2-taktná Ukrajina a 125-kové Rumunsko, konečne Adventure prázdniny! 4/4

Atrakcia kaňon Bicaz

Premávka sa zhusťuje a cesta zase zužuje. Vstupujeme do tesného priestoru medzi dvoma skalnými masívmi. Kúsok svetla sem preniká, no keď sa pozriem hore nad hlavou mám iba sklonenú horu. Atmosféra fantastická, pre klaustrofobikov smrteľná. V prilbe počujem iba nekonečné „WAAAU“. To sa tisíckami ozvien vracia odrazené od skál naspäť. Snažím sa zachytiť fotoaparátom toto megalomanstvo prírody. Nedarí sa. Toto je divadlo iba na vlastné oči.

Za zákrutou však opäť facka doby plastovej. Šiatriky ako v asia center. Kopa turistov si kupuje suvenír z Rumunska. Pritom stačí otvoriť ebay, nájsť tovar z mesta Hong Kong a netreba sa trepať až sem. Aj s poštovným by to vyšlo lacnejšie. Aspoň viem, že keď sa chce, tak je možné všetko. Asfaltka tak akurát pre jedno vozidlo tu slúži ako pľac pre stánok, parkovisko a v tom najposlednejšom rade ako cesta.

Maďarsko

Nie, ešte nemierime domov. Po prejazde nespočetnými zákrutami sa dostávame na rovinu. Všetci tu rozprávajú po maďarsky, všetko sa tu podobá na Maďarsko. Ako tak plynú myšlienky v mojej hlave, dochádzam k záveru, že Maďari sú všade, kde je rovina medzi kopcami.

Pár kilometrov rovnej asfaltky prišlo vhod. Taký oddych pred priesmykom Bucin. Nový asfalt zvestuje dobré povozenie. Značka zákruty 25 kilometrov. Super, nie? Po štvrť stovke kilometrov zákrut rovnaká značka s údelom ďalších 10 kilometrov. Super, nie? Tento úsek nás vyhodil priamo do mesta Praid.

Soľná baňa a dvaja buzíci

Za mestom vychádzame na kopec medzi polia. Ivo mi ukazuje soľnú baňu. V meste je jej platená verzia a za mestom neupravená zadarmo. Prekračujeme malý brod. Pomaly sa zvečerieva, preto si hľadáme aj miesto na nocľah. Po rozložení stanu sa vyberáme k brodu bez motoriek. Studený kúpeľ bude isto to pravé pre prepotené telá.

V tej najkrajšej chvíli, keď sme si len tak ležali namydlený vo vode, šli okolo traja miestni chlapci. Najprv som nevedel na čom sa rehocú, ale potom mi doplo. Nuž čo, riziko cestovania s parťákom.

Vždy sa nájde dôvod...

Na testovanie štruktúry miestnej pôdy. Ráno sme vstali skoro. Dokonca skôr, než stihlo vykuknúť slnko spoza kopcov. Trochu nám ale trvalo zbaliť sa. Preto do sediel motoriek naskakujeme až čosi pred siedmou. Najprv brodíme a potom sa po mokrej tráve presúvame na cestu. Viete čo je na dvojtakte najkrajšie? Moment keď povie: „A teraz sa drž!“ Na mokrej tráve v miernom kopčeku bohovská vec. Ani neviem ako a už sa hrabem spod motorky. Riadne som si narazil koleno. Kývnem na Iva, nech mi príde pomôcť. Ten ale pokračuje ďalej k ceste. Poučenie do budúcna, musím sa naučiť správne mávať (Alebo ma chcel nechať ako obeť Drakulovi?).

Praid, Sighisoara, Fagaras

Z Praidu to je len presun do mesta Sighisoara. V Sighisoare máme v pláne opustiť hlavnú cestu a vydať sa po bočných do Agnity. Mesto (Sighisoaru) sa oplatí navštíviť. Je tu síce veľa ľudí, samý hotel a samý taxík, ale prejazd úzkymi uličkami s kamennou dlažbou za to stojí. Mesto pôsobí starobylo. Páčilo sa mi tu.

