Robova atlantická anabáza, alebo „Eneme, veď ty nejdeš do Mníchova, ale z Mníchova“

Keď som v práci zistil, že 11. Mája musím byť na služobke v Mníchove a piatok 8.5. je voľno, mal som jasno kedy. Ostávalo už sa iba dohodnúť s Jurom a všetko bolo jasné. Akonáhle som otvoril dvere na šéfovej kancelárii, ten už vedel, že sa chcem spýtať, či smiem ísť individuálne. Smiem a dokonca mi aj zoberú autom oblek. Super, toho som sa trochu bál.

6.5. som pobalil kufre, nachystal výbavu na cestu, pozostávajúcu zo 4 plechovkových káv, 1 litra energetického nápoja, 8 ks energetických müsli tyčiniek a pár ďalších nevyhnutností a začal sa morálne pripravovať na jednostopý záhul.

Štvrtok, Piatok

7.5. 13:00 - Nabalený a v práci mierne vytočený sadám po ultrasilnej káve na motorku. Zvoní telefón, dvíham, AMIS. Po pár otázkach na moju kruháčovú piruetu z predošlého víkendu ho informujem o mojom „výjazde“. V tej chvíli sa v ňom prebúdza novonadobudnutý pocit rodičovskej zodpovednosti a dostávam nakázané sa v pravidelných intervaloch hlásiť jemu aj bijouovi. A to som si myslel, že moja mama je v tomto najhoršia...

Tankujem na ÖMV pri Auparku, kupujem rakúsku vignettu a vyrážam smer krajšie časy. V zemi Franza Ferdinanda nezastavujem, nemám čas, mám "spoždění", ale občas aspoň "přibrzdím"...

Prvá zástavka prebieha až v Germánii, pri Passau. Predsa len, aj 33 litrová nádrž sa skôr či neskôr vyprázdni a po ca. 380 – 390 km cítim potrebu nejakého osviežujúceho nápoja. Voľba padá na kafe v plechu a jednu müsli tyčinku. Nemecko mám prejazdené krížom krážom ako spolujazdec na aute, preto cestu až do Saarbruckenu idem v podstate po pamäti. Ale "soudruzi zo SRN" niekde asi spravili chybu, nakoľko pred Norimbergom nachádzam križovatku "kreuz Altdorf" zatvorenú a mňa to ťahá smer sever. Nevadí, poradím si, GPS nevytiahnem ani keby čo bolo. Odbočujem smer Mníchov, potom smer Stuttgart, potom Ulm, Heilbronn, domnievam sa, že musím ísť správne, ale pre istotu radšej zastavujem na parkovisku a dotazujem sa u miestneho kamionistu. Ja, du fährst schon richtig. Dankeschön, Auf Wiedersehen.

Najbližšia zastávka je pri Mannheime, tankujem, dávam energy drink, cigaretku, ďalšiu müsli tyčinku, cikpauzu a naťahujem svalstvo. Únava zatiaľ žiadna a na tachometri ca. 650 km. Kecám s miestnym odpočívajúcim kamionistom a píšem SMS kamoške, ktorá sa práve učí na štátnice. Po návrate mi povedala, že nemohla uveriť obsahu tej správy a myslela si, že sa jej asi sníva. Najbližšie stojím až vo Francii.

Hranice prechádzam okolo 23:00 a keďže neviem ako husto sú tu pumpy, radšej dotankovávam hneď na prvej, ďalšie kafe, ďalšia müsli tyčinka, dve cigaretky, SMS Jurovi, Amisovi aj Bijouovi, že som ešte online. Niečo málo nad 1000 km za sebou. V pláne je potiahnuť až k Parížu, ale búrka pred Reims moje plány prekazila a tak teda stojím a čakám kým sa preženie. Po asi polhodinovej pauze vyrážam ďalej, v skorých ranných hodinách obchádzam Paríž a na diaľnici A4 za Parížom zastavujem na ďalšie občerstvenie.

A práve tu prichádza jediný nepríjemný úsek celej cesty. Už som hodne na západe, deň sa tu reálne začína až okolo 8:00. Svitá už skoro dve hodiny, ráno sa ochladilo na ca. 8 stupňov, pod mrakom, hmla kondenzuje na všetkom, je mi zle, ide na mňa kríza, musím zastaviť, nedá sa, proste to nejde. Zastavujem na parkovisku ca. 150 km pred Le Mans, dávam dole tankvak, líham na lavičku pri raňajkujúcej francúzskej rodine a čakám, kým sa počasie znormalizuje. 7:30 a konečne to vyzerá ako normálny deň. Nasadám na hrocha a trielim smer Nantes, už mám aj tak sklz, stojím už iba raz na dotankovanie a o ca.10:00 píšem správy z Nantes mojim dvom „mamičkám“ a Jurovi, ktorý si ma vyzdvihuje a parkujeme na ubytovni.

21 hodín od vyrazenia z BA a 1830 km, 4 x tankovanie, 3 x plechovkové kafe, 2 x energetický nápoj, 5 x müsli tyčinka a asi 6 cigariet a som tu. Fasaaaaaaa

Po asi hodinovej pauze a pridaniu príspevku na MR rozmýšľame čo s načatým dňom. Poďme sa voziť, znie spásonosná myšlienka, nech aspoň dorazím 2000 km bez väčšej pauzy. Cieľom je eroticky znejúce mesto pri mori, Pornic. Ryba, kávička, nejaké nealko a vraciame sa do Nantes, pobeháme trochu po meste, nech vidím, ako to tu vyzerá. Nádherne. Večer prichádzajú Jurovi rodičia, ktorí sú tu taktiež na dovolenke, dávame syry, vínko a pivko a ja sa presúvam spať k Jurovmu kolegovi o pár izieb ďalej. 41 hodín online ale že by som bol extra unavený, to teda nie. Tie energeťáky sú teda pekný humus. Ale plán splnený, 2000 km na tacháči a tým sa akosi dostávam do prvej trojky jazdcov železnej prdele.

