Košičania na tajnom preteku

Keďže počasie bolo dosť nestabilné, rozhodnutie padlo na poslednú chvíľu a to v piatok večer. V sobotu sme sa stretli na výpadovke z Košíc o 9:00 v zložení Eja a Harly (ešte stále na Jawe) a Dadi a Awia (Kawa Z400J). Nabalili sme si čosi na zjedenie, mapu a nejaké peniaze na doplnenie zásob benzínu. Bez zbytočného zdržovania sme nasadli na mašiny a vyrazili sme do Prešova, samozrejme po vedľajšej ceste cez dediny, čo je určite zaujímavejšie ako 30 km rovnej diaľnice. Hneď na začiatok nás postrašila malá dažďová prehánka, ktorá ale hneď aj skončila. Cestou sme ešte stretli ďalšieho košičana na staršej ČZ-ete, ktorý sa nám predstavil ako Ventil a keďže mal rovnakú cestu, tak sa k nám pripojil.

V Prešove pred Yamahou už stáli na parkovisku rôzne motorky pripravené na odchod. Preto sme nezaváhali a šli sme sa hneď zaregistrovať. Za 100 Sk registračný poplatok dostal každý účastník itinerár s mapou, tričko, pero a netradične aj ponožky. Tie tam sú vraj pre prípad upršanej akcie, že vraj čo viac môže motorkár oceniť po zmoknutí, ako suché ponožky...
Po predbežnom preštudovaní itineráru sme zistili, že bude treba prejsť dosť veľkú vzdialenosť a tak sme rýchlo premýšľali nad stratégiou. Na itinerári bolo 6 otázok, ktoré bolo treba zodpovedať a k jednej z nich bolo treba získať aj pečiatku z múzea. Otázky boli vskutku zaujímavé ako napr.: Koľko je bocianích hniezd v obci Miňovce, v ktorých dňoch prebiehali boje v Údolí smrti, alebo kto je majiteľom hostinca, aké pivo čapujú a koľko stoja zemiakové placky na Havaji.
Dohodli sme sa, že čím skôr vyrazíme do Giraltoviec a cestou niečo vymyslíme. V Giraltovciach sme zistili čo bolo treba a zároveň sme sa kvôli rýchle postupujúcemu času dohodli, že sa rozdelíme. Ventil dostal za úlohu navštíviť Havaj, Harly s Ejou šli rátať bocianie hniezda do Miňoviec a Ja s Dadi sme vyrazili do Údolia smrti. Všetci sme sa mali potom stretnúť v Medzilaborciach kde je múzeum Andyho Warhola a kde bolo treba získať pečiatku.

Údolie smrti sa nachádza na sever od Svidníka skoro až na Poľských hraniciach. Svižne sme teda vyrazili, aby sme na stretko v Medzilaborciach veľmi nemeškali. Cesta bola pre mňa úplne neznáma a tým pádom aj zaujímavá. Ako sme sa blížili k hraniciam popri ceste pribúdali tanky pripomínajúce ťažké boje, ktoré v týchto oblastiach prebiehali koncom druhej svetovej vojny. Akosi sme sa touto scenériou nechali unášať a spamätali sme sa až na Poľských hraniciach. Tu som sa šiel spýtať, kde nájdeme to Údolie smrti a zistili sme, že sme to cestou minuli. Všimli sme si dvojicu akoby zrazených tankov popri ceste, ale akosi sme si nevšimli nápis: ÚDOLIE SMRTI.
Táto zachádzka na hranice nás stála asi pol hodinu času a 20 km. Ale hlavne, že sme to údolie našli. Bolo to tam fakt zaujímavé. Predstavte si cestu medzi viacerými dedinami a všade po okolí, po poliach sú rozmiestnené tanky, delá a obrnené transportéry ako na bojisku. Zastavíte na jednom mieste a vidíte hádam aj 30 tankov. Na informačnej tabuli sme zistili dátum bojov, ktoré tu prebiehali, keď sa nám ozval Harly, že oni už sú v Medzilaborciach. Nasadli sme tada na mašinu a vyrazili sme. Najprv som sa snažil nájsť skratku cez dediny, ale asi sme nemali dosť podrobnú mapu a tak sme vyrazili späť do Svidníka a cez Stropkov do Medzilaboriec.

