Gažko a Kapro. Mláďencov líbyjské príhodi a skúsenosťi 3/3

Po sieste sme pokračovali po kameňoch, až kým Sulejman nezavelil k ďalšiemu bivaku. Neviem koľkýkrát som sa nevedel vynadívať na Sulejmanove pečenie chleba. Kým toto píšem, čakáme na čaj a čas si krátime sŕkaním slivovice.

Prvýkrát sme sa čaju nedočkali. Už nás asi mal plné zuby. Predzvesť konca.

31. 3., 105 km

Líbyjský epilóg. Náš malý okruh okolo Ružového jazera. Ráno čaj aj s "mentolom deserto" ako náhrada za večerné čajové sklamanie. Potom pár kilometrov trialovej vložky. Neskôr pláne s menšími kameňmi, po ktorých sa dalo ísť aj rýchlejšie, ale dnes sa už nikto nikam neponáhľal. Chceli sme bez ujmy na zdraví a defektu doraziť do Ghadameshu. Hlavy sme mali plné dojmov z prežitého a toho, čo nás čakalo v Tunise. Ľahké motorky dávali tušiť, že tentokrát bude Tunis výnimočný.

120 m za miestom, kde sme na začiatku stratili Sulejmana, náš beduín prerazil zadnú pneumatiku. Že nemám súputníkov, som zistil až po pár kilometroch. Kým som sa vrátil, bolo koleso vymenené. Zaujímavé bolo, že na motorke sme nechytili za celý čas ani jediný defekt, hoci naši českí kamaráti nás upozorňovali, že by minulý rok v Líbyi uživili aj malý pneuservis.

Do Ghadameshu sme dorazili okolo obeda, vyložili veci z auta a Sulejman bez jediného slova zmizol. Nesmierne nás to zarazilo a rozosmutnilo. Pustili sme sa teda do rozoberania motoriek, výmeny oleja a zadnej pneumatiky a naskladali všetko do Defendera. Zážitkom dňa bola v mrazáku vymrazená dezinfekčná Slivovica. Po tom všetkom sme už len debatovali o zlatom klinci našej výpravy – štvordňovej tuniskej etape bez zabezpečenia a takmer bez zásob.

1. 4.

Opäť po roku v Tunise. Večer sme sa po celodennom trmácaní z Ghadameshu a pomerne hladkom prekročení hraníc ubytovali v hoteli v Tataouine. Chceli sme ešte večer poskladať motorky, ale mali sme toho plné zuby a nechali sme to na zajtra.

2. 4., cca 200 km

Hneď ráno sme teda zložili motorky. Gažko vybehol za Ali Bechirom pre povolenia na vstup do zakázanej vojenskej zóny, vrátil sa však poriadne rozčarovaný. Beťár Ali Bechir všetky naše papiere stratil. Po celodennom čakaní a zabíjaní času sme povolenia dostali až tesne pred 15,00. Nezaváhali sme ani sekundu a ihneď vyrazili na juh. Naľahko, len so spacákom a karimatkou, tým, čo sme mali na sebe a trochou proviantu v camelbagu.

Najprv sme sa museli ísť prihlásiť do vojenskej posádky v Remade, kde sme sa chvíľu zdržali, doplnili zásoby vody a benzínu (časť ktorých som pochopiteľne neskôr stratil) a pokecali s Nemcom, ktorý vedel obstojne po česky.

Po zaevidovaní u vojakov sme uháňali bez prestávky po šotolinovej ceste smerom na Bordj El Khadru, aby sme zajtrajšiu etapu do El Bormy mali čo najkratšiu. Súmrak nás zastihol medzi ropnými vrtmi, pár kilometrov za vojenskou posádkou v Lorzote. Pri každej vojenskej posádke sme museli zastaviť, legitimovať sa a odovzdať kópiu povolenia na vstup do offroadového raja.

3. 4., cca 400 km

Dakarský deň. Čakala nás najskvostnejšia etapa celej výpravy. Zo začiatku ešte pár kilometrov po šotolinovej ceste, ktorá bola stále viac a viac zaviata pieskom, až sa napokon premenila na čistý piesok. Zdalo sa mi, že tu bolo viac naviateho piesku ako minulý rok.

Tesne pred Bordj El Khadrou sme míňali partiu asi desať motoriek a štvorkoliek s doprovodným Defenderom. Dobehli nás v Bordj El Khadre, kde sme dopĺňali zásoby vody, benzínu (minulý rok tu benzín nebol) a čosi pojedli. Boli to Španieli a vypytovali sa nás na cestu smerom na El Bormu cez duny. Ponúkli sme im na stiahnutie z nášho GPS minuloročné tracky. Keď videli, že sa tadiaľ chystáme prejsť vo dvojici, tak sa rozhodli, že to aj oni skúsia.

