Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Motozem,sk

Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko - Diskusné fórum - Off topic - Mimo tému

Obsahuje všetky diskusie ktoré priamo nesúvisia s motorkami.

Značky: Duplicita.

Téma má aktivované automatické mazanie diskusií, ktoré sú neaktívne viac ako 14 dní.

Pravidlá správania sa na diskusnom fóre motoride.sk

Pridaj novú diskusiuDnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko - Diskusné fórum - Off topic - Mimo tému

OO Sleduj diskusiu Pridaj nový príspevok 
17.09.2019 9:36

Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

Mishko
 Skútrista 

Ikona

17.9.1939 na základe dohody so spojencom Hitlerom napadol Sovietsky zväz Poľsko a defacto začal 2.svetovú vojnu na východnom fronte.

historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/17-septembra-1939-p...


17.09.2019 13:26

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

Pirrates
 Turista 

dennik neadrtalcov citaju neandrtalci

Najčastejšie uvádzaným dátumom začiatku druhej svetovej vojny v Európe je 1. september 1939. V tento deň Wehrmacht vpadol do Poľska.[1] Na ázijskom bojisku sa za začiatok vojny považuje japonská invázia do Číny (7. júl 1937), ale niektoré zdroje uvádzajú oveľa skorší dátum: rok 1931, keď Japonsko vtrhlo do Mandžuska. 22. júna 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz, ktorý sa pridal na stranu Spojencov. Spojené štáty, ktoré už predtým pomáhali Spojeneckým krajinám, sa do vojny zapojili 7. decembra 1941 po japonskom útoku na námornú základňu USA v Pearl Harbor. Koniec vojny v Európe nastal 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka. V Ázii kapitulovalo Japonsko 2. septembra toho istého roku po americkom zhodení dvoch atómových bômb na mestá Hirošima a Nagasaki.

Dôvod úpravy: Wermacht nieje Cervena armada

Upravené 2 krát. Naposledy upravil Pirrates (17.09.2019 13:28)


Pirrates

Príspevok bol zmazaný Moderátorom, pretože porušoval pravidlá fóra, dôvod: Mlhos.

18.09.2019 17:20

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

yoffo
 Geriatrik 

Ikona

Dátumy, že KTO-KOHO-KEDY prepadol sú podľa mňa dôležité menej.
V 20. storočí to bolo všelijaké, ja rešpektujem historikov.
Slávna Slovenská armáda napadla Poľsko, predtým slávna magyrszká armáda napadla Slovensko, nacistický wermacht napadol CCCP,
potom slávny wermacht napadol Slovensko, potom zase slávna červená armáda napadla Magyarszko,
a na záver slávna červená armáda a armády "spriatelených socialistických národov" prepadli
Československo v snahe "zachrániť" totalitný socializmus sovietskeho typu.
Chvála Bohu - NEPODARÍLOS !!!

[dobre]

Čo také napísal PPiirraatteess Mlhoššovič, že zasiahol cenzor ? :-D

Dôvod úpravy: len písmenká

Upravené 1 krát. Naposledy upravil yoffo (18.09.2019 17:21)


19.09.2019 1:06

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

Pirrates
 Turista 

Čo také napísal PPiirraatteess Mlhoššovič, ? dufam ze to stihnes precitat skor ako to zase vymaze

napisal som ze rusov aj tak z polska vytlacili az ku moskve a urcite sa ludom zidovskeho vierovyznania nie povodu pretoze taky neexistuje v izraeli ziju hebrejci a semiti nie zidia to nieje narodnost ale nabozenstvo potom za vlady nacistov zilo v polsku fajnovo lebo okupanti rusi by ich vyvradovali v koncentrakoch a mishkovi oblubeni hnusaci sa do vojny zapojili az vtedy ked rusi na seba naviazali podstatnu cast nemeckej armady a bolo uz zrejme ze vojnu vyhraju tak aby mal kto zachranovat utekajucich nacistov lebo vsetkych hlavnych nacistov ktorym sa podarilo utiect cuduj sa svete nasli kde ? v azii alebo v rusku ? no nie predsa v amerike kaby som bol stalin bol by som zastvil sovietske vojska na hraniciach a nechal europu a ameriku nech si adolfa a jeho nacizmus uziju aby nemuseli za par desatroci plut na sovietsky zvez ktoremu aj za vas padlo 20 000 000 obyvatelov


19.09.2019 11:22

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

yoffo
 Geriatrik 

Ikona

Mlhossko, píšeš tvoj pohľad na historické udalosti, ktorý je DIAMETRÁLNE odlišný od verifikovaných a všetkými bojujúcimi stranami vo WWII nespochybniteľne potvrdený.
Ale môžeš si písať čo chceš.
Veď demokracia.
Nechce sa mi tie tvoje polopravdy a hoaxy vetu po vete vyvracať.
Lebo ja vidím, že, napr.: červená je na betón červená.

A tých semitov si naštuduj, padne ti sánka.


