Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 03.02.2008 Autor: Zephyr
Čitatelia: 10429 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Zakrátko prichádzame do Selva di Cadore, kde odbočíme doprava na SP638 a nechávame sa vyzvať mnohými zátačkami južnej rampy Passo Giau. Vlastne som tu bol naposledy pred štyrmi rokmi a naposledy sme ho išli z opačnej strany. Passo Giau spoločne s Passo Fedaia považujem ja osobne asi za najmilšie sedlá centrálnych Dolomitov. Zvyčajne je tu predsa len o poznanie menej ľudí ako na okruhu okolo Sella Gruppe, kde mi to množstvom ľudí a áut často pripomína Vianočné trhy, alebo parkovisko pri výpredajoch v Tescu. Nie že by tá príroda nebola pekná, ale je to asi daň za tak notoricky známe miesta. Pokiaľ sa dá, odporúčam tieto určite zaujímavé passy absolvovať niekedy mimo víkendových dní a určite mimo sezóny júl a august. V tom čase sa totiž veľmi ľahko môže stať, že množstvo áut a najmä mnohokrát neobehnuteľných autobusov a karavanov celkom pekne pokazí zážitok z inak úchvatnej prírody naokolo.
Stúpanie na Passo Giau z juhu |
V sedle Giau sme pravdepodobne svedkami fotenia novej kolekcie motooblečenia Dainese. Maník, samozrejme na červenej Ducati aj s celkom fešnou modelkou za sebou robí donekonečna otočky tesne pod vrcholom passu z oboch strán, aby ho pri prejazde passom na vytočenej jednotke fotili o 106. Celkom obdivujem tú babenku, bolo na nej vidieť, že po asi 20 svižných otočkách za sebou jej to už nebolo veľmi príjemne, ale držala sa statočne, toš biznis je biznis, každý sa živí ako vie. Slnko sa pomaly začína chystať do hajan, navyše začal fúkať veľmi silný a najmä studený vietor, tak sa nezdržujeme a pokračujeme smerom na Cortinu, aby sme to v Pocoli zvrtli na západ na passo Falzarego. Tu sa aj napriek tomu, že je utorok, opäť potvrdilo to čo som písal vyššie. Nechutne veľa áut a najmä autobusov a karavanov. Nakoniec sme predsa len bez ujmy dorazili do sedla.
Teplota medzičasom výrazne klesla, už je len okolo 6 stupňov nad nulou, fúka mrazivý vietor, dokonca sa mi zdá, že vidím poletovať sneh, alebo mám len mžitky pred očami ? Toto predsa v predpovedi počasia nebolo. Pôvodne sme mali z Falzarega odbočiť na Valparolu a pokračovať na Würzjoch. Ale vzhľadom na to, že čas nám už skutočne pokročil a neviem ako je to na trase okolo z Würzjochu s ubytovacími možnosťami, zohnať ubytovanie na jednu noc v Taliansku je vždy o niečo ťažšie a väčšinou aj o niečo drahšie ako napríklad v susednom Rakúsku, kde by som si s tým hlavu nelámal. Volíme teda na dnes už len presun do Arraby, kde na námestí v už osvedčenom Albergu Pordoi berieme trojposteľovú izbu za 25 Eur na osobu a noc s podzemnou garážou a raňajkami. Medzičasom teplota podľa teplomeru na námestí úspešne atakovala asi 3 stupne nad nulou.