Po príjazde do Bordj El Khadry sme sa boli prihlásiť na miestnej vojenskej posádke. Keď k nám dlhú chvíľu nikto neprichádzal, tak som sa ja vybral dovnútra. Nikde nikoho, všetci asi mali siestu. Zbadal som jednu otvorenú miestnosť, tak som do nej vstúpil. Pri stene stálo zo desať ledabolo opretých samopalov. Preľakane som vycúval späť a potkol sa o prah. To sa už ku mne rútil neustrojený vojačik zapínajúci si opasok (zjavne mu zákl. ř. nič nehovorili - pre neskôr narodených základní řád ČSĽA) a vyhnal ma za brány posádky. Škaredo na mňa zazeral, čosi bľabotal a mával rukami. Nebolo mi všetko jedno, tušil som, že sa prezradilo tuniské vojenské tajomstvo o stave okamžitej bojaschopnosti armády.

Poobede sme vyrazili na najúžasnejšiu časť nášho malého Dakaru. Skoro dvesto kilometrov cez duny, krížom cez úplne opustenú púšť. Na EXCéčkach to bola úplná paráda. Napredovali sme podstatne rýchlejšie ako minulý rok na LC8. Ak si dobre pamätám, tak minulý rok nám tento úsek trval okolo sedem hodín, tento rok sme to zvládli za tri. Ku koncu, keď nám bolo jasné, že vystačíme s benzínom, sme už pretekali na plný plyn. Plece pri pleci sme valili, čo motorky vládali. Šestka to neutiahla, držali sme päťku, občas štvorku na plný kotol. Niekde medzi 80 - 90, miestami 100 km/h. Viac sa v tom jemnom piesku z EXC nedalo vyžmýkať. Napriek tomu, že sme tento úsek už minulý rok zvládli, mali sme trochu obavy. Predsa len, akákoľvek záchranná akcia by bola uprostred ničoty dosť problematická. Nakoniec nám to celé ubehlo veľmi rýchlo a do El Bormy sme dorazili ešte pred zotmením. Opäť sme mali šťastie, bol tu bivak Tunisia rally. Ponevierali sme sa pomedzi pretekárov, obzerali motorky a rôzne technické nápady. Stretli sme Jaceka Czachora, ktorý na Dakare skončil hneď za Jarom Katriňákom. Bol som prekvapený, že si nás pamätal z minulého roku a okamžite sa pustil s nami do debaty. Rozprával veľa o rely, o Dakare, podmienkach, o Katrošovi, pochválil aj Iva Jakeša.

4. 4., 263 km

Naplánovali sme si ambicióznu etapu. Nie veľmi dlhú, zato však mimoriadne náročnú. Asi 120 – 130 km cez veľké a komplikované duny. Minulý rok som sa cez ne pokúšal prejsť pár kilometrov a bol z toho malý horor, na konci ktorého sa zjavil spasiteľ a záchranár v jednej osobe – Gažko. Tentokrát sme si na EXCéčkach verili. Začali sme v pohode napriek tomu, že to bola doteraz technicky najnáročnejšia pasáž. Na internete sme nikde nenašli GPS tracky úseku, kadiaľ sme mali naplánované ísť. Všetky tracky viedli naokolo, popri alžírskych hraniciach. Hneď na začiatku sme stretli dve nemecké Toyoty, ktoré sa vracali, vraj to bolo pre nich nezjazdné. Od začiatku sme mali drobné technické problémy (teda hlavne ja). Vybila sa mi baterka, nefungovalo dobíjanie. V Bratislave som identifikoval problém – obyčajná poistka. Dosť často sme stáli, hľadajúc najlepšiu cestu, nechávali v úmornom teple vychladnúť motory. Štartovať som musel nakopávačkou, až kým mi nezačalo štrajkovať koleno. Raz sme tak zastavili podumať kadiaľ ďalej, asi 25 km od stôp civilizácie. Motorka mi viac nenaštartovala. Po niekoľkých márnych pokusoch som sa v tej horúčave cítil, akoby som práve dobehol maratón. Žiadna sranda. Vyčistili sme sviečku, teda vlastne Gažko, ja som bol hotový z neúspešného nakopávania. Motorka chytila na prvé kopnutie. Zrazu sa odniekiaľ začal valiť olej. Napriek príšernej horúčave ma oblial studený pot. Fantázia začala pracovať, ale napriek v hlave rýchlo bežiacemu filmu som neprišiel na to, ako z tejto zapeklitej situácie vyviaznuť. S motorkou som sa začal pomaly lúčiť a uvažoval som, ako zachrániť sám seba. Vtedy sme si všimli, že olej vyteká z výfukového potrubia a došlo nám, že motor nasal olej pravdepodobne cez odvetrávaciu hadičku, keď mi pred zastavením motorka padla dole hlavou (vlastne sedadlom).