19.09.2019 16:35

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

boombastic
 Turista 

:-D :-D :-D :-D skapem...ze dovod vymazania: mlhos :-D :-D :-D :-D

treba to dopisat do pravidiel :-D :-D :-D


20.09.2019 1:10

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

Pirrates
 Turista 

to su Mishkove pravidla akonahle napises nieco na jeho milovanu emeriku lebo on hra na banjo a aj v emerike sa hra na banjo


Video: www.youtube.com/watch?v=B9FzVhw8_bY


20.09.2019 1:21

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

Pirrates
 Turista 

inak co sa tyka Biblie mam iba ja dojem ze bola napisana na Slovensku ? lebo tam okolo Jeruzalema neexistuju mena ako Lukas Jan Matus Adam Eva Marek Jozef Maria Magdalena Tereza Alzbeta Anna Cecilia Filip Gabriel Kristina Lea Lucia Matej Michal Pavol Peter Tobias Tomas atd.. atd ... no mudron Yoffo vysvetluj lebo fararovi po tejto otazke padla sanka a nevedel co ma povedat :-D


23.09.2019 10:11

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

egres2
 Bahniak 

Ikona

:-O


23.09.2019 12:46

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

marek750
 Kávičkár 

Ikona

Re: Pirrates: podľa hesla "z USA na večné časy a nikdy inak !" :-D

A Sovieti, dnes už len Rusi sú stelesnením svetového zla, musíme im prilepiť nálepku útočníka na dobré Poľsko a stále opakovať inváziu z roku 1968 .
Že to "nevinné Poľsko" dostávalo od Hitlera územia Československa a stále malo chute na impérium na východe na to liberálne-demokraticky zabudnime :-)))

Video: www.youtube.com/watch?v=z1TMYlWHDvY


23.09.2019 13:10

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

egres2
 Bahniak 

Ikona

Prvé delenie Poľska a snaha o obnovu krajiny

Občianska vojna a porážka protirusky orientovanej šľachty mala okrem hmotných škôd a tisícov obetí aj inú a ďaleko závažnejšiu konzekvenciu. Na ruskom, pruskom, ale aj rakúskom dvore začali vážne uvažovať o odtrhnutí pohraničných častí Poľského kráľovstva a ich pripojení k vlastným územiam. Vojská Márie Terézie už v roku 1769 vojensky obsadili oblasť Spiša, ktorý bol od roku 1412 v poľskom zálohu, v nasledujúcom roku zase zabrali časť Podhalia. Strojcom týchto plánov bol najmä pruský kráľ Fridrich II., ktorý chcel spojiť Brandenbursko s Východným Pruskom, ktoré bolo niekdajším srdcom krajiny (s mestom Königsberg, dnes Kaliningrad). Aj cárovná Katarína II. mala záujem rozšíriť územie Ruska smerom na západ. Katarína napokon ako argument pre zábor použila náhradu škôd a výdavkov, ktoré vznikli ruskej armáde s potláčaním povstania.

Dohody o delení časti Poľska podpísali mocnosti v Petrohrade 5. augusta 1772. Na ich základe získalo Rusko vyše 92 tisíc km2 územia, najmä v oblasti dnešného východného Bieloruska. Na tomto území žilo vyše 1,3 milióna obyvateľov. Prusko získalo severopoľské vojvodstvá s výmerou 36 500 km2 s 580 000 obyvateľmi, ktoré boli bariérou v spojení s Východným Pruskom. Poľsku ostali bohaté obchodné mestá Gdansk a Toruń, ale obchod smerujúci z vnútrozemia k baltskému pobrežiu zdanili Prusi vysokým clom. Rakúska monarchia získala okrem skôr zabraného Spiša a časti Podhalia najmä Halič, historický región, ktorý kedysi v stredoveku patril Uhorskému kráľovstvu. Rakúsky zábor, vyše 83 000 km2 s 2,65 milióna obyvateľmi, siahal od miest Krakov, Sandomierz a Belz na severe až po mestá Dubienka nad Bugom a Kamieniec Podolski na východe. Centrom Haliče bolo mesto Ľvov (dnes na Ukrajine), ktoré sa stalo sídlom guvernéra Andreja Hadika.

Poľsko tak prvým záborom prišlo o 30 % svojho územia a asi o 37 % obyvateľstva. Napodiv, ani šľachta, ani pokroková inteligencia sa proti nespravodlivému diktátu mocností nezmohli na žiadny odpor. Kráľ Stanislav August síce napísal protestné nóty, ktoré adresoval mocnostiam ako boli Francúzsko, Británia a Španielsko, ale tie sa nechceli miešať do im vzdialeného konfliktu. V dvojstranných deklaráciách s mocnosťami, ktoré schválil v roku 1773 poľský snem, sa všetky tri mocnosti do budúcnosti vzdali ďalších územných nárokov na poľské územie. Ako tomu často bolo, aj v tomto prípade ostali sľuby mocných len na papieri.

Po šoku z odtrhnutia veľkých častí krajiny sa kráľ a pokrokovo zmýšľajúca šľachta snažili vnútornými reformami posilniť oklieštenú monarchiu. V roku 1773 bola napríklad vytvorená Komisia národného vzdelávania, ktorá mala dohliadať na zlepšenie stavu školstva. Tá dala vypracovať nové školské stanovy a učebnice, definovala sa tiež stupnica škôl, na vrchole ktorej stáli univerzity v Krakove a Vilniuse. Snem tiež vytvoril nový vládny orgán – 36-člennú Stálu radu, na čele ktorej stál kráľ. Hoci jej patrila zvrchovaná exekutívna moc, dozor nad politickými rozhodnutiami naďalej vykonával ruský vyslanec. Snem tiež rozhodol o zväčšení armády, ale zo schváleného počtu 30-tisíc mužov nedosiahlo kráľovské vojsko v roku 1776 ani polovicu. Príčinou tohto stavu bola neochota šľachty schváliť väčšie dane, ktoré by znížili ich príjmy.

