Ducati Streetfighter S alebo ako sa stať Desmopozitív

Bola to dilema, pretože podmienky boli vopred jasné a dané. 2V, viac koní, väčší krúťák, naháč. Zvažoval a testoval som niekoľko strojov, najviac sa páčili Aprilia Tuono, Moto Morini Corsaro Veloce a Ducati Streetfighter. Keďže Moto Morini išla do aukcie a Aprilka prešla na koncepciu 4V, víťaz prišiel ako keby sám. A to som stihol otestovať aj Yamahu MT 01 ale to bolo predsa len "iné kafé".

Ešte dnes sa úprimne nad sebou usmievam, keď som šiel prvýkrát testovať Ducatku, suchá spojka (ten „debilný zvuk), vraj sa to stále kazí, nebude mi malá? Čo servis, vraj to nie je nič moc a drahá je jak prasa. Chcem, aby sa aj iní dozvedeli aspoň moju skúsenosť, aký je alebo nie je rozdiel medzi tým, že čo sa „kváka“ a aká je realita.

Ducati vás fakticky zmení, ale to som zistil, až časom. Test teda dopadol na jedničku, bolo vymaľované, ide sa do Ducatky, prišli na rad prozaické veci. Vybrať farbu, chcem S-ko alebo bude stačiť „normálna“ verzia a začína môj Desmo príbeh. Prvé prekvapko bolo už na predajni, chlapci sa o mňa vzorne postarali, vybavili testovaciu jazdu, dali mi katalógy (nestoja 5 korún), predviedli na predajni na stojke bike samotný. Ešte som „buzeroval“ po fajronte servisáka Miňa, aby mi natočil jedno S-ko, ktoré tam mal, nech si toho krásavca vypočujem.

Nahodil baterku a načertil ho. A to fešáci ešte vtedy nevedeli, že či doňho naozaj pôjdem. Nemôžem povedať, že v iných predajniach na mňa kašľali, ale tu to bolo citeľne úprimnejšie, neviem to popísať... skrátka väčší záujem stiahnuť k sebe zblúdilú ovečku. Človek mal pocit, že vedia a veria čo vám ponúkajú. Hneď prvý predsudok bol zlomený, servis a predajňa fungujú veľmi dobre. Definitíva prišla, keď som sa nevedel rozkývať, či naozaj pôjdem do S-ka a tak mi v Ducati Bratislava spravili cenu, a bolo po dileme.

Po minuloročnej eskapáde, keď sme do rodiny kúpili nové auto v zahraničí o 20% lacnejšie, ako na Slovensku, preklepol som ešte okolitých predajcov, a zistil, že Ducati má svoju predajnú sieť zvládnutú. Duc SF S, čierny, som podpísal vo februári. Doma som sa manželke podpísal krvou v iných službách a predal dušu na 10 životov, ale to je o inom. Do polovice marca mi stál na predajni (zasratý sneh), než som si ho viezol domov. Pri prebierke, inštruktáži, poveloch k zábehu a osobných radách mi Campa dokonca spravil taký malý fascikel na všetky papiere, manuály, servisné knižky. Vyplnil mi žiadanku pre Ducati owners (nevedel som o nej) a pridal (lišiak prefíkaný) katalóg doplnkov.

Nikdy som nekupoval nový stroj, Duc je môj prvý, ale takto som si predstavoval prebierku moto. Okrem povinnej jazdy, niekoľko info navyše, osobné rady a skúsenosti, dookola zodpovedať na moje otázky, nakoľko som bol celý mimo, že počujem svoj prvý naozajstný nový bike natočený pred predajňou. Aby to nevyzeralo ako reklamný článok, jedno negatívum predsa. Musel som si moto prihlásiť sám. Ja viem, že je to oštara. Vybehávať na polícii všetky doklady, ale keď človek vyleje také prachy za hračku, očakával by, že spravia aj ten posledný krôčik. No, stálo ma to 40€ známemu, aby som si nemusel brať deň dovolenky. Mal to vybavené cca. za 2 hoďky. Škoda, trošku ma to škrelo.

Je najvyšší čas povedať si, aké to je keď prejdete z ryže na špageti. Designovo je to celkom úplne iná liga a nedá sa porovnávať stroj s iným, kde je viac ako 10 ročný časový rozdiel vo vývoji. Duc má excelentné spracovanie všetkých častí a ďalší predsudok o uvoľnených šróboch, rôznych plastových neduhoch a iných „zaručených“ chorobách Ducati je scestný. Z mojej strany žiadne výhrady. Či sa niekomu páči alebo nie je vec individuálnaa a nemá zmysel sa tým nejak viac zaoberať.

