Severné Thajsko 2007

Dátum: 8. január 2007.

Miesto: Chiang Mai, Thajsko.

Stroj: Honda Phantom 200 ccm.

Ak človek plánuje zimný útek do teplých krajín až v novembri, obvykle zistí, že na Nový Zéland sú letenky príliš drahé a medzi výhodnejšími ponukami figurujú destinácie ako Ammán, Afganistan či Irán. Na mňa zostalo minulú zimu Thajsko a tak som si povedal, že to využijem, a zajazdím si v jednej stope na druhom strane sveta.

Prvé sklamanie sa dostavilo hneď na druhý deň po kúpe letenky. Ukázalo sa, že Thajsko jazdí vľavo. Vraj ani nie kvôli Angličanom, thajské kráľovstvo nikdy nebolo pod európskou koloniálnou nadvládou. Druhé sklamanie prišlo po preštudovaní viacerých webov, ktoré takmer bez výnimky varovali, že jazdiť motorkou po Thajsku je priam životu nebezpečné a najmä nevhodné pre začiatočníka. (píše napríklad Larry Wheeler). Moje veľké A vo vodičskom preukaze malo celé dva mesiace a jediná jazda, ktorú som kedy absolvoval na motorke sa odohrala jedno chladné októbrové dopoludnie na parkovisku pred Ružinovským cintorínom, takže som to varovanie vzal osobne.

Prvé kroky

Na prvý pohľad sa zdá, že celé Thajsko jazdí na Honde Dream (Wave), 125ccm. Je to taký lepší skúter s automatickou spojkou, štvorstupňovou manuálnou prevodovkou a hlbokým štvortaktným zvukom, ktorý lahodí uchu omnoho viac než pišťavé európske päťdesiatky. Sedlo je dlhé a celkom neuveriteľne sa naň dokáže vtesnať kompletná rodinka v zostave: otec, dieťa, dieťa, mama, dieťa.

Prvé kroky som teda podnikol práve na tomto rozšírenom a nenápadnom prostriedku v meste Ayutthaya, za nejaké tri stovky (bahtov či korún, je to skoro jedno) na dva dni. Prvá vec, ktorá ma prekvapila a potešila, bola mimoriadna kultúra organizovaného chaosu na cestách. To, čo vyzerá na prvý pohľad ako vražedný vír premávky sa veľmi ochotne rozostupuje, uhýba a brzdí, ak sa niekto rozhodne zmeniť smer. Druhá vec, menej príjemná, sú všadeprítomné hordy túlavých psov, ktoré občas hravo štartujú po nohách motocyklistov. Tretím objavom bol mimoriadne tvrdý a zradne vyleštený asfalt, na ktorom sa to občas kĺže aj pri obyčajnom zatočení na križovatke.

Chiang Mai

V samotnom Bangkoku vydrží dlhšie asi len človek so železnými pľúcami, bez čuchových buniek a s nefunkčnými bubienkami. Mesto dusivo páchne, je hlučné a neuveriteľne rozľahlé, takže som to pri prvej príležitosti vzal do Chiang Mai. Cesta vlakom síce trvá 11 hodín, hoci je to vzdušnou čiarou len nejakých 600 km, ale ten vlak je neuveriteľný. Má tri vozne, klímu, stewardov, ktorí každú chvíľu roznášajú jedlo alebo pucujú dlážku, takže si človek ani nevšimne, že posledných 200 km sa vlečie asi tridsiatkou. V Thajsku je viac miest, ktoré boli kedysi sídlom nejakej vládnucej dynastie a Chiang Mai patrí medzi ne. Kým v ostatných sa zachovali maximálne ruiny starých Watov (chrámov), Chiang Mai doteraz prekvitá a má s aglomeráciami asi 700 000 obyvateľov. Zdá sa, že väčšina z nich jazdí na motocykloch.