Arabba - Passo Campolongo(1875 m.n.m.) - Corvara - San Martino in Badia - Würzjoch/Passo di Erbe(2004 m.n.m.) - Funes - Klausen - Villanders - Barbian - Ritten - Auna di Sopra - Sarentino - Bolzano - Mendelpaß(1363 m.n.m.) - Fondo - Passo del Tonale(1883 m.n.m.) - Passo Gavia(2621 m.n.m.) - San Nicolo
Ráno sa prebúdzame do zamračeného rána, pri pohľade z okna je mi chvíľu divné, prečo majú všetci poobliekané hrubé vetrovky ako v zime, ale nevenoval som tomu pozornosť. Dávame raňajky, vychádzame z hotela a hneď mi bolo všetko jasné. Teplomer na námestí ukazoval hrdých mínus jeden stupeň, poletoval sniežik, úplná idylka, už len vianočný stromček nám chýba. Samozrejme predpoveď, ktorú sme večer na izbe videli v TV hovorila úplne niečo iné. Keďže nám ešte do zbierky alpských skalpov všetkým trom chýbal už včera zmienený Würzjoch bol plán vrátiť sa na Falzarego a pokračovať cez Valaparolu na sever. Vzhľadom na počasie som rozmýšľal, či Würzjoch radšej nevynechať a prehupnúť sa cez passo Pordoi a pokračovať ďalej na západ, ale pri pohľade k sedlu vidíme, že tam sa všetci čerti ženia a obloha na severe je na tom aspoň o trochu lepšie. Volíme teda menšie zlo, prejazd cez nevýrazné passo Camopolongo, aby sme po prechode Corvarou pokračovali ďalej na sever a v San Martine nakoniec predsa len odbočili na západ na cestu SP29 a začali ukrajovať prvé zo zákrut vo výjazde na Würzjoch
Skalný masív nad Arabbou |
Medzičasom sa strieda husté sneženie so slabým dažďom a tak nálada po odparkovaní pri vrcholovej tabuli Würzjochu nie je obzvlášť bujará, ale deň sa ešte len začína, určite bude lepšie. Vrcholové výhľady vďaka sneženiu a nízkej oblačnosti nestoja za nič, zaujalo nás zistenie, že talianský zememerači uvádzajú na tabuli v sedle nadmorskú výšku 1987 m.n.m, pričom na väčšine máp sa dá nájsť údaj 2004 či prípadne 2006 m.n.m a aj Milanova GPS niečo melie o 2000 aj nejakých drobných. Pokračujeme ďalej na západ, klesáme po relatívne úzkej ceste, na ďalšej križovatke odbočíme doľava na SP163 aby sme mohli pokračovať dolinou Val di Funnes až do Klausenu. Cesta sa ešte o niečo zúži a nebyť zlého počasia mohol to byť skutočne veľkolepý zážitok, premávka je našťastie v týchto končinách malá, tak to nie je až taká tragédia. Určite sa sem ešte podobne ako na Monte Paularo v peknom počasí vrátim.
V Klausene je už počasie o poznanie lepšie, je síce ešte pod mrakom, ale neprší a teplota sa vyšplhala už na neuveriteľných 12 stupňov, čo je oproti raňajším -1 úplná paráda. Ďalším bodom dnešného programu je Penserjoch a následne Jaufenpass. Aby presun nebol taký nezaujímavý, tak kúsok za Klausenom odbočujeme prudko doprava na SP26 smerom na Barbian. Behom krátkej chvíle vystúpame po úzkej ceste, ktorá budí dojem ako keby mala každú chvíľu skončiť, ale neskončí, nakoniec sa vždy vynorí jej pokračovanie. Celú dolinu, po ktorej sa vinie diaľnica na Bolzano, máme ako na dlani. V Barbiane odbočujeme doľava aby sme sa úzkou a dlhou traverzo-hrebeňovkou dostali do dedinky Renon a pokračovali cez Auna di Sopra do doliny Val di Sarentino, ktorá je nástupnou dolinou pre Penserjoch z juhu. Nenápadná cestička plná zátačiek z času na čas ponúkne veľmi zaujímavé výhľady smerom na Bolzano
Pohľad na Bolzano zo severovýchodu |
Pozorné oko si na fotke v hornej časti zhruba v strede môže všimnúť takú nenápadnú čiaru - jeden z exponovaných traverzov výjazdu na Mendelpass. Po nekonečných lomeniciach sa konečne dostaneme do doliny a začíname si to šinúť na sever na Penserjoch. Po pár kilometroch trošku znervózniem, keď vidím oproti idúcich igráčkov navlečených v regenkách, ktorý posunkami len ukazujú to čo sme si medzičasom stihli všimnúť, nad Penserjochom sa opäť ženia čerti a to tak, že poriadne. Keď dobehneme snehovú metelicu, zvolávam narýchlo bojovú poradu. Rozhodneme sa, že keď nás Pennserjoch dnes nechce, tak ho necháme tak, plánovaný oblúk cez Jaufenpass a Merano vynecháme. Mierne nasrdený to stáčame naspäť a valíme si to dolinou do Bolzana. Pred ním sa počasie opäť umúdri, dokonca vykukne leci kde slniečko. Sever je dnes asi zakliaty, no nevadí. Tesne pred Bolzanom je nám spestrením séria tunelov a jeden zámok na skale po ľavej strane, tak si ani neuvedomíme a už sa aj kotúľame ulicami veľkomesta.
Prechádzame krížom cez mesto, už som tu niekoľkokrát bol, takže orientácia nie je až takým veľkým problémom, navyše podľa hlasu celkom fešná aj keď občas veľmi otravná teta v Milanovej GPS-ke z času na čas potvrdí, že ideme správne. Premávka je tu ako v každom veľkomeste, všade kopec áut, ale darí sa nám držať po kope, z času na čas odtrúbim nejakému nervóznemu Talianovi, ktorý sa niekam ponáhľa štýlom, že už včera bolo neskoro, uhnite idem ja. Našťastie takýto štýl jazdy netrvá dlho a za Bolzanom po odbočení na Mendelpass sa rozlúčime s týmto krajom jabloní a vína, podraďujeme o dva dole a nechávame všetkých nedočkavých štvorkolesových za sebou. Palo sa dostal do ráže, trhá kolektív s tým, že nás počká až hore, že si chce trošku užiť zátačiek na Mendelpasse. Ja s Milanom ešte zastavujeme na už vyššie spomínanom balkóne, fotíme dolinu a Lago di Caldaro, tentokrát z druhej strany.