Bokovky sú tie najkrajšie cesty. Ak mi bude v tomto niekto oponovať, som rozhodnutý hádať sa až do krvi. Za odbočkou na Agnitu sme našli konečne raj v Rumunsku. Tu niet motorových vozidiel ani dobrej asfaltky. Tu je pohoda, pri ktorej sa aj čas zastavil. Tu sú dobrí ľudia, ktorým záleží na blahu druhých viac, než na ich vlastnom.

V dedinke Bradeni zastavujem. Akosi sa mi to nezdá. Nezablúdili sme? Benzínu v nádrži taktiež nemám na rozlievanie. Len čo sme vytiahli mapu, zastavuje pri nás prvá osoba, postarší pán. Ukazuje nám cestu. Buď do Agnity alebo skratku do mesta Fagaras. Skratka je vraj rozbitá. Tam chodia iba koňmi. No, mali ste vidieť ten úsmev od ucha k uchu na oboch tvárach cestovateľov. Pikachu vyberám si teba (skratku)!

Ukrajinu som už opisoval. No nejako takto to bolo aj tu. Po šotoline ide prvý Ivo. Vidieť ale, že toho nemá v teréne asi odjazdené veľa. Ono občas sa také jazdenie vymyká logike. Tam kde to vyzerá nebezpečne treba pridať a nie brzdiť (nie vždy). Idem sa hrať na učiteľa. Aj Aprilku to poteší. Čo sa dialo po podradení najlepšie opíšu Ivove slová: „Mário, to čo bolo?! Pridám za tebou na 90 a ty mi aj tak mizneš z dohľadu!“ Veru, vyššia spotreba za to občas stojí.

Čakám v nejakej dedinke. Pozorujem opevnený kostol a ľudí navôkol ako pozorujú mňa. Tu sa čas skutočne zastavil. Aj smerová tabuľa je nečitateľná. Veď načo sa o ňu starať keď tu žijú iba miestni.

Koniec raja nastáva v dedine Soars. Za ňou sa už začína asfaltová cesta. Teší ma, že žiak sa čosi naučil. Ivo schádza z cesty. Nejdeme po asfalte. Berieme to skratkou krížom na kopec. Serpentínam ukazujeme vztýčený prostredník.

Ocitáme sa nad mestom Fagaras. Z mesta stúpajú kúdole dymu, nemám chuť tam ísť. Navyše sme tam nenašli ani jednu otvorenú benzínku.

Transfagarasský priesmyk

Z upchatého mesta Fagaras mierime na tento, iste všetkým známy, priesmyk. V mnohých cestopisoch bol už veľa krát opísaný. Tak to zoberiem z iného súdka. Tisíckami zákrut sa dostávame až na vrchol. Asfalt je nový, možno aj vďaka tisíckam stánkov so suvenírmi na vrchole (trošku preháňam).

Prechádzame na druhú stranu tunela. Tu je pokoj. Pekný výhľad mám sám pre seba. Treba ale zaplatiť daň. Daň v podobe vdychovania vzduchu, aký nájdete na staniciach v železničných podchodoch, keď to už partia miestnych ožranov neudrží v sebe. Nečudo, keď sú tu hore hajzle.

Otáčame sa. Drakulov hrad nemám chuť vidieť. Stánkov so suvenírmi mám už dosť. Vraciame sa na vrchol. Oddýchnuť sa tu veľmi nedá, tak len zopár fotiek a znova do kráľovstva zákrut. Na pokojnejšom mieste stojíme a hodnotíme náš výlet. Odteraz len domov. Zrazu na mňa trúbi akési auto a celá posádka ma zdraví. Nemám potuchy čo sú zač. Keď prešli okolo všímam si ukrajinskú značku. Nuž svet je malý. Pred pár dňami ma asi niekde stretli. Aprilka sa ľahko pamätá, ale strieborné malé auto ťažko.

