Veľkonočné sviatky na dvoch kolesách – Írsko

10.04.2009 piatok (Swindon – Yate – Newport – Brecon – Fishguard – Rosslare – Dublin) 470 km

Vstávam do slnečného rána, ako každý deň do práce, akurát s tým rozdielom, že teraz sa mi chce! S pobalením na 4 dni nie je až taký problém. Kapacita 50 litrového vaku stačí na základné oblečenie, spacák, stan, dážďovky a samozrejme nejaké to tekuté palivo „made in-house“ na večer. Kľukatú cestu zo Swindonu do Yateu si vychutnávam pomalou jazdou pri spotrebe 67 míľ na galón (cca 4,2 l/100 km). Po príchode do Yateu to hneď ľutujem, pretože môj wingman sa ešte stále nachádza s Alicou v krajine zázrakov. Z plánovanej 10 min zastávky sa stala hodinová. Keďže trajekt do Rosslare chodí raz denne, zmeškanie odjazdu by znamenalo 24-hodinové zdržanie v UK. Z tohto dôvodu bolo cestovné tempo na diaľnici M4 prispôsobené danému časovému sklzu. Po 50-tich kilometroch máme bočného vetra plné zuby. Jazda v 45 stupňovom náklone v priamom smere nás až tak nebaví, preto sa vydávame cestou dobrodružstva cez Brecon Beacons, národný park južného Walesu. Na zastávky mimo tankovania nie je čas, preto nestíhame vnímať okolitú krajinu. Do prístavu vo Fishguard prichádzame LTT, 5 min pred odchodom lode. Cesta loďou trvá 3 a pol hodiny, čo je dosť času na poriadny oddych. Po troch stovkách kilometrov maximálneho sústredenia pri predbiehaní karavanov na úzko-kľukatej ceste nám spánok za asistencie džavotu detí nerobí žiaden problém.

Okolo 18:00 vystupujeme z lode v Rosslare. Plný energie pokračujeme v predbiehaní kolón pred Írskou hranicou. To nemohlo ujsť pozornému oku príslušníka pasovej kontroly, ktorý nás odstavuje na kraj. Po správnom zodpovedaní otázky číslo 5: „ako to, že máme slovenské pasy a UK evidenčné čísla“ nás púšťa ďalej. Do Dublinu nám zostáva 153 km. Hneď po výjazde z prístavu nás upozorňujú dopravné značenia na zmenu jednotiek maximálnych rýchlostí z imperiálnych na metrické. To len pre prípad, keby sme sa rozhodli brázdiť Írske cesty o 60% rýchlejšie. Miestni vodiči sú disciplinovaní a až na zopár exotov nemajú problém stiahnuť sa na 2 metre (!!!) širokú krajnicu, aby sme mohli predbiehať bez prekročenia stredovej čiary. Do centra Dublinu prichádzame cca po dvoch hodinách jazdy. Miestnou špecialitou je systém svetelnej signalizácie semaforov. Pri prechode z červenej na zelenú nesvieti oranžová. Periférnym videním sa nedá reagovať na zmenu. Párkrát sa nám aj stáva, že stojíme na zelenej celý cyklus. Po hodinovej „exkurzii“ v centre mesta konečne parkujeme GeeSa v podzemnej garáži, len 300 m od dublinského stĺpu. Je niečo po dvanástej, domáca slivovica s pivom nás dáva do kolien a tak sa radšej poberáme do hajan.

