Septembrové pasobranie 2007 3/9

4.9.2007 - 253 km

Kötschach - Plöckenpaß(1360 m.n.m.) - Sutrio - Monte Zoncolan(1740 m.n.m.) - Ovaro - Villa Santina - Ampezzo - Passo del Pura(1425 m.n.m.) - Lago di Sauris - Sauris di Sopra - Sella di Razzo(1760 m.n.m.) - Sella Ciampigotto(1790 m.n.m.) - Vigo di Cadore - Valle di Cadore - Passo Cibiana(1530 m.n.m.) - Forcella Staulanza(1773 m.n.m.) - Selva di Cadore - Passo Giau(2233 m.n.m.) - Pocol - Passo Falzarego(2117 m.n.m.) - Arraba

Prebúdzame sa do relatívne chladného a zamračeného rána, pozitívne ale je, že neprší. Absolvujeme výdatné raňajky a zakrátko už štartujeme tátoše. Na dnes sú v pláne tiež nejaké bonus tracky, na ktoré som zvedavý. Na zahriatie si dávame opäť Plockenpass, tentokrát zo severu na juh a o poznanie kľudnejším tempom ako včera večer. V Sutriu odbočujeme dvakrát doprava a krátko na to doľava. Rád by som totiž videl, ako sa po tohtoročnom Giro d'Italia zmenil prechod cez Monte Zoncolan. Štrikujeme teda smerom hore, na príjazde k veľkým parkoviskám lyžiarskeho strediska odbočujeme vľavo, aby sme si to prakticky priamo pomedzi zjazdovky strmým stúpaním namierili na vrchol.

Monte Zoncolan nie je veľmi známy, ale tí čo ho poznajú si určite spomenú na veľmi strmý záver stúpania z východnej strany a najmä sériu troch neosvetlených, úzkych a nízkych tunelov s blatovo kamenistým povrchom tesne pod vrcholom na jeho západnej strane, verandu s pekným výhľadom a nekonečné, veľmi úzke aj keď asfaltové klesanie do dedinky Liariis a následne do Ovara, kde asi stojí za zmienku jedna šikmá veža, niečo podobné ako je tá v Pizze, aj keď nie tak impozantných rozmerov. Na vrchole sa dlho nezdržujeme, vidíme, že sa na nás od východu ženie dážď, urobíme pár fotografii a frčíme. Stihnem si však všimnúť, že drevený bubon z káblu alebo lana, ktorý po minulé roky hyzdil inak pekné miesto je už preč. Pribudol aj nejaký ten pamätník na tohtoročné obrovské cyklistické podujatie.

Monte Zoncolan - výhľad na západnú stranu, aj keď tentokrát trochu v mrakoch

Vchádzame do prvého tunela v klesaní a ja si uvedomím, že niečo je inak. Keď sa zakrátko na to v tuneli rozsvieti neónové osvetlenie a objaví sa vybetónovaná podlaha, tak si s nostalgiou zaspomínam na časy, keď by sme osvetlenie hľadali márne a prejazd po kamenistom a rozbahnenom podklade bol určite väčším dobrodružstvom. Nuž, časy sa menia. To si uvedomíme aj pri následnom, už spomínanom dlhom klesaní do dedinky Liariis. Cesta na mnohých miestach rozšírená, veľa úsekov s novým asfaltom, les v bezprostrednej blízkosti cesty hodne preriedený. K lepšej prejazdnosti to určite prispelo, ale osobne sa mi to viac páčilo po "starom". Tak, či onak, myslím si že Monte Zoncolan stojí zato zaradiť do itinerára.

Po mnohých otvoreniach úst, na vyrovnanie tlaku v ušiach, nakoniec sklesáme do Ovara, kde vzápätí odbočíme doľava, smerom na Villa Santina, kde sa pripojíme na cestu SS52 smerujúcu na západ. Ďaľšou položkou na zozname je neznáme Passo Cibiana. Keď prechádzame Ampezzom, narýchlo sa pýtam Paľa či by nemal záujem vidieť Lago di Sauris. Pokiaľ viem, tak tam ešte nebol. Je to síce trochu zachádzka, ale počasie je medzičasom znovu celkom obstojné a mňa to tam tiež ťahá, vidieť to znovu. Paľo súhlasí a tak zakrátko už ukrajujeme prvé zátačky stúpania na Passo di Pura(1425 m.n.m), ktoré je jednou z alternatív pre prístup k Lagu di Sauris z juhu. Druhou, nemenej zaujímavou alternatívou je cesta cez roklinu Lumiei, treba však odbočiť o niečo skôr, už v Ampezze. Stúpanie na Passo di Pura je relatívne úzka, málo frekventovaná cesta, so zvlnenými traverzami a niekoľkými vracákmi. Spodná časť je zarezaná v lese, takže výhľady sú hodne obmedzené. O to väčšie prekvapenie čaká na cestovateľov po zdolaní hranice lesa v podobe výhľadu v jednom z vracákov, ktorý skutočne stojí za to.

