2-taktná Ukrajina a 125-kové Rumunsko, konečne Adventure prázdniny! 3/4

Časť druhá – 125-kové Rumunsko

Kde jeden končí, druhý začína

Poznáte tých internetových cestovateľov, ktorí zaručene už o rok niekam pôjdu? Tak medzi týchto určite nepatrí Ivo (Ivan Sklenár - ivanxr125l). Ešte pred Ukrajinou mu píšem o mojom pláne vyraziť do Rumunska a tak reku či sa nepridá. Odpoveď na seba dlho nenechala čakať. Samozrejme, kladná. A tak sa dohadujeme, že ak neroztrepem Aprilku na Ukrajine, tak mu hneď volám a upresním termín odjazdu.

Slovo dalo slovo a boli sme jasní. Akurát som musel deň posedieť doma. Proste sa to tak lepšie naplánovalo. Ivo dorazil do Trebišova a začali sme plánovať trasu. Veľa sme toho nezbúchali, iba hrubý náčrt. Debaty o tom kto kde bol a kam sa vyberieme o rok totiž nemali konca kraja.

Kráľovstvom kardinálnej nudy

Ráno turbo prejazd Maďarskom. Zaberie to ale viac času než čakanie na Ukrajinskej hranici. Plus ešte pálim benzín. Ináč než kardinálna nuda sa to nazvať nedá. Uprostred roviny zrazu značka 60. Vraj rozbitá cesta. Nuž, ten, kto sem tu značku osadil, asi v živote nebol na Ukrajine. Zastavujeme, aby som spravil jednu pamätnú fotku. Keby som ale vedel, že malá Honda odmietne znova naštartovať, asi by som sa na to vykašľal. A vraj by sa mali kaziť taliani. XRku tlačíme a nič. Na XRku nadávam a už to aj zafungovalo. Asi to bola len nejaká špinka v nádrži.

Nuda nekončí ani za hranicou Rumunska (na hranici iba ukážete občiansky). Znova rovina, v Satu Mare zápcha a znova rovina až kamsi po Certeze. Všade na cestách kopec kamiónov a ponáhľajúcich sa vodičov. Klasika ako na Slovensku. Nikto vám nedaruje ani centimeter vozovky. Namiesto sústredenia sa na cestu, mobily v rukách a plyn na podlahe. To kvôli tomu som sem šiel?

Sapanta a veselý cintorín

Znenazdajky čítam na tabuli nápis Sapanta. Hneď cítim vo vzduchu nejakú zradu. Dedina je pomerne veľká a všade sú povešané farebné lesknúce sa vlajočky aké zvyknú „skrášľovať“ lacné autobazáry. Šípka Cinturul Vesel rýchlo nabáda k správnemu smeru. Čo však oči nevidia. Spoza kamenného plota vytŕčajú pomaľované drevené náhrobky. Áno to som tu čakal ale... Okolo vchodu cintorína sú to samé obchody so suvenírmi, samá coca-cola, samý hamburger a samý turista.

Zdá sa mi choré platiť vstupné, keď na druhej strane cintorína chýba plot. No na cintorín aj tak nejdem. Stačí sa postaviť na špičky a je toho vidieť viac než dosť. Čerešničkou na torte sú japonskí turisti. Na krku veľký foťák, v ruke kompaktný foťák a na prste minifoťák. V druhej ruke, samozrejme, kamera a takto predvádzajú japonské umenie, ako za 5 minút natočiť hodinový dokument.

Zo Sapanty sme obaja sklamaní. Čakal som malú dedinku situovanú na okraji lesa, kde si človek oddýchne. Nie transkontinentálnu atrakciu.

Sapanta a hľadanie dreveného kostola

Palicu nad touto dedinou lámeme iba z polovice. Pokračujeme ďalej po totálne rozbitej ceste. Ó áno, to sa nám páči. Kostol ale nenachádzame. Za to vidíme čosi krajšie. Brod. No čo vám budem písať jazdilo sa tu fantasticky.

Škoda ale kamiónov, ktoré tu vo veľkom zvážali drevo z lesa. Tak začalo to už aj v Rumunsku. Na rozdiel od našej vlasti tu na nás aspoň nikto nevyťahuje rozprávku o ničení prírody motorkármi.

Po chvíľke off-roadovania nachádzame v lese prameň. Osviežujeme sa a naberáme si vodu do zásoby. Neviem či to je ale najlepší nápad. Voda zanechala na okolitých kameňoch hrubú vrstvu minerálov. Kebyže toto pijem každý deň tak mám tak upchaté a stvrdnuté všetky močové cesty, že by som doživotne mohol robiť reklamu na isté modré tabletky.

