Dobrodružné cestovanie naprieč Tureckom a Gruzínskom 3/7

Počasie nám opäť praje, je krásne hoci trochu chladnejšie, ale po včerajších teplách je to príjemné osvieženie. Denizli je na skok včera sme okrajom mesta prefrkli ako nič. Dnes však potrebujeme prebehnúť celým mestom, aby sme sa dostali na správny smer. Veľké mesto sa pomaly prebúdza, premávka si ešte nevyžaduje maximálne sústredenie no aj napriek tomu sa nám nepodarilo trafiť tú správnu výpadovku. Po „rukonožnej“ konzultácii s domácimi triafame správny smer a začíname ťahať na východ hlbšie do vnútrozemia. Po 150 km stojíme na benzínke ani nie kvôli tankovaniu skôr kvôli menším nezrovnalostiam v navigácii. S Rasťom nie sme fanúšikmi GPS preto musíme náš postup občas „aktualizovať“ a konzultovať s domácimi. Tí nás samozrejme ihneď pozvali na čaj. Anglicky, turecky aj slovensky, rukami, nohami či náčrtkami na papieri spoločne debatujeme. Obligátna otázka „where ar you from?“ odpovedáme „Slovakia“... hmmm to bude isto z ďaleko súdiac im z výrazu tváre. Stále však nemali ani poňatia odkiaľ to vlastne sme preto často používame staršie spojenie „čekoslovakia“. A veru to už im hovorí viac, v krátkosti im však vysvetľujeme, že už sme rozdelení a že už sú to dva samostatné štáty. Vyzvedajú kde sme boli a kam sa chystáme a či sa nám Turecko páči. Otvárame teda mapu veľkosti obrusu na jedálensky stôl pre 6 osôb čo stále znázorňuje iba polovicu Turecka a ukazujeme odkiaľ sme prišli a kam ešte ideme. Spomíname, že sme túto noc spali v Pamukkale a že dnes ideme do Kapadócie. „Žijem tu už 50 okov, ale v Pamukkale som ešte nebol“ hovorí s úsmevom jeden z domácich s ktorými debatujeme. Domáci nám ochotne a radi napísali presný itinerár na najbližších 200 km takže Rasťo navigátor má o niečo jednoduchšiu prácu. Dopíjame silný a chutný čierny čaj podávaný vždy horúci v príznačných sklenených pohárikoch s tanierikmi. Nikdy predtým som čaj tak nevychutnával. Doma som pil čaj iba ako tekutinu, ktorou hasím smäd či liečim choré telo, avšak čaj tu v Turecku je pre nás niečo nové, spojené s akýmsi rituálom kedy treba na chvíľu vypnúť a iba vychutnávať. Lúčime sa a s hrmotom motorov odchádzame. Stúpame do kopcov bez stromov posiatych množstvom kameňov a postupujeme akousi náhornou plošinou takmer bez civilizácie. S času na čas prechádzame popri malých políčkach umiestených v dolinách pod upätím masívnych kopcov, kde sa snažia domáci hospodári čo to dopestovať. Míňame mesto Isparta a ďalej ťaháme východne na mesto Konya. V diaľke sa však začína kopiť mohutná oblačnosť, ktorú sprevádza silný vietor snažiaci sa nás zhodiť zo sedla motoriek.

Začína poprchávať preto obliekame nepremokavé bundy a zvažujeme či počkáme alebo to riskneme a vletíme do toho. Nečakáme a ťaháme ďalej čo sa ukázalo ako správna voľba. V podstate 200 km unikáme pred mohutnou búrkou, ktorá nás prenasledovala až po mesto Konya.