Sever Thajska tvoria z veľkej časti kopce, pokryté stále zelenou kučeravou, suchou džungľou, v ktorej dodnes žijú prírodné kmene. Celý kraj sa navyše zdá byť pretkaný vynikajúcimi cestami, na ktorých je dostatok púmp, stánkov s jedlom a zákrut, skrátka, motocyklistov raj.

Na prvý výlet, do Chiang Rai (asi 200 km tam, 360 naspäť) si požičiavam motorku u Jaguara na Moon Muang Road, v Chiang Mai. Je to Honda Phantom, 200 ccm, jedno z najväčších a najrýchlejších jednostopových vozidiel, aké človek uvidí na thajskej ceste.

Po prieskume rôznych webov som opatrný a nechcem len tak v požičovni nechať pas. Vraj sa s ním potom dejú rôzne veci. Nakoniec sa s pánom Jaguarom dohodneme, že mu okrem zálohy 1000 bahtov nechám na úschovu kópiu pasu a 140 eúr, ktoré práve nepotrebujem. V samotnom meste sa jazdí dosť neznesiteľne, samý prach, smog, hluk všadeprítomných trojkolesových tuktukov, to všetko zohriate asi na 35 stupňov. Na miestnom trhu kúpim pravé raybany za 200b (pôvodná cena bola 400b, ale tu sa dá zjednať úplne všetko), aby mi do otvorenej prilby nedulo, a idem na cestu.

Mimo mesta je kombinácia tridsať stupňov, tričko a 60 km/h celkom príjemná. Cesta do Chiang Rai sa vinie ryžovými poľami, popri chrámoch, cez mierne kopce. Dediny sú tu budované americkým systémom sprawl, teda domčeky a farmy rozhádzané po okolí, centrom je široká hlavná cesta – ak je človek hladný, nie je problém (ako ostatne hocikde v Thajsku) jednoducho zastaviť pri pouličnom stánku alebo v bufetoch a za 25 bahtov dostať skvelú vyprážanú ryžu s kuracím mäsom, alebo bohatú polievku s knedlíkmi. Výhoda takýchto zariadení je, že všetky suroviny sú čerstvé, na očiach, a človek vidí, ako sa jedlo pripravuje a čo doň ide. Proti zažívacím problémom kvalitne chráni ostrá omáčka z čili papričiek, ktorá sa na konci svojej púte s telom nikdy nezabudne priateľsky rozlúčiť.

V Chiang Rai, kam prichádzam riadne dolámaný, sa rozhodnem absolvovať pravú thajskú masáž. Teraz už viem, že skutočnú masáž netreba hľadať v podniku, do ktorého lákajú okoloidúcich sporo odeté slečny (alebo chlapci, ťažko to rozoznať). Hodinu ma malá tučná thajka olejovala na všetkých miestach a vypytovala sa, či mám nejakú madam, a či sa mi nebodaj ona sama nepáči alebo čo, až mi to došlo - tak som rýchlo zaplatil 200b a zbabelo utiekol. Ubytovanie v Chiang Rai, na druhú stranu, je ešte lacnejšie než v Chiang Mai, kde som obvykle za noc platil okolo 300b. Tu ma stojí prenocovanie 100b. Najprv mám v guesthousi Lotus trocha obavy z jednoduchej prične v jednoduchej chatke s malými gekónmi na stenách, ale musím povedať, že tak dobre som sa dávno nevyspal. Gekónici vraj žerú komárov a kde sú, tam sa dobre spí. Neviem aký postoj k nim zaujať, sú vraj zároveň jedovatí. Každopádne, milé stvorenia.