Vojna s Ruskom a druhé delenie Poľska

Mnohí Poliaci verili, že Poľsko aj vďaka textu ústavného zákona nastupuje na cestu vnútorného posilnenia a politickej obrody. Aj v ďalekom zahraničí prijali správu o pokrokovej ústave skôr s porozumením (najmä vo Francúzsku a v Anglicku). Bohužiaľ, ďalší vývoj udalostí mal priniesť horké rozčarovanie. Samozrejme, najmenej pochopenia pre politické reformy štvorročného snemu mali na ruskom panovníckom dvore, ktorý začal poslancov obviňovať zo šírenia „republikánskeho moru“. Rusko od polovice roku 1792 strašilo Poľsko udalosťami v revolúciou zachvátenom Francúzsku, kde sa vnútropolitická situácia začala komplikovať a spela k teroru. Niektorí poľskí magnáti, negatívne vnímajúci pokusy o vnútorné reformy, sa pokúsili o zvrat situácie formou  zvolania  šľachtickej  konfederácie.

Magnáti ako Stanisław Szczęsny Potocki, Franciszek Ksawery Branicki a Seweryn Rzewuski spísali v Petrohrade 27. apríla 1792 zvolanie konfederácie, ktoré však datovali až na deň 14. mája 1792. Ako miesto vyhlásenia konfederácie uviedli Targowicu, malú obec na majetkoch magnáta Potockého neďaleko ukrajinského mesta Humań (dnes Umaň na Ukrajine). Podľa tejto lokality dostala konfederácia názov targowická. Hoci na jej začiatku stálo len deväť predstaviteľov šľachty, vodcovia rozhlasovali, že vyjadrujú názor väčšiny poľskej šľachty. Požiadali o ozbrojenú pomoc Ruska, ktorá im bola, samozrejme, ochotne poskytnutá. Snem koncom mája 1792 prerušil svoju činnosť (nevydal však rozhodnutie o rozpustení snemu), stihol však ešte vydať nariadenie o zvýšení počtu vojska na stotisíc mužov.

Bohužiaľ, tento zámer sa do vypuknutia bojov s Rusmi nepodarilo naplniť, poľsko-litovské vojsko malo na začiatku vojny len 60-tisíc mužov. Rusi priviedli do Poľska viac ako stotisícové vojsko. Hoci bol najvyšším vojenským veliteľom kráľ Stanislav August Poniatowski, nemal žiadne vojenské skúsenosti, preto velenie prenechal svojmu synovcovi Józefovi Poniatowskému. Jeho zástupcom sa zase stal mladý generál Tadeusz Kościuszko (1746 – 1817), ktorý sa preslávil svojím osemročným pôsobením vo vojsku Spojených štátov amerických. Hoci na litovskom fronte sa vďaka zrade vrchného veliteľa Ľudovíta Wittemberského ocitlo poľské vojsko osamotené proti početnejšiemu nepriateľovi a utŕžilo niekoľko porážok od Prusov, ukrajinské vojsko si viedlo aj napriek menšiemu počtu vojakov lepšie. V dvoch bitkách sa poľské vojsko celkom úspešne bránilo ruskej presile.

Smrteľnú ranu odhodlaniu Poliakov brániť svoju vlasť a jej nové politické usporiadanie zasadilo rozhodnutie kráľa pripojiť sa k Targowickej konfederácii (23. júla). Mnohí vojenskí velitelia a poprední reformní politici (ako H. Kołłątaj, I. Potocki, S. Małachowski alebo T. Kościuszko) sa po tomto nešťastnom rozhodnutí uchýlili do saského exilu. Hoci bolo poľské vojsko málopočetné, menej skúsené a horšie vystrojené a vyzbrojené ako ruské, mohlo sa ešte istý čas brániť ruskej invázii. Ale neochota časti šľachty a panovníka brániť suverenitu Poľského kráľovstva spôsobila, že o osudoch Poľska opäť rozhodovali susedné mocnosti.

Na prekvapenie členov Targowickej konfederácie im po porážke poľskej armády nebola zverená správa obsadenej krajiny. Ruská cárovná Katarína II. a pruský kráľ Fridrich Viliam II. sa opäť dohodli na zabraní časti poľského územia, ktoré malo byť kompenzáciou za vojnové výdavky týchto krajín. Dohoda o rozdelení časti Poľska medzi Prusko a Rusko bola podpísaná v Petrohrade 23. januára 1793. Rusko získalo východný okraj Poľska, ktorý ležal západne od línie medzi Polockom a Kyjevom (išlo teda o územia na dnešnej Ukrajine a v Bielorusku), s rozlohou 250-tisíc km2 a s takmer tromi miliónmi obyvateľov. Prusko si pripojilo k územiu z prvého záboru mestá Toruń a Gdansk a časti Veľkopoľska ležiace západne od Varšavy, celkovo 58-tisíc km2. Na dovŕšenie pohany mal aj tento zábor, protirečiaci schváleným dohodám z roku 1773, schváliť poľský snem a panovník.