Nasledujúca zastávka – bivak snov

Pokračujeme na Vadu Izei. Cesta o ničom. Zápchy sú nie len v mestách, ale aj vo väčších dedinách. Aj preto sme sa rozhodli nepokračovať na Borsu po hlavnej. V cestopise od Pilgrima som sa dočítal: „Odbočiť na vedľajšiu, vedúcu paralelným južnejším údolím rieky Iza? Vynahradí príroda a rázovité dediny, v ktorých ľudia ešte nosia kroje, nepohodlie rozbitej a miestami len kamenistej cesty?“ Ten cestopis je z roku 2006. V roku 2010 som tam už, bohužiaľ, žiadnu kamenistú cestu ani ľudí v krojoch nenašiel. Zato nápisov PENSIUNE tu bolo neúrekom. Ideme do dediny Bogdan Voda, kde nachádzame skratku do Viseu de Sus.

Akonáhle uvidíte smerovú tabuľu, treba odbočiť do uličky, ktorá vyzerá, že vás zavedie maximálne do maštale. Potom to bol pekný kus asfaltu okorenený nádhernými zákrutami. Na vrchole odbáčam z cesty. Ešte pár metrov sa driapem po tráve až na vrchol kde zastavujem. Výhľad ako z maľovaného obrázka. Dnes už nikam neideme. Tu rozložíme náš prvý tábor v Rumunsku.

Tomu sa ani Hilton nevyrovná

Stan máme rozložený. Je ešte pomerne skoro a tak pozorujeme život pod nami. Deduško s babkou iba pár metrov od nás hrabú nakosenú trávu, z dediny pod nami sa ozývajú posledné dopady sekery na peň a praskot načatého dreva. Cítiť, že kosy už pomaly nahrádzajú kosačky a sekery sú vytláčané motorovými pílami. No tu úplne mimo cesty ešte nie. Tu, kde ešte starí nevymreli, sa dá nájsť kúsok toho ukľudňujúceho. Kúsok, kde si jeden váži druhého, kúsok, kde sa ľudia bezhlavo nenáhlia za peniazmi. Tu len tak sedíme na vrchole a nikto o nás nevie. Vychutnávame si mladícku slobodu a pozorujeme západ slnka.

Údolím rieky Bistria

Ráno mierime do Viseu de Sus. Na mape značený ako dedina, v skutočností však malé mesto. Zase zápchy. Na jednej benzínke tu stojí odhadom 20 Loganov s nápisom Politia. Asi sa chystá rumunský jastrab. Nudná cesta končí až za Borsou. Tu si prechádzame stovky zákrut a vychutnávame nakláňanie motoriek. Konečne kľud. Autá a kamióny zmizli. Takto si môžeme vychutnávať krásne výhľady na okolitú prírodu. V údolí riečky Bistria to máme namierené až do Bicazu. Tu je to správne povozenie. Dokonca aj mobil tu stráca signál. Ideálne väzenie pre workholikov.

Z letargie nás prebúdza zopár kilometrov v okolí Vatra Dornei. Potom to je aj naďalej čistý relax. Tu však občas človeka preruší kamión zvážajúci drevo a nutkanie okúpať sa v rieke. Rannému mokrému blázneniu sa tu oddával aj top výber miestnych slečien. Plavky však nemám a aj napriek studenej vode by isto všetky videli ako silno sa mi páčia. Tak radšej podradzujem a dobieham malú XRku.

Mal som pocit, že 125ke chýba výkon. To som ale nešiel zo 4 taktnou 125kou. Kedykoľvek trochu spomalím, stačí podradiť a Ivo je môj. A predbiehanie? Citujem: „Myslel som, že ma zrazíš, keď si tak rýchlo vypálil spoza toho autobusu.“ Doteraz som si myslel, že mám slabé zrýchlenie. Ale asi nie.

Prechádzame cez farebný most ponad začiatok Lacul Izvorul Muntelui. Pauzička na obed prišla vhod. Päť druhov mäsa sa nám usádza v žalúdkoch. Ukázalo sa, že energiu bolo nutné dočerpať. V ceste nám stálo veľmi veľa zákrut vedúcich okolo vodnej nádrže. Výhľady fantastické, premávka nulová. Prechádzame po priehradnom múre, tu sa teroristov asi neboja. No keď vidím v zrkadlách tu masu betónu, radšej hneď utekám do kaňonu Bicaz. Čo ak začne praskať?