Začnime budíkmi. Street má digitálny budík sakumprdum, čo je v porovnaní s analógovým otáčkomerom síce zmena, ale číta sa ľahko a dobre. Budík na Streete poskytuje omnoho väčšie spektrum informácií, ako na Suze. Je to dané aj tým, že obsahuje omnoho viac elektroniky. Čo ma najviac potešilo, že vás Street informuje o nadchádzajúcej servisnej prehliadke. Pri Suze, som musel vždy nakúkať do servisnej knižky, že kedy ju treba odovzdať do rúk povolaných.

Keď sme pri elektronike. DTC (Ducati Traction Control) a DDA (Ducati Data Analyzer), prináležia práve k S-kovej verzii. Čo sa týka využiteľnosti, DTC mi pleslo hneď pri zábehu asi dvakrát cez ruku, čo sme si ešte celkom spoločne s Ducatkou nerozumeli, a verím, že ma zachránilo pred uskladnením v horizontálnej polohe. Chybička nastala, keď som sa v zákrute rozbiehal a potiahol som trošku viac, než by sa chcelo. DTC zablikal, a nenechal ma žrať prach. DDA je skôr pre okruhových borcov, čo si radi analyzujú priebeh výkonu, otáčok, rýchlosti, otvorenia plynu a podobných info. Ja som sa s tým hral niekoľko krát a inak ho moc nevyužívam.

Ergonómia a posed sú veľmi príjemné, a to som na Streeta sadal z SV-čka, čo je v podstate športovo-turistický stroj. Človek je viac hodený dopredu na ruky, ale dá sa na to zvyknúť, mne to trvalo cca. 500 km (inak, tých prvých 500 km bolo oťukávacích vo viacerých veciach, ale o tom neskôr). Jednak ho máte viac pod kontrolou, a súvisí to s menším rázvorom kolies. Zvyknúť si trošku chcelo aj na fakt, že budíky nemáš priamo v zornom poli, a musíš na ne aspoň mrknúť smerom dole. Valiť na moto krajinou a vidieť pred sebou len cestu... bola zo začiatku trošku schýza.

Mám takmer 190 cm a nemám pocit, že som na tom nejak ukrutne poskladaný. Stupačky sú vo výške akurát, sedlo vo výške ako by si ho očakával. Aerodynamika je na Streete výrazne lepšia, snáď kvôli tvaru budíka, ktorý trošku supluje lízatko, citeľné to je hlavne pri vyšších rýchlostiach. Sčítané a podtrhnuté, oproti Suze to pochopiteľne rozdiel je, ale viem si predstaviť výlet na ňom k moru a späť bez toho, že by som nejak viacej trpel.

A nakoniec ďalší predsudok zlomený. Duc nie je moto pre malých italocigáňov, spracem sa naň aj ja. Bežne na ňom spravím 400 kilákov „na posedenie“. Pri pomyslení, že je to fakticky ultrašportový bike, klobúk dole. Spolujazdca som ešte netestoval, ale tu bude Street skoro určite ťahať za kratší koniec. Aj preto som si Suzu nechal v garáži, keď prebehnem na moto aj svoju Vedúcu.

Motor je presne to, prečo si túto krásavicu kupujete. Zverský výkon 155 HP už v sériovom prevedení. Kým ju zabiehate, a verte mi, že tých pomyselných 1000 km, je tam oprávnene, len tušíte, čoho je schopná. Mne trvalo cca. 500 km, než som jej prišiel naozaj na chuť. To je presne to, čo na vás Ducatka zmení, musíte s ňou súznieť, troška sa jej prispôsobiť. Suza bola ako poslušná manželka, urobila presne to, čo ste chceli, bola veľkorysá k vašim chybám a tolerovala to. To som myslel maximálne pozitívne, a nedám na Suzu dopustiť.