Kościuszko ako veterán americkej vojny za nezávislosť a nedávnej vojny s Ruskom mal bohaté bojové skúsenosti, ani tie však nezabezpečili víťazstvá jeho oddielom. Kościuszko tiež predvídavo chápal, že ak má mať povstanie úspech, musí získať širokú podporu medzi meštianstvom a roľníctvom. Aj preto vydal tzv. Polaniecký univerzál, ktorým bola zaručená poddaným osobná sloboda a sedliakom bojujúcim v povstaleckom vojsku sľúbené dočasné zbavenie sa feudálnych povinností. Hoci sa tým podarilo zvýšiť počet bojujúcich mužov, ich bojová hodnota bola nízka. Napriek tomu sa v niektorých bitkách stali rovnocenným partnerom skúsenejšiemu a početnejšiemu ruskému vojsku. Napríklad v bitke pri Racławiciach dňa 4. apríla Kościuszkovi muži, väčšinou ozbrojení len kosami (preto nazývaní „kosynieri“), porazili síce počtom skromnejšiu, ale o to lepšie vyzbrojenú ruskú armádu.

Boje prepukli 17. apríla aj v samotnej Varšave, kde mešťania porazili tamojšiu ruskú posádku a obsadili aj budovu nenávidenej ambasády. Za obeť povstalcom padli všetci vyšší ruskí velitelia a neskôr aj poľskí politici, ktorých vinili zo spolupráce s Ruskom. V lete sa Varšava úspešne bránila obliehaniu ruskou armádou. Bohužiaľ, Kościuszko s jeho mužmi utŕžil 6. júna porážku v bitke s omnoho početnejším prusko-ruským vojskom pri Szczekocinach a 10. októbra 1794 pri Maciejowiciach, kde bol zranený a padol do zajatia. Po tejto porážke povstanie dohorievalo a začiatkom novembra vojská generála Alexandra Suvorova dobyli predmestie Varšavy Prahu (Praga). Boj povstalcov za obnovu Poľska a jeho nezávislosť sa tak skončil porážkou.

Aj za tento pokus o nastolenie národnej slobody a nezávislosti krajiny zaplatilo Poľsko rovnakú cenu ako v predchádzajúcich prípadoch. Tentoraz už bolo medzi tri susedné mocnosti rozdelené zvyšné územie Poľského kráľovstva. Dohody o treťom delení Poľska boli podpísané dvojstranne už len medzi agresormi (medzi Ruskom a Rakúskom 3. januára 1795 a medzi Ruskom a Pruskom 24. októbra 1795). Koncom novembra kráľ Stanislav August v Grodne pod nátlakom Ruska abdikoval a stiahol sa ako súkromná osoba do Petrohradu, kde umrel v roku 1798. Habsburská monarchia získala tretím delením Poľska 47-tisíc km2 územia s 1,5 miliónom obyvateľov, ktoré ležalo severne od Haliče. Prusko získalo cca 48-tisíc km2 s miliónom obyvateľov. Do jeho záboru pripadla aj Varšava. Najviac územia získalo opäť Rusko – 120-tisíc km2 s 1,2 miliónom obyvateľov. Hoci Poľské kráľovstvo bolo začiatkom 19. storočia v oklieštenej podobe a pod iným názvom čiastočne obnovené, skutočne nezávislé Poľsko sa zrodilo až po hrôzach prvej svetovej vojny v roku 1918.


23.09.2019 19:46

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

Pirrates
 Turista 

v 1968 tu ziaden rus nebol lebo to mal trosku od ruky to boli ukrajinci poliaci madari nemci bulhari preco neplujete na nich ?

a aky je rozdiel medzi tymito okupantami z 1968a nasimi okupantami v Afghanistane dokonca na rozdiel od vojsk varsavskej zmluvy ich tam nikto nepozval takze pre afghancov je okupant aj Yoffo aj Egres aj ja aj vsetci


23.09.2019 23:22

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

marek750
 Kávičkár 

Ikona

Re: egres2: samozrejme píšeš ako ti to vyhovuje do tvojej pravdy :-D , že Poľsko-Litovská únia okupovala viac národov a (dnešných štátov) zjavne nevadí. Existovala v rokoch 1569 – 1795 a jeho územie zahŕňalo nielen územia dnešného Poľska a Litvy, ale aj celé Lotyšsko, Bielorusko, časti Estónska, Ukrajiny a západné Rusko. :-*

Pred 2.svetovou vojnou : "služební vzkaz náčelníka Generálního štábu Rudé armády Borise Šapošnikova lidovému komisaři obrany SSSR Klimu Vorošilovovi.
Obsahuje odhad válečné hrozby ze strany různých států, jak samotných, tak ve složení vojenských svazků a paktů.

Podle názoru sovětských vojenských odborníků představoval nejpravděpodobnější hrozbu pro SSSR v tomto období nejen vojenský svazek Německa a Itálie, ale rovněž Polsko, které se nacházelo se nacházelo v oblasti fašistického bloku.

Šapošnikov psal: „Sovětský svaz má být připraven na boj na dvou frontách: na západě proti Německu-Polsku a částečně proti Itálii s eventuálním připojením pohraničních zemí a na východě proti Japonsku“.
Z dokumentu vyplývá, že Německo a Polsko dokázaly těsně před válkou nasadit spolu přes 160 pěších divizí, přes sedm tisíc tanků a 4,5 tisíce letadel.
Pro porovnání uvedeme, že lidový komisař obrany Vorošilov sdělil na jednáních s britskou a francouzskou vojenskou delegací v květnu 1939, že Moskva může nasadit 136 divizí a pět tisíc letadel."


24.09.2019 0:20

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

Mishko
 Skútrista 

Ikona

Veď napíš odkiaľ tie svoje bludy cituješ:

cz.sputniknews.com/svet/2019090910650288-ministerstvo-o...