Prichádzame do mesta na čo nás upozorňuje tabuľa s názvom a počtom obyvateľov kde je cifra 1 076 000. Prejsť miliónovou aglomeráciou nebude teda určite nuda, ale podarilo sa nám trafiť cestu, ktorou mesto obchádzame po jeho okraji. Cesta vedie priemyselným parkom kde sídlia stovky firiem. Išli sme snáď 10 či 15 km kým sme sa vymotali z toho priemyselného parku. Pár semaforov a neustále tŕpnutie či nás dážď nezastihne, ale oblačnosť sa v smere našej jazdy začína trochu krotiť a postupne trhať. Krajina v tejto oblasti je ako jedna veľká rovná doska ohraničená masívnymi horami takže je vidieť aj niekoľko 10-tok km dopredu. Polia osiate pšenicou sa striedajú s pasienkami, ktoré sú kde tu kde osídlené kočovnými pastiermi žijúcimi v provizórnych príbytkoch. Rýchly presun popri soľnom jazere TUZ pred ktorým tankujeme už druhý krát za deň čo naznačuje, že do cieľa dnešnej etapy ostáva menej ako 200 km. Dažďové oblaky nám opäť nedali vydýchnuť takže po natankovaní, cigaretke a samozrejme čaji, rýchlo sadáme do sediel a letíme ďalej. Oblaky sa konečne začínajú trhať a sem tam už konečne aj slnko začína vykukať spoza mrakov, ktoré ako postupujeme stále ubúdajú. Míňame mesto Aksaray, ktoré bolo tesne pred naším príchodom zmočené dažďom avšak do chrbta nám už svieti slniečko. Sme už len sotva 50 km od cieľa dnešnej etapy takže v kľudnom tempe vychutnávame posledné km. Vchádzame do mestečka Acigol kde sme prvý krát uzreli príbytky vytesané v pieskovcových svahoch a kopcoch, ale to pravé orechové nás ešte len čaká.

Sme tu je 18,00 keď vchádzame do ďalšieho mestečka Uçhisar. V nemom úžase stojíme a kocháme sa fascinujúcimi pohľadmi na to čo boh, príroda a človek spoločne vytvorili. Máme kopec času preto sa nikam neponáhľame. Na úseku ani nie 2 km stojíme niekoľko krát, kde fotíme a obdivujeme prírodné úkazy. Pomaly sa presúvame do Göreme, mestečka ktoré je vidieť v údolí pomerne hlbokého kaňonu. Do mestečka vstupujeme úzkou kľukatou cestičkou vsadenou medzi kužeľovité útvary vysoké aj niekoľko 10-tok metrov, ktoré akoby strážili túto nevšednú a neobyčajnú krajinu. V mestečku je čulí ruch, obrovské množstvo turistov a pre našinca trochu chaotická premávka. Trhovisko na hlavnej triede a kopec stánkov s tradičnými ručne tkanými kobercami, ale aj iným sortimentom výrobkov vytvára neopakovateľnú atmosféru, ktorú inde iste nezažijete. Množstvo reštaurácií a malých hotelov je snáď dostatočne pripravené na každodenný nápor turistov preto aj my hľadáme nejaké ubytovanie. Zastavujeme pred hotelom s príznačným názvom jaskyňa. Nečudo, veď domáci majú takmer všetci svoje príbytky vytesané hlboko v pieskovcovom podloží.

Rasťo sa dáva do reči s majiteľom hotela. Jedine čo majú vraj voľné je ubytovňa. Sú v nej tri dvojposchodové postele a pýta za to ani nie 5€ na osobu za noc čo je v tejto oblasti rozprávková cena. Okrem toho čoskoro prídu ešte ďalší traja takže je to výhodné pre obe strany. Skôr než sa teda dohodneme ideme ešte obzrieť tú ubytovňu. „Ubytovňa“ je normálna izba trochu skromnejšia, ale ako keby ju teraz vytesali a zariadili. Nová podlaha, postele, matrace, čisté prádlo a aj celkovo veľmi čisto a prítulne. Hotel má samozrejme aj honosnejšie izby za ktoré si ale treba priplatiť azda aj 10 násobne viac. Pri obhliadke dohadujeme ešte raňajky za 5€ čo je tiež fajn. Nešpekulujeme a berieme to. Medzičasom došla sms od chalanov, že ich zdržal dážď, ale že večer tam dorazia. Vybaľujeme veci, nasleduje horúca sprcha, povinná sms a ide sa do ulíc.