Naspäť do Chiang Mai idem inou trasou - cez Phaya Meng Rai, Thoeng, Chiang Kham, okolo mesta Phayao a cez horský priesmyk pri Wang Nua (pre tých, ktorí radi študujú mapy). Je to cez tristo km, moto nechce ísť viac ako 70-80km/h a ja mám v tej otvorenej prilbe oči červené ako králik a uši ohučané od vetra. V horskom priesmyku, ako na potvoru, prave prerábajú cestu - auta kľučkujú pomedzi valce a iné cestné stroje, ktoré si pokojne rozhrabujú haldy štrku a hliny – raz tu bude krásna štvorprúdovka, ale teraz som akurát na vrchole po prejazde tej prekážkovej dráhy riadne zahnojený. Kúpim si aspoň od miestnej tety nejaké pražené orechy a zábavne pózujem pre pickup plný vyškerených domorodcov s nekompletnými chrupmi.

Do Mae Hong Son – k myanmarským hraniciam

Ďalší výlet si spravím do Mae Hong Son (z Chiang Mai je to 240 km tam, 240 km naspäť). Motorka je tentokrát z požičovne Mr Mechanic. Stojí oficiálne 700b na deň, čo zjednám na 650b a vypýtam si tentokrát prilbu so štítom. Vydávam sa po ceste s údajne najvyššou hustotou zákrut v krajine. Je ich 1864 a za 20b možno na turistickom úrade v Mae Hong Son obdržať certifikát o jej absolvovaní. Údajne, lebo z tých thajských znakov sa nevysomárim. Každopádne ide cesta cez nádhernú krajinu, cez turistické mestečko Pai, odkiaľ vyrážajú expedície bielych európanov do blízkych hôr pomaly civilizovať horské kmene. Nezastavujem sa nadlho, kupujem len šál, ktorý spolu s laminovanou mapou predstavuje pod mojou tenkou fliskou jedinú ochranu proti vetru. Motorkové oblečenie samozrejme nemám. Mimochodom, pár dní dozadu som stretol poliaka, ktorý prišiel komplet vybavený a na Honde Super Four 400 bez registračnej značky (z požičovne Tony’s Big Bikes) absolvoval 4000 km po severnej časti Thajska. Iný týpek zase nabehal s takým istým Phantomom, ako mám ja, podľa vlastného tvrdenia po Thajsku 10 000km. No čo, som zelenáč, ale žijem.

Mae Hong Son je magické mestečko, rozkladajúce sa uprostred kopcov medzi pristávacou dráhou letiska, jazerom a homoľou zakončenou budhistickým chrámom. Ku hranici s Myanmarom je čoby kameňom dohodil. Tu sa mi podarí zažiť za 150b konečne pravú, dôkladnú thajskú masáž. Teta, ktorú o desiatej večer zjavne vytiahnu z postele, svoje umenie ovláda dokonale. Toto nie je taká thajská masáž, toto je skutočná, dokonalá masáž celého tela.

Nasledujúce ráno ma zaskočí hlboká hmla. S týmto som nerátal a nemám absolútne žiadnu ochranu proti dažďu. O chvíľu na to zisťujem, že si robím zbytočné starosti – motorka aj tak neštartuje. Nakoniec sa ukáže, že bola zlá sviečka a vybitá baterka. Mechanika, ochotného opraviť takýto neobvyklý stroj mi pomohla nájsť asi trinásťročná dcéra majiteľky hostela, v ktorom som býval. Vytiahla odniekiaľ starú Hondu Dream, a (asi zo slušnosti) ma najprv posadila za riadidlá. Sama si sadla dozadu. Po návšteve prvého servisu zistila, že mi to moc nejde, tak sme sa vymenili, a ja som mal možnosť zažiť skutočný strach, asi taký, ako keď ma vzal prvýkrát kamarát dozadu na veľký skúter a za 3 sekundy to na ňom vytiahol na stovku. Skrátka, malá thajská diablica.

