Gažko a Kapro. Mláďencov líbyjské príhodi a skúsenosťi 2/3

Pláne s pieskom a kameňmi začali lemovať obrovské skalné hradby pohoria Akakus, z ktorých niektoré boli do výšky zaviate pieskom. S Gažkom sme si chvíle čakania na pomalšieho Sulejmana krátili hrou „The last man standing“ spočívajúcou v tom, kto vyššie po tých návejoch vyjde. Jazdili sme hore dole a po kotrmelcoch v predchádzajúcich dňoch sme si pomaly začali dovoľovať viac. V podvečer to Sulejman zapichol pod pieskovú dunu, spravil zábranu proti vetru, na ohni uvaril večeru a čaj. Skôr než sa pustil do prípravy večere uvarili sme my glutamanovú pochúťku "Vitana varí za Vás za 5 - 7 min.", samozrejme aj pre Sulejmana. Sulejman naše kuchárske pokusy bez slova ignoroval a uvaril tradičnú zeleninovo cestovinovú večeru. Nenašli sme odvahu mu pochúťku "Vitana varí za Vás za 5 - 7 min." ani ponúknuť. Pravdupovediac v porovnaní so Sulejmanovou večerou bola naša špecialita značne nechutná.

26. 3., 280 km

Vstávanie na úsvite, každodenný čajový rituál a nekonečné pieskové pláne lemované skaliskami boli na programe dňa. Keďže doráňané telá fungovali zase o chĺpok lepšie ako včera, vychutnávali sme si jazdu, ako sa najlepšie dalo. K obľúbeným patrila včera objavená zábavka vo výjazdoch na vysoké pieskové náveje popri skaliskách. Údolia lemované kamennými svedkami búrlivých čias a vyplnené pieskom sa tiahli do diaľok. Boli navzájom poprepájané a poprepletané. Sulejman nás nimi prevádzal akoby ich mal vyleptané v RAMke svojej hlavy.

Poprezerali sme si ďalšie nástenné maľby. Tieto líbyjské sú považované za jednu z najucelenejších zbierok na Zemi. Najstaršie výjavy sú datované až do obdobia 10 000 rokov pred Kristom. Postupne sú zastúpené kresby a rytiny vytvorené v ďaľších časových obdobiach až do nášho letopočtu. Bol som prekvapený farebnou stálosťou malieb. Vzhľadom na to, aký mali vek, boli v obdivuhodnom stave. Nikde som nenašiel zmienku o tom, či boli reštaurované. Žeby to bol predsa len výtvor nejakého miestneho vtipálka, či neuznaného umelca? Len nám nešlo do hlavy, ako by sa mu podarilo oblafnúť odborníkov, ktorí maľby zaradili na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Po tom, čo sme opustili skalné útvary a pieskové polia, dostali sme sa na obrovské duny. Naša radosť bola nespútaná, keď sme zistili, že na ľahkých EXCéčkach sa dá vyjsť až na samý vrchol. Práve medzi dunami prišiel čas na obedný čaj a krátku pauzu.

Po prestávke sa duny premenili na nekonečné pláne s drobnými kamienkami a hrubším pieskom. V týchto chvíľach ma napádalo, že „houby“ vedia čopráci o tom, čo znamená „born to be wild, ride to be free“ alebo čokoľvek iné, keď si prdkajú po betónke medzi Sládkovičovom a Sencom. (Pardón, moja prvá motorka bola Suzuki Intruder 800...). Takúto voľnosť pohybu na motorke som ešte v živote nezažil.

Pieskové pláne vystriedal kamenistý úsek, ktorý bol asi najväčšia otrava. Sulejman musel ísť veľmi pomaly a my sme ho museli stále čakať. Za odmenu a vytrvalosť sme dostali opäť duny, pod ktoré sme umiestnili ďalší bivak.

Sulejman dostal defekt a s Gažkovou pomocou vymenil koleso. Prijal som rozhodnutie im nezavadzať a vyšplhal sa na vrchol trochu pofotiť duny. Keď som sa vrátil boli obaja v ohromnom zaujatí sklonení nad čímsi z motora, obklopení vercajgom. Prizrel som sa lepšie a spoznal do posledného šroubíka rozobratý rozdelovač. Hmm, chlap si nájde hračku v každom veku...

Nikde ani živáčka, len večer prišla na návštevu jedna myš a nebo sa tradične zaplavilo žiariacimi hviezdami.

Zo spacáka sme pozorovali ten čarokrásny film, ktorý bol každý večer rovnaký a zároveň vždy iný. Nočná obloha na púšti je fascinujúca. Neprerušujú ju žiadne reklamy a nikto z nej po vás nehúka, čo si musíte kúpiť, čo musíte mať a s čím sa musíte ukázať. Dokonca ani hlboké filozofické myšlienky politikov vás z nej nepresviedčajú, že živoria a tvrdo drú pre blaho Jozefa Maka-človeka milión. Namiesto toho Veľký voz so svojimi bratmi a sestrami potichu ukrajuje zo svojej nekonečnej púte hustou čerňou noci.