Široká hlavná ulica v strede predelená malým potokom regulovaným kamennými múrmi s množstvom mostíkov obklopená okolitou zástavbou domov vytesaných v tvrdom pieskovci vytvára neuveriteľnú atmosféru, ktorú nasávame plnými dúškami. Hladný ako vlci však vnímame aj okolité reštaurácie a bufety do ktorých vás aj osobne z ulice pozvú. Nás s Rasťom takto pozvala do svojej krásnej reštaurácie osobne majiteľka, ktorá nás aj previedla jedálnym lístkom, ten nápojový ani nelustrujeme rovno si objednávame pivko. Platíme spolu asi 20 € z toho 6€ stálo pivo. Na záver popíjame čaj a pri cigaretke čakáme chalanov. Je 21:30 a tak ako každý večer sa spúšťa z blízkeho minaretu chválospev Alaha, ktorý trvá 10 možno 15 minút. Chvíľu potom sa ozvali chalani, že sú už sotva 4 km, preto ich navigujeme stým, že na námestí ich už budeme čakať. Som iba v kraťasoch a cítim, že sa pekne ochladilo, ale trochu sme zrýchlili krok čo nás rozohrialo. Tri svetlá vchádzajú do hlavnej ulice. Pískame, kývame, chalani nás pomedzi čulí nočný ruch predsa len zbadali. Navigujeme ich 150 m späť k hotelu . Hneď po zložení prílb letí otázka „zmokli ste?„ pýta sa Juraj. Odpovedáme „ee, ale asi aj 4x sme len tesne unikli“. Chalani vraj do toho 2x vleteli a celkom slušne zmokli, museli aj zastať preto to väčšie omeškanie. Okrem toho si užili aj kúpeľ v Pamukkale takže aj to sa podpísalo pod neskorí príchod. Aspoň, že nemusia riešiť a zháňať ubytovanie, ktoré sme my už zabezpečili. Chalani sa teda vybalili, ubytovali a hladní bežali na neskorú večeru, do reštiky kde sme aj my povečerali. My s Rasťom si líhame a zaspávame, neskôr v noci ešte letmo registrujem príchod chalanov, ale fakt len letmo.

7. deň - Skratka cez Celikhan

Viete odkiaľ pochádzala Majka? Tí mladší teraz nechápavo krútia hlavou, tí starší sa smejú pod fúzy (baby hádam ešte nie). Z Gurunu predsa. Nemohli sme to obísť! A ako to tam vypadá? Normál vyprahnutá „mesačná“ krajina, pár domčekov, obchod a mešita. A zima. Už chápem, prečo mala tie hrubé pančušky.

Hoci vrcholom dňa mal byť príchod do relatívneho cieľa expedície, na Nemrut Dag, nepodarilo sa. Bolo ním nakoniec poblúdenie úžasnými šotolinami uprostred ničoho. To sú momenty, keď srdce každého cestovateľa s tým kúskom chlapčenskej zvedavosti zaplesá – došli sme na miesta, kde aj pre tých pár domácich končili cesty... a na tom konci cesty nebol Lipovec, ale jednoduchý dočasný prístrešok, odparkovaný oslík a starý ujko, ktorý v neskutočne kamenistej pôde kopal jamu. A vôbec by som neprotestoval, keby mi niekto povedal, že si kopal hrob. Taký pravý, moslimský. Kam ho, keď príde čas, uložia synovia zabaleného v štyroch bavlnených plachtách. A svet sa točí ďalej, veď Allah Akbar.

Tak ako každé ráno sa aj dnes budíme pomerne skoro, je len niečo po 6:00. Rasťo vyletel z postele prvý, ako každé ráno, neviem asi to bude už vekom. 40tka mu už klope na dvere čo je už pomaly vek veterána, no skúseného a vetrom ošľahaného. Veď pobehať Európu stopom, na bicykli a potom na motorke bola určite veľká skúsenosť spojená s množstvom zaujímavých zážitkov. Raňajky sa tu podávajú od 7:00 takže máme ešte čas nazvyš čo využívame na fotenie slnkom zaliatych ulíc a okolitých domov.

Hostia hotela sa začali hromadiť pri vkusne zariadenej terase, kde sa budú podávať raňajky, na príprave ktorých sa už pilne pracuje. Pri raňajkách rozbaľujeme mapu a hľadíme čo nás to len dnes čaká. Dnes by sme sa mali opäť posunúť ďalej na východ cez mestá Kayseri, Pinarbasi, Malatya, ďalej na juh cez Celikhan medzi mestá Adiyaman a Kahta k ďalšej veľmi známej lokalite Nemrut Dagi, ktorá bola v roku 1987 vyhlásená ako národné kultúrne dedičstvo UNESCO. Takže ani dnes to nebude menej ako 600 km. „Švédsky raňajkový stôl navštevujem hneď niekoľko krát, predsa len nás dnes čaká dlhý a náročný presun cez hory a kopce s nadmorskou výškou presahujúcou 2000 m čo si bude iste vyžadovať kopec energie. Po raňajkách si dávame spolu s majiteľom cigaretku a čaj. Hovoríme spolu o Slovensku, Turecku, aj o našom putovaní.