Sobota

Budíček o 9:00, obliekam sa a sadáme na moto, dnes taký priemerný výlet v kľudnom tempe k Atlantiku. Jura už to pozná veľmi dobre a tak nechávam cieľ na ňom. Nesklamal ani raz. Quiberon, výbežok do Atlantiku je nádherným miestom. Akurát začína príliv, preto schádzame na skaly a len tak sa kochám pohľadom. Obed, morské potvory a ja zisťujem, že som si vybral veľmi dobrý cieľ na dovolenku. Carnac, miesto s mnohými monolitmi a návrat smer Nantes, striedavo okresky a diaľnica. Nákup v miestnom hypermarkete, ktorý je veľký ako naše hypertesco, ale obsahuje len a iba potraviny. Vyzerám síce ako ruský vojak v roku 1945 v Prahe, ale nevadí, nákup úspešne zrealizovaný. Večer ideme aj s Jurovimi rodičmi, mimochodom, motorodina ako sa patrí, sadnúť si do mesta. Vínko, pivko, creppes, návrat domov vo výbornej nálade. Až na moment, kedy som musel predčasne vystúpiť z električky a ísť vypustiť prevádzkové kvapaliny. Po koľajniciach ale úspešne prichádzam na ubytovňu, dávame ešte trocha vínka, pozeráme fotky z výletov a líhame spať. Na druhý deň ráno Jurovi rodičia odchádzajú smer Slovensko a my vyrážame opäť k Atlantiku.

Nedeľa

Opäť Atlantik, tentokrát ostrov Isle de Ré, odkiaľ pochádza aj cognac, ktorý som kúpil kamoške, na obed super porcia mušlí „moules de cocotte“ alebo podľa veľkosti porcie – pokkt mušlí. Mňam. Keďže ale začína pršať, cesta naspäť prebieha skôr rýchlo. Nevadí. „Doma“ dávam sušiť veci, balím kufre, zajtra musím vyrážať skoro ráno, do Mníchova to je predsa len cca. 1200 km.

Pondelok

6:00 - Vyrážam z Nantes, lúčim sa s Jurom, píšem správu kolegom. Prvých 350 km o ničom, mrholí, poprchá, je kosa, idem v nepremokoch. Pred Parížom sa situácia zlepšuje, nepremoky ale ešte nechávam, oblaky sú stále nado mnou. Stojím iba na tankovanie a močenie. Asi 100 km pred Strassbourgom sa mi podarí stratiť služobný mobil. Našťastie to zbadal kamionista a tak urputne na mňa mával (stalo sa to na parkovisku), že som zastal a on mi podal za hrsť súčiastok, ktoré po poskladaní aj fungujú. Poobede už som v Nemecku a ťahám smer penzión pri Mníchove, kam dorážam o ca. 19:00, zhadzujem kufre, dávam civilné oblečko a zamykám motorku na dvore. Kolegovia dorazili pred cca. hodinou a padajú prvé pochybnosti ohľadom mojej psychickej vyrovnanosti. Večera, pivko, sprcha, dobrú noc.

Utorok, streda

Utorok kľudnejší, jediný deň kedy som nenajazdil ani kilometer, celý deň som na stánku, v obleku, učesaný, umytý, fuj, skoro ako človek. Hnus. Na obed obchodné stretnutie v Hofrbäuhause, biele klobásky s praclíkom a "echt Hofbräu". Ako suvenír beriem sebe aj Jurovi hlinený litrový krígel Hofbräuhaus, keďže ako som zistil ich obaja zbierame a večer veľmi príjemné posedenie s kolegami pri večeri. V stredu ma po veľtrhu čaká už „iba“ ca. 620 km návratu domov, rozhodujem sa ísť popod Alpy, nech aspoň niečo vidím. Kolegovia mi berú kufre, preto idem naľahko, čo sa ukázalo ako super pomoc, stojím po ceste iba raz na dotankovanie, inak až v BA. Tentokrát mi to trvalo ca. 5 hodín a stihol som predbehnúť dosť nepríjemné búrkové pásmo, ktoré kolegov chytilo.

Zamyslenie na koniec

7 dní, ca. 4600 km, ca. 1200 evri a kopec krásnych zážitkov. Som so sebou spokojný, aj keď viem, že takýto typ cestovania nie je pre každého.

Reálna kríza na mňa doľahla v piatok, keďže vo štvrtok som vysadil kávu a energetické nápoje a strávil štvrtočný večer pomerne tradične – "lehovicovsky", plus sa prikmotrila aj "tondovica" a telo si nakoniec vypýtalo, čo mu chýbalo za posledný týždeň. Sobotu som takmer celú prespal, ale večer mi ešte stihol zavolať Bijou a ja som sa rozhodol, že celému svojmu putovaniu dám krásnu bodku vo forme výletu na kávičku, len tak, okolo komína: Tatry a naspat - na vyprazany syr: 17.5.2009

A tak sa skončila enemova atlantická anabáza, fotky iba z mobilu, dúfam že moje písané slovo každému postačí

Enem

Zobraz väčšiu mapu