Ako bolo na 65. Daytona Bikeweek 2006

Tak nejako začínal článok, ktorý sa týkal môjho prvého pokusu dostať sa na svetoznáme stretnutie fanúšikov motocyklov v americkej Daytone. A prečo prvého? Pretože prvý pokus mi americký konzulát zamietol a tak sme skončili na ostrove slobody Kube vzdialenej od legendárnej Daytony iba asi 500 míľ. A tak sme spoznávali a nostalgicky spomínali na jazdenie za oných socialistických čias.

Tento rok sa pracovník konzulátu rozhodol, že tak teda keď tam chcem ísť, tak nech idem a “oštemplovali” mi pas americkými vízami jeden deň pred Vianocami. Príjemný darček pod stromček od strýčka Sama. Takže keď som mal už pas vybavený potrebnou formalitou na vstup do USA, začalo sa plánovanie vytúženej cesty. Nejaké informácie o tom, ako to v Amerike chodí, som vedel od známych, ktorý tam už niekoľkokrát boli. Skutočným nakopnutím bol tento článok, kde chalanisko menom Mishko, ktorého som poznal z motorkárskych stretnutí, napísal článok o svojich cestách do Daytony a v závere článku v podstate vyzval čitateľov, že pokiaľ by mal niekto záujem ísť na tento zraz (nerád používam slovo zraz v súvislosti s Daytonou, aby si to čitateľ neporovnával so zrazmi na Slovensku, aj keď určitá, ale veľmi malá podobnosť tu je) bol by ochotný tam ísť ešte raz. No a to mne nebolo treba dvakrát hovoriť, nakoľko moja angličtina sa začína a končí slovom „shit“ a „fuck”, najobľúbenejšími výrazmi z amerických akčných filmov. Takáto ponuka sa neodmieta, čo sa neskôr ukázalo ako super trefa, pretože bez Mishka by sme ešte teraz stáli pred imigračným úradníkom, ktorý posvätí náš vstup na územie USA.

Ale poďme pekne po poriadku

V januári sme sa s kamarátom Ferom (nie ten z Elánu) dohodli, že koncom februára letíme na Floridu (Daytona sa nachádza v strede východného pobrežia Floridského poloostrova) a že teda pôjdeme s Mishkom, ktorý tam už bol. Fero je “lastminutový” cestovateľ, ktorý sa zbalí za päť minút, preto nebol problém. 27. 2. sme vo Viedni nasadli do lietadla a hajde smer Amerika. Po jedenástich hodinách sme vystúpili na letisku v Atlante, kde sme absolvovali pohovor s imigračným úradníkom, ktorý sa nás vďaka Mishkovi opýtal iba aké máme motorky. Po mojej stručnej odpovedi že Honda a Ferovej že Suzuki, nás s myknutím pleca, zoskenovaním prstov a ksichtu pustil do Ameriky.

Tak fajn, pomyslel som si, keď sme nasadali na posledný let na slnečnú Floridu, už sme tu a môžeme pokračovať v ceste (môže sa stať aj to, že vás otočia a pošlú domov napriek vízam).

O dve hodiny sme pristáli vo Fort Lauderdale, mestečku susediacom zo známejším Miami. Tam sa naše lietanie na najbližšie dni končilo ak nepočítam lietanie v aute, v ktorom sme “nalietali” cca 3200 km. Prvou vecou, ktorú sme museli vybaviť, bolo požičanie auta, ktoré sa stalo výsostne Mishkovou záležitosťou, pretože vyhandloval cenu zo 700 na 300 dolárov. Klobúk dole a angličtine zdar. Po formalitách sme nasadli no nášho nového auta zn. Pontiac Vibe (doteraz som o také auto nevidel, ale zistil som, že som nevidel viacero vecí) hľadať nejaké ubytovanie. Tu mi tiež odľahlo, pretože Mishko vedel presne kam ideme na rozdiel od nás s Ferom. V prvom momente ma napadlo, že by sme sa mohli presúvať autobusom, za čo som zožal vlnu kritiky a smiechu (neskôr som pochopil) a tak sme teda išli autom. Po ubytovaní v Moteli Super 8 (obr. 1) (na izbe bol super smrad), ľahkej večeri v jednom z asi milióna fastfoodov sme po 23 hodinách cestovania zaľahli na zaslúžený odpočinok.

Na druhý deň sme zvolili hrubý program a itinerár, nakoľko zraz začínal až o 4 dni. Takže sme odhlasovali prehliadku Miami, Miami Beach, Fort Lauderdale (obr. 2). Mishko sa stal znamenitým až profesionálnym sprievodcom, ktorý nám poukazoval naozaj všetko čo, sa oplatilo vidieť. Ja osobne som mal radosť z krčmy menom HOOTERS (obr. 3), kde mali vynikajúce kuracie ohnivé krídla a obsluhujú tam dievky z ohnivým poprsím. Po ľahkom obede (mali sme 50 ks krídel) a ešte ľahšom pive sme pokračovali v pláne prehliadky, a potom, šup ho na pláž Miami Beach, vonku bolo príjemných 25 stupňov a my sme okukávali domáce dievky!