Výkladná skriňa ruskej propagandy, sputniknews, to je tá "správna a jediná pravda" :-D :-D :-D


24.09.2019 8:32

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

egres2
 Bahniak 

Ikona

Mlhoš:
a aky je rozdiel medzi tymito okupantami z 1968a nasimi okupantami v Afghanistane dokonca na rozdiel od vojsk varsavskej zmluvy ich tam nikto nepozval takze pre afghancov je okupant aj Yoffo aj Egres aj ja aj vsetci

Sovietsky Vietnam

Špeciálne sovietske jednotky Specnaz sa pripravujú na misiu v Afganistane26. decembra 1979 pristáli sovietske výsadkové jednotky na letisku v Kábule. Nikto tomu nevenoval zvláštnu pozornosť, výsadkári boli považovaní za súčasť sovietskej „pomoci“, ktorá do krajiny prúdila už niekoľko mesiacov. Tentokrát to však bolo iné. Sovietski vojaci najprv obsadili strategicky významné body Afganistanu a potom vyrazili tri tankové kolóny na mestá Herát, Mesar-i-Šerif a Kábul. Predseda vlády Háfizulláh Amín bol zastrelený. Hovorí sa, že ho zavraždili špeciálne sovietske jednotky, ktoré boli súčasťou inváznych síl a ako prví urobili výsadok na kábulskom letisku. Na jeho post bol dosadený Babrak Karmal, významný člen ĽSA a bývalý veľvyslanec v Československu. Ten označil mŕtveho Amína za amerického agenta a prehlásil, že Moskvu sám požiadal o ,,bratskú pomoc“. Napriek odporu afganských vojakov, ktorí boli čoskoro nútení prejsť na partizánsky spôsob boja, ovládli sovietske jednotky v krátkom čase veľkú časť afganského územia. Bleskurýchla akcia sa mala skončiť. Bol to však iba začiatok vojny.

Po vyše siedmich rokoch, v roku 1987, sa stali náklady na túto vojnu pre sovietsku ekonomiku neúnosné. Krátko po svojom nástupe rozhodol nový generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Sergejevič Gorbačov vojská stiahnuť. Afganski utečenci na hranici s Pakistanom14. apríla 1988 podpísali ZSSR, USA, Afganistan a Pakistan v Ženeve zmluvu o Afganistane, ktorá stanovila spôsob odchodu sovietskych vojakov.

Dlhodobé následky vojny boli ešte zdrvujúcejšie. Sovietska ekonomika sa nikdy nespamätala z hospodárskej a finančnej straty, ktorú utrpela vojnou. Povesť Sovietskeho zväzu na medzinárodnom fóre utrpela ďalšiu ranu, nehovoriac o verejnej mienke v krajine. Mnohí historici a komentátori dokonca tvrdia, že nebyť Afganistanu, nezačala by sa ani Gorbačovova glasnosť a perestrojka. Všetko to výrazne prispelo k pádu sovietskeho impéria v roku 1991. Sovietska invázia do Afganistanu však má i ďalší následok – s výrazným prispením Američanov vytvorila živnú pôdu pre terorizmus a v podstate stvorila Usámu bin Ládina.


24.09.2019 14:51

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

marek750
 Kávičkár 

Ikona

Výstavná skriňa Americkej propagandy CNN ktorá sa na nás valí zo všetkých "slovenských" médií, či tebou citovaný DenníkN je to úžasné , čomu máme veriť ? :-))) :-D
"Americké vojny sú demokratizačné, LSD je neškodné, homosexualita , pedofília ,gender, feminizmus sú OK , migranti sú prínosom, byť pronárodný je trápne ..." :-D Ani keby som mal 2 promile alkoholu v krvi ani vtedy by som im neveril jediné slovo , musel by som byť aspoň homosexuál aby som toto dokázal tolerovať.

Rusi uverejnili z archívu spisy a nemám dôvod im neveriť ,
lebo Poľsko malo územné požiadavky aj voči nášmu Československu a ich kamarát Adolf Hitler poliakov aj uspokojil!
Češi písali, že poľský veľvyslanec v Prahe , často behal z vyhrážkami k ČS vláde.
Poľsko malo z Nemeckom zmluvu oveľa skôr ako sovieti, bolo v tzv. fašistickom bloku a ČSR bola fakticky ohrozená inváziou zo všetkých strán .
Pozri si YouTube ako ešte dnes poľský a maďarskí náckovia spoločne píšu "dwa bratranki do sabli i do sklanki" , všetko je poľské Bielorusko, Litva aj Ukrajinský Ľvov :-) ČS vojaci ktorí emigrovali z protektorátu do Poľska (čítal som v knihe Povinnost nade vše) len počúvali od Poliakov , ako "dajú Slovákom slobodu vo veľkom Poľsku".

Takže je na 100% isté ,že Sovieti (aj po nedávnej poľskej invázii do ZSSR) , považovali Poľsko za nebezpečné !