Po bojovej porade, zvážení možností, zásob vody, stavu môjho kolena pomaly neschopného ďalšieho nakopávania, Gažkovej slabnúcej baterky (po vypnutí motora bežal prídavný ventilátor len na baterku), neobratnosti, vďaka aj keď minimálnej batožine, sme sa vzdali. Alláh so svojou všemohúcnosťou nás zrazil na kolená.

Bolo priveľmi teplo, v hrubých bundách sme sa potili ako somár v kufri, zavadzali nám na motorkách spacák a karimatka a hlavne moje nešťastné koleno a neštartujúca motorka. Priznávam, že najväčší podiel na našej porážke nesiem ja. Zdravý rozum však zavelil k návratu. Keby sme ostali trčať trochu ďalej 40 – 50 - 60 km od najbližších známok života, mali by sme veľmi veľmi vážny problém.

Celí dehydrovaní sme sa vrátili späť a tralalákali sa okolo 200 km po šotolinovej ceste do Ksar Ghilane. Osobne som bol úplne hotový. Od dehydratácie ma bolela hlava. Na bolesť hlavy je najlepšie natriasanie na motorke. Nemali sme čo jesť, iba Gažkove povestné cukríky LIPO, ktoré vždy vytiahol, keď bolo najhoršie a sezamové tyčinky poliate benzínom. Grgalo sa nám z nich celú cestu.

Posledné kilometre som išiel v polobezvedomí. Odbočka zo šotolinovej cesty do Ksar Ghilane merala 8 kilometrov. Zdalo sa mi, že po nej ideme celú večnosť. Čas sa vliekol ako natretý medom. V duchu som sa ukľudňoval, že to raz musí skončiť.

Našťastie skončilo. A dobre. Späť do života ma dostal až kúpeľ v termálnom jazierku, šiša, káva a dva arabské chleby upečené na plechu rozpálenom ohňom z palmového dreva v oáze Ksar Ghilane. Gažko, ušetrený nakopávania svojej motorky, bol na tom zjavne lepšie. Že by toho ale nemal po dnešku plné zuby, sa povedať nedalo.

5. 4., 92 km

Záverečná. Skutočný koniec našej výpravy. Presun z Ksar Ghilane k autu v Tataouine. Vyše 80 kilometrov po šotoline a pár po asfalte. Už sa nemalo nič stať. Hlavne po tom, čo sme všetko prežili a zažili. A predsa. Najprv som stratil spacák a potom Gažka. Spacák našiel Gažko a po vrátení sa pár kilometrov aj ja Gažka. Čo Alláh nechcel? Na záver dostal defekt. Keďže je mimoriadne zručný, tak skôr vymenil dušu, ako som ja upevnil potrhaný spacák. To však bola posledná prekážka na našej ceste. Pozvoľne sme dorazili do Tataouinu, rozobrali motorky a všetko natlačili do Defendera.

Stretli sme sa so Španielmi od Bordj el Khadry. Boli šťastní a vycerení ako kaukazský kocúr. Dali Bordj el Khadra –El Borma. Ďakovali nám za GPS track a morálnu podporu. Tvrdili, že bez toho by si netrúfli. Jeden z nich bol doriadený. Spravil niekoľkonásobný kotrmelec na štvorkolke. Aj tá bola doriadená. Utrhol celý zadok. Dali sme spoločné foto. Plácali sme sa po ramenách, podávali si ruky. Aj také vie byť motorkové dobrodružstvo so šťastným koncom.

Pred nami už bola len cesta Defenderom k trajektu. Spánok na rozostavanej diaľnici pod mostom. Trajekt. Cesta na jeden šup do Bratislavy.

Záver

O čom to celé bolo? O ceste, o poznaní, o prekonávaní prekážok, o kamarátstve, o vzájomnej pomoci, o ďalšom spoznávaní islamského sveta, o miestami náročnom jazdení (na naše amatérske možnosti), o 3402 km cez Saharu, o obrovskom šťastí v nešťastí a tak by sa dalo pokračovať.

Ďakujem tomu, kto nad nami držal ochrannú ruku, nech to bol ktokoľvek. Ďakujem Gažkovi, ktorý nikdy nestrácal hlavu a nevzdal boj, aj keď veľmi trpel. Ďakujem ľuďom z Motokrosového klubu Stupava a hlavne otcovi a synovi Borákovcom, ktorí mi obdivuhodne ľudským prístupom a cennými radami pomohli počas tohtoročnej zimy zdokonaliť jazdecké umenie alebo vlastne ako tak sa zubami nechtami udržať na motorke a nepadať stále na hubu... Na záver ďakujem Moabovi, bez ktorého súkromnej správy, ktorá mi naliala síl do žíl, by som tieto „Gažka a Kapra, mládencov príhody a skúsenosti“ nemal síl dopísať a na motoride uverejniť.