„Je to môj sen, vybrať sa raz takto ako vy, cestovať na motorke“ hovorí majiteľ. My sme práve prežívali svoj sen, ktorý sa stal skutočnosťou.

S Rasťom sme opäť pripravený vyraziť čo najskôr, preto sme započali balenie motoriek. Pri balení motoriek sa nám prihovára cestovateľka až z ďalekej Austrálie. Klobúk dole, cestuje Tureckom na motorke úplne sama. V popredí vidí KTM, BMW takže tak trochu s rešpektom hovorí, že ona cestuje iba na starej Honde Dominátor. Rasťo však ihneď ukazuje na naše staré Yamahy Ténéré, ktoré majú za sebou už pomaly 100 000 km a rok výroby pár rokov po páde „červeného“ režimu.

Pýta sa nás na oblasť obývanú Kurdmi. 40 miliónov Kurdov patrí medzi najväčšie národy na svete no aj napriek tomu nemajú vlastný štát. Obývajú však veľkú časť Turecka, Iránu a Iraku čo nie je len pre našinca extrémne zloženie. Vraj jej písali známi, ktorý jej prejazd a pobyt v tejto oblasti neodporúčajú nakoľko sú tam vraj nepokoje. My máme však pomerne čerstvé info od „Quantovcov“ (partia chalanov zo Slovenska, ktorá sa odtiaľ vrátila sotva týždeň dozadu), že sa tam nič nedeje, takže sa tam v najbližších dňoch určite chystáme. S Rasťom si teda menia mobilné čísla, aby nás potom neskôr o dva, tri dni kontaktovala, keď budeme v tej oblasti.

Chalani ešte ostávajú, chcú si túto oblasť dôkladne obzrieť, preto vyrážame s Rasťom opäť vo dvojici. Je len 8:00 takže to ešte využívame na krátku obhliadku údolia v ktorom je mestečko situované. Tu stretávame českú dvojicu mladíkov s ktorými sme chvíľu pokecali.

Slnko sa dostáva na oblohe stále vyššie čo sa ihneď prejavuje potením sa vo vlastnej šťave, preto bez otáľania štartujeme a opúšťame krásnu krajinu.

Cesty sú opäť kvalitné, dlhé roviny nie sú nič pre motorkárov, ale okolitá krajina, ktorou nás cesta vedie je nádherná. Zaujímavú a neopakovateľnú atmosféru kraja dotvárajú teplovzdušné balóny, ktoré pomaly zapĺňajú bezoblačné nebo. Stúpame pomaličky do „hôr“, kde opäť úplne absentuje stromový porast. Celé okolie je posiate množstvom kameňov rôznej veľkosti pomedzi ktoré rastie trávnatý porast občas spestrený kvitnúcimi kvetmi lúčnych rastlín. Okolie ciest spásajú stáda kráv, kôz a oviec, ktoré strážia deti, či starci podopierajúci sa o paličku. Dedinky či mestečká predstavujú v tejto nehostinnej a kamenistej oblasti akési oázy života, ktoré sa pribúdajúcou nadmorskou výškou úplne vytrácajú. V diaľke týčiace sa vrchy ponorené v hmlistom opare neveštia nič dobré, ale snáď ani dnes nezmokneme. Stúpame vyššie a vyššie. Oproti ránu keď sme vyštartovali sa riadne ochladilo čomu výrazne dopomáha aj silný nestále meniaci sa vietor. Obliekame teda všetko čo vietor neprefúkne a čo nás aspoň trochu zahreje. Pred nami i po našom boku „svietia“ snehobiele vrcholce okolitých kopcov, veď podľa mapy by sme tu mali prekonať horské sedlo prevyšujúce 2000 m nm. Atakujeme teda hranicu 2000 m, ktorú dobíjame v hmle, mrholení a teplotách vhodných skôr na chladenie piva, ako na jazdenie. Konečne začíname schádzať dole čo sa ihneď prejavuje na stúpajúcej teplote. Okolitá príroda sa pomaličky prebúdza zo zimného spánku, ktorý je v polovici mája pre nás nezvyčajný. Premávka je tu len ojedinelá, sem tam predbehneme brzdiace kamióny či iné nákladné autá. Vstupujeme do mestečka Gurun zrejme rodisko a domovská planéta Majky, ktorá u nás „spadla z oblakov“.