Posledný deň

Na posledný deň pobytu v Chiang Mai nezabudnem. Let do Bangkoku mám až o ôsmej večer, a tak si ráno u Jaguara ešte požičiam malú Hondu S-Wave. Plánujem malý okruh blízkymi horami cez Sampoeng. Hory sú každopádne príjemnejšie než mesto, akurát v Sampoengu narazím v obedovom stánku na nejakého mudrlanta, ktorý namiesto cenníkových 20b za praženú ryžu pýta 30b, evidente kvôli tomu, že som cudzinec. Nasledujúca časť cesty sa mení na skvelú adventúru – dostávam sa do končín, kde končí značenie v latinke, všetky značky sú po thajsky, rozumiem v podstate len jednej:

Podľa mapy sa dá prejsť cez Ban Pa Pae a Pang Khum, a zliezť na veľkú cestu smerujúcu naspäť do Chiang Mai. Podľa mapy to vyzerá jednoducho. Mapa ale neukazuje, kde sú kopce, a ktorá cesta je ešte zjazdná. O štvrtej poobede, po troch hodinách terénnej jazdy rozoranými poľnými cestami, ktoré sú nepochybne počas obdobia dažďov plné bahna, dorazím do Ban Pa Pae. Odtiaľto sa už teda nevrátim, musím ísť ďalej, aj keby som mal zmeškať let a padnúť do zajatia domorodých kmeňov. Nespočetnekrát sa pýtam na cestu do Pang Khumu a miestni ma vo svojej nekonečnej ústretovosti s úsmevom posielajú cestou necestou napriek tomu, že lesná spojka je (ako zisťujem neskôr) uzatvorená. Konármi a rukou napísanou ceduľkou v thajčine. Tento úsek je skutočná brutalita – neuveriteľné stúpanie (a potom klesanie), hlboký prach, kamene. Občas sú namiesto cesty len dva betónové pásy s hlbokou ryhou uprostred. Úbohá malá Honda S-Wave sa riadne trápi aj na jednotke. Odmenou sú ale krásne výhľady a ten pocit, že som sa neobrátil, a prešiel. Čo by bolo, keby mi došiel benzín, som akosi nedomýšľal.

V horských dedinách (to už tuším, že som poněkud mimo civilizace), na mňa pozerajú ako na zjavenie, ale inak sú milí. Benzín sa tu predáva rovno zo sudov, tankuje sa ručnou pumpou. Stojí trocha viac, ako dole v meste – asi 23 korún. Za vysokohorskou osadou Pang Khum po neuveriteľnom klesaní v jednej zo samôt už na pokraji civilizácie natrafím na nečakané prekvapenie – medzi ryžovými políčkami, obklopený kŕdľom detí, stojí chlapík, v rukách má diaľkové ovládanie, a nad našimi hlavami robí premety veľký a dokonale západný model helikoptéry s benzínovým motorom.

Lietadlo domov nakoniec ako-tak stihnem, ale som rád, že sa Mr Mechanic nepýta, prečo je jeho motorka celá od prachu a bahna.

Ako sa jazdí v Thajsku

Krajina nemá prebytok zbytočných pravidiel – značku s obmedzením rýchlosti som nevidel ani raz, maximálne sa pred obcou upozorní vágnym „Please slow down – You are entering...“ (doplniť meno dediny). Nikto mi nevedel povedať, aké sú vlastne na cestách rýchlostné limity. Sem-tam sa vyskytne nejaká tá známejšia značka.

Zato ľudia sú mimoriadne tolerantní, trpezliví a ohľaduplní. Je úplne bežné, že niekto vybehne z vedľajšej cesty na hlavnú – všetci sa pekne uhnú, a ide sa ďalej. Motocykle majú podľa zákona vyhradenú krajnicu, ktorá je široká a čistá – akurát si po nej občas niekto skráti cestu v protismere. Na cestách sa jazdí pomaly, v meste tak do 40, vonku maximálne 90, väčšinou však 60. Niektorí vodiči z hôr pôsobia neisto, ale nikto sa nevzrušuje – raz som takto na štvorprúdovke asi 10 km sledoval staručký pickup Toyota, ako sa opatrne, päťdesiatkou plazí po stredovej čiare. Nikto nevytruboval, neblikal, všetci trpezlivo čakali na svoju príležitosť ho obehnúť. Klaksón slúži ako zariadenie oznamovacie, niečo ako „bacha, blížim sa, nezľakni sa!“. Po pár dňoch si na to človek dokonale zvykne a uvoľní sa podstatne viac, než v Európe.