Street nie, vyžaduje naozaj pilotáž, sústredenie, a musíte si to s ňou odcvičiť. Tá je ako najlepšia pornoherečka, je to jazda tvojho života. Aby si to zvládol, musíš byť vo forme a „za vodou“. Street ti toleruje chyby minimálne, nejaké odpustí, ale dá ti najavo, že nejdeš tak, ako by si mal, odozva je okamžitá. Kope, cuká, nasrane vrčí. O tom bolo tých 500 km, keď sme vzájomne povedali, čo chceme a ako chceme. Od toho momentu, si Desmopozitív. Potom ti dáva naspäť všetky tie emócie, zverstvo a silu.

Len pre porovnanie, motor je omnoho viac točivejší, ľúbi skôr spektrum stredných a vyšších otáčok, výkonnostne je na tom najlepšie práve pri 9500 RPM. Že má väčší krúťak je jasné, ale prišiel mi aj viac elastickejší a znesie viac racingové, rozumej tvrdšie, narábanie. Po zábehu som si doňho lupol, ja úchyl, ešte kompletný Racing kit (filter, ECU, zvody a koncovky) od Termignoni. Vysledok? Ďalších 20 koníkov a zmena charakteristiky motora. Nová úprava ešte viac zaoblí kockatý motor, ktorý poznáš zo zábehu. Myslím, že pre túto úpravu by asi mali robiť nejaké psychotesty, lebo to, čo ťa vláči našimi krásami Slovenska hraničí s normálnosťou. Vždy sa musím koncentrovať, aby som ten príval zvládol. Neviem si predstaviť, čo by museli vymyslieť, aby legálne dostali na cesty niečo lepšie.

Aby to nebolo len v samých superlatívoch, malá faktická poznámka, motor nemá rád určité spektrum otáčok, presnejšie okolo 2300-2500 RPM. Vtedy bafá, vrčí a je hnusne kockatý. Myslím, že je to určitá daň, za obrovský výkon dvojvalca, že nie vždy beží v optime. Aby som to neprehnal, pri bežnej jazde to nespoznáš, ale keď ho chceš držať práve v tejto oblasti, protestuje. Keď som sa na to pýtal Miňa v servise, povedal, že práve z toho mám mať radosť. Ja som na ten Ducaťácky humor nikdy neprišiel...

Tento stroj rozhodne nepatrí do rúk začínajúceho jazdca. Keď nie kvôli výkonu, tak aspoň kvôli tomu, že ho začiatočník, prípadne iný neurotik nezvládne a fakticky zničí. Podľa mňa, odtiaľ je jeden z ďalších predsudkov, že sa Ducatky kazia. Kazia, keď ich niekto nezvláda a nepočúva, čo im vraví. To sú presne tie biky, čo sa sem vozia ako cukríkove stroje. Kvalitne zabehnuté, že ich môžeš rovno šupnúť do Dunaja. Navonok je ročná moto ako nová, ale po kritických prvých 1000 kilákoch, je vnútri úplná kuca-paca. Ja by som si asi jazdenú Duc nikdy nekúpil, pokiaľ by som nevedel, že kto a ako ju jazdil. Viem, o čom hovorím...

Spojka je ďalšia vec, ktorá úplne zmenila môj pohľad na Ducatku. Najprv som o suchej nechcel ani počuť, aj som sa pýtal na predajni, či to nejde prerobiť na mokrú, ešte teraz vidím tie výrazy v tvári, či som neni normálny. Ten debilný zvuk, tie poznámky, že či to nie je zadreté, dodrbané, uvoľnené atď... Dnes práve toto na nej milujem, ten zvuk má iba ona, a to som ju ešte nestihol otvoriť.

Samostatná kapitola je radenie, a hlavne hľadanie neutrálu. To chcelo fakticky cit a cvik. Práve toto ma najviac nasieralo pri našom vzájomnom hľadaní súznenia. Neutrál nie a nie nájsť a to som mal za sebou viac ako 10 rokov jazdenia. Oproti zamatovej prevodovke na Suze, to bol menší šok. Dnes je to už rutina a môžem sa len nad sebou smiať, ale na začiatku to hraničilo až so psychózou. No, ani The Doctor hneď nedal pódium, a ešte sa vzájomne s Ducatkou ladia. Spoločné kilometre všetko riešia. Rýchlostné stupne tam padajú v rýchlosti a presnosti, ako nemci do krytu. Kein problem. Rozdiel proti Suze, je hlavne v 1. prevodovom stupni. Na streete je podstatne dlhší, fajn na okruh, v meste to vyžaduje troška zvyku a cviku.

