskôr som začal stavať plastové modely, kupovať časopisy a z knihy o motocykloch, ktorú som dostal pod stromček som si obkresľoval športové modely (vtedy som si ako 8 ročný myslel, že tzv. choppery majú len americký policajti a zločinci). Keď nastúpila éra PC, hrával som hry s moto tématikou a predstavoval som si aké by to bolo skvelé raz to vyskúšať naozaj. Ako drobci sme vždy s kamarátmi jazdili na bicykloch, a keď okolo prehrmela motorka, žasli sme. Zvuk a rýchlosť týchto strojov ma fascinovali. Vyžarovalo z toho niečo čo ma silno priťahovalo, len som ešte netušil čo. Niekedy sme stáli pri semafóroch a čakali či nejaká dvojkolesová kráska nepríde. Bolo leto a chodili pomerne často. Jazdcom sme kývali na pozdrav a oni pre nás občas vytočili motor, alebo nám len odkývali späť. Cítili sme sa skvelo. Často som sa sám seba pýtal, prečo si stále zdravia. Vždy keď išli oproti sebe dvaja, dvihli ruku alebo si odkývali na pozdrav. Vedel som, že motorkárov nieje až tak veľa ako autičkárov, ale žeby sa všetci poznali? Tak prečo si potom stále zdravia, dokonca aj z iných krajov a miest. Až keď som bol starší, pochopil som.

Raz ma ako malého zobrali rodičia na nejaký detský moto-areál do Prešova. Mali tam malého bahniačika a také červené kapotované mini-biky. Malo to asi 3 kone, ale aj tak som sa cítil ako king na superšporte. Celé týždne po tomto zážitku sa mi o tom snívalo, nechcel som odtiaľ vtedy odísť. V mojej detskej hlavičke sa začali rodiť plány, že tam budem chodiť na brigády a za zarobené peniaze sa budem voziť. Nestalo sa tak, až o mnoho rokov neskôr, keď som... ale to by som predbiehal.

Neustále negatívne komentáre zo strany starších a skúsenejších, ako aj rodičov vo mne na nejaký čas tlmili moju náklonnosť k jednej stope. „To sú blázni“, vraveli. „Všetci sa pozabíjajú, nemyslia na rodinu, potrebujú sa len ukazovať alebo si niečo dokazovať.“ Nesedelo mi to. Cítil som, že to je trochu inak, ale nakoľko som už z modelov a hier vyrástol a do zarábania som mal ešte ďaleko, na niekoľko rokov som v sebe moju moto-náklonnosť zakonzervoval. Roky bežali, skončila stredná, dokončil som výšku a začal pracovať. Celý život som zbežne kupoval moto časopisy aby som udržal aký-taký „touch“ s novými modelmi, trendami a technickými parametrami. Na začiatok som chcel niečo medzi 250-400 ccm., samozrejme japonské, ale vedel som, že to bude problém. Tieto kubatúry cestných motocyklov sa robili v 80. a 90. rokoch a chcel som niečo novšie. Jediné v čom som mal jasno je, že tiahnem k cestným športovým motorkám. Samozrejme, ako som si myslel, inzeráty moju obavu potvrdili. Buď 125 alebo rovno 600. Hmm, nakoľko som typ zodpovedný, 600 som hneď zavrhol, ale o 125-ke som tušil, že mi o rok-dva nebude stačiť. Pri jazde sa snažím riadiť heslom „všetci ma chcú zabiť“ a „nikdy nemáš prednosť“.

V tejto dileme som zostal nejaký čas, až ma z nej vytrhol jeden známy z nezvyčajnou ponukou. Mal doma v garáži Hondu NSR 125R, ale pracoval a žil na druhom konci republiky. Motorka mu doma chátrala a nemal na nej kto jazdiť. Potreboval niekoho komu by veril a ja som potreboval niečo slabšie na začiatok, aby som si mohol o rok neskôr bez obáv (ukázalo sa, že obavy ostali, ale o tom neskôr) kúpiť vlastnú 600-ku. Dohodli sme sa, že mi ju prenajme na celé leto. Kamarát chodil domov každý tretí týždeň, takže som mal asi 10 dní do vytúženého jazdenia . Bola v trochu horšom stave, ale to sme spolu s jeho otcom, študovaným strojárom dali hravo do poriadku.