Skvelou lekciou pre našich vodičov by bolo vidieť, ako sa každej križovatke v meste pred semafórmi doslova rojili motocykle, tlačili sa pomedzi autá, križovali pruhy hore-dole, a na zelenú vyrazili ako kŕdeľ lastovičiek. Napriek tomu to všetko celkom dobre funguje a ľudia sa tolerujú. Skrátka, taký úplne iný zážitok.

Všeobecné postrehy na záver

Nikde v Thajsku nebol žiaden problém zohnať ubytovanie, stačilo prísť do mesta, rozkukať sa a nájsť nejaký guesthouse za 250-300b. Pri hľadaní pomáha Lonely Planet a oplatí sa cestovať vo dvojici, pretože izba pre jedného obvykle stojí to isté, ako izba pre dvoch. Jedlo, ako som vravel, takisto nie je žiaden problém, čo sa je na ulici je hádam ešte čerstvejšie a zdravšie, než reštauračné pokrmy. Ľudia mi pripadali takí milí a nezáludní, že aj prípadné pokusy o podvod sa dali rýchlo odhaliť. Web je plný príbehov o tom, ako ničnetušiaceho turistu ogabali zlí šoféri tuk-tukov, trojkolesových motorových taxíkov, keď ho povláčili po predražených obchodoch a hoteloch. Príbeh má však aj druhú stranu. Tuk-tukári platia majiteľovi vozidiel pomerne horentné sumy bez ohľadu na to, či niečo zarobia, takže využívajú každú možnosť, ako získať malé prilepšenie. Napriek tomu sú veľmi srdeční a ak človek odmietne ich ponuky, radi sa porozprávajú o čomkoľvek. Cenu za dopravu si samozrejme každý musí ustriehnuť a jazdiť po meste sa oplatí viac taxíkom, ktorý má taxameter.

Podobný príbeh sú krajčíri. Nešťastník v Bangkoku mi za nejakých 6000 korún ponúkal ušitie obleku z kvalitnej anglickej vlny, s tromi košeľami a dvomi kravatami, chcel mi to poslať na Slovensko a tvrdil, že by som mu mohol zaplatiť potom, ak sa mi práca bude páčiť. Škoda, že som v ten deň odchádzal, vzal by som ho za slovo. Neskôr som sa dozvedel, že väčšina krajčírov koná v dobre viere a šijú celkom kvalitné veci.

Hovoriac o oblečení, do Thajska som sa vybral s malým príručným ruksakom. Známi tvrdili, že si akékoľvek oblečenie človek môže dokúpiť aj na mieste. Je to pravda, oblečenia je skutočne dosť, ale európske postavy budú mať problém. V Thajsku snáď niet väčšej veľkosti ako L.

Záverom: Thajsko ako motocyklovú destináciu môžem bez výhrad odporučiť. Skvelí ľudia, vynikajúce cesty, nádherná krajina, úplné služby. Netreba sa nechať vystrašiť a ak tam máte túto zimu naplánovanú cestu, skúste pribaliť do batožiny nejakú windstopperovú bundu a môžete si krásne zajazdiť.

Zopár linkov

Najlepšie stránky o motocyklovom jazdení v severnom Thajsku, Golden Triangle Rider:

www.gt-rider.com/

Linky na rôzne stránky súvisiace s motocyklami v Thajsku

www.geocities.com/bkkriders/links.html

Larry Wheeler a jeho stránky:

asiarecipe.com/larry/motor.html

Kde si v Thajsku zajazdiť:

www.1stopchiangmai.com/how_to/rent_mc/