San Marco 2007 4/4

Nasleduje sedlo Passo Valles, a z Caprile si neskôr dožičíme našu spoločnú srdcovku, Passo Giau.

Passo Giau – klasika

Tu už začína aj mrholiť, a tak nasratí klesáme do Cortiny, pričom lejak začína ešte na posledných serpentínach Giau. Opäť sa strácame, a po dlhom hľadaní a čakaní sme zasa spolu na Passo Tre Croci. Tu sa definitívne rozhodujeme vypadnúť aj z Dolomitov, a cez Friaul a možno aj Slovinsko sa pomaly presunúť domov. Klesanie do Auronzo di Cadore je nádherné ako vždy,

Auronzo di Cadore

a následne sa presúvame na východ cez krásne sedlá Sella di Ciampigotto, Sella di Razzo a Forcella Lavardet. Tu počas krátkej pauzy nachádzam mnoho neprijatých hovorov z domova, prepadá má zlá predtucha, ale signálu net… Dlho-predlho trvá pozakrúcané klesanie do dediny Prato s (ne)známou šikmou vežou…tu už signál je! Síce mi odľahlo, všetci moji blízki sú v poriadku, zato máme po prietrži mračien doma (…) vytopenú celú pivnicu, a “citlivo” mi je naznačený podiel mojej “viny” na lejaku, respektíve na neprítomnosti doma…

Prato – tu sme sa rozhodli pre návrat. Ani nám to nepadlo zaťažko

Týmto pádom klesá už aj tak sklesnutá nálada, Slovinsko “rušíme”, a onedlho sa už aj štveráme na zmáčaný Plöckenpass. Odtiaľto vidíme čo-to do rakúskeho vnútrozemia, a čuduj sa svete, v Rakúsku je jasno! Okamžite ožívame, a hoci je už pol siedmej, nevieme sa jazdenia nabažiť, takže nezostávame na noc v Mauthene, ale po natankovaní sa cez Gailberg Sattel svižne presúvame na sever, a následne na západ, pokoríme ďalšie sedlo (lyžiarske stredisko) Katschberg, a ťaháme až tak dlho, že až v Tamswegu konečne nachádzame privát, ktorý je ochotný nás takto neskoro (21:30) ubytovať.

15.6.2007

Tamsweg – Seebach – Schöder – Sölkpass 1790m – Liezen – S6 – Wiener Neustadt – Wien – ZA. 636km

Návrat domov si skrášľujeme ešte ranným výstupom na Sölkpass, ktorý je nadránom ešte prázdny, a hmly ešte nestihli zastrieť všetky výhľady. Takže sa môžme kochať aj pohľadmi na severnú stranu, ktorú vlastne vidím prvý krát. Celkom dobrý balzam na motorkárku dušu, a správny emotívny záver celého výjazdu.

Ranný Sölkpass – záver stúpania zo sedla

Neskôr už v doline nemáme na pláne nič iné, ako sa dotrepať domov. Vlastne – skoro som zabudol: Milan si v 2Rade vo Viedni po dlhšom váhaní doprial aspoň jednu radosť: novú prilbu, v ktorej rovno aj odjechal.

Posledná radosť výletu

A odjechal som aj ja. Najdôležitejšie je opäť to, že sme sa zdraví vrátili. Ale z hľadiska mototuristiky to bol asi rozpačitý výlet s nejasným cieľom a rozpačitým koncom. Zaprisahal som sa, že výjazdy „nasilu“ už robiť nebudem. Ako sa však ukázalo v júni 2008, z dôvodu mojej nedočkavosti a kolízie termínov sa opakoval veľmi podobný scenár, akurát oveľa drahší. Ale o tom nabudúce…