24.09.2019 15:14

Re: Dnes je to 80rokov odkedy Rusi napadli Poľsko

egres2
 Bahniak 

Ikona

Obe poľské vojenské akcie boli v rozpore so stanoviskom Dohody z 5. decembra 1918, v ktorom bola za demarkačnú líniu Slovenska určená stará krajinská hranica Haličsko-uhorská. Vzhľadom k tradičnému poľsko-maďarskému spojenectvu neboli obe vojenské akcie prijímané jednoznačne ani v samotnom Poľsku - poľskí zástupcovia v Budapešti uistili maďarskú vládu, že k vstupu poľského vojska na uhorské územie došlo bez vedomia poľskej vlády a že toto obsadenie nie je namierené proti územnej integrite krajín svätoštefanskej koruny.[4]

Poľsko na obsadených územiach Oravy a Spiša vypísalo na koniec januára 1919 konanie volieb do poľského Sejmu. Pretože by tieto voľby znamenali faktický výkon štátnej suverenity nad obsadeným územím a táto skutočnosť by mohla priniesť Poľsku výhodu pri rokovaniach o definitíve delimitácie hraníc, česko-slovenské orgány sa snažili konaniu týchto volieb na spornom území zabrániť.[4] Česko-Slovensko sa obrátilo s protestom proti poľskému postupu k náčelníkovi vojenskej misie Dohody v Budapešti, ktorý nariadil vypratanie Poľskom obsadeného územia do 13. januára 1919. 23. decembra 1918 došlo na Spiši pri Vyšných Hágoch k prestrelke československých a poľských oddielov. V obci Oravská Polhora na Orave začali poľské oddiely streľbu do dedinčanov, čo spôsobilo výrazný odklon sympatií miestneho obyvateľstva od Poľska.[4] 24. decembra 1918 bolo uzavreté v Poprade prímerie a uzavretá zmluva o demarkačnej línii, odkazujúca konečné vytýčenie hraníc na parížsku mierovú konferenciu. V polovici januára 1919 bolo fakticky celé sporné územie na Orave a Spiši pod kontrolou Československa.[4]

Na mierovej konferencii v Paríži sa najväčšia pozornosť pri rokovaniach o česko-slovensko-poľských územných sporoch sústredila na Tešínsko - oba štáty sa tam práve stretli v krátkej, ale krvavej sedemdňovej vojne a jeho hospodársky a strategický význam bol výrazne vyšší ako význam ostatných Poľskom nárokovaných území.[5] 12. februára 1919 dorazila do Těšína osobitná Medzispojenecká komisia k riešeniu česko-slovensko-poľských územných sporov.[5] K riešeniu sporu ale nedošlo. Pokus riešiť sporné otázky dvojstranným česko-slovensko-poľským konaním v Krakove úplne stroskotal. Uvažovalo o riešení na základe plebiscitu, ktorý mal na Slovensku prebehnúť na Orave a v časti Spiša.[6]

Vzťahy Česko-Slovenska a Poľska boli nevyriešenými územnými spormi značne poznačené a viedli k vzájomnému nepriateľstvu. V prípade Slovenska Poľsko podporovalo tie skupiny slovenských politikov, ktoré sa stavali priaznivo k zotrvaniu Slovenska vo zväzku s Maďarskom a skúmalo možnosti využitia slovenských politických síl, ktoré by vyžadovali slovenskú nezávislosť, Slovensko-maďarskú federáciu či príklon Slovenska k Poľsku namiesto Česku.[7] Niektorí z týchto slovenských politikov sa stavali priaznivo k odovzdaniu sporných území Oravy a Spiša Poľsku.[7]

Na situáciu mala vplyv aj Rusko-poľská vojna, prebiehajúca od februára 1919. V čase obsadenia Kyjeva poľskými vojskami síce nadhodil poľský diplomat E. Pilz v Paríži možnosť riešenia sporu arbitrážou a Edvard Beneš súhlasil, ale poľská strana ako celok sa toto riešenie zdráhala prijať. Ako sa ale menila situácia na fronte v poľský neprospech, územné spory s Česko-Slovenskom strácali v Poľsku na dôležitosti. Pomoc Poľsku vo vojne bola navyše viazaná na jeho súhlas s prijatím arbitráže vo všetkých doteraz nevyriešených otázkach poľských hraníc.

Veľvyslanecká konferencia vydala rozhodnutie o česko-slovensko-poľských hraniciach, vrátane Oravy a Spiša, 28. júla 1920. Na slovensku boli požiadavky Poľska zohľadnené v obmedzenej miere. Poľsko získalo 20% územia Oravy s obcami Sŕnie, Podvlk, Harkabúz, Nižná Zubrica, Vyšná Zubrica, Orávka, Bukovina-Podsklé, Pekelník, Jablonka, Chyžné, Hladovka, Suchá Hora, Vyšná Lipnica a časť Nižnej Lipnice, a 4,2% územia Spiša (teraz tzv. Poľský Spiš) s obcami Nová Belá, Fridman s (osadou Falštín), Krempachy, Tribš, Durštín, Čierna Hora, Jurgov, Repiská, Vyšné Lapše, Nižné Lapše, Nedeca, Kacvín a Lapšanka.[8] Česko-slovenská strana rozhodnutie napriek svojmu nesúhlasu podpísala ten istý deň a poľská 31. júla 1920. Poľská strana súčasne odovzdala slávnostné výhrady, ktoré kritizovali nerešpektovanie národnostných pomerov pri stanovení hraníc.