Po opustení pláže sme mali aj výraz pre miestne devy, ktoré sme od tejto chvíle nazývali “snehuliačkami” (pre ich podobnosť s nám dobre známou postavou), ale aj to je Amerika, krajina „zdravého stravovania”.

Deň sa pomaly končil a my sme sa pobrali “domov”. Keďže sme bývali v centre a boli sme v centre, trvala nám cesta “len” hodinu a pol. Vzdialenosti nie sú v Amerike podstatné, podstatný je čas za aký tam prídete a tak je to aj na dopravných značkách a priemerná rýchlosť sa pohybuje v závislosti na ceste na idete. Maximálka, ktorú som zahliadol bola cca 110 km/h aj keď v jednom prípade som nevydržal a išiel som aj 150 km/h. Ale to bolo večer a moji spolucestujúci spali (asi by ma zabili keby nás chytili a odsúdili na verejné práce ako je zbieranie psích hovien) Prekračovanie rýchlosti a porušovanie iných predpisov sa v Amerike nevypláca, ba dokonca hrozí aj nedobrovoľné predlženie pobytu.

Na tretí deň sme mali naplánovaný výlet na Key West, ktorý je posledným ostrovom Florida Key, čo sú malé ostrovy prepojené dlhými mostami. Najdlhší je „Seven miles bridge” (obr. 4) a je to najdlhší segmentový most na svete. Navštívili sme aj národný park EVERGLADES (obr. 5), kde keď si nedáte pozor, odkusne vám aligátor nohu. A môžete sa tu povoziť na tzv. “Air boatoch”,čo je pramica s lavicami poháňaná strašne veľkou a hlučnou vrtuľou (obr. 6) Asi po siedmich hodinách (bolo to cca 350 km) sme dorazili na Key West, ktorý je najjužnejšou časťou v USA a celý je v koloniálnom karibskom štýle. Cestou sme stretli nespočetne veľa motocyklov, lepšie povedané Harleyov, dokonca sme nevydržali a zastavili že si požičiame jednu motorku a budeme sa na nej striedať. Žiaľ nevedeli sme zaručiť čas vrátenia a tak sme pokračovali autom. Key West je zaujímavý tým, že tam pobýval predstaviteľ stratenej generácie, Ernest Hemingway (obr. 7), je tam slávna, asi 100-ročná krčma SLOOPY JOE (obr. 8) v ktorej mimochodom robí dievča zo Slovenska a je to najjužneší bod USA (obr. 20). Po prehliadke, obede a kúpaní v oceáne sme sa vybrali späť do Ft. Lauderdale.

Na tretí deň sme trošku pochodili aj obchodné centrá a trochu sme aj nakupovali a chystali sa na presun k dejisku motocyklového zrazu.

V piatok doobeda sme vyrazili smerom k Daytona Beach, vzhľadom na ceny ubytovania (v čase Bike Weeku sa ceny ubytovania zvýšia aj trojnásobne) sme sa ubytovali v Orlande, meste vzdialenom asi 90 km od Daytony s tým, že budeme dochádzať. Po príchode sme sa ubytovali vo vopred rezervovanom hoteli, tentokrát to bol Motel 6, nižšia trieda od toho, čo sme mali predtým - bol neporovnateľne lepší a lacnejší. Po vyložení vecí sme dali ľahkú večeru u číňana navštívili sme obchod Harley Davidson a ukončili deň.

Ďalší deň sme mali v pláne navštíviť NASA SPACE CENTER na Cape Canaveral, odkiaľ štartujú raketoplány. Ráno sme vyrazili a po nejakých blúdeniach sme asi za tri hodiny dorazili do Kenedyho Space Centra (obr. 9 a 10) absolvovali sme rutinnú bezpečnostnú kontrolu a boli sme v areáli, ktorý som doteraz videl iba v dokumentárnych filmoch. Aj tu sa náš sprievodca Mishko ukázal ako profík a trpezlivo nám prekladal a sprevádzal nás areálom - nakoniec tam už bol po piaty krát a ako sa vyjadril, aj posledný (mali sme šťastie, bez prekladu by to bol len polovičný zážitok). Pri návrate sme zahliadli v Orlande zraz, ktorý organizoval miestny predajca Harley Davidson, takže sme aj my ako správni motorkári museli nakuknúť. Celý zraz sa točil 100 percentene okolo HD a s ním spojenými doplnkami. Po návrate na hotel sme dohodli zajtrajší plán, ktorý bol jasný - „DAYTONA BEACH”.