Jednovalcový dvojtakt s karburátorom potrebuje starostlivosť. Dali sme novú sviečku, olej do prevodovky, dobili sme baterku, namazali reťaz a dofúkli gumy. Okrem opráv som sa rozhodol, že kým sa kamarát vráti, spravím si zopár kondičných jázd v autoškole. Síce je to len 125, ale predsa... treba mať rešpekt. Chcel som skúsiť jazdu v premávke a spraviť si základné návyky. Dohodol som sa s inštruktorom, dorazil som, a už tam stála krásna, bordová Honda CBF600, klasický naháč s guľatým svetlom a motorom vystaveným na obdiv. Keď zistil, že nie som úplné drevo nechal ma jazdiť samého, bola to paráda. Niečo podobné, ako keď som kedysi dávno jazdil na detskom moto-stredisku, len lepšie. Od kolegu som mal už dávnejšie kúpenú inštruktážnu knihu “dokonala jízda na motocyklu“, od nemeckých autorov, preložená do češtiny, možno ju niektorí poznáte. A tak som do-ne-mo-ty skúšal pomalú jazdu, potom ešte pomalšiu, vnímal som váhu motorky, zastavoval som a znova som sa pohýnal. Šlo mi to celkom dobre a tak ma inštruktor na druhý deň zobral do premávky. Tam sa mi to páčilo ešte viac, ale moment, ktorý ma definitívne dostal mal ešte len prísť.

Bolo to na rovnej hlavnej ceste, ja s inštruktorom za chrbtom, on oproti nám na Yamahe "superšupa" R1 v modrých bojových farbách, jazdec mal komplet kombinézu, plnú výbavu zo všetkým. Ja som mal povinnú "KOSIT" reflexnú vestu. Keď nás zbadal, spomalil a zodvihol ruku na pozdrav. Inštinktívne sme s inštruktorom odzdravili a vtedy mi to došlo. Som chytený, už niet cesty späť. Kamarát dorazil, zaplatil som mu povinnú poistku na celý rok a nejaké vreckové. Dal mi doklady a kľúče. Motorka bola na celú sezónu moja.

Začalo to. Prvý deň, keď som sa večer vracal späť domov, celý som sa chvel. Vôbec som nešiel rýchlo, zoznamoval som sa s motorkou, ale aj tak som bol plný adrenalínu. Bolo to úžasné. So susedmi som sa dohodol, že ju budem skladovať u nás v kočikárni. Trochu som tam s ňou musel zápasiť, ale dalo sa. Kilometre pribúdali, náklony sa stále zväčšovali a radosť narastala. Cez leto som najazdil okolo 3300km, podnikol som na nej kopec výletov a vytešoval som sa ako malý chlapec. Poctivo som sa s každým motorkárom zdravil, páčilo sa mi to. Do tých 110 to išlo dobre, potom som už musel zaľahnúť a naberať rýchlosť po 1km/h až do pre mňa závratnej maximálky 140km/h. Rodičia sa s tým pomerne rýchlo zmierili, dokonca som prehovoril snúbenicu na spoločnú jazdu, ale to už motorečka nazvládala tak bravúrne. Začínal som cítiť, že mi nebude stačiť a rozhodol som sa, že na budúcu sezónu si kúpim vlastnú 600.

To sa písal rok 2010, teraz píšem tento článok a kúpa mojej vlastnej veľkej 600 ma ešte len čaká. Rozhodol som sa pre Hondu CBR. Táto sa už do suterénu paneláka nezmestí, takže si musím dohodnúť garáž, ale to ma neodradí. Dúfam, že sa mi podarí nejakú zachovalú zohnať a že tento príbeh bude mať pokračovanie. Snáď som vás neunudil na smrť, prajem veľa šťastných km.