Arbitrážne rozhodnutie sa stretlo s prejavmi nesúhlasu v oboch štátoch. V Česko-Slovensku bol Edvard Beneš tvrdo kritizovaný za opustenie historickej hranice a slovenskí autonomisti využívali odstúpenie časti Oravy a Spiša k protičeskej agitácii.[9]

Na začiatku 20. rokov 20. storočia sa začali česko-slovensko-poľské vzťahy čiastočne zlepšovať. V roku 1921 došlo medzi oboma štátmi k uzavretiu hospodárskej dohody a politickej zmluvy, ich ratifikácia však bola v Poľsku vďaka aktivite politických kruhov z Tešínska a Krakova odkladaná.[9] Poľsko súčasne pokračovalo v podpore slovenskej iredenty. Česko-Slovensko obdobným spôsobom podporovalo ukrajinských separatistov požadujúcich revíziu východných hraníc Poľska.[9]

Medzi oboma štátmi ďalej prepukol spor o spišskú obec Javorinu. Rozhraničovacia komisia navrhla výmenu území obce Lipnice na Orave za územie obcí Hladovka a Suchá Hora a oba štáty tento návrh prijali. Česko-slovenská strana však odmietla poľský požiadavku na pričlenenie Javoriny, časti katastra obce Jurgov a časti katastra obce Ždiar na Spiši bez náhrady k Poľsku.[10] Poľsko potom ponúklo výmenou za Javorinu obce Kacvín a Nedeca, ale Česko-Slovensko nepristúpilo ani na tento návrh, hoci bol podporený odporúčaním delimitačnej komisie.[10] Česko-Slovensko sa pridržiavalo stanoviska, podľa ktorého záležitosť Javoriny už vyriešilo rozhodnutie arbitráže vo Spa a Javorina tak nemôže byť predmetom delimitácie. Poľská verejná mienka však záležitosť Javoriny vnímala ako nedostatok dobrej vôle na česko-slovenskej strane a požadovala pripojenie Javoriny ako kompenzáciu za podľa jej názoru nespravodlivé rozhodnutie arbitráže o česko-slovensko-poľských hraniciach na Těšínsku.[10]

Spor o Javorinu prerástol zo sporu o hraničné úpravy v otázku prestíže oboch štátov. Konferencia veľvyslancov rozhodnutie v spore preniesla na Spoločnosť národov s odporúčaním odovzdať spor medzinárodnému súdu v Haagu. Podľa rozhodnutia tohto súdu bolo rozhodnutie arbitráže v Spa definitívne, delimitačná komisia však môže odporučiť drobné zmeny. Poľsko potom predložilo Rade Spoločnosti národov stanovisko, podľa ktorého bolo odporúčanie delimitačnej komisie o výmene časti Javoriny za Kacvín a Nedecu v kompetencii delimitačnej komisie. 17. decembra 1923 Rada Spoločnosti národov nepodporila poľské stanovisko a Javorina zostala v celom svojom katastri súčasťou Česko-Slovenska.[10]

Po vojenskom obsadení a anexii Tešínska (vrátane malého pruhu Čadčianska pri dnešných česko-slovenských hraniciach) Poľskom v októbri 1938 pokračovali poľské snahy o "komplexné riešenie "česko-slovenského problému.[11] Poľsko podporovalo slovenskú iredentu a vyhlásenie slovenskej nezávislosti.[11] Keďže však slovenskí iredentisti nepostupovali z poľského pohľadu dostatočne rýchlo a rástol nemecký záujem o Slovensko, bola v Poľsku zahájená propagandistická kampaň na podporu poľských územných nárokov na Orave a Spiši. Vznikol Výbor pre pomoc Spišu, Orave a Kysuciam a Výbor zjednotených Poliakov na Orave. Bolo požadované pripojenie územia o celkovej rozlohe niekoľkých tisícov kilometrov štvorcových s viac ako stotisíc obyvateľmi.[12]

Poľská vláda odovzdala svoje územné požiadavky nie do Prahy, ale priamo do Bratislavy. Týkali sa územia v okolí Čadce, časti tatranských lesov, Javoriny, Pienín na Dunajci, rieky Poprad a ďalších miest, s celkom približne 6000 obyvateľmi.[12] Slovenská autonómna vláda poľskú nótu odmietla a navrhla rokovania na základe etnického princípu. Nasledovalo poľské ultimátum a autonómna slovenská aj česko-slovenská vláda, ktoré v tom čase stáli pred vyriešením územných sporov s Maďarskom, hrozbe použitia sily ustúpili.[12] Česko-slovenská strana sa vzdala možnosti riešiť spor cestou plebiscitu a bola vytvorená delimitačná komisia na určenie priebehu hraníc. Česko-slovenských zástupcov v delimitačnej komisii vymenovala slovenská autonómna vláda.[13] Komisia pracovala v nepriateľsky ladenom prostredí, za spontánnych, ale aj organizovaných protestov miestneho obyvateľstva proti pripojeniu k Poľsku.[13]

24. novembra 1938 zaútočil v Oravskom Podzámku zhromaždený dav kamením na autobus s poľskou delegáciou a poľská vláda obratom oznámila, že v záujme zabezpečenia pokoja bude sporné územie obsadené poľskou armádou. Nasledujúceho dopoludnia zahájila Samostatná operačná skupina „Sliezsko“ poľskej armády vstup do Čadčianska, stráženého zosilnenou obranou česko-slovenskej armády. Nastali urputné ústupové boje so zapojením delostrelectva a bombardérov. Ďalší deň bola oblasť obsadená poľským vojskom. K podobnému stretu došlo v blízkosti Javoriny.[13] 30. novembra 1938 bol podpísaný delimitačný protokol. Česko-Slovensko stratilo na slovensku územie o celkovej rozlohe 226 km2 so 4280 obyvateľmi.[13] Poľské úrady začali na anektovanom území vykonávať násilnú asimiláciu obyvateľstva. Poľština bola zavedená ako jediná úradná reč a príslušníci slovenskej inteligencie boli z územia vysídľovaní.[14]

Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu sa začalo Slovensko po boku svojho nemeckého spojenca pripravovať na znovuzískanie území odstúpených Poľsku. V auguste 1939 prekročila nemecká armáda rieku Váh a premiestnila sa pod Oravu, Spiš a Tatry. Na slovensku začala protipoľská kampaň a začali otvorené prípravy na vojnu. Do slovenskej armády boli povolané záložné ročníky a Hlinkove gardy posilnili slovenské pohraničné jednotky. Množili sa pohraničnej incidenty, slovenskí gardisti prepadli tunely pri Mostoch u Jablunkova (vtedy súčasť poľského záboru na Těšínska v roku 193 8) a Lupkova.[15] 22. augusta 1939 sa v Bratislave konala mohutná protipoľská demonštrácia s požiadavkou návratu Slovensko-poľskej hranice na starú zemskú hranicu uhorsko-haličskú, ktorá vyvrcholila protižidovskými útokmi. V noci toho istého dňa sfanatizovaný dav zdemoloval byt poľského veľvyslanca v Bratislave.[15]

1. septembra 1939 zavčas ráno započal nemecký útok na Poľsko. Na úseku nemeckého armádneho zoskupenia "Juh", kde útočila 14. nemecká armáda generála Lista, zaútočila aj slovenská poľná armáda „Bernolák“ o sile troch divízií a jednej rýchlej skupiny (celkom bolo zmobilizovaných 51306 mužov).[16] Zo slovenských letísk štartovali lietadlá Luftwaffe, bombardujúce Krakov a Varšavu. Bojov sa zúčastnili aj tri slovenské letky - 39. a 45. stíhacia letka a 16. pozorovacia letka. Na poľskej strane naopak bojovala Légia Čechov a Slovákov, ktorá sa v Poľsku sformovala ako súčasť česko-slovenského zahraničného odboja. 18 vojakov slovenskej armády padlo, 46 bolo ranených a 11 bolo nezvestných.[17] Po ukončení bojov sa v Zakopanom sa konala prehliadka slovenských vojsk.[18]

21. novembra 1939 bola podpísaná Slovensko-nemecká zmluva o vzájomných hraniciach a sporné územia Oravy a Spiša (vrátane územia pririeknutého Poľsku v roku 1920) sa stali súčasťou Slovenského štátu. Slovensko tak získalo územie o rozsahu 770 km2 s 34509 obyvateľmi. Konečná delimitácia hraníc prebehla v rokoch 1941 až 1943.[19]

Po druhej svetovej vojne stálo Česko-Slovensko primárne na pozícii zachovania svojich predmníchovských hraníc, preto tiež nenárokoval tú časť Oravy a Spiša, ktorú Slovenský štát anektoval v roku 1939. 20. mája 1945 bola v Trstenej podpísaná dohoda o vrátení týchto území Poľsku a nasledujúceho dňa česko-slovenská pohraničná stráž ustúpila na predmníchovské česko-slovenské hranice.[20] Obyvateľstvo odstúpeného územia proti jeho odovzdaniu Poľsku protestovalo a prialo si zostať na Slovensku.[20] Poľská správa bola na vypratanom území zavedená začiatkom júla 1945. Na niekoľkých miestach došlo k zrážkam poľských a slovenských milícií, situáciu upokojil až príchod poľského vojska 17. júla 1945.[20] Podľa slovenských prameňov na Slovensko v tom čase z vyprataného územia odišlo asi 15 000 miestnych obyvateľov.[20]

Po druhej svetovej vojne začalo Poľsko opäť požadovať pripojenie aj česko-slovenského Těšínska k Poľsku. Hlavným argumentom Poľska bola požiadavka na vytvorenie poľského národnostne homogénneho štátu, ktorý by (po tom, čo bolo Poľsko nútené odstúpiť Sovietskemu zväzu veľkú časť svojich východných území, osídlených bielorusmi a ukrajincami) vo svojich hraniciach zahŕňal všetky oblasti osídlené Poliakmi. V dôsledku posunu hraníc Poľska na Odru a Nisu vznikli súčasne ďalšie česko-slovensko-poľské spory o bývalé nemecké územie Kladska, Hlubčicka a Ratibořska, na ktorých žila česká menšina, ale ktoré Sovietsky zväz odovzdal do správy Poľsku. Po mnohých bezvýsledných rokovaniach bola nakoniec na zásah Sovietskeho zväzu v roku 1947 podpísaná medzi Česko-Slovenskom a Poľskom zmluva o priateľstve a vzájomnej pomoci. Podpis zmluvy ukľudnil situáciu, aj keď vzájomné napätie pretrvávalo.

Všetky česko-slovensko-poľské pohraničné spory, teda aj spor o Oravu a Spiš, s konečnou platnosťou ukončila Zmluva medzi Česko-slovenskou republikou a Poľskou ľudovou republikou o konečnom vytýčení štátnych hraníc, podpísaná vo Varšave 13. júna 1958. Táto zmluva bola 17. októbra 1958 ratifikovaná Národným zhromaždením Česko-slovenskej republiky, a to ústavným zákonom č. 62/1958 Zb. o konečnom vytýčení štátnych hraníc s Poľskou ľudovou republikou. Platnosť zmluva nadobudla 14. februára 1959.

1932: Poľsko uzavrelo pakt o neútoční so Sovietskym zväzom
1934: Poľsko uzavrelo rovnaký pakt s nacistickým Nemeckom,



Pridať príspevok môže len registrovaný používateľ, člen Motoride Klubu.

Adamoto KTM

Suzuki V-strom 1050 2020

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2020 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 20751 | Včera: 156971