Tento pomerne exponovaný balkón na Mendelpasse ponúka nádherné výhľady |
Klesáme z Mendelpassu, aby sme sa tesne pred Fondom kvôli tomu, že som sa trošku zdržal pri fotografovaní a kvôli tomu, že Milanova GPS vedie cestu inokade ako je miestne značenie na passo Tonale, na chvíľu nechtiac rozdelili a nakoniec aj vďaka vysielačkám opäť všetci šťastne na križovatke za Fondom stretli. Vzdialenosť, ktorá nám zostáva na passo Tonale vyzerá na mape odhadom iba na 50 km, ale prechod dolinou Val di Sole, plnej áut, ktoré v dedinách rýchlosť nedodržujú a mimo dedín nás brzdia, je taká malá skúška nervov, zdá sa mi to nekonečné a tak sú záverečné zátačky do momentálne zaspatého lyžiarskeho strediska na Passo Tonale odmenou. Robíme pár fotiek, medzičasom vyšlo slnko, ale teplomer sa o tom ešte asi nedozvedel, lebo teplota sa príliš nezdvíha. Dohadujeme sa, že dnes dáme ešte moju srdcovú záležitosť, Passo Gávia, prejdeme na druhú stranu a niekde to zapichneme.
Tesne pred Ponte di Legno odbočujeme na sever na SS300. A už je to tu, opäť ten príjemný pocit. Opäť stúpame na veľakrát prejdenú Gáviu, tentokrát z južnej strany. Tá bola kedysi, predtým než ju vyasfaltovali považovaná za jeden z najobtiažnejších alpských prechodov vôbec. Aj dnes, keď je už celá vyasfaltovaná sú na južnej strane najmä v spodnej časti stúpania úseky, ktoré sú veľmi úzke a ak sa má vyhnúť motorka s oproti idúcim osobným autom, môže to byť problém. Ale pri prejazde práve týchto úsekov si všimnem, že už aj tu prebiehajú nejaké stavebné práce a cesta sa na viacerých miestach rozširuje, najmä zátačky a pribudnú nejaké rozšírené miesta, aby sa aj dve oproti idúce autá mohli lepšie vyhnúť a nemusel jeden z nich cúvať až do aleluje, ako tomu bolo doteraz. Zapadajúce slnko minimum ľudí, stretli sme tuším len jedno auto, robí z výjazdu na Gáviu opäť sentimentálnu záležitosť. Ani neviem prečo, ale od vtedy, čo som tu bol prvýkrát to tu na mňa pôsobí nejako magicky a vždy sa sem rád vraciam.
Jeden z výhľadov pri stúpaní po južnej rampe magickej Gávie |
Tlačíme do foťákov čo sa dá, vychutnávame si tú atmosféru. Na toto som sa tak veľmi tešil. Teplota síce opäť klesá a pri chate v sedle mi teplomer možno aj vďaka silnému mrazivému vetrisku ukáže len 0.2 stupňa nad nulou a po skalách visia cencúle, nič nepokazí radosť z toho, že som sa sem opäť dostal. V hlave mi v rýchlosti prebehnú spomienky z minulých výjazdov a som spokojný. Pri Lago di Bianco tesne pod sedlom sa tentokrát dlho nezdržujeme, síce nie je zamrznuté, ale studený vetrisko na ňom robí vlny skoro ako na mori, je nepríjemný, ani prilby dole nedávame. Kúsok pod Lago di Biancom pri ďalšej chate a pomníku zastavujeme ešte raz, fotíme ľadovec oproti, obdivujeme alpské končiare naokolo, aj keď tentokrát bez majestátneho Ortlera, ktorý sa rozhodol, že bielu mrakovú čapicu si dole nedá. Následné klesanie do Santa Caterini je už len akousi dohrou práve zažitého. Slnko sa definitívne rozhodlo, že na dnes už stačí a tak sme sa za 30 Eur na hlavu zložili v zánovnom hotelíku Rododendri v Sant Nicole, neďaleko Bormia. Na dnes toho bolo dosť, milión druhov počasia, na aktuálny dátum dosť chladno, ale aj takto to chodí v Alpách. Večer ešte pripravujem nejaké alternatívy na ďalší deň, keby sa počasie opäť rozhodlo robiť nám prieky.
Pridané: 03.02.2008 Autor: Zephyr Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 114740 | Včera: 190241