Návrat k moto po 20 rokoch 1/2

S motorkou som začínal v “87 roku ako 17 ročný chalan s čerstvým vodičákom vo vrecku. ČZ 250 parkovala pred domom už 2 týždne pred dokončením kurzu, tak som ju chodil po nociach oťukávať do blízkeho okolia. Celkom sme si sadli. Bola síce na môj vkus dizajnovo zastarlá, no radosť z nej zotrela aj tento nedostatok. Po obdržaní vodičáku som začal brázdiť nielen priľahlé cesty, ale aj mesto a hlavne nie len v noci. Našiel som si partiu, s ktorou som jazdieval, tuningoval a proste užíval si to čo poskytuje motorka. No vydržalo mi to asi taký mesiac, keď som mal búračku s autom. Nepamätám sa čo sa stalo, len som zrazu pomaly otvoril oči, vedľa mňa na obrazovke behalo EKG a počul som akési pípanie. Dosť dlho mi trvalo, kým som pochopil kde som a čo sa asi vlastne stalo. Priama zrážka v 80km/h do jazdný pruh pretínajúceho auta urobí s pamäťou svoje. A s nohou ešte viac. Trieštivá zlomenina nohy ma vyradila s prevádzky na rok. Teda skoro, lebo len čo som trochu mohol chodiť, začal som si s pomocou kamarátov dávať do kopy svoje búrané moto. Išlo tam hodne nového od rámu, nádrže, vidiel a kôl až po zmenu dizajnu k smerom vtedy obdivovanej Jawe 350/634. Potom keď už bola viac-menej OK, odložil som barle a poďho do sedla. Radosť z výjazdov striedali opravy či už „samopokazného“ charakteru, alebo tie ku ktorým som si dopomohol jazdou podľa hesla „Kto nepadá jazdí pod svoje možnosti“. Časom mi už ČZ-tka začala byť slabá a ako väčšina socialistickej mládeže som zatúžil po ozajstnej tristopäťdesiatke.

A keďže túžba bola väčšia ako prekážky po čase stála pod domom Jawa 350/634. Následovali radostné výjazdy, menej opravovania a sem tam sa padlo, keďže som tam mal 4.00 gumu ktorá bola síce impozantného vzhľadu oproti sériovej 3.50, no nebola hríbového tvaru, ale mala ostrú hranu, na ktorú bolo neradno klopiť. No blížil sa čas odchodu na ZVS(zákl.voj.službu), tak moto putovalo do garáže pod nános silikónového spreju. Po návrate z ZVS začínala práve sezóna a tak v rámci výjazdov sme chodili pozerávať filmy cez plot do Bratislavského amfiteátra. Tam som narazil na záujemcu, ktorý chcel s fleku kúpiť moto a ponúkol mi za ňu slušný obnos. Vraj vedel, že sa tu schádzajú motorkári, tak si sem prišiel niečo vyhliadnuť. Slovo dalo slovo a po chvíli on odchádzal na mojej šesťtrištyrke a ja ako spolujazdec na kamarátovej motorke. Chudobnejší o moto no bohatší o 12 tisíc.

Do týždňa už pod domom stála Jawa 350/632. Bola novšia, krajšia a aj rýchlejšia. Radosti nebolo konca-kraja.

Vlastne konca bolo. Kúsok po oženení som musel v rámci presunu peňazí poslať moto do nenávratna. Tak plynul čas, roky ubiehali a moja motorkárska minulosť mi pripadala ako čosi dávne, čo sa snáď ani nestalo, len sa mi to prisnilo.

A tu zrazu mi skrsol v hlave spásonosný nápad. Kúpim si babetu. Nie je to moto, ale motor to má, nie je to bicykel, ale pedále to má. Takto budem mať 2 v 1. Babeta bola celkom zachovalá po strýkovi. Aj cena celkom gút. Kamarát kúpil tiež takú, tak sme potunili, dali enduro plášte, pozdvíhali blatníky, strekli nový lak a hybaj do terénu. Prešli sme z Bratislavy až na Bukovú všetko off road proste paráda. Never by som, že sa dá zažiť taký výjazd s pár korunami na benzín.

Po čase sa to zdalo byť už v teréne slabé, reku kúpime si staršie Simsony a tie porobíme na endura. Tak aj bolo, kúpil som Simson Enduro. ZAs prišlo na rad prerábanie, keďže pôvodny dizajn mi pripadal zastaralý a príliš detský. Pozháňali sme plasty , nádrže, sedadlá a výfuky z ČZ 180 Roland a šup s nimi po malých úpravach na Simson.

Ale bol to krok zlým smerom. Pokiaľ na babetách nás policajti ignorovali, Simsony akoby ich priťahovali. Stále kontroly, pokuty za prerábky až nám došli nervy a predali sme ich. Potom som zas dĺĺho abstinoval až ma minulý rok napadla myšlienka.

Kúpim si čínskeho skútra. Takú 50cm3 na bzučanie po meste a priľahlom okolí, však to mi bude stačiť. Kúpil som teda Keeway Focus.

Stačil, ale len mesiac. Rýchlosť sa mi zunovala a pri tej 60km/h som skoro zaspával. No čo už. Predám a kúpim silnejšieho skútra znova z produkcie „ryžovej“ krajiny. Tento raz to bola 150cm3 Keeway ARN. Chodil dosť slušne. Z 0 na 90km/h letel plynule v meste bol mrštný, stabilita na ceste i v zákrutách prekvapivá. Taktiež spoľahlivosť na výbornej úrovni za 4 mesiace som na ňom nabehal vyše 6 tisíc kilometrov! Spotreba max. 3,3l/100km. No stále mi niečo chýbalo. Mimo mesto to bola absencia väčšej rýchlosti, no najmä, keď som stretal oproti idúce veľké motorky, tak som si hovoril: chcelo by to niečo takéto, predsa je to už o inom nielen komfortom, ale aj pocitovo. Tento hlas ma stále prenasledoval, dobiedzal, otravoval, až som si povedal buď pôjdem na psychiatriu, že počujem dáky hlas, alebo mu zavriem hubu a kúpim taký stroj. No najprv treba predať skúter. Dal som teda paralelné inzeráty. Na jednom, že predám skúter a na druhom, že vymením za cestné enduro. Tam padla moja voľba preto, lebo k týmto strojom ma ťahá ich nezávislosť na spevnenom povrchu, taktiež cesty v meste sú pomaly vhodné už len na takéto podvozky a keďže jazdím aj horskú cyklistiku a sem tam nejaký zjazd mám k tomu bližšie.

Inzeroval som asi 2 mesiace, postupne prestával dúfať, že sa niekto ozve no nádej zomiera posledná.