Manínska Tiesňava 2003

účastníci: Micha, Kaka, MC Vlado

Počasie praje a my štartujeme predávať. Tentokrát iba v tandeme Micha (už nie blondína) a Kaka (natur blond – ako píšu na krabičke). Dorazíme a kemp bez ozvučenia. Kaka unudene pozoruje chlapov a snaží sa nájsť vhodný objekt, zatiaľ čo ja bojujem so zákazníkmi požadujúcimi zľavu. Vystúpenie propagovaného Paľa Drapáka nás nijako neohromilo a už vôbec neochromilo. Rozmýšľam, ako to tu zvládnem, keď v tom je večer. Balíme tovar a hopsa na pivko (ja síce nealko, ale tvrdím, že ide o chuť). Teraz už začínam meniť pohľad na dnešný večer a skupinka Dorian Gray z PB ma v tom úspešne podporuje. Zábava pokračuje, motorkári sa bavia, všade sa popíja a dnes, kým je málo pešiakov, pozeráme ako nadšenci pália gumy a napomáhajú k zničeniu ventilov. Vôbec im nevadí, že oprava bude stáť kopec prachov, veď žijú len raz a všetkým ukázať ako im „to“ strieľa, je teraz na prvom mieste. V tomto ritme pokračujeme a s prvými rannými lúčmi odchádzame trochu schlafen. No asi je to už zbytočné.

Po troch hodinách spánku a opäť povinnej rannej káve, nás prepadá pocit neopísateľného šťastia. V záchvate zúfalstva a otázky „čo od dobroty?“, zafarbím Kake konce blonďavých vláskov na fialovo (nech hviezdi aj ona, veď nemusím stále ja). Po pohľade do zrkadla, vymódené na horúce počasie, sa nám srdce rozbúcha a tlak zdvihne na neurčitú hranicu od očakávania, čo nám deň prinesie. Ledva sa dostaneme do kempu, lebo po celej ceste sa trúsia motorkári s opicou za krkom a hľadajú niečo, čo im zaženie bolesť hlavy a ukludní rozhádaný žalúdok. Príchod na miesto celého diania konečne po rokoch ohlušuje super hudba a žiadne plážovky. Chlapci „dídžeji“ sa konečne naučili, čo chceme počúvať a čo nás vyburcuje k zábave. Jazdcov pribúda v hojnom počte. Na všetkých badať eufóriu z jazdy a radosť z opätovného stretnutia. MC Vlado pobehuje a zháňa bláznov na strieľanie – nie ozajstné, iba paintball. Celý priebeh streľby dopĺňa jeho komentár v našom žargóne a hudobné křoví mu robia chalani z Ramsteinu a im podobní. Kaka ešte stále nezotavená z ranného šoku, ma bohapusto opúšťa s nejakým magorom na spanilú jazdu. Príkazom dostáva všetko nafotiť, tú ohromujúcu kolónu bláznov (cca 1300 moto). Nesmejte sa, tento krát film založila dobre, tak budú aj ozajstné foto, nielen v našej pamäti. Vracia sa vysmiata, šťastná a páchnuca benzínom – Chanel 5 aký poznáte. Súťaže pokračujú jazdou na párok, hľadaním v sene a inými typickými zábavkami. My sme na výbornom fleku a evidujeme každú pribudnutú motorku. Poradové čísla na reflektoroch rapídne stúpajú a my sa opäť utvrdzujeme, že je tu nový rekord v počte účastníkov a Manínska je zúfalo malá. Na druhej strane, rekord však nezlomili kočky ochotné odhaliť svoje vnady na „Miss mokré tričko“. Tu platí nepriama úmera – čím viac chlapov, tým menej súťažiacich slečien. Zdá sa, že prihlúpla emancipácia sa rozmáha aj tu. Aspoň, že sme predtým stihli omrknúť Amazonky zápasiace v blate. Hodiny letia ako zbláznené a my balíme a pomaly sa prepracovávame k vytúženému pivku. Noc potiahneme bez zbytočného spánku a hovoríme si, že si to treba riadne vychutnať a užiť. Ráno pokračujeme (po osviežujúcom a každoročnom daždi) v Hričove na letisku. Naše oči vyzerajú..., no nebudem ďalej opisovať ako. Veď máme tmavé bríle. Oblaky nás trošku strašia, no šprintéri napriek tomu podávajú perfektné výkony. „Niekto“ sa snaží vzlietnuť až k oblakom a „niekto“ zase predvádza svoje umenie viac na zemi. Všetko ide ako po masle, len pre nás je trošku problematické udržať oči otvorené. Z tohoto dôvodu balíme trošku skôr ako zvyčajne. Teraz nám už spánok nepripadá ako strata času. Ponáhľame sa domov, hodíme si šlofíka a bude sa nám snívať o mašinách, mašinách a mašinách...

Micha a Kaka