Ráno sme vyrazili pomerne skoro smerom k pobrežiu, kde Daytona leží. Už cestou bolo jasné, o čom to tam bude, húfy motocyklov ženúcich sa smerom k Daytone nám ukazovali smer a mohli sme odložiť aj mapu, zablúdiť sa nedalo.

Asi po hodinke jazdy sme dorazili. Konečne. Hneď na začiatku sme uvideli stany výrobcov ako HONDA, YAMAHA, BOSS HOSS, VICTORY a nespočetný počet predajcov motocyklového oblečenia a doplnkov. Ďalšia časť bola venovaná úpravárenským a tuningovým spoločnostiam a samozrejme doplnkom.

Pre fanúšika motocyklov to bola pastva pre oči. Neskutočné variácie tisícov motoriek všetkých možných značiek. Každá firma tu ponúkala aj predvádzacie jazdy, ktoré sme si po dlhom zimnom absťáku nemohli nechať ujsť. (Vyskúšali sme značku VICTORY, obr. 11.) Po prehliadke tohto všetkého sme sa popoludní presunuli do mesta, kde sa nachádzalo epicentrum BIKE WEEK-u. Skladalo sa z dvoch ulíc Beach street a Main street (obr. 12 a 13). Začali sme na Beach street, kde boli nespočetné stánky so všakovakým tovarom, tričkami, odznakmi, nášivkami, no proste so všetkým, čo k takému podujatiu patrí. Medzi stánkami dominovala obrovská predajňa Harley Davidson a za ňou mali predajné stánky firmy ako Küryakin, J&P, Arlen Ness. Ulica sa ďalej stáčala k hlavnej ulici celého Bike weeku, Main street na ktorej to vrelo ako vo veľkom úli. Honosný zvuk prevažne Harleyov sa vznášal všade, jogurty veľmi zriedka a ba až priam žiadne. Na jogurtoch jazdí, citujem Fera: „chamraď, lúza a špina”. Po celodennom pobyte kde zvuk motoriek prakticky neutíchal, nás začali bolieť aj uši. V každom prípade to bola nádhera a rachot motoriek dotváral dokonalú kulisu tohto podujatia.

Slnko pomaly zapadalo a my sme sa zberali na našu základňu do Orlanda, kde nasledovala ľahká večera u Taliana a spať, aby sme na druhý deň pokračovali v ošiali menom Bike week.

Ďalší deň sme hneď ráno (ak nerátam nutné nákupy na ktoré doteraz nebol čas) vyrazili do Daytony. Bol to v podstate predposledný deň nášho pobytu v USA. Prehliadku sme začali tam, kde sme ju predchádzajúci deň opustili. Navštívili sme sekciu, kde boli vystavené motocykle prihlásené do súťaže o najkrajší stroj (obr. 14, 15, 16 a 17), zároveň sme si pozreli výstavnú halu venovanú výsostne značke HD, kde sa dalo kúpiť všetko čo sa týkalo tejto značky a neboli to len motorky a ich doplnky.

Cestou znovu na Main street sme navštívli zopár legendárnych krčiem ako BOOT HILL (obr. 18) kde sme dodržali pitný režim no a poďho ďalej. Ďalšou zastávkou bola firma CORBIN, ktorá sa zaoberá výrobou sedadiel pre motocykle. Mishka natoľko uchvátilo sedadlo na Yamahu DS, že ho okamžite zakúpil. Po zhliadnutí Mishkovho sedadla som jednuducho neodolal a zakúpil som tiež a Fero následne tiež neodolal a nezakúpil (nemá ešte motorku). Inak je to sedalo, ktoré - ako sa hovorí, spieva.

Neskôr sme navštívili aj legendárnu daytonskú pláž, po ktorej sa dá za poplatok 5 USD jazdiť s autom a “vyžgierať” sa na okolie (obr. 19). No a to už slnko zapadalo znovu do Atlantiku a my sme sa krátkym pohľadom rozlúčili z mestom plným motoriek.

Posledný deň na slnečnej Floride sme začali presunom na miesto nášho posledného ubytovania, ktoré bolo najkrajšie ale aj najdrahšie. Deň sme ešte strávili poslednými nákupmi, aktívnym oddychom a psychickou prípravou na zajtrajší cestovateľský maratón.

Posledný deň sme začali balením, check-outom z hotela, cestou na letisko, odovzdaním vozidla, absolvovaním všakovakých kontrol a presunom do Európy. Naša cesta začala 27. 2. 2006 a končila sa príletom do Viedne 11. 3. 2006 Za tie necelé dva týždne cestovania a spoznávania sme mali zážitky, ktoré sa nám vryjú do pamäti na celý život.

Špeciálne by som chcel poďakovať Mišovi Holičkovi, ktorý nás na tejto ceste sprevádzal, prekladal a usmerňoval, inak by sme ako Fero povedal: “keby sme toho Miša nemali, ešte teraz hľadáme požičovňu áut”.