Výhľad na dolinu a Ampezzo je skutočne oku lahodiaca záležitosť

Pokocháme sa dosýtosti, kopneme do vrtule a v rýchlom tempe sa o chvíľu prehupneme cez sedlo, ktoré samotné nie je až také zaujímavé. Väčšie prekvapenie na nás čaká v závere klesania k priehradnému múru Lago di Sauris, v podobe vlhkého tunela, ktorý vyúsťuje priamo na priehradnom múre. Robíme prestávku, hádžeme niečo malé pod zub z kufrových zásob, fotíme a vytešujeme sa ako malí. Aj keď som tu už bol, Sauris vždy rád zaradím do trasy, mám to tu rád, vlastne celý Friaul sa mi veľmi páči. Zo Slovenska to nie je až tak ďaleko a vždy je tu čo objavovať. Medzi časom prefrčala popri nás jedna skupina asi dvadsiatich nemeckých motorkárov, ktorý sa ani neunúvali zastaviť, len okolo nás prefrčali ako keby boli na pretekoch. Neviem, takýmto štýlom sa voziť v Alpách, aby potom mohli povedať, že bol som tu, tak to nie je moja krvná skupina, ďakujem neprosím. Už o dve hodiny nebudú vedieť kde boli a nič vlastne nevideli.

Lago di Sauris so svojou tyrkysovou vodou sa určite oplatí vidieť

Motorky už na nás nedočkavo čakajú, ako psík na svojho pána, tak dlho neotáľame. Prechádzame priehradný múr, odbočíme doľava a opäť stúpame. Tentokrát cez malebnú dedinku Sauris, údajne vychýrenú svojimi syrmi a výrobkami z mlieka. V jednej zo zátačiek zamávame do kamery nejakým filmárom a frčíme si to ďalej, keď sa pred nami vynorí križovatka tesne pod Sella di Razzo. Aby sme sa priblížili k ďalším plánovaným miestam odbočujeme doľava, aj keď, aj doprava by to stálo za hriech, keďže o pár kilometrov je odbočka na Forcella Lavardet alebo aj samotná Val Pesarina, skrátka v tejto oblasti neurobí človek chybu, ak odbočí takmer kamkoľvek, ale nedá sa vždy a všetko. Po pár metroch zastavujem. Síce som si to tu fotil už po minulé razy, ale nedá mi, neurobiť zopár záberov aj dnes.

Sella di Razzo, horská idylka na pohľadanie

Ako sa tak hrám s foťákom, tak zrazu hrmenie, ako keby mala byť prietrž mračien. Otočím sa a vidím, že z križovatky od Laga di Sauris sa rúti ďalšia ešte väčšia tlupa motorkárov. Tentokrát sú to Holanďania. V momente keď som videl medzi nimi dodávku s kameramanom, ktorému sme pred chvíľou kývali do kamery, tak mi to docvaklo - organizovaný motovýjazd, Holanďania sa vybrali pokoriť Alpy a budú to mať aj s videodokumentáciou. Všetko by bolo možno v poriadku, keby sa okolo nás neprehnali vyslovene závodníckym tempom, ktoré určite nie každému vyhovovalo. Úplne to zaklincoval jeden z posledných členov skupiny na káčkovom bavoráku, ktorý po odbočení na križovatke, jednoducho ubral plyn, ľavou rukou vytiahol z vrecka foťák, za jazdy sa snažil si odfotiť kravu vedľa cesty, následne foťák vložil do vrecka podradil a už ho nebolo. Chvíľu sme za ním nechápavo pozerali a potom sme sa neskutočne z chuti hodnú chvľu rehotali. Ale každý je nejaký.

Štartujeme a po SP619 pokoríme len o málo vyššie sedielko Sella Ciampigotto, následne sklesáme cez Vigo di Cadore, kde sa pripájame na SS52 aby sme pokračovali na juhozápad smerom na Pieve di Cadore. Opäť som pred križovatkou trošku váhal, odbočiť doprava a ísť sa pozrieť k neďalekému Auronzu di Cadore aj s jeho priehradným jazerom a výhľadom na Tre Cime.... Ale na dnes už zachádzok stačilo a tak po pár kilometroch odbočujeme doľava k Passu Cibiana. Tu som ešte nebol, tak plný očakávania stúpame. Cesta je celkom fajn, zátačiek najmä v závere až do bludu, ale väčšinou v lese, takže výhľady sa tentokrát nekonajú. Na vrchole robíme nejaké fotky, zbadám tám aj tabuľku so šípkou k Messnerovmu múzeu.

Passo Cibiana - jeden z mála možných výhľadov zo sedla, tentokrát na juh

Hmm, to by mohlo byť zaujímavé, ale dnes sme už stratili dosť času prejazdom cez Sauris a navyše ani jeden z nás nie je vyslovene "muzeálny typ", možno nabudúce. Pokračujeme k v literatúre spolu s Passo Duran viac známou záležitosťou Forcella Staulanza. Nadmorská výška o niečo vyššia ako Cibiana, celkom pekná cesta aj nejaké tie zátačky, výhľady podobne ako na Cibiane, síce som mal podľa mojich info trošku iné predstavy, ale nemôžem povedať, že by som bol nejaký sklamaný.