Brzdy sú záležitosť, kde zmenu postrehne aj ten najväčší neznaboh. Rozdiel je galaktický. Nepreháňam. Keď by som mohol niečo niekedy Suze vyčítať, budú to brzdy a šasi. Naopak na Street sú Bremba asi zmontované priamo z Moto GP. Jenoducho fenomenálne. Koniec a bodka.

Šasi, aj tu je veľký rozdiel, aj keď nie taký gigantický ako pri brzdách. V krátkosti, omnoho lepšie zvláda Street nerovnosti v náklone. Je tuhší, zlaté Ohlinsy robia tiež podstatný rozdiel. Suza mala tendenciu sa na hrboľoch húpať, na čo sa dalo zvyknúť. Tu to neprichádza do úvahy. Street ide v zákrute ako po koľajnici. Keď to s tebou na Streete húpe alebo kmitá, je načase niečo korigovať, inak si spravíš výlet za krásami fauny a flóry popri ceste. Nie preto, že by to nepobral, ale preto, že prekračuješ hranice fyzikálnych možností. Druhá stránka je pohodlie cestovania, to keď presadám na Suzu, príde mi odpruženie mäkulinké, ako gauč v obývačke. Niežeby som na Streete trpel, ale rozdiel to, pochopiteľne, je. Dalo by sa to riešiť nastavením, ale to by nebol Streetfighter. Mám ho na iné vylomeniny, ako sa kochať pohodlím.

Zvuk musí byť kapitola sama o sebe. Keď tam niekto narve komplet Termignoni kit, ako to popísať? To sa nedá, je to skrátka čistá onania. Niekedy mám dojem, že keď stojím na priechode pre chodcov, tak ten street zožerie tie malé deti, čo idú okolo. Desmo zvuk je charakteristický, a verte mi, že aj kvôli tomu som si Ducatku kupoval. Už som sa aj pristihol, že mi to občas príde až príliš extrémne, ale potom zatiahnem za plyn a príde tá Tsunami, jupijajej. Ako to píšem, škerím zuby. Ducati = emócie, presne tak.

K servisu, aj na Motoride, aj medzi niekoľkými ľuďmi fungujú opäť predsudky. Z vlastnej skúsenosti, všetky doplnky, ktoré som na ňu objednával prišli v predtermíne. Najdlhšia dodacia doba bola, samozrejme, pre Termignoni kit. Objednal som ho v pohode vopred a bez zálohy! Čakal som 2 týždne. Veľa, málo? Ja hovorím, akurát. Ostatné veci sú prakticky dostupné ihneď, aj keď ešte som nič nezničil a nepokazil, takže možno časom zmením názor.

Samotný servis je na jedničku, Miňo je síce zvláštny človek a asi si k nemu treba nájsť cestu, ale robotu si robí na 120%. V prípade potreby sme si zavolali a okamžite riešili drobnosti, ako dopnúť reťaz a podobne. Tak to má byť. Aj to je súčasťou rodiny Ducati, tá osobná zainteresovanosť.

Nakoniec, zopakujem a pripomeniem len niekoľko myšlienok. Pripravte sa na to, že neskončíte len nákupom samotného stroja. Všetky tie serepetičky od Ducati Performance musíte (fakticky musíte) mať. Ja som na ňu dal ešte Rizomácke doplnky, samotný racing kit, úpravu chvosta podsedlovky a určite ma čaká otvorená spojka. A to stojí fakt veľa peňazí. Možno bude zo mňa napokon nejaký imidžista alebo narcis.

O marketingu v podobe tričiek a handier ani nehovorím a to som začal pravidelne sledovať Moto GP. Skrátka vás naozaj zmení. Ducatka, je svojský a osobitý stroj, musíte ju chcieť, a zladiť sa s ňou, a to chce troška času. Nie je pre každého a ignorant, čo nedokáže tejto mašine rozumieť, nenájde u nej pochopenie. Naučí vás, zamilovať si všetky veci, nad ktorými ste predtým ohŕňali nos, suchú spojku, dve koncovky výfuku nad sebou, brutálny a nekompromisný výkon, minimálnu toleranciu k vaším chybám. Odmenou za to je presne ten pocit jedinečnosti a výnimočnosti, ktorý vidím aj u iných ľudí, čo zosadajú z Ducati dole, po jazde.

Jazde zdar, keď hltáš prach za mojou Duc.