Rozmýšľanie pod mostom

Sedím pod mostom ponad riečku Río Totalán. V polovici apríla je úplne bez vody. Na večeru som mal cestoviny s makrelou a paradajkami. Prvé sústo bolo úplné pohladenie známosťou chute a vône. Uvedomil som si, že som nevaril už niekoľko týždňov. Naposledy ešte v hosteli v Tamraghte. Počas cesty som potom mal len jedlá do ruky, rýchle večere v Tétouanskych bufetoch a včera skoro už nočný kebab v Tarife. Až dnes konečne varenie pred stanom.

Pokojný večer. Miesto som našiel náhodou. Zle som odbočil a skončil som v riečnom koryte. Suchom. Zjavne sa zmenilo na neoficiálne parkovisko. Vedľa radu áut stojí pár karavanov. Okolie a mapa prezrádza blízkosť pláže, hoci more odtiaľto nevidieť.

Oblečenie sušiace sa medzi piliermi mosta som si všimol hneď. V tieni za nimi sa črtal stan s kopou vecí okolo neho. Niekto sa tu zjavne usadil na dlhšie. Keby nebolo sucho, tipoval by som vodákov alebo rybárov. Ale toto asi skôr bezdomovec. Každopádne skvelé miesto a okamžitá inšpirácia. Ešte som mal pár hodín denného svetla a mohol som prejsť aj ďalej, no toto zákutie na okraji mestečka vyzeralo príliš ideálne. A aj tak som sa nemal kam ponáhľať. Nazrel som bližšie. Kŕdle hniezdiacich holubov. Úplná voliéra. Nervózne hrkútajú a mlátia sa krídlami o fleky. V prachu na zemi sa belie pár nedotknutých vajíčok. Miesta dosť. Opýtam sa, či nebudem na jednu noc prekážať.

Zo stanu s brechotom vybehol malý biely pes s čiernymi fľakmi. Za ním vykukol muž okolo šesťdesiatky. Iba v kraťasoch. Hovoril španielsky a Vôbec nevyzeral nadšený, že som mu sem vpadol. Ale privolil, že na noc môžem byť jeho sused. Dvakrát sa ubezpečil, že len na jednu. Keď zbadal slovenskú značku, spýtal sa, či hovorím po rusky. Nemnožka. Zašiel naspäť do stanu.
Existuje solidarita medzi bezdomovcami? A prečo ho vlastne hneď považujem za bezdomovca? Čo o ňom viem? Veľmi málo. Že býva v stane. Že má psa. Že hovorí aj po rusky. Že mi pripomína starnúceho ruského boxera z filmu ‘2012’. A že vôbec nevyzerá ako bezdomovec. Prečo tu žije? Nezdá sa, že by musel. Možno sa zajtra ráno porozprávame a zistím viac. [Neporozprávali sme sa. Povedal len ‘Adios’, keď som odchádzal, a pokračoval v pozeraní videí na tablete. V ruštine.]

„Prečo toto robím?“ obraciam myšlienky naspäť k sebe. Sedím na kempingovej stoličke pred stanom, dosýta najedený cestovín a datlí z Maroka. Bafkám si z vape príchuť karamelu a znova si obzerám pokojné údolie. Domy oproti, zaparkované autá, svetlo v okne jedného z karavanov. “Prečo toto vlastne robím?“

Najprv mi hlava nadhodí známy sen o hľadaní lásky - a okamžite to zmieta zo stola. Že to nemôžem myslieť vážne! Týmto životným štýlom sa šanca na vzťah akurát tak znižuje. [Alebo nie?]

Premýšľam ďalej. Dávam si oddych od práce. To je však na skutočný dôvod príliš nové. Bolo to len pár posledných rokov, čo ma ničila korporátna práca. Predtým, na voľnej nohe, som ten pocit poznal viac-menej len z počutia.

Vtedy moje myšlienky preskočia do dávnej minulosti. Banka mi cez online banking oznámila, že ako dobrý klient si môžem zobrať úver. Vopred schválený. Ak chcem. Samozrejme , že som ho práve vtedy chcel. Ale hlavne som práve vtedy zreteľne pocítil niečo nečakané. Niečo ako ocenenie. Uznanie. Zadosťučinenie. Spokojnosť. Pocit, že som sa niekým stal. Niečím. Platnou súčasťou fungujúceho systému. Tá ponuka bola pre mňa znamením, že som už hodnotným členom trhovej spoločnosti. Konečne som vstúpil do sveta, do ktorého som chcel patriť. Do sveta, kde ti na účet pravidelne chodia peniaze a banky ti vopred schvália pôžičky. Bez pýtania.

A teraz sedím pod týmto mostom. Možno utekám pred konkurenciou v tom svete. Možno som jednoducho odstúpil zo súťaže o titul ‘úspešný’. Predčasne? Alebo ešte horšie — zlyhal som? To mi už znie ako pritiahnuté za vlasy. Mal som úspechy podľa aj mojich štandardov, nielen podľa tých všeobecných. Ale hlavne, nemám v náture sa vzdávať.

Pravdou je, že tie moje štandardy občas nedávali celom zmysel. [Tie všeobecné skoro nikdy. A odlíšiť ich od svojich nie je dodnes ľahké.] Ten životný štýl — kariéra, spoločenský úspech, stabilita — sa nikdy nepremenil na skutočnú spokojnosť . Jedna z najväčších absencií v mojom živote bola prostá: nedokázal som sa usadiť v stabilnom vzťahu. Prečo? Viacero dôvodov. Mnohé v podvedomí. Vetvy rastúce z toho istého stromu: veľa hodnotenia a domýšľania si. Riadenie sa dávno zabudnutými strachmi. Nevyriešené napätie. Únik. [To všetko až teraz postupne rozmotávam.]

„A čo ak som jednoducho len dobrodružná povaha? Čo ak som sa jednoducho narodil, aby som hľadal nové jaskyne a nové loviská pre kmeň a zaslúžil si svoje šťastie?“ Tomuto by som fakt rád veril! Ale smrdí to pátosom.

„No tak teda prečo to robím?“
„Pretože chcem.“
„Fajn. Ale prečo to chcem?“
„Neviem. Naozaj neviem. Skrátka cítim, že je to správne."

"A okrem toho," dodám po dlhšej chvíli, "fakt neviem, čo iné by som teraz robil.“

-

Zákonite prichádzajú momenty, keď mi táto odpoveď nestačí. Keď to nevedenie pritlačí. Väčšinou, keď zmoknem alebo mi je zima. Keď som unavený. Alebo osamelý. Už boli aj slzy.

Ale dnes – práve teraz večer pod týmto mostom, keď stredomorský vzduch zľahka prúdi údolím — sa cítim byť v správnom čase na správnom mieste. Andalúzia. Prímorské mestečko. Chlap, čo nevyzerá ako bezdomovec. Pár karavanov. Psičkári. Vôňa stromov a trávy. Sedieť medzi tým všetkým a len tak si premýšľať.

Iné miesto. O pár dní neskôr. Stále Španielsko.