27. 3., 227 km

V noci Sulejman nenatiahol plachtu okolo auta, asi sa mu nechcelo po namáhavej oprave auta. Za trest nám vietor aj s drzým pieskom vliezol do spacákov. Na revanš sme dostali krásne slnečné ráno pod dunami.

Nenapadá ma nič, čo napísať o dnešnom dni. Pláne, pláne a zase len pláne piesku obklopené vysokými dunami. S ľahkými EXCéčkami sa stávali bezradnou korisťou. Opantávala ma radosť a slastné pocity, keď som držal plyn na doraz, zaradená šestka, koleso jemne preklzovalo v piesku a motorka uháňala do nekonečna, miestami rýchlosťami okolo 120 km/h (GPS mi zaznamenalo maximálku 139 km/h). Ale aby som sa nechválil tým, čím nie som, pre mňa bola optimálna rýchlosť tak do 100 km/h. To som ešte dokázal predvídať a hlavne vidieť, čo ma čaká. Debatovali sme o tom, že na EXCéčku v piesku, pri väčších rýchlostiach trochu chýba výkon, lebo keď sa objaví akákoľvek prekážka a potrebujeme predné koleso pridvihnúť, tak sa nám to veľmi nedarí. Za posledné dni som mal dve-tri krízové situácie, za zvládnutie ktorých môžem vďačiť iba intenzívnej motokrosovej príprave v poslednej dobe.

Po niekoľkých kilometroch nás Sulejman priviedol na trialovú dráhu, po ktorej sme prišli k najrozsiahlejším nástenným rytinám, čo sme doteraz videli. Kopec slonov, žiráf a iných prapodivných tvorov.

Po kultúrnej vložke sme zaútočili na ďalšie širokánske pláne a hltali kilometre. Lietal som hore dole a nabehal o dvadsať kilometrov viac ako Gažko, ktorý stále zápasil so svojou motorkou a po havárii postrádal jazdecký komfort.

Tesne pred 17,00 sme sa dovalili do dediny Jarmah a ubytovali v slamennej chyži v miestnom kempingu. Boli sme jediní hostia, nadelili si sprchu a dokonca som si opral svoje Brynje.

Na večeru sme dostali miestnu klasiku – kuskus. Pravdou je asi to, čo je napísané v sprievodcovi Lonely Planet, že Líbya má jednu z najnudnejších kuchýň v Afrike. V podstate nám nikto, okrem Sulejmana, nič iného ako kuskus ani neponúkol. Po jedle nasledovala moja obľúbená šiša a rozjímanie o arabskom alebo vlastne moslimskom svete.

28. 3., 191 km

Ďakujem pekne, tak takýto deň by mohol byť každý. Sulejman nás zveril do opatery iného sprievodcu, ktorý sa volal čosi ako Gdor. Sulejman zatiaľ išiel opravovať svoje auto, hlavne tlmič, ktorý urval pred pár dňami. Gdor sa preukázal ako skvelý sprievodca, lebo jazdil pomerne rýchlo a hlavne neustále v ukážkovej púšti s jemným pieskom a dunami aké majú byť. Vytešovali sme sa ako moslim po ramadáne a jazdili krížom krážom. Pomaly sme sa učili čítať duny, jediným problémom bola trochu hustejšia premávka, takže sme museli byť opatrní, aby nám niečo nevybehlo spoza duny v protismere.

Cieľom cesty boli jazerá Ubari lakes, vzdialené asi 75 km od nášho kempingu. Jazerá boli roztrúsené po okolí a vyzerali ako z rozprávky, umiestnené medzi vysokými pieskovými dunami. Pri jednom sme nezaváhali a okamžite sa vrhli do vody. Na naše prekvapenie sme plávali ako korkové štuple. Voda bola tak strašne slaná, že by do nej mohol skočiť aj úplný neplavec a nemal by šancu sa utopiť. Ďalším paranormálnym javom bolo, že voda mala príjemnú teplotu, kým v hĺbke asi 170 cm, v úrovni našich členkov bola horúca. On to nebol až taký paranormálny jav, na vysvetlenie postačuje základná fyzika.

Cestou späť sme ešte pochodili ostatné jazerá, ktoré boli v okolí, Gažkovi sa minul benzín. Doliali sme mu benzín z mojej nádrže. Predtým sme zastavili prívod paliva, na čo sme si neskôr nespomenuli. Keďže sme mali obaja vymlátenú baterku z toho, ako vo vysokej teplote v jednom kuse vrčali prídavné ventilátory, tak sme sa asi dvadsať minút márne snažili motorku nakopnúť, až kým mi netrklo, že by bolo dobré prívod benzínu opäť otvoriť.

V podvečer sme sa stretli so Sulejmanom, doplnili zásoby a ubytovali sa pod holým nebom v púšti.