Cestou sme natrafili ešte na Havaj a keďže sme nemali žiadne správy od Ventila, zistili sme ešte aj čo stoja tie placky. Do Medzilaboriec sme dorazili asi s hodinovým meškaním za Harlym. Ventil tam prišiel asi 15 minút pred nami. Zašli sme teda do múzea a nechali sme si opečiatkovať itinerár. Už nám ostávala iba posledná nezodpovedaná otázka z obce Oľka. Harly ešte v Medzilaborciach natankoval, čomu som sa ja prizeral ako keby som mal bezodnú nádrž. To sa mi vypomstilo, keď mi došiel benzín asi 10 km za Medzilaborcami. Prepol som na rezervu a nazrel do mapy. Najbližšia benzínka bola až na Domaši, alebo v Medzilaborciach. Vrátiť som sa však nemohol, pretože by som asi nestihol byť v cieli na Domaši do 16:00. Tak som to riskol, a povedal som si, že väčšinou sa rezerva ráta tak, aby vystačila na 50 km, takže by som mal na Domašu dôjsť.
Zaujímavá bola cesta z obce Radvaň do Oľky. Išlo o relatívne krátky úsek (1-2 km) cesty, ktorá akoby bola z iného sveta. Podobalo sa to azda len na cestu zo Smolníka na Uhornú. V kopcovitom teréne bola zarezaná cesta azda tej najnižšej kvality, s množstvom serpentín, bez akýchkoľvek zvodidiel alebo značiek. Tu by sa viac hodilo enduro, ale dalo sa to v pohode absolvovať aj na cestnom stroji.
Po tom ako sme zistili potrebnú informáciu v Oľke už som sa aj náhlil na Domašu. Kilometre na tachometri pribúdali a nevedel som, kedy mi naozaj dôjde benzín. V skutočnosti som dojazd nikdy netestoval, vždy bola benzínka niekde poruke. Našťastie som ju našiel včas a dnes už viem, že minimálne 43 km na rezervu prejdem.

Na Domaši nás čakal ešte jeden oriešok. Nájsť rekreačnú oblasť Dobrá. Okrem toho som sa aj telefonicky dohodol s otcom (bedo), ktorý sa tiež chcel povoziť, že sa niekde na Domaši stretneme. To sa nám nakoniec aj podarilo, ale medzitým mi ušli Harly s Ventilom. Na šťastie po nasmerovaní na benzínke sme to našli a tak sme odovzdali naše itineráre s malým oneskorením asi 10 min.
Parkovisko tu bolo už plné, zišli sa tu motorkári z blízkeho aj ďalekého okolia, nielen účastníci tajného preteku.

Pre hladných boli pripravené grilované kuracie stehienka a tiež sa už pripravoval guláš. Vyhlásenie výsledkov začalo asi o pol šiestej. V Konečnom dôsledku sa stal víťazom každý, pretože v tomto preteku nešlo o rýchlosť, ale skôr o zábavu. Každý účastník dostal Osvedčenie o absolvovaní tajného preteku. Potom prišlo na rad losovanie cien. Losovali sa štartové čísla zúčastnených motoriek. Ceny boli praktické poväčšine od firmy Castrol (spreje na reťaze, rôzne čističe, defekt spray, atď.), čiapka Mick Doohan, ale aj nejaké to vínko. Cien bolo dosť, takže sa niečo ušlo skoro každému zúčastnenému. Nespokojný mohol byť azda len výherca spreju na reťaz, ktorý mal svoj motocykel vybavený kardanom.
Po odovzdaní cien prišiel na rad guláš ktorý bol pre všetkých zadarmo, a taktiež súťaž v pretláčaní rukou. Na večer bolo pôvodne pripravené premietanie motorkárskych videí z rôznych zrazov a pod. ale vzhľadom na okolnosti sa program zmenil na sledovanie finálového zápasu majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji.
No to sme sa my už pomaly poberali domov. čakalo nás ešte niečo cez 70 km do Košíc a tiež sme chceli vidieť hokej. Škoda, že sa mi nepodarilo ostatných presvedčiť, aby sme šli až po hokeji.
Cesta domov prebiehala relatívne hladko, ak nepočítame, že sme na Dargove zmokli do nitky. To sme sa už rozdelili a každý šiel svojou cestou a svojím tempom. Osobne som v tom daždi našiel aj pozitívnu vec, a to, že moja kombinéza sa dokonale vyčistila. Už dlhšie ma ľudia kritizovali za množstvo mušiek, ktoré som akosi nikdy nemal čas odstrániť...

Záver:
Účasť na tomto podujatí jednoznačne nemôžem ľutovať. Najazdili sme okolo 350 km, spoznali sme znovu časť Slovenska kde sme ešte predtým neboli a ešte sme sa popritom zabavili a niečo aj vyhrali.
Ako nás informoval organizátor, preteku sa v sobotu zúčastnilo 43 motoriek a na Domaši sa zišlo okolo 100 motoriek. To je relatívne dosť nato, aké bolo počasie a na to že to bol prvý, pilotný ročník. Dúfajme, že akcie podobného druhu budú na Slovensku pribúdať.
V nedeľu bola pre fanúšikov motokrosu pripravená ďalšia akcia na motokrosovej trati pri Malom Šariši. Tú navštívilo asi 50 motorkárov z ktorých 18 sa zúčastnilo aj preteku pravidelnosti.