Blíži sa poludnie. Aj stupňujúci sa hlad nás upozorňuje na pokročilí čas od raňajok. Zastavujeme preto v zaujímavo vyzdobenej reštaurácii. Rasťo si však ihneď po vstupe všimol, že ešte nehorí oheň pod grilom takže by sme museli dlho čakať. Práve dnes sa v celom Turecku konajú oslavy na počesť Mustafu Kemala Atatürka, zakladateľa a prvého prezidenta Tureckej republiky preto je mnoho budov a ulíc vyzdobených. Majiteľ nás teda aspoň pozval na čaj, ktorý bol už navarený, stačí už len servírovať. Pri cigaretke a čaji hodnú chvíľu debatujeme o motorkách, i o rodnom kraji. Obdivuje naše mašiny, ktoré svojim obsahom značne prevyšujú jeho Kakuni 250. Nechceme sa však zbytočne zdržiavať a tak už čoskoro sa lúčime a štartujeme ďalej. Prechádzame hlbokými údoliami cestou vytesanou v načervenalej hornine zmáčanou dažďom, ktorý postupuje pred nami. Zatiahnutá obloha sa začína pomaly trhať a je teplejšie, no stále nie tak, aby sme dali zo seba „neprefuky“, veď posledných 200 km sa neustále pohybujeme vo výške hravo presahujúcej 1000 m. Krajina plná kameňov a pasienkov sa výrazne mení ako klesáme a postupujeme k mestu Malatya pred ktorým zastavujeme na obed zo svojich zásob. Prejazd mestom nás vôbec neláka a časovo sme na tom veľmi solídne, preto sme rozhodnutý obísť ho, ako sa vraví „enduroskratkou“. Skratka je síce dlhšia, ale o to namáhavejšia. Viem, znie to divne, ale my enduráci máme takéto „skratky“ veľmi radi. Čaká nás teda asi 100 km presun horským terénom na čo nás upozorňuje aj mapa, kde je cesta vyznačená ako nespevnená, no je vyhliadková. S Rasťom ideme bez GPS, spoliehame sa na mapu a naše orientačné schopnosti, jedine čo vieme je, že sa ide na mestečko Celikhan.

V spleti ciest, ktorými ideme sme nenašli tú správnu a blúdime. Zisťujeme to však asi až 20 km ďalej mimo civilizácie, kde už ani tie povestné líšky nedávajú dobrú noc. Vždy keď sa cesta rozdvojuje, typujeme ktoráže to bude tá správna, ale to ešte stále netušíme, že už blúdime (teda niečo sme tušili).

Z ničoho nič stretávame v kopcoch starého báťu určite mal viac ako 70 rokov. Nikto nikde. Len on, jeho oslík pasúci sa obďaleč a postavený stan. Neuveriteľné, ako tam v takých podmienkach vôbec mohol žiť, veď severné svahy ešte zdobila snehová pokrývka a v noci tam bola určite riadna zima. Býval tam na rázcestí dvoch ciest, kde sme opäť netušili, ktorým smerom ísť a či vôbec ideme správne. Pýtame sa ho teda na mestečko Celikhan. Ukazuje na opačnú stranu, ale tomu čo hovorí ako doplnkovú info. rozumie iba on. Rasťovi to nedá a hovorí, že to ešte skúsime doprava, šomrem, ale uvidí sa. Ani nie o 100 m sa na úzkej kľukatej ceste stretávame s druhým báťom na malotraktore. Ihneď zisťujeme a overujeme či ideme správnou cestou. Z „rukonožného“ dialektu dedukujeme „naspäť a pri mešite doprava“ fúúú no tak mešitu som si všimol, ale to bolo pekne ďaleko. Nič sa nedá robiť ideme späť. Cestou ešte stretávame partiu pracujúcich robotníkov. Pýtame sa ich na to isté, aby sme sa teda uistili či sme tú predošlú „rukonožnú“ debatu správne pochopili. Rasťo tam teda prestrel mapu a svojou otázkou o skratke na Celikhan rozprúdil vášnivú debatu, ktorá nám priniesla podstatné info. o tom kadiaľ vedie tá správna cesta. Pred mešitou je most, kreslia na papier a za tým mostom doprava do kopcov kadiaľ je ťahané elektrické vedenie. Vraciame sa teda späť.