29. 3., 318 km

Strávili sme najpríšernejšiu noc. Z ničoho nič sa nad ránom prihnali komáre. Posledné tri hodiny som takmer vôbec nespal a ráno som mal tvár takú doštípanú, až sa Gažko rehotal, že budem doma ťažko vysvetlovať, že som sa nenakazil nejakou pohlavnou chorobou. To by sme najprv museli nejaké ženy stretnúť...

Ráno bolo sivé, uplakané. Rýchlo sme do seba hodili Sulejmanov čaj a pustili sa do boja s púšťou. Stále trochu popŕchalo. Aspoň sa tak neprášilo. Jazdili sme pieskové pláne a lietali okolo Sulejmanovej Toyoty. Radosť z piesku trvala 120 km. Vystriedalo ju obrovské kamenné pole. Široko ďaleko nebolo nič vidieť, iba mesačný povrch, rovný ako doska písacieho stola. Samé nekonečno. Človek si v ňom pripadá úplne bezmocný. Týmto nekonečnom vykrajovali predné kolesá našich motoriek cestu do diaľky. Po nejakej dobe ma to prestalo baviť a Sulejmana zjavne obchádzali driemoty. V diaľke sa začali črtať duny. Pri dunách sa objavil prvý ker po veľmi dlhej dobe. Sulejman bez váhania zastavil, otvoril dvere, bez slova sa zvalil pod ker a okamžite zaspal. Dvere Toyoty nechal otvorené a neunúval sa ju zabrzdiť. Toyota sa mlčky sunula po miernom kopci smerom k dunám. Po pár metroch zastavila, veď bol čas siesty. Pozreli sme sa s Gažkom na seba a zvalili sa neďaleko Sulejmana.

Po krátkom spánku sme si zaslúžili tradičný čaj a šantenie v pieskových dunách. Rozšantil sa aj Sulejman a podarilo sa mu prvýkrát zapadnúť. Prestávalo to vyzerať dobre. Zostala jediná možnosť, rozbehnúť to dolu kopcom do jamy, z ktorej som nevidel možnosť dostať sa von. Sulejman bol však starý mazák a zvládol to na poskakujúcej Toyote bravúrne.

Dobre sme sa vyblbli v dunách, až kým Sulejman nezastavil, čo bolo neklamným znakom ďalšieho bivaku. V piesku upečený chlieb a zeleninová štipľavá omáčka na večeru, dva hlty slivovice, čaj a hybaj do spacáku. V noci sa k nám prikradol slabý dážď.

30. 3., 249 km

Usmoklenú noc vystriedalo krásne slnečné ráno. Sulejmana nikdy po raňajkách buď nebavilo čakať, kým sa my navlečieme do chráničov a pripravíme sa na jazdu alebo zvírený smrad vychádzajúci z nášho výstroja ho vyhnal z bivaku. Nedočkavo sadol do Toyoty, čím naznačil, že by bolo načim vyraziť. Okamžite sme sa začali nekoordinovane pohybovať, narážať do všetkého okolo seba a urýchlene sa baliť. Sotva sme nahádzali veci do rozbiehajúceho sa auta, už ho nebolo. Buď nás čakal dvesto – tristo metrov od bivaku alebo úplne zmizol. V tom prípade sme ho naháňali podľa stôp v piesku. Škoda, že som mu nevidel do hlavy, čo sa mu v nej odohrávalo.

Duny a zase duny. Znovu a znovu som si uvedomoval moju mylnú predstavu o púšti. Púšť sú duny, púšť sú nekonečné pieskové a kamenné polia, skaly, kde tu nejaký krík, ostrovčeky vegetácie, občas ťava, a bohužiaľ odpadky, ako symbol všemocného Homo sapiens. Niekoľkokrát som rozmýšľal nad vyschutými riečišťami na kamenných poliach. Až po návrate som sa dozvedel od jedného kamaráta, ktorý žil v Afrike, že na púšti sa nemálo ľudí utopí. Postavia si bivak v priehlbinách, chránení pred vetrom. Keď sa v noci priženú silné prívalové dažde, voda do kameňov nevsiakne, hladina prudko stúpa a nešťastníci sa utopia. Tak z toho sú tie riečištia, wádí.

Bolo nám nadelené vyše 100 km dún, pieskovo štrkové polia. Hltali sme kilometre. Naháňal som tiene, ktoré na zem vrhali mraky. Dopredu prehratý boj. Ako keď chce mačka chytiť svoj chvost.

Ale všetko sa raz skončí. Tak sme za sebou zanechali posledné líbyjské duny. Namiesto toho nás privítalo 140 km kamenia. Čisté utrpenie. Aj Sulejman musel ísť krokom, aj my sme sa bezmocne a utrápene motali okolo neho. Keby sme aspoň mohli ísť rýchlejšie.

Klasický scenár. Osamelý krík, siesta, čaj, do čaju natrhané bylinky. Vraj "mentol deserto". Čaj chutil úžasne. Gažko ešte rozdal palivo pre naše telá, cukríky Lipo. S Lipom okolo sveta...