11.04.2009 sobota (Dublin – Limerick – Cliffs of Moher – Galway) 375 km

Ráno o 10:00 vyrážame po výdatných raňajkách na cestu. Do Limericku vedie nudných 89 km diaľnice a 112 km cesty prvej triedy. Približne na obed sa konečne dostávame na cestu popri pobreží, kde zastavujeme na platenom parkovisku pri Cliffs of Moher. Jeden z ukážkových prípadov, ako vedia západné krajiny urobiť atrakciu komerčného charakteru z každého prírodného javu. Ako to už býva zvykom, zásah do krajinnej scenérie v podobe vydláždených chodníkov, schodov, odpočívadiel, kaviarní a obchodov niečo stojí a za všetko extra sa musí platiť, konkrétne v tomto prípade €8 posádka aut a €2 motocykle. Turistika v moto-oblečení s lyžiarkami na nohách nás unavuje, a tak sa radšej vraciame späť na parkovisko. Tam stretávame dvoch US motorkárov na stredovekých endurách neidentifikovateľnej značky, farby a tvaru. Sadáme na moto a vydávame sa na sever popri pobreží. Krajina pri západe slnka je čím ďalej tým krajšia. O ceste sa dá povedať pravý opak. Serpentíny a hrboľatý asfalt s dierami kopírujú skalnaté zrazy nielen horizontálne, ale aj vertikálne. Človek sa miestami cíti ako na húsenkovej dráhe v Disneylande. Sledovať okolie počas jazdy je dosť nebezpečné a preto radšej zastavujeme. Riešime dilemu, kde sa zložíme na noc. Bed & Breakfast stoji len €25, ale keď už trieskam stan tak ďaleko, bola by škoda ho nevyužiť. Nočné teploty neriešime, pretože aktívne zahrievame systém tekutým palivom domácej výroby.

12.04.2009 nedeľa (Galway – Connemara – Mayo – Sligo – Dublin) 498 km

Vstávame skoro, pretože ako sa slnko opiera o stan, začína byť v ňom dusno ako v saune. Vyliezame preto z pelechu a púšťame sa do veľkonočných raňajok (bageta – šunka – syr – pivo). Balíme si desiatu a vyrážame na cestu. Národný park Connemara je miesto, ktoré sa v Írsku určíte oplatí navštíviť. Neopísateľný estetický zážitok. Krásna krajina bez stopy po osídlení, obklopená oválnymi trávnato-kamenistými kopcami, posiata žltými kermi v kontraste s azúrovo modrými jazierkami. Ovce a kravy prechádzajúce sa po ceste tu nie sú ničím výnimočným, preto volíme opatrný štýl jazdy. Aj keď padol návrh, že taká ovčia vlna na sedadlo by sa možno v chladných mesiacoch zišla. O tom, čo nám poradili Welšania z Touratechu tu radšej ani nepíšem. Približne po 150 km vychádzame na cestu prvej triedy (N4), ktorou sa dostávame späť do Dublinu, kde nás už čakajú priatelia s čapovaným Guinessom v československom pube v centre mesta.

13.04.2009 pondelok (Dublin – Rosslare – Fishguard – Swansee – Newport – Yate – Swindon) 425 km

Na skoré vstávanie sme si už zvykli a po hodine vyrážame do ulíc ešte spiaceho Dublinu. Dopravní inžinieri si dali záležať na značení ciest, pretože sme jazdili ako v labyrinte. Jednosmerky a zákazy vjazdu sú rozmiestnené tak strategicky, že stíhame vidieť hádam všetky historické budovy v centre. Asi 50 km pred prístavom v Rosslare nám obloha pripomína dážď po 3 dňoch sucha, aby sme náhodou nezabudli, že sme na ostrove. Mokrí a premrznutí sa ukladáme na trojhodinový spánok. UK nás už víta krásnym slnečným počasím s teplotami okolo 16 stupňov. Volíme rýchlejšiu trasu po diaľnici M4, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi zlé rozhodnutie. Nie sme jediní, ktorí sa vracajú z Walesu do Anglicka a 3-4 jazdné pruhy proste nestačia. Po pár kilometroch predierania sa medzi stojatými plechovkami schádzame z diaľnice a vychutnávame si tiahle zákruty popri diaľnici. Domov prichádzame ešte pred zotmením, rozbití ako cigánske hračky.

Aby som nezabudol...

1768 km rôzneho charakteru zvládol Beemer po technickej stránke bez jediného zaváhania. Spotreba sa v priemere pohybovala okolo 60 míľ na galón (cca 4,5 l/100 km). Diaľničné presuny sú na tomto endure nutné zlo, hlavne kvôli slabému krytiu predného štítu v kombinácii s tvrdým sedadlom a o turbulenciách enduro prilby so šiltom by sa dal napísať cely román. Keď prišli na rad cesty II. a III. triedy, hneď bolo jasné, kde je GeeSo doma. Radosť z jazdy nemala hranice. Jediným obmedzujúcim faktorom bola naša únava.