Pár kilákov do litra

Taktika znela ísť, až kým nenájdeme vhodné miesto na bivak. To sme ešte netušili, že sa z Rumunska poberieme čo najrýchlejšie domov. Pred Sibiu nás víta zápcha. Nie dlhá, iba taká malá 10 kilometrová. Ideme sprava, ideme zľava. Nobelovku tomu, kto vymyslel motorky. Takto sme sa prekľučkovali až do Sibiu. Ideme sprava, ideme zľava a ideme aj stredom. Totálny chaos tu riešia policajti. Za mestom niekto rozlial gutalax a zápcha povolila. Neverte však liekom. Tie pomôžu iba naoko. V diaľke vidím na kopci parkovať kamióny. Z jedného kopca sa stávajú tri a za zákrutou už vidím nekonečný rad vozidiel. Tak a palica nad Rumunskom praská na tisíc kúskov. Viem, je to kvôli zlému výberu trasy, ale toto nie. Dnes zastavím až doma. Odhadujem to na 30 kilometrovú zápchu. Doma zadávam údaje do google maps, je to 55 kilometrov plus 10 pred Sibiu.

Slnko pomaly končí svoju púť. Tiene sa predlžujú a nápady ako sa usadiť na motorke ubúdajú. Za mestom Zalau nás chytá úplná tma. Na pumpe nahadzujem teplejšie oblečenie. Pre istotu vyťahujem aj reflexnú vestu. Na hranici s Maďarskom colníci asi 3 minúty pozorujú môj ksicht. Čosi im nesedí. Holiaci strojček ale nemám, preto sa neviem dať do parády ako na fotke v pase.

Maďarskom preletíme, aby nás pred Slovenskom mohli skontrolovať policajti. Vo Viničkách znova, to už ale slovenskí. Nejde mi zadné svetlo. No fasa, celú cestu nič, ani len zahádzaná sviečka a teraz mám dostať pokutu za svetlo? Vravím, že ideme z Rumunska a dnes máme za sebou takmer 1000 kilákov. „Na 125-kách?“ znie rozpačitá otázka. Vraj ak to opravím hneď, tak môžem ísť.

Romanian Air-125-lines došli na letisko v Trebišove o pol jednej ráno. Lietadielka boli takmer nonstop v prevádzke od siedmej rána predchádzajúceho dňa. Takže nie je tisíc ako tisíc. Trochu mi v hlave behajú cesty člena eNeM. Ten si takéto záťahy na jednu šupu užíva. Musím uznať, že čosi na tom bude.

Záver

Tento cestopis neprináša prepísanú trasu, tú si vie každý pozrieť na mape, prináša opis zážitkov z ciest, ktoré som za šesť dní prebrázdil. Opis šiestich dní, ktoré som si neskutočne užil a počas ktorých som sa veľa vecí naučil. Obe krajiny zaujali, no Ukrajina viac. Nikomu nevnucujem svoj názor. Každý nech si ho spraví sám až keď sa odtiaľ vráti. Veď aj tak nie je dôležitý cieľ, ale ľudia ktorých na svojich cestách stretneš. A pokiaľ sú dobrí, tak rovnaká bude aj cesta.

A čo to celé stálo? Nuž v spoločnosti by sa o peniazoch veľa rozprávať nemalo. Iba napoviem. Nebyť pokuty, na celý výlet by mi stačilo rozmeniť len jednu bankovku.

Ozajstné dobrodružstvo začína prejdením prvého metra, nie vysadnutím na litrovú mašinu.

PS: Info pre zadaných. Dvojitý návrat domov sa oplatí.

Text: Feri Zubal - zeON

Foto: Feri Zubal - zeON, MareceqMTX, Ivan Sklenár - ivanxr125l

Video: Ivan